Srpen 2013

Sebastianov príbeh (časť 1)

11. srpna 2013 v 12:21 | Katie Lee |  Krvavé poviedky
Nikdy som sa nezdržiavala dlho na jednom mieste. Snažila som sa vyhýbať malým mestám. A za tých prekliato dlhých 200 rokov som naučila miestami prechádzať bez väčšieho záujmu. Jedno mesto si však budem pamätať po zvyšok môjho mizerného života. Jedno mesto vo mne zanechalo stopu. Do jedného mesta sa budem vždy vracať, nech sa deje čokoľvek!
Bola sobota. Povetrie bolo chladné a keď som vystupovala z diaľkového autobusu, začal fúkať silný vietor. So sebou som mala malý červený kufor na kolieskach a vkusnú kabelku. Zima mi nebola, ale ľudia na mňa čudne pozerali, keď som v zime nemala kabát. Preto som si starostlivo zapla všetky medené gombíky a okolo krku som si omotala modrý šál. Vyrazila som zo stanice na zastávku metra. Ako som sa náhlila, kufor hlasno hrkotal po mačacích hlavách. Cez priechod pre chodcov som doslova prebehla, aby som sa skryla pred nepríjemným vetrom v podzemí. Zišla som dolu pohyblivými schodmi a postavila som sa na nástupište. Nepotrebovala som vedieť, kedy príde vlak. Plánovala som nastúpiť na prvý, ktorý pôjde mojím smerom.
Čakala som tam asi päť minút, keď ma zaujal mladý muž stojaci pár metrov ďalej. Snažila som sa obzerať si ho nenápadne, ale určite sa mi to nedarilo. Bol pomerne vysoký. Mal skvelú postavu a vôbec sa nehrbil, čo ma nesmierne zaujalo. Ďalšou neprehliadnuteľnou vecou na ňom boli vlasy. V tmavých kučerách mu stáli na všetky strany, a aby mu neliezli do tváre skrotil ich tmavou látkovou čelenkou. Jeho oblečenie bolo ako z módneho časopisu a čierny zimný kabát z hrubej tkaniny sa podobal na ten môj, tiež ho zdobili medené gombíky. Pri nohách mal čiernu cestovnú tašku a cez rameno prehodenú notebookovú kapsu.
Pozrel na mňa a ja som odvrátila zrak. Na nástupišti pribúdalo ľudí. Pripadala som si hlúpo ako už dlho nie, no musela som na neho znova pozrieť. Sledovala som, ako sa vlní látka na rukávoch jeho kabáta, ako mu nezbedne svietia oči....
Znova som sa prinútila pozrieť bokom, ale po chvíľke som sa k nemu zasa vrátila.
Prihrmel vlak. V duchu som sa s týmto zaujímavým mladíkom rozlúčila a nasadla som. Na moje prekvapenie tiež nastúpil a sadol si vedľa mňa. Tmavú cestovnú tašku nechal s buchnutím dopadnúť na podlahu metra. Oprela som sa o operadlo a snažila som sa tváriť nezaujato. No napriek tomu som na neho musela občas pozrieť. Po troch zastávkach som si priznala, že tak dobre vyzerajúceho muža som nevidela od čias Tolkiena. Potriasla som hlavou, aby som sa vrátila nohami na zem. Vybrala som knihu, a snažila som sa zamestnať, no oči mi od písmen stále utekali k môjmu záhadnému spolucestujúcemu. Pomaly sa blížila moja zastávka. Odložila som knihu. Vlak pomaly zastavoval. Môj sused sa postavil, vzal svoju tašku a prešiel ku dverám. Vlak zastavil a dvere sa otvorili, bol prvý, kto vystúpil na nástupište.
Nasledovala som ho s mojim kufrom. Okrem nás vystúpili dve mladé dievčatá, čo štebotali niečo o školských problémoch a staršia zhrbená pani.
Vyšli sme z podzemnej stanice metra na ulicu a vietor do mňa vrazil a rozstrapatil mi dlhé blond vlasy. Keď som ich dostala pod kontrolu všimla som si, že môj záhadný spolucestujúci si o dva metre predo mnou zapaľuje cigaretu. Zhlboka som sa nadýchla a povedala som si to známe: "Buď teraz, alebo nikdy!"
Urobila som tri kroky k nemu. "Ukáž mi ten zapaľovač!"
Pozrel na mňa. Jeho tvár bola perfektná, mal modré oči a hrubé tmavé obočie. Bradu mal zarastenú, no nevyzeral zanedbane, práve naopak. Pôsobil trochu stratene, akoby nemal tušenie aký je deň, rok alebo čo sa okolo neho deje. Prekvapene sa usmial. Oboma rukami ochraňoval cigaretu pred vetrom, kým som sa mu snažila pripáliť. Keď sa nám to úspešne podarilo a on si prvýkrát zhlboka potiahol, usmiala som sa.
"Nepoznáme sa náhodou?"
Zamračil sa. "To by som si pamätal." Vyfúkol dym. "Som Sebastian."
Zahanbene som sklopila zrak. Bola to tá najhoršia verzia, ako začať konverzáciu s cudzincom. "Jenny alebo Jen!" pozrela som neho a podali sme si ruky. Jeho dlaň nebola vôbec teplá. Pripadala mi rovnako chladná, nečakala som to. Pohli sme sa rovnakým smerom.
"Kam máš namierené?" znova si potiahol z cigarety.
"Tu blízko je ubytovňa. Mám tam objednanú izbu."
"Tiež tam idem." Pozrel na mňa.
"To je ozaj zvláštne. Naozaj mám pocit, že som ťa už videla."
"Si v meste často?"
Zamračila som sa. "Som tu prvýkrát. Som vždy tam, kam ma dovedú povinnosti."
Myklo mu kútikmi. "Rozumiem."
Mračila som sa na neho. Na tvári mal pobavený výraz, akoby povedal neskutočne vtipnú vec, ktorú som ja nepochopila. Alebo som niečo nezachytila medzi riadkami?
"Prečo si ty v meste?" snažila som sa udržať konverzáciu.
Neodpovedal, kým si dvakrát nepotiahol z cigarety, potom ju hodil na chodník a zašliapol. Prišli sme ku vchodu do ubytovne.
"Prišiel som pozrieť rodinu." Povedal stále pobavene.
Začínalo ma to hnevať. Vošli sme dnu do tepla. Bolo tam tlmené svetlo, no moje oči si rýchlo zvykli. Ubytovňa bola stará ako zvonku, tak aj zvnútra. Bol tam jeden ošúchaný drevený pult. Pár kresiel a polomŕtve rastliny vo veľkých betónových kvetináčoch. Na jednom kresle sedela šedá mačka a oblizovala si labku.
So Sebastianom sme prešli k vrátničke. Staršia žena s malými očkami a blond krátkymi vlasmi na nás pozrela. "Čo si želáte?" nasadila si okuliare čo jej viseli na zlatej retiazke.
"Mám tu rezervovanú izbu na meno Jeniffer Eliotová." Vrátnička si zapísala moje meno, zobrala odo mňa peniaze a podala mi kľúč od izby. Na pult vyskočila čierna mačka. Sebstianova taška zasa padla na zem s hlasným buchnutím. Pristúpil k vrátničke.
"Sebastián, tvoju izbu mám voľnú..." podala mu kľúče bez väčších formalít.
Usmial sa, keď videl môj prekvapený výraz.
"Chodíš tu často!?" vyčítala som mu.
"Som vždy tam, kam ma dovedú povinnsti." Povedal tajomne.
Vyšli sme po schodoch. Sebastian niesol tašku a ja som sa trápila s kufrom. Vyšli sme na prvé poschodie.
"Ja bývam na štvrtom. Rád som ťa spoznal Jen!"
"Snáď sa ešte uvidíme!" vydýchla som.
"Určite áno." Povedal ticho a pokračoval po schodoch.
Izbu som našla ľahko. Odomkla som a vošla som dnu. Chodba bola ozaj maličká. Stála v nej iba chladnička a kôš. Z chodby viedlo dvoje dverí. Jedny do kúpeľne s bielučkou vaňou a maličkým umývadlom. Druhé do izby, kde stála jednoduchá posteľ, drevený stôl s kovovou stoličkou, nad ním pár drevených prázdnych políc a dve skrine.
Pomaly som vybalila kufor. Bolo v ňom žalostné málo vecí. Otvorila som balkónové dvere a vyšla som na maličký zamrežovaný balkón. Zhlboka som sa nadýchla. Vzduch bol tak ľadový, až ma zaštípal nos. Vošla som späť do izby a zapla som notebook. Pustila som hudbu, vzala som uterák a šla som sa osprchovať. Milovala som vriacu vodu. Kvapky ma na tele štípali a zohrievali mi bledú kožu. Keď som sa vrátila do izby, vzduch v nej bol rovnako ľadový ako von. Z horúcej kože sa mi dvíhala para. Pousmiala som sa. Zatvorila som balkón a pozerala som cez sklo na zamrznuté tenisové kurty. Slnko rýchlo klesalo k horizontu. Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Stíšila som hudbu. Chvíľku som rozmýšľala či sa prezliecť, ale pri druhom zaklopaní som si to rozmyslela. Prešla som cez chodbu a otvorila som dvere len v uteráku.
Stál tam. Sebastian. Vlasy mal stiahnuté do malej cibuľky. Namiesto kabátu mal jednoduché čierne tričko. V jednej ruke držal fľašku vína a v druhej dva poháre.
"Napadlo ma, či si so mnou nedáš..." zdvihol fľašu trochu vyššie. Nemala žiadnu etiketu, ale podľa farby to bolo červené víno.
Zhlboka som sa nadýchla a usmiala som sa. "Poď ďalej."
Hneď ako vošiel do izby a položil poháre, vyberal vývrtku. Vzala som kvetované šaty a šla som sa do chodby prezliecť. V izbe ma privítal Sebastianov záhadný pohľad. Podával mi pohár a pobavene sa usmieval.
Vzala som si od neho červené víno v skle a do nosa mi udrela zvláštna vôňa. Neváhal, cinkol pohár o ten môj a hneď sa napil.
Privoňala som k vínu a šokovane som pozrela na Sebastiana. Vypil pohár na ex. S úsmevom na mňa pozrel.
"Pi."
"Prečo si nepovedal..."
"Pi."
Zdvihla som pohár k perám a ochutnala som ten zvláštny mix. Bolo to vynikajúce! Víno miešané s ľudskou krvou... dokonalo vyvážená chuť. Perfektný nápad. Položila som na stôl prázdny pohár a Sebastian už znova nalieval.
"Prečo si nepovedal že si tiež upír!"
"A prišiel by som o tento krásny okamih prekvapenia? To by som nemohol."
Podal mi plný pohár.
"Tak mi prezraď, odkiaľ si? Kto ťa premenil? Aký je tvoj príbeh?" sadol si na kovovú stoličku pred notebook.
Oprela som sa o stôl vedľa neho. "Neviem kto ma premenil. Raz večer som sa prebudila ako upír. Môj predošlý život si nepamätám."
"Nepoznáš svojho stvoriteľa?" z vrecka nohavíc vybral cigarety a zapaľovač.
"Nie."
"Hm... zvláštne." Prešiel na balkón aj s pohárom a zapálil si cigaretu. Pozrel na mňa, ako sa opieram o stôl.
"Ako dlho si jedna z nás?"
"Sedemdesiat rokov."
Nadvihol obočie a vyfúkol dym. Potom sa napil krvavého vína, znova si potiahol a vyfúkol. "To si vydržala sakra dlho - dievča! Nepoznám nováčika, ktorý by zvládol prežiť prvých päť rokov bez mentora! Všetci zomrú počas prvého dňa, lebo vyjdú na slnko. Idioti." Znova si potiahol z cigarety.
Dopila som pohár. Zobrala som fľašku, a vyšla som ku nemu na maličký balkón. Naliala som do oboch pohárov a fľaša ostala prázdna. Položila som ju na parapetu balkónového okna. Pozerala som ako sa Sebastian opiera o zábradlie. Ako drží cigaretu medzi bledými prstami. Ako si ju prikladá k perám. Obaja sme mlčali. Nepozeral na mňa. Za celý čas nadviazal očný kontakt iba raz. Akoby sa bál, že cez jeho oči sa dostanem až do jeho duše a preto sa chránil. Znova dvíhal ruku s cigaretou k ústam. Chytila som ju a viedla som jeho ruku ku svojim perám. Zabodla som svoj pohľad na jeho tvár. Vzala som cigaretu medzi pery a potiahla som si. Nebola som na dym zvyknutá a štípal ma. Usmial sa a zdvihol ku mne zrak. Znova si potiahol z cigarety a odhodil ohorok. Potom vyfúkol dym. To napätie medzi nami bolo neznesiteľné. Obaja sme stáli bez pohnutia a vnímali sme blízkosť toho druhého. Urobila som k nemu krok. Pomaly som zdvihla ruku a položila som svoju dlaň na jeho hruď. Dvihla som bradu.
Pochopil moje znamenia. Zohol sa a pobozkal ma.
Telom mi preletela vlna vzrušenia. Elektrina, ktorá prebudila každú moju bunku. Ruky som ovinula okolo jeho tela. Jeho studené dlane som cítila na tvári. Jeho pery na mojich.
Pritiahol si ma bližšie k sebe. Celým telom som sa oňho opierala. Keď sa naše pery rozdelili, vtisol mi ešte jeden ľahučký bozk a potom mi podal pohár.
"Pi."
Vzali sme poháre a napili sme sa. Nestihla som poriadne postaviť pohár na parapetu, Sebastian ma pritlačil o zábradlie a jeho pery znova našli tie moje. Jeho studené dlane ma zrazu pálili. Moje vnútro sa zohrievalo. V hlave som mala prázdno a v žalúdku ma zvláštne šteklilo.
Nadvihla som okraj čierneho trička a rukami som vkĺzla na Sebastianovu kožu. Zhlboka sa nadýchol. Viečka sa mu zachveli. Tričko som hodila do izby cez otvorené balkónové dvere. Chytil ma za vlasy. Donútil ma zakloniť hlavu. Jeho pery skĺzli na moje rameno a hneď sa narovnal, aby sa vrátil k mojim perám. Zaťala som nechty do jeho chrbta a prešla som až na brucho ku opasku. Na bledej koži ostali červené stopy. Ľahko som rozopla pracku na opasku, gombík a zips. Na moment ma chytil za ramená a pozrel na mňa. Jeho modré oči do mojich hnedých. Nestihla som si ten okamih dostatočne vychutnať. Otočil si ma chrbtom. Jednou rukou ma chytil pevne za vlasy, až to zabolelo, druhou mi zdvihol šaty. Zatvorila som oči.
Vnímala som ľadovú noc, pevné balkónové zábradlie. A potom tu boli jeho teplé dlane, jeho horúci dych a mäkké pery. Moje telo reagovalo na jeho pohyby. Od úst sa nám dvíhala para. Keď som myslela, že to napätie vnútri už neznesiem, vzal ma do náručia a odniesol ma dnu. Strhol zo mňa šaty. Ľahol si na mňa a pevne mi rukou zovrel hrdlo. Netrvalo dlho a moje telo sa naplo ako struna. Potom prišla vlna spokojnosti a hneď na to maximálne uvoľnenie. No Sebastianová ruka ma priškrtila ešte viac. Otvorila som oči. Zdalo sa, že nevníma realitu. Oči mal pevne zatvorené. Zadržal dych a o pár minút slastne vydýchol. Bez toho, aby na mňa pozrel, sadol si na posteľ a oprel sa o chladnú stenu. Prerývane dýchal. Vlasy strapatejšie ako zvyčajne. Prečesal si ich rukou.
Vstal a obliekol si nohavice. Zobral zo stola cigarety a vyšiel na balkón. Zabalila som sa do periny. Zatvorila som oči. Snažila som sa nemyslieť. Len si vychutnať ten jednoduchý pocit. Bola som šťastná.
Trvalo celú večnosť, kým sa vrátil z balkóna. Počula som ako dopil víno mixované s krvou a zatvoril balkónové dvere. Ľahol si na posteľ vedľa mňa, pohladil ma po vlasoch. Otočila som sa a pozrela som na neho. Pousmial sa. Zatvoril oči a dovolil mi pritúliť sa k nemu.
Keď som sa zobudila, vonku bola ešte tma. Cítila som, ako ma Sebastián drží vo svojom objatí. Bolo pevné, po prvý krát som sa cítila zvláštne v bezpečí. Vymotala som sa z jeho pohodlného zovretia. Zatiahla som ťažké tmavé závesy. Dopila som svoje víno. Ľahla som si späť k nemu. Myslela som, že spí, ale privinul si ma k sebe a do vlasov mi vtisol jemný bozk.
Keď som sa znova prebrala za závesmi sa črtalo slnko. Cez medzery presvitalo dnu. Pozrela som na Sebastiana. Spal vedľa mňa. Vyzeral tak pokojne. Pravidelne dýchal. Viečka sa mu mierne hýbali. Jeho kučeravé vlasy ma šteklili na tvári. Pousmiala som sa a dívala som sa ako spí. Vnímala som každý detail. Nevedela som sa nabažiť jeho tváre. Zamrvil sa. Otvoril oči a pozrel na mňa. Na krátku chvíľku. Zasa mi odoprel jeho oči.
"Nepozeraj na mňa. Nemám to rád." Zamrmlal rozospato a otočil hlavu na opačnú stranu.
Sadla som si na neho obkročmo. Chytila som ho drsne za bradu a donútila som ho pozrieť na mňa. Túžila som po tom.
Bránil sa. Nakoniec zdvihol zrak ku mojim očiam. Po chrbte mi preleteli zimomriavky. Zelené. Boli zelené. Predtým som sa mýlila. Za odmenu som ho nežne pobozkala. Zvalil ma ku sebe do perín.
Chytil ma za ruku a moju dlaň si pritisol o svoju bradu. Silnejšie a silnejšie. Rozbolela ma ruka. Bola to zvláštne príjemná bolesť. Zdalo sa, že ho to upokojuje.
"Uč ma." Zašepkala som.
"Čo?" zasa bol v inej realite.
"Buď môj mentor." Nabrala som kontrolu nad svojou rukou a z brady som prešla do kučeravých vlasov.
"Nechcem sa viazať."
Zmrazilo ma. Akoby som zhltla ľad. "Prečo?"
"Byť mentorom, to nie je len tak. Je to zodpovednosť. Je to obmedzujúce. Nechcem sa viazať."
"Nie som ako ostatní, mladí upíri. Nebudem ti na obtiaž!"
"Keby som mal mať učňa, bola by si to ty, Jen. Ale nechcem."
Sadla som si. Tá šťastná bublina vo mne praskla a po tele sa mi rozlieval chlad. Ten, ktorý som cítila sedemdesiat rokov. Oči ma pálili a štípali ako v prefajčenom bare. Pretrela som si ich, na rukách mi ostala krv.
Šokovane som pozerala na svoje ruky. Na stehná mi dopadli kvapky krvi. Pozrela som na strop. Nič nezvyčajné som tam neobjavila. No na stehná kvapkala ďalej.
"Sebastian?" otočila som sa na neho vystrašene.
Otvoril oči a pozrel na mňa. Nastavila som mu krvavé dlane. Sadol si ku mne.
"Neplač."
"Plačem krv!?"
Vzal moje dlane do svojich. Zhrbil sa a oblízal z nich krv. Keď boli moje dlane relatívne čisté, prešiel k mojej tvári. Bozkával ma na lícach a pil moje krvavé slzy.
"Všetci plačeme krv." Zašepkal mi pri uchu až mi naskočili zimomriavky.
Otvorila som oči a spomienky sa vyparili. Bola noc. Mesiac bol v splne. Z diaľky sa ozvalo zvitie. Prikrčila som sa. Končekmi prstov som sa dotkla zeme a rozhliadla som sa po okolí. Mala som skvelý výhľad. Budova na streche ktorej som sa skrývala sa pomaličky rozpadávala a nebola viac obývaná. Okolo boli len polia na ktorých sa pásli ovce. Bol to skvelý úkryt pred tým, čo sa naokolo dialo keď bol spln.
Pozrela som na mesiac. Anglické noci boli chladné a od úst sa mi dvíhala para. Znova zavitie. Zatvorila som oči a zhlboka som sa nadýchla. Pátrala som vo svojej mysli, až kým som nenašla to krehké spojenie. Stále tam bolo a naveky tam bude, pretože ja som ochutnala jeho krv a on ochutnal moju. Pousmiala som sa. Napriek tomu, že bol tak ďaleko, bol sme stále na dosah. Nevedela som či si Sebastian toto spojenie uvedomuje. Ja som však bola vďaka tomu pokojná a šťastná. "Ešte nie je koniec. Ešte sa stretneme. A bude to skôr ako si myslíš."