Prekliate mesto

20. listopadu 2012 v 20:03 | Katie Lee |  Krvavé poviedky
Presne tak ako prisľúbil, čakal na ňu pred hlavným vchodom do hotela. V tme sa jeho strieborné auto dalo len ťažko rozpoznať no jej ostrému pohľadu neuniklo nič. Pozrela na svoj odraz v sklenených dverách, aby skontrolovala ako vyzerá. Bol to zlozvyk. Už viac ako dvesto rokov sa jej vzhľad vôbec nezmenil. Blond vlasy jej v kučerách padali na ramená, strapatá ofinka jej zakrývala jedno oko. Bola útla a maličká. Dnes v noci mala oblečené jednoduché, biele, letné šaty a krémové ihličky s tromi mašličkami, prvá začínala na prstoch a posledná zdobila jej členok. Okrem hladkej kovovo pôsobiacej obrúčky na ľavej ruke nemala žiadne šperky.
Ozvalo sa zatrúbenie. Obzrela sa na strieborné auto a kolísavou mačacou chôdzou prešla cez hotelové parkovisko na cestu. Nastúpila do auta.
"Ahoj." Usmiala sa. "Nebudeš mi veriť, ale dnes bol hrozný deň, som rada že som konečne tu."
"Ahoj." Opätoval jej úsmev. "Nedostanem pusu na privítanie?"
Zasmiala sa a uprela na neho pohľad. "Nie. Len na rozlúčku. Bozky na rozlúčku chutia vždy lepšie, ako tie na privítanie."
Auto sa pohlo.
"Kam ideme?" bola zvedavá.
"Nechaj sa prekvapiť." Odpovedal tajomne. Pozrela von oknom na svetlá mesta. Z rádia hrala príjemná hudba. Kývala nohou do rytmu a sledovala ako za oknom ubiehajú ulice. Nakoniec zaparkoval pri pošte.
"Ešte stále chceš pusu na privítanie?" opýtala sa predtým ako vystúpili.
Nepovedal nič, len sa naklonil a pobozkal ju. So smiechom vystúpila. Vzduch vonku bol teplý. Pofukoval jemný letný vietor a hral sa s jeho hnedými vlasmi. Zamkol auto a chytil ju za ruku.
"Tadiaľto." Viedol ju smerom k hradu. Bola to starodávna stavba, ktorú v noci osvetľovalo množstvo reflektorov, vďaka čomu pôsobila, akoby z iného sveta.
Viedol ju do tmavej uličky.
"Hádam ma tu nezabiješ!" zažartovala.
"Samozrejme, že nie." Zasmial sa. Stúpali po starých rozbitých schodoch pomedzi úzke uličky, ktoré lemovali hradné domy.
"Väčšina týchto domov je prázdna... Je to škoda, sú ozaj pekné..."
"Raz, keď budem veľká a bohatá, kúpim si jeden z nich a budem bývať na hrade! Budem hradná pani!"
"Tie domy sú veľké, to tam budeš bývať sama?"
Zastali.
"Nie. Budem tam mať predsa 12násť mačiek. Jedine, že by si sa chcel nasťahovať."
Zasmial sa. "Nechcel som to drzo navrhnúť, ale keď to hovoríš, bol by som veľmi rád."
Otočila sa k nemu a vďaka vysokým podpätkom bola konečne rovnako vysoká ako on. Prezerala si jeho tvár znova a znova. Bol ako sen. Nikdy nevidela nič tak nedokonalé a predsa krásne. Čokoládovo hnedé oči ju veselo pozorovali. Jeho krivý nos bol akoby ukradnutý jej najobľúbenejšej fiktívnej postave z kníh. Tú nedokonalosť na ňom milovala najviac. Bol jej presným opakom. Ona bola nesmrteľná a na ňom videla, ako plynie čas. Jeho telo bolo také krehké a ona by zvládla zrážku s vlakom. Jeho srdce bilo tak prudko a bolo teplé, pričom to jej sa dalo porovnať so snehovou guľou.
Chytila ho za golier tmavého kabátu, pritiahla si ho k sebe a vášnivo ho pobozkala na pery. Pri ňom sa cítila tak, ako už dlho nie. Mohla to byť láska? Mohla byť príšera ako ona schopná takého ľudského citu? Alebo to bolo jednoducho preto, že mu odhalila svoje tajomstvo. Áno. On vedel, že je upírka. Aj keď pochybovala, že mal predstavu, čo to znamená.
Spoločne vyšli až na hrad. Obdivovali nádherné sochy anjelov z bieleho mramoru. Ruka v ruke pozorovali svetielka v diaľke pod hradom a so smiechom sa snažili nájsť súhvezdia na nočnej oblohe.
Napokon, keď schádzali cez nádvorie, uvedomila si, že takto to nemôže ostať naveky. Vedela, že skôr alebo neskôr mu ublíži. Bola predsa prekliata. Zastala a zahľadela sa na neho.
Postrehol, že niečo nie je v poriadku.
"Čo sa stalo?"
Sklopila zrak a pozrela na svoje topánky. "To, čo robíme... Nie je to dobrý nápad Lewis!" zdvihla k nemu zrak. Ako jej pohľad skĺzol na jeho krk, cítila že sa jej vnútro prebúdza. Zhlboka sa nadýchla. Do nosa jej udrela jeho vôňa. Nebol to žiadny konkrétny parfém, bola to vôňa jeho vlasov, jeho kože... Otočila sa chrbtom a snažila sa udržať tu príšeru vo svojom vnútri na uzde.
Urobil však to, čo nečakala. Privinul ju k sebe. Vzal ju do svojho náručia a pevne ju objal akoby ju spútal okovami.
Prerývane dýchala, ako dieťa keď dlho plače, no nedokázala sa ovládnuť. Jeho koža bola tak tenká a krehká. Bola tak blízko. Zrazu všetky city zmizli. Ako keď sa z vane vytiahne štupeľ, ostala prázdna. Kontrolu nad jej telom prevzali zvieracie inštinkty. Vycerila zuby a skôr ako si Lewis stihol uvedomiť, čo sa deje, zahryzla sa mu do krku. Jeho telo sa roztriaslo. Ako strácal krv, strácal aj vedomie.

Keď precitol, prvé čo si uvedomil bol plač. Vzlyky. Cítil, že leží na chladnej a tvrdej podlahe. Uvedomoval si, že už nie je v parku pod hradom. Všade bolo vlhko a vzduch páchol plesňou.
Vzdychol a otočil hlavu. Kathrine sedela vedľa neho. Jeho dlaň zvierala oboma rukami. Plakala. Jej biele šaty boli pokryté tmavými fľakmi.
"Kde to sme?" zašepkal.
"V starých kasárňach, pri kruhovom objazde. Doniesla som ťa sem, potom čo.... potom čo si odpadol." Vysvetlila pomedzi vzlyky.
"Čo.... sa to ... stalo?"
Zdvihla hlavu. Blond vlasy jej odkryli tvár. Z očí jej namiesto sĺz tiekla krv a ničila tie krásne biele šaty.
"Ja som to hovorila. Vravela som to!" vzlykala zúfalo.
"Čo si vravela?" chrapčal.
"Vravela som, že skôr, či neskôr ti ublížim!" zvierala jeho dlaň a kolísala sa dopredu a dozadu ako v nejakom tranze.
"Ja... prečo si necítim telo?" jeho zmysly sa trochu spamätali.
"Je to prvá fáza..."
"Prvá fáza? Čoho?"
"Uhryzla som ťa, čím som do tvojho organizmu preniesla môj jed. Meníš sa na upíra a paralýza je prvá fáza."
Naprázdno prehltol. V hrdle mal sucho. Zažmurkal a chvíľu bol ticho.
"Čo bude nasledovať?"
Znova na neho pozrela a krvavé slzy sa jej kotúľali po bielej tvári.
"Vráti sa ti cit, no tvoje telo sa dostane do šoku. Bude sa striedať zimnica s horúčkou a nakoniec ostane len horúčka. Bude stúpať a stúpať. Krv v tvojich žilách bude vrieť. Budeš mať pocit, že sa ti do kože zabodávajú milióny špendlíkov a celý budeš ako v ohni. Tvoje telo tú bolesť neznesie a napokon... Napokon umrie. Tvoja myseľ však ostane živá a preto budeš schopný telo i naďalej ovládať. Vtedy bude transformácia úplná."
Zúfalo si utrela slzy. "To ale nedopustím. Nedovolím, aby si zažil tu bolesť, aby si sa stal tou obludou ako som ja. Ty nie si monštrum. Máš srdce na správnom mieste. Toto nie je život pre teba."
"Ako zastavíš transformáciu?" nádej v jeho hlase bola hmatateľná.
Pustila jeho dlaň, ktorá bezvládne dopadla na podlahu. Načiahla sa za svoj chrbát a keď sa znova vzpriamila v ruke zvierala drevený hranatý kolík. Vyzeral ako noha zo stola alebo stoličky. Jeden koniec mal zastrúhaný ako oštep.
"Keď ho vrazím do tvojho srdca, zastavím jed a tvoja myseľ umrie tiež."
Nastalo ticho v ktorom sa zasa rozplakala. Zvierala kolík oboma rukami, pritískala si ho na hruď medzi prsia a krvavé slzy začali znova dopadať na jej nahé kolená.
"Nemusíš to robiť. Nechcem, aby si to urobila. Chcem byť ako ty. Budeme spolu. Naveky."
Pozrela na neho. "To nejde."
"Milujem ťa, prečo by to nešlo?"
"Pretože toto nie si ty. Ty nie si vrah! Nie si zlý človek. Nemôžem to dopustiť. Nemôžem ti to urobiť. Nechcem ťa takto zničiť. Nechcem ťa premeniť na seba. Malo to byť naopak. Ty si ma mal naučiť, ako byť dobrá!"
Do tela sa mu vracal cit. Pohol prstami na rukách. Pokrčil kolená. Kathrine sa znova rozplakala.
Lewis sa s námahou posadil. Zdvihol jej bradu a donútil ju pozrieť mu do očí.
"Ja to zvládnem. Som dostatočne silný." Utrel jej červené slzy.
"Och, Lewis! Milujem ťa. Nikdy som nikoho nemilovala tak ako teba!" vrhla sa mu do náručia.
Jeho objatie bolo pevné. Cítila sa tak bezpečne. Jej hlava však ostala chladná, vedela čo má robiť. Čím skôr, tým lepšie. Nebude ho to tak bolieť.
Zhlboka sa nadýchla. Jedným sebaistým pohybom zaryla drevený kôl do jeho chrbta priamo cez hrudný kôš, až do srdca.
Nevykríkol. Nevydal žiadny zvuk. Jeho objatie povolilo. Jeho telo ochablo. Jeho koža nabrala sivastý odtieň.
Pevne ho zovrela v poslednom objatí a jemne ho uložila na podlahu. Štvornožky sa odplazila do opačného kúta. Objala si kolená. Plakala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama