Červen 2012

Norina poviedka

15. června 2012 v 16:01 | Katie Lee Richards |  Katie STORY
V prvom rade by som chcela poďakovat Nore, ze pomoc a inšpiráciu pri písaní. Táto poviedka vznikla na požiadavku kamarátky, preto dostala názov "Norina poviedka". Je to niečo úplne iné, ako zvyknem písať, ale dúfam, ža sa tiež bude páčiť.

Prajem príjemné čítanie priatelia!
Katie Lee Richards

Stolička na ktorej sedel nebola veľmi pohodlná. Tlačila ho na chrbte a nútila ho sedieť neprirodzene rovno. Bola nízko pri zemi, takže kolená mal vo vzduchu a nedotýkali sa stoličky. Miestnosť v ktorej sedel bola veľmi príjemná. Prevládali v nej pastelové farby. Steny boli hladké, rohy miestnosti zaoblené. Jediným nábytkom boli dve rovnaké stoličky zo zvláštneho teplého materiálu a stôl uprostred. Stolička naproti bola zatiaľ prázdna.
Chvíľku sedel pokojne a obzeral si toto zvláštne miesto. Mal pocit, akoby celá miestnosť jemne vibrovala. Necítil strach, ani paniku.
Na ľavej strane sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil niekto ďalší. Na prvý pohľad vyzeral ako človek. Dve nohy, dve ruky, oblé ramená a dokonalo okrúhla postava. Stál vzpriamene, až to pôsobilo namyslene a neprirodzene. V pravej ruke niesol zvláštny kufor. Bol nesmierne vysoký, musel merať cez dva metre. Modrými očami hľadel na muža sediaceho v kresle.
"Erick Hopper." Oslovil ho neznámi a kráčal ku voľnej stoličke. Položil kufor ku svojim nohám a sadol si.
Erick ho mlčky pozoroval.
"Moje meno je Sämot." Predstavil sa neznámi.
"Rick." Cítil potrebu predstaviť sa.
Čím dlhšie si cudzinca obzeral, tým viac odlišností na ňom videl. Jeho koža pôsobila na prvý pohľad prirodzene, no nebola hladká. Vyzerala ako husia koža. Svetlé vlasy ktoré neznámemu padali na ramená vyzerali tvrdo akoby z drôtu. Jeho tvár mala hrubé črty a v očiach mal zvláštny lesk. Nezarastal. Pery mal bledé a krojené naopak. Horná pera bola oblá a plná, kým tá spodná mala mierny zárez.
Sämot sa usmial keď videl Rickov záujem. Odhalil rad bielych zubov, pričom očné boli výrazne a ostré ako tesáky psa.
"Kde to som?" hlas mal pokojný.
"Čas a priestor teraz nie sú dôležité." Odvetil rovnako pokojne Sämot.
"Nie je to náhoda, že sa stretávame... tak ako nás sila vesmíru pred miliardami rokov oddelila, tak nás opäť spojila, či už úmyselne, alebo je to vec náhody. Isté je, že patríme k sebe ako jing a jang."
"Chcete mi povedať, že nie ste z planéty Zem?"
Sämot sa usmial, nespúšťal zrak z Ricka a pokračoval: "Bohužiaľ, Vaša civilizácia ešte nepochopila význam a zmysel existencie. Myslíte si, že ste jediný na svete a posielate zlaté platničky do vesmíru, ktoré náhodne blúdia a určujú vašu polohu na obežnej dráhe. Aké primitívne... Mali ste sa radšej pokúsiť prispieť k udržaniu rovnováhy na Zemi. Musíte pochopiť, že ste len polovicou..."
Rick sa zamračil. Príval množstva informácií ho zmiatol a vyvolal v ňom neistotu: "Polovicou čoho?"
Sämot urobil malú pauzu a obzeral si svoje dlane, na ktorých chýbal palec. Zhlboka sa nadýchol a znova uprel pohľad na Ricka.
"Na začiatku existovala hmota, tá sa podobne ako atóm skladala z kladnej a zápornej časti...Náš svet a všetko vo vesmíre sa skladá z hmoty a antihmoty. Nikdy vás nenapadlo, že všetko vo vesmíre je dvojmo? Každá hviezda má miliardy svetelných rokov vzdialenú svoju antihviezdu. Vy, ľudská rasa, si opäť myslíte, že ste výnimka, niečo extra a jedinečné. Nie je to tak. Nezdá sa vám zvláštne, že máte jedno slnko? Vo vesmíre existuje galaxia s vaším antislnkom."
Rick pozeral na spoločníka v nemom úžase. V hlave mal prázdno. Bolo to priveľa informácií naraz.
Sämot sa pri pohľade na človeka zasmial. Jeho smiech znel ako zvonkohra. Letel z jeho hrdla ako vzdialená melódia.
"Vidím, že si zmätený... Dôkaz každodenne používaš, je to váš RTG ...do vašej mozgovej hmoty pri vytvorení snímku preniká niečo ako antihmota. Na obrazovke môžete vidieť rôzne fľaky, podľa toho ako mozog funguje."
"Čiže RTG je najdokonalejší vynález a prišli ste si zobrať našu technológiu?" Rick sa stále mračil a snažil sa urovnať si myšlienky.
"Pre nás ste zaostalou rasou. Avšak, je možné že máte niečo, čo v antigalaxii chýba."
"Čo vám chýba? Kvôli čomu ste nás vyhľadali a navštívili?? McDonnald? Pivne kvasnice? Toho sa radi vzdáme..." v Rickovom hlase zaznel výsmech.
"Tak jednoduché to nebude." Sämot ostal vážny.
Rick začínal cítiť, že situácia, v ktorej sa ocitol bude mať pre neho zlý koniec.
"Problém je," pokračoval Sämot. "Naše svety sa vyvíjali paralelne, nie všetky mutácie však boli identické. Náš najväčší problém je..." Sämot sklopil zrak a znova pozrel na svoje dlane. Svetlé tvrdé vlasy mu skĺzli z ramien a zakryli mu tvár. Po chvíľke sa znova narovnal. "Neumierame."
To jednoduché slovo sa odrazilo od hladkých stien a rezonovalo Rickovi až v duši.
"Naša rasa nepozná prirodzenú smrť."
Rick sa zasmial ako na dobrom vtipe. Sämot ho pokojne sledoval.
"To nie je problém. To je dar! Ľudia by dali neviem čo, za to aby neumierali!"
Sämot potriasol hlavou, až mu vlasy lietali okolo tváre. "Je to prekliatie. Život je nudný, stráca sa jeho zmysel. Večnosť je úbohá, spomienky blednú, zážitky nemajú pointu. Všetko je omnoho krajšie, keď vieš, že to nebude trvať večne. Každý okamih si vychutnáš, pretože vieš, že sa už nevráti."
Rick sledoval tohto zvláštneho tvora a v srdci vedel, že má pravdu. Zrazu pocítil súcit. Bolo mu ľúto národa, ktorý neumiera. Smrť je predsa krásna. Tajomná, desivá a predsa je na nej niečo lákavé.
"Nemôžete využiť vírusové ochorenia? Nemáte rakovinu? Alebo navoďte prírodné katastrofy..." snažil sa nájsť jednoduché riešenie.
Sämot sa pousmial: "To sme skúšali. No kvôli nasej kruhovej "ds DNA" sme vírusom po par generáciách odolný... Katastrofy sú energeticky náročné, umrie iba par tisíc jedincov. Náš problém sa ráta v miliardách. Naša "anti zem " nie je schopná uživiť takú populáciu. Vám sa datuje rok 2090 a je vás len 16 miliárd, predstav si taký desaťnásobok..."
Nastalo ticho. Rick hľadel do prázdna a jeho mozog sa snažil spracovať nové informácie.
"Vy máte kruhovú dna? Ja by som povedal, že to je ten problém... Preto neumierate."
Sämot sa usmial. "Máš pravdu."
"Potrebujete telomery. Bunky, ktorými končí naša DNA."
Usmiali sa na seba. Jednoduchá veta, ktorá spojila dva rozdielne druhy.
"Máš pravdu Rick. Preto si tu."
"Potrebujete moju krv? Rád vám pomôžem."
Sämot sa usmial. "To je od teba veľkorysé, no obávam sa, že tvoja krv nebude stačiť. Budeme potrebovať 90% tvojho tela, aby sme dokázali dosiahnuť požadované výsledky." Od prednášal mimozemšťan sucho.
Rick sa oprel a znova tupo hľadel na spoločníka. "Zabijete ma?"
"Smrť je krásna." Odpovedal Sämot. "Čo môže byť krajšie ako umrieť pre dobrú vec? Zomrieš, aby si zmenil život miliónom..."
"Nechcem umrieť! Nedám vám svoje telo!" začal protestovať.
Sämot sa len spokojne pousmial. "Teraz je čas, aby sme sa vrátili k tvojej úplne prvej otázke."
Rick sa zmetene obzeral okolo seba a zmocňovala sa ho panika. Sledoval ako Sämot zdvíha kufor zo zeme a ukladá ho na stôl.
"Si na našej transportnej lodi." Znel hlas pripomínajúci zvončeky.
Otvoril kufor a vybral zvláštnu tkaninu. "Vezieme ťa na našu planétu." Počas toho ako hovoril, vstal zo stoličky a prešiel k Rickovi.
"Nemáš na výber." Pevne ho uchopil a priložil mu handru na tvár. Silný zápach udrel Rickovi do nosa, rozdráždil mu sliznicu. Zdvihol sa mu žalúdok, rozkrútila sa mu hlava. Zatvoril oči, aby nad sebou nabral kontrolu, no nevládal ich už otvoriť. Ocitol sa v temnote. Padal a postupne strácal vedomie...