Září 2012

5. Zázračné husle

23. září 2012 v 16:54 | Katie Lee |  Západné pobrežie
Čas bežal veľmi rýchlo. U cigánov sa žilo dobre. Jedla bolo dosť pre všetkých, o tanec, hudbu tiež nebola núdza. Za ten čas sa Keylee naučila ich piesne a Carmen ju učila tancovať. S Lucilou sa často prechádzali po lesoch. Počúvali šum stromov, načúvali vetru a vode. Keylee cítila, že je to zbytočné. Lucila chcela, aby Keylee komunikovala so zvieratami. Jediné zviera, ktoré jej však rozumelo bola Obloha a to len preto, že vždy jej nechala kus mäsa z večere. Samozrejme, že pomáhala vyčesávať kone a starala sa o sliepky. Zbierala vajíčka a keď bolo treba jednu, dve sliepky zabila . Na večeru potom bola vynikajúca polievka voňajúca za ohňom a bylinkami.
Život bol zrazu farebný. Kúzelný. Keylee akoby po dlhej dobre otvorila oči a uvidela to, čo jej celý čas chýbalo. Cítila sa ako doma. Tieň ju učil hrať na husle a rozoznávať rôzne rastliny. Ukazoval ktoré bobule sú jedlé, ktoré rastliny zahoja rany. Ak mala trocha voľného času Lucila ju učila starodávny jazyk elfov. Vedla iba pár viet a fráz, niekoľko slov a jednu starú pieseň. Slová piesne mala vložené v zažltnutej knihe a trvala na tom, aby sa Keylee tú pieseň naučila. Keď si líhala do postele bola tak unavená, že okamžite zaspala. Dokonca sa jej nič nesnívalo. Väčšinou...
Sníval sa jej jeden sen dokola. Stála na mäkkom podklade. Možno piesok, možno mach. Všade bola hmla a nevidela ani na svoje chodidlá. Rovno pred ňou sa z hmly vynárali tri postavy. Dve dospelé a jedna menšia. Možno dieťa. Keď už vyzeralo, že sa každú chvíľku vynoria z hmly - zobudila sa. To bol jediný sen ktorý sa jej za posledné dva mesiace sníval.
Tak ako každý večer celá osada sedela po jedle okolo ohniska. Obloha ešte ňuchala okolo, či nenájde nejaké omrvinky. Tieň vybral husle a začal neznámu no nezabudnuteľnú melódiu. Zdalo sa, že pri ohni ju nik nepozná. Okrem Lucili. Tá poznala dokonca slová.

Do splašených koní
Už zase lovci strílí,
Ulicí ich ženú dolu k ohradám
Zítra jako včera hra je pro nich dohraná
Bujné hryvy skloní niekam do trávy

Král až si kabát zmení
Krá biele vrany odletí
Krá v Jantarovej zemy
Pristanú v jinom století.

Zamknuté sú stáje,
kat už hryvy strihá
Lovčí král je v kapli
Stý krát korunovaný
Sneh sa pomaly tajel
Tela stromu sa probúdzí
V jantarovej zemy
Bude zas co pít.

Král ak si kabát zmení
Krá biele vrany odletia
Krá v Jantarovej zemi
Pristanú v inom storočí...

Okolo ohniska zostalo ticho. Cigáni boli najedení a spokojne popíjali medovinu alebo víno. Vyvaľovali plné bruchá na mäkkej tráve a pozerali na oblohu. Nikto z nich nepočúval slová piesne. Keylee však zachytila každé slovo, rezonovali jej v duši a jej myseľ zostala nepokojná.
"Kde je Jantárová zem?" pozerala na Lucilu, no odpoveď prišla z inej strany.
"Je to len legenda." Ozval sa Tieň. "Jantárová zem vraj leží za veľkým morom. Je to krajina plná bohatstva. Nikto tam netrpí hladom ani smädom. Cesty sú tam vybudované zo zlata a ľudia nažívajú v harmónii s elfmi a trpaslíkmi."
Lucila sa pousmiala a ďalej si hmkala špecifickú melódiu.
"Ako vieme, že tam tá zem nie je?"
Tieň sa zasmial a Luciline pery odhalili tých pár zubov, ktoré jej staroba nechala.
"Keylee.... moreplavci sa plavili ďaleko na more, nič nenašli. Bolo niekoľko bláznov, ktorí sa pokúšali Jantárovú zem nájsť, no nevrátili sa. Alebo prišli, vyhladovaní na smrť, pobláznení a rozprávali o morských príšerách a desivých hmlách." Povedal tajomne a palicou prehrabol oheň.
"Žiadna legenda nevznikne len tak... z ničoho nič!" nemienila sa vzdať.
"Nie." Súhlasil Tieň. "Ja si myslím, že pieseň je o posmrtnom živote." Pozrel na Lucilu a drgol do nej. "Kde inde by boli cesty dláždené zlatom."
Obaja sa rozosmiali. Bolo zvláštne ich sledovať. Akoby mali medzi sebou tajomné puto a vedeli niečo čo ostaní ani netušia.
"Zapamataj si tú pieseň Keyleeta." Povedala Lucila. "Možno tvoje srdco bude tužiť po jej melódii." Vstala. "jdem si natáhnut staré kosti!" odšuchtala sa do svojeho koča.
Na peň ktorý Lucila uvoľnila si sadla Cermen. "Keyleeta, proč nám tiež nezahráš na husle..."
Usmiala sa a sklopila zrak. "Nie som ešte taká dobrá."
"O dva dni prijedeme do dediny. Budeš tam hrať s Tieňom a tancúvať se mnou."
Keylee sa usmiala. Doteraz jej nedovolili vystupovať v dedine. Bola to veľká česť a pocta, vystupovať s cigánmi.
"A čo budemea tancovať?" predsa len mala obavy.
"Naučím te tanec ohňa." Povedala s úsmevom Carmen.
Keylee zažmurkala. Niekoľko krát videla tanec ohňa. Cigánky mali oblečené tesné šaty čiernej farby a od kolien ku zemi bolo našitých niekoľko volánov ohnivočervenej farby. Na jednom členku mali zavesené zvonivé náramky. Keď tancovali a sukne sa rozkrútili vyzeralo to akoby ich nohy boli v ohni. To však nebol dôvod prečo sa tanec volal ohnivý. Tým pravým dôvodom bola vášeň, energia a tajomnosť tanca. Každá tanečnica predstavovala šľahajúci plameň. Nebezpečný, no vábivý a krásny.
"Začneme zítra." Usmiala sa Carmen vtisla Keylee radostný bozk na líce a tanečným krokom odpochodovala do koča.
"Keylee. Poď sem." Zvolal ju Tieň a podával jej husle.
Trochu nervózne ich vzala. Priložila si ich ku brade. Uchopila slák. Tieň sa postavil ku nej.
Dozeral na to ako ukladala prsty na hmatník, občas ju zastavil, aby si ich dôkladnejšie uložila a upravila tak falošný tón. Hra na husle bola náročná, no niesla v sebe zvláštnu mágiu. Zvuk huslí sa odrážal v Keyleenom srdci a letel von z dreveného nástroja. Kým cvičili ostatní cigáni sa postupne uberali na spánok. Keylee mala podozrenie že nemôžu počúvať jej falošné tóny.
Nakoniec jediným poslucháčom ostala Obloha. Ležala pri ohni a ohrievala si kožuch. Uši mala sklopené ako spokojný pes a občas švihla chvostom.
"Ide ti to dobre. Učíš sa veľmi rýchlo." Pochválil ju Tieň. V očiach sa mu odrážala žiara z oheňa.
Keylee zložila husle. "Ďakujem." Pousmiala sa.
"Ako dlho si sa učil hrať?"
"Od detstva." Povedal a priložil pár polienok na oheň. Plamene sa zasa rozhoreli a osvetlili jeho tvár. Zvýraznili vrásky na tvári a strácali sa v jeho tmavých očiach.
"Učil ťa otec?" cítila, že teraz má šancu zistiť o tajomnom Tieňovi viac.
"Nie. Otec sa o mňa nikdy nestaral. Mal som učiteľa. Som z bohatej rodiny."
"Prečo si od nich odišiel?"
Dlhú chvíľku mlčal, sledoval pokojne ležiacu Oblohu. "Neodišiel som." Tajomne sa usmial. Chvíľu obaja mlčali.
"Pôjdem už spať..." vstal.
"Nechoď." Povedala Keylee jednoducho. Pozerali jeden na druhého.
"Zahraj mi ešte niečo?"
Usmial sa. Vzal husle do rúk. Postavil sa bližšie ku ohňu a priložil si nástroj pod bradu. Teplým povetrím sa vinuli jemné tóny. Melódia lahodná ako našľahané jahody s cukrom, skrývala sa do Keyleených uší. Keď Tieň dohral dlho na neho pozerala.
"Deje sa niečo?" bol trochu neistý.
"Keď hráš, vyzeráš tak vznešene... ako kráľ!"
Nachvíľku sa zatváril prekvapene a potom sa rozosmial. Pri ozvene jeho smiechu sa Obloha zobudila a venovala mu nehnevaný pohľad.
"Možno kráľ cigánov."
"Husľový kráľ...." opravila ho.
Už sa nesmial, no jeho oči stále žiarili pobavením.
Na druhý deň ráno sa pohli z miesta. Karavana putovala po obchodnej ceste a čím bližšie boli ku dedine, tým bola cesta schodnejšia. Na noc sa znova utáborili. Z jednej strany ich kryl zalesnený kopec a na druhej tiekla tenká rieka. Vozy usporiadali do kruhu, v strede urobili oheň. Kone sa voľne pásli na lúke a deti sa veselo hrali pri vode.
Bolo to krásne miesto a navyše výborné na tábor. Rieka poskytovala dostatok pitnej vody a les zasa drevo a potravu. Chlapi sa vrátili s úlovkom, srna a niekoľko králikov sa opieklo nad plameňmi. Vôňa pečeného mäsa naplnila vzduch.
Keylee splietala stuhy dokopy. Sedela na dreve pri ohni a ticho si hmkala melódiu Jantarovej zeme.
"Nechaj tie stužky Keyleeta.." ozvala sa Lucila.
Keylee položila stuhy na guľatinu na ktorej sedela.
"Pojď!" Lucila ju vzala za ruku a viedla ju k lesu. Zastali na jeho okraji.
"Choď... a počúvaj. No vráť sa do zotmenia." Otočila sa a odkráčala preč.
Keylee chvíľku váhala, nakoniec vošla do lesa. Všade bolo ticho a pokoj. Kráčala pomedzi stromy a snažila sa počúvať, no bolo to zbytočné. Stúpala strmím kopcom a narobila pritom taký hluk, že aj keby stromy kričali tak by ich nepočula. Musela zastať, aby chytila dych a potom pokračovala dohora, kopec už nebol tak strmý. Keylee dorazila na útes. Bol to skalný previs. Z jednej strany ho kryl les, na druhej poskytoval nádherný výhľad na údolie. Tábor nebolo vidieť a Keylee vedela že sa pozerá na opačnú stranu, na západ. Slnko sa skláňalo ku horizontu. Prešla na okraj útesu a nazrela dolu. Kam len dovidela boli stromami pokryté kopce a medzi nimi sa sem-tam trblietala rieka.
Vlasy jej postrapatil teplý vietor. Koruny stromov zašumeli v rovnakej melódii. Zavrela oči. Vnímala vietor a jeho dotyky. Ako sa hral so sukňou a s vlasmi. Uvedomovala si teplo, ktoré jej dopadalo na tvár zo zapadajúceho slnka a počula slabé zurčanie rieky. Roztiahla ruky akoby chcela vzlietnuť. Užívala si slobodu a ticho, ktoré panovalo všade naokolo.
Otvorila oči. Slnko sa už dotýkalo kopca na západe. Cítila, že nie je sama. Tieň stál pár krokov za ňou. Vnímala jeho prítomnosť, jeho vôňu ktorý priniesol vietor.
"Prekrásny výhľad, čo povieš?" sledovala ako sa slnko pomaly skrýva za kopec.
"Áno." Súhlasil. "Niečo som ti priniesol."
Otočila sa a pozrela na husle, ktoré držal v rukách.
"Nechce sa mi hrať." Zaprotestovala.
"Chcem, aby si si ich nechala. Sú tvoje. Je to dar." Prišiel k nej a podal jej hudobný nástroj.
Vzala ich do rúk akoby boli zo skla a mohli sa rozbiť.
"To nemôžem... na čom budeš hrať?"
Pokrčil ramenami. "Kúpim si iné... som z bohatej rodiny." Povedal pobavene.
Očami skúmala husle. Boli ošúchané no neopísateľne krásne.
"A mám pre teba ešte niečo." Z ramena si dal dole popruh. Ukázalo sa že je to obal na husle.
"Vyrobil som ho z kože a je spevnený drevom. Nie je dvakrát najlepší, no mal by poslúžiť." Otvoril puzdro a Keylee doň vložila husle. Pasovali k sebe dokonalo.
Vzala si puzdro a prehodila si ho cez ramená. Usmiala sa. Husle jej pohodlne a bezpečne ležali na chrbte. Pozrela na Tieňa. "Neviem ako sa ti poďakovať..."
Usmial sa. "Hraj Keylee. Vždy. Keď budeš smutná, keď budeš šťastná aj keď budeš nahnevaná. Hraj sama, ale aj v spoločnosti. Všetko čo máš v sebe, uvoľni pomocou sláku a strún."
Natiahla k nemu ruku a chytila sa ho. "Ďakujem."
Upravil jej pramene vlasov s ktorými sa stále hral vietor. Svetlo mäklo, les sa ponáral do tmy a nočný vtáci sa prebúdzali.
"Poď." Pevne zvieral jej ruku vo svojej a viedol ju späť do tábora. Kráčali ticho. Keylee si uvedomovala mäkkú zem pod nohami, každý kmeň stromu, ktorý míňali. Počúvala hlasy vtákov a šum lesa. Zrazu sa jej nezdal tichý, zrazu si uvedomovala, ako v ňom beží život. Najsilnejší pocit v nej vyvolávala Tieňova dlaň z ktorej sa šírilo teplo.
Vynorili sa z lesa. Zbadali oheň a tiene okolo neho. Presne ako v tú osudnú noc, keď ušla z domova aby si zachránila život.
"No konečne!" radovala sa Carmelita, keď dorazili k ohnisku.
"Zajtra pójdeme do dediny, musíme cvičiť. Pojď!" Vzala Keyleetu za ruku.