Únor 2012

4. Zoznámenie

17. února 2012 v 14:45 | Katie, Chris |  VAMPIRE story

Bola to dosť dlhá prechádzka, takmer až na kraj mesta - ale v posledných týždňoch sa pre Christinu stala dôverne známou. Mesiac osvetľoval ulice a jej vôbec neprekážalo, že nikomu nepovedala kam ide. Jednoducho sa vytratila. Prešla cez Black Bridge a vystúpila do kopca pozdĺž polorozpadnutého kostola a potom dole do malého údolia pod ním.
Táto časť cintorína bola pekne udržiavaná; to len stará časť trochu zarástla. Tu bola tráva zastrihnutá a kytice kvetov vytvárali dúhy farieb. Christina sa posadila vedľa veľkého náhrobného kameňa s vytesaným nápisom:

Amélia Whitney

"Čau mami," zašepkala. Sklonila sa a položila na hrob kvety červených divých ruží, ktoré natrhala cestou k cintorínu. Potom stočila nohy pod seba a jednoducho zostala sedieť.
Teraz nechávala svoju myseľ túlať so spomienkami a znova cítila, ako sa jej zviera hrdlo. Slzy tentoraz prišli ľahšie. Stále jej toľko chýbala. Mama, tak mladá a krásna.
Vedela, že to príde. Že umrie, no bojovala s chorobou tak statočne, že Christina začala veriť, že sa uzdraví. Že sa jej to naozaj podarí. No posledné dni boli strašné. Vidieť mamu napojenú na všetky tie prístroje a v bolestiach.
Samozrejme má šťastie, že je tu teta Jane. Nie každá teta by sa vzdala svojho zamestnania a odsťahovala sa späť na malomesto, aby sa postarala o neter.
Občas, tesne po pohrebe, sem chodila na ne kričať od zlosti, ako len mohol byť Boh tak hlúpy a dovoliť jej umrieť. Odrazu mala pocit, že zrazu nikam nepatrí.
A kam patrím teraz, premýšľala. Najjednoduchší odpoveď bola sem, do Deonu, kde prežila celý svoj život. Ale v poslednej dobe jej jednoduché odpovede začali pripadať nesprávne. Mala pocit, že niekde na ňu čaká niečo viac, nejaké miesto, ktoré okamžite spozná a nazve domovom.
Dopadol na ňu tieň a ona splašene žmurkla.
"Christina?"
"David?!" šokovane vyhabkala a rýchlo si zotrela slzy. David, bol Mattov spolužiak a spoluhráč z týmu. "Čo tu robíš?"
"Ja? Nuž chcel som sa prejsť... vieš trochu som pil a potreboval som vypadnúť a tak... A ty?" Pohľadom zablúdil k náhrobnému kameňu a potichu zahvízdal. "Chápem."
Christina sa zamrvila. "Asi by som sa mala vrátiť. Matt sa bude strachovať." Necítila sa v Davidovej spoločnosti dobre. Vždy mala pocit, že ju vyzlieka pohľadom.
"Jasné..." zatiahol David, " vrátime sa spolu. Nemala by si chodiť sama po nociach..." a natiahol k nej ruku. Christina si pomyslela, že je už paranoidná, chytila jeho ruku a vstala.
Cintorín jej v noci naháňal hrôzu. Zalapala po dychu a všetko sa v nej zovrelo. Vyzeralo to, akoby tam stála nejaká postava, obor s guľatou plešatou hlavou.
"David, nejdeme správne... východ je na opačnej strane..."
"Jeden je aj tamto..." mávol rukou kdesi do tmy.
A vôbec sa jej nepáčilo, že tu musí byť, medzi zvetraným a nakláňajúcimi sa kusmi žuly, medzi kameňmi z dávno minulých čias. Jasný mesačný svit vrhal podivné tiene a všade okolo boli zákutia plné nepreniknuteľnej tmy.
"To je len guľa na vrchole, toho sa nemusíš báť," povedal David a ťahal ju so sebou z cesty hore ku svetlom zaliatemu náhrobku. Bol vyrobený z červeného mramoru a tá veľká guľa, ktorá ho korunovala, jej pripomenula obrovský mesiac nad horizontom. Teraz ich ten istý mesiac polieval svojim svitom, bielym ako ruky mŕtvol. Christina nedokázala skryť, ako sa trasie.
"Úbohé mačiatko, tebe je zima. Musíme ťa zahriať, "vyhlásil David. Christina sa ho pokúsila odstrčiť, ale bol príliš silný, ovinul ju rukami a tlačil ju k sebe.
"David, ja už chcem ísť; chcem ísť hneď teraz ..."
"Jasne, mačiatko, pôjdeme," uistil ju. "Ale najprv ťa musíme zahriať. Bože, ty si studená. "
"David, prestaň," vyhlásila. Jeho objatie bolo otravné, obmedzujúce, a teraz si šokovane uvedomila, že jeho ruky šmátrajú po jej tele a hľadajú nahú kožu.
Christina v živote nebola v takej situácii, ďaleko od akejkoľvek pomoci. Zamierila mu svojim špicatým opätkom na priehlavok, ale vyhol sa jej.
"David, okamžite daj tie pracky preč."
"No tak, Christina, nebuď taká, ja ťa len chcem celú zahriať ..."
"David, nechaj ma," vyštekla. Pokúsila sa mu vykrútiť. David sa zapotácal, oprel sa o ňu celou váhou a zrazil ju do spleti brečtanu a tráv na zemi. Christina zúfalo volala: "Zabijem ťa, David, myslím to vážne. Daj mi pokoj. "
David sa pokúsil naoko odvaliť, zrazu sa chechtal, údy ťažké a nekoordinované a takmer k ničomu. "Ale no tak, Christina, nebuď blázon. Proste som ťa len zahrieval. Christina Snežná Kráľovná sa rozohrieva ... už je ti teplejšie, že? "
Potom Christina zacítila jeho horúce a vlhké ústa na svojej tvári. Stále ešte bola prilepená pod ním a jeho vlhké bozky smerovali k jej hrdlu. Počula, ako sa trhá látka.
"Ups," zamumlal David, "to ma mrzí."
Christina otočila hlavu a jej ústa našli Davidovu ruku, ktorá sa snažila neobratne hladiť jej tvár. Zahryzla sa do nej, zaborila zuby do mäsitej časti dlane. A zahryzla poriadne, až ochutnala krv, a počula, ako David zavyl bolesťou. Ruka odskočila.
"Hej, povedal som, že ma to mrzí!" Pozrel ukrivdene na svoju skrvavenú dlaň. Tvár mu potemnela, a zatiaľ čo sa stále díval na svoju ruku, zovrel ju v päsť.
Tak už je to tu, pomyslela si Christina s ľadovým pokojom. Buď ma omráči, alebo zabije. Pripravila sa na úder.



James odolával nutkanie vydať sa na cintorín, všetko v ňom kričalo, aby tam nechodil. Naposledy tam šiel v tú noc, keď zomrel onen starček.
Pri tej spomienke ho opäť zaplavila hrôza. Prisahal by, že toho muža pod mostom nevypil úplne, že si nevzal toľko krvi, aby mu to ublížilo. Ale všetko z tej noci potom, bolo neusporiadané a zmätené. Keď sa potreba vymkne kontrole, dochádza k podivným veciam.
Zavrel oči. Keď počul, že starý muž bol hospitalizovaný a blízko smrti, jeho zdesenie bolo neopísateľné. Ako sa vôbec mohol natoľko utrhnúť z reťaze? Veď ho takmer zabil, a to nezabíjal od doby ...
Nedovolí si na to myslieť.
Teraz stál pred bránou cintorína v polnočných temnotách a nič si neželal viac, než sa otočiť a utiecť. Vrátiť sa späť na party, kde nechal Emmu, to pružné bronzové stvorenie, ktoré pred ním bolo úplne v bezpečí, pretože pre neho nič neznamenalo.
Ale nemohol sa vrátiť, pretože na cintoríne bola Christina. Cítil ju a cítil jej rastúcu tieseň. Christina bola na cintoríne a mala problémy - a on ju musí nájsť.
Bol v polovici cesty do kopca, keď sa mu zamotala hlava. Zatackal a bojoval o každý krok smerom ku kostolu, pretože to bola jediná vec, na ktorú dokázal zaostriť. Šedá hmla sa mu prelievala v hlave a on len s najvyšším úsilím zostával v pohybe. Slabosť, cítil sa tak slabý. A bezmocný proti tomuto druhu závratu.
Musí ... sa dostať za Christinou. Ale je tak slabý. Nesmie byť ... slabý ... ak má Christine pomôcť. Musí ...
Brána cintorína sa pred ním roztvorila.

Christina sa cez Davidovo ľavé rameno pozerala na mesiac. Je kuriózne, že to bude posledná vec, ktorú na svete uvidí, pomyslela si. Výkrik jej zanikol v hrdle, zadusený strachom.

A potom niečo Davida zdvihlo a hodil ním o náhrobok jeho deda.
Aspoň takto to pripadalo Christine. Odvalila sa ku strane a lapala po dychu. Jednou rukou si pridržovala roztrhnuté šaty a druhú šmátrala po zbrani.
Žiadnu nepotrebovala. Niečo sa v tme pohlo a ona zazrela osobu, ktorá od nej Davida odtrhla. Bol to chalan, ktorého videla ráno v škole. Ten nový. No nikdy predtým nevidela, aby hnev tak jemne rezanú tvár zmenil. Bol bledý hnevom a v modrých očiach mu horelo vražedné svetlo. Bez toho, aby sa pohol, vyžaroval taký hnev a hrozbu, že Christina z neho dostala ešte väčší strach, ako mala z Davida.
Udrel Davida. Ten natiahol jednu svalnatú ruku a chalan ho nedbalo udrel do tváre skôr, než sa ho ruka stihla dotknúť. David sa s výkrikom vyškriabal na nohy, stál a sťažka dýchal, v očiach sa mu blýskalo. Christina zazrela, ako mu z nosa vyteká krv. Potom zaútočil.
"Gentleman svoju spoločnosť nikomu nevnucuje," povedal neznámi chalan a zrazil ho k zemi. David sa opäť zvalil, tentoraz tvárou dole do trávy a šípok. Tentoraz vstával pomalšie, krv mu tiekla z oboch nosných dierok i z úst. Keď sa znovu vrhol na chalana, fučal ako besný kôň.
Chalan schmatol Davida vpredu za bundu a intenzitu vražedného útoku previedol do piruety. Dvakrát Davidom drsne zatriasol, zatiaľ čo on biele päste oháňal okolo neho neschopné zasiahnuť cieľ. Potom Davida pustil.
"A neuráža ženy," dodal. Davidova tvár bol skrútená, oči sa mu obracali v stĺp, ale ešte sa natiahol po chalanovej nohe. Ten ho vytiahol opäť na nohy a znovu ním zatriasol. David zvädol ako handrová bábika a oči sa mu obrátili v stĺp. Chalan pokračoval vo svojej reči, držal ťažké telo vzpriamene a zdôrazňoval každé slovo tvrdým potrasením. "A predovšetkým, jej nikdy neubližuje ..."
"Prestaň!" Vykríkla Christina. Davidova hlava sa s každým potrasením prevaľovala sem a tam. Desilo ju, čo videla; desilo ju, čo by mohol ten chalan urobiť. A zo všetkého najviac ju desil jeho hlas, ten studený hlas, ktorý znel ako rinčanie kordov - krásny, smrtiaci a absolútne nemilosrdný. "Prosím, prestaň." Zašepkala zúfalo.
S trhnutím sa k nej otočil, zľakol sa, akoby úplne zabudol na jej prítomnosť. Na okamih na ňu hľadel, akoby ju nespoznával, oči čierne v mesačnom svite. Pripomenul jej nejakého predátora, dravého vtáka alebo elegantnú šelmu neschopnú ľudských emócií. Potom sa mu v tvári objavilo pochopenie a časť temnôt sa mu z očí vytratila.
Pozrel dole na Davidovu ovisnutú hlavu a potom ho jemne oprel o náhrobok z červeného mramoru. Podlomili sa mu kolená a zviezol sa po náhrobku, ale k Christininej úľave otvoril oči - teda aspoň to ľavé. Pravé mal opuchnuté tak, že zostala len úzka štrbina.
"Bude v poriadku," vyhlásil chalan prázdno.
Keď strach ustúpil, Chris sa sama cítila prázdna. Šok, pomyslela si. Som v šoku. Asi každú chvíľu začnem hystericky kričať.


Katrine stála blízko pri ohni. Pila studené horké pivo a cítila zvláštne chvenie. Mohlo to znamenať len jedno. Na blízku bol ďalší upír. V Londýne to chvenie nevnímala. Okolitý zmätok a množstvo ľudí v nej vyvolávalo rôzne pocity a vnemy. V mestečku Deon bolo málo takých vecí a preto sa niečo nadprirodzené odrážalo v jej duši a vytváralo to vlny ako na vodnej hladine.
"Takže Kate.... doniesol som ti ďalší pohár." Ozval sa Mattov hlas tak blízko že ňou trhlo. "Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť." Podával jej žltý pohár.
Usmiala sa. "To nič." Vzala si pohár. "Ďakujem."
"Kedy ste sa prisťahovali?" snažil sa rozprúdiť konverzáciu.
"Včera a prišla som sama. Otec zostal v Londýne." Napila sa horkého piva.
"Sama?" prekvapene nadvihol obočie.
"Hej, chcela som vypadnúť z rušného mesta a otec tam má prácu. Kúpil mi teda dom v Deone a tak som tu." Vysvetlila Katrine jednoducho.
"Je to zvláštne nie?"
"Keď myslíš... Naša rodina je celá zvláštna. Ja už také veci nevnímam."
"A čo ty Matt. Bývaš v Deone dlho?"
"Odkedy sa pamätám." Prikývol.
Na malý okamih ich osvetlilo svetlo. Katrine si inštinktívne zakryla tvár, ale ukázalo sa, že je to len auto. Jeden z mladých chlapcov prišiel autom. Otvoril dvere a pustil hudbu.
"Na takejto party som nebola celú večnosť." Zasmiala sa veselo zdvihla pohár.
Matt sa usmial a svojim plastovým pohárom ťukol do toho jej. Obaja sa napili.


Christina urobila niečo čo James neočakával. Vrhla sa mu do náručia a rozplakala sa. Triasla sa na celom tele. James ostal zaskočený. Chvíľu len tak stál a potom ju nemotorne pohladil po chrbte. A zamrmlal čosi ako: "No, no... to bude dobré..."
Keď sa upokojila, uvedomila si, že práve objíma cudzieho človeka. Rýchlo sa odtiahla a chalan si vložil ruky do vreciek koženej bundy.
"Chris, má ťa kto odviesť...?" opýtal sa zachrípnutým hlasom.
"Poznáš moje meno?" ostala zaskočená.
"To v škole pozná predsa každý..." Christina len prikývla, ešte stále bola ako v nejakom tranze. David na zemi ticho zaskučal.
"Mali by sme mu zavolať pomoc..." šepla takmer počuteľne.
"Postarám sa o to," povedal potichu. Vytiahol telefón a pár vetami oznámil, že na cintoríne leží dobitý chalan. "Odveziem ťa k tvojím priateľom."
"Ďakujem, pôjdem pešo."
"To určite," odvrkol trochu podráždene. "Zdá sa že priťahuješ problémy."
"Hádam si nemyslíš, že sadnem k tebe do auta?! Vôbec ťa nepoznám a práve si ho takmer ubil..." Odbila ho Christina, ktorá sa trochu spamätala.
"Chceš ísť pešo cez celé mesto takto...?" Keď si uvedomila kam sa díva, obliala ju horúčava a snažila sa to miesto zakryť. Bolo jej vidieť až nohavičky. "Volám sa James Black..."
"Výstížné...", zamrmlala.
"Takže?"
"Nepočkáme kým príde sanitka?"
"Chceš im vysvetľovať čo sa tu stalo?"
"Myslím, že David im to aj tak povie..."
Jamesová tvár potemnela: "Pochybujem, že by sa chcel pochváliť, tým že ťa chcel znásilniť."
Christinou prebehla triaška. V diaľke sa ozvali zvuky sirén. "Tak poďme..." Povedala neisto.
Vydýchla si až keď auto zastavilo pred jej domom. Obaja po celý čas mlčali. Otvorila dvere.
"Ďakujem," povedala a rýchlo vystúpila.
Jamesove oči sa zúžili a díval sa miznúcou Christinou. S tou ešte budú problémy, pomyslel si. Naštartoval a čierne auto zmizlo na konci ulice.


James vošiel do domu a zabuchol dvere. Vyzliekol si bundu a vzal do ruky pohár do polovice naplnený whisky. Ozvalo sa zaklopanie. Švihol na dvere nenávistný pohľad, ale prešiel cez vstupnú halu, aby ich otvoril.
Na prahu stála mladá, štíhla dievčina so svtelími vlasmi. V rukách držala koláč. Pozrela na Jamesa a usmiala sa.
"Ahoj."
Nadvihol obočie.
"Som nová suseda." Povedala veselo.
"Dojímavé." zamrmlal.
"Priniesla som koláč..." nevzdávala sa svojho veselého tónu. "Môžem ísť ďalej?"
Zmetene zažmurkal. "Och, pardón, aký som nezdvorilý." Povedal naoko milo. "Nie, nemôžeš ísť dalej!" zamračil sa a milý tón bol preč.
Úsmev jej z tváre zmizol. Zamračila sa a prebodla ho pohľadom.
"Okej. Tak to skúsime inak." Pustila koláč na zem a nechala ho rozprsknúť sa po podlahe. Z tašky vybrala plastovú fľašu. Trocha ňou potriasla, tmavočervená, hustá kvapalina v nej zažblnkala. Jamesovi zasvietili oči.
"Priniesla som šampanské... môžeme oslavovať." Urobila malú pauzu. "Och, prepáč, ty máš tuším radšej podradnejšiu značku."
"Kto si!" vyhŕklo z neho.
Usmiala sa. "Som tvoja priateľka, James."
"Odkiaľ vieš moje meno?"
"Ja viem veľa vecí." Pokrčila ramenami. "Tak pustíš ma dnu alebo nie?"
Odstúpil z dverí a uvoľnil jej tak vstup. Prešla okolo neho vyzývavou, kolísavou chôdzou. "Hm... pekné." Zhodnotila dom. Otočila sa a pozrela na neho. Stál pri vchodových dverách. Opieral sa o ne chrbtom. Ruky mal prekrížené. Na prvý pohľad pôsobil ležérne dokonca príťažlivo. Ona však cítila jeho obavy a neistotu.
"Som Kate." Vzala si prázdny pohár zo stolíka a provokatívne nalievala tekutinu z falše. Pozorne ho sledovala. Vychutnávala si jeho vnútorný boj. Týrala ho.
"Povedal by som, že ma teší, ale klamal by som."
Zasmiala sa. "Som zvyknutá, že ľudia ma neradi vidia..." napila sa z pohára.
"A čo vlastne chceš?" pokrčil ramenami a pozorne ju sledoval ako chodí po izbe a obzerá si knihy a obrazy.
"Spriateliť sa." Pokrčila ramenami. "Som tu nová, hľadám spoločnosť."
"Tým, že ľudí prinútiš, aby ťa pustili do svojich domovov a provokuješ ich si veľa priateľov nezískaš..."
"Nie som zvyknutá zoznamovať sa s novými ľuďmi. Väčšinou aj tak len kričia a bojujú o život." Pokrčila znova ramenami a pokorne si obzerala drevenú sošku slona.
"Myslela som, že by sme sa mohli porozprávať. Koniec koncov, sme z jedného cesta..." položila sošku na miesto a sadla si na pohodlný gauč. Usmiala sa na Jamesa. Všetko pohŕdanie a povýšenie bolo zrazu preč.
James prešiel cez izbu, vzal svoj nenačatý pohár whisky a sadol si oproti. Kate si prehodila jednu nohu cez druhú. Obzerala si jeho peknú tvár, jeho dobre stavené telo. Videla každú jednu mihalnicu aj miniatúrne vrásky na tvári. Povzdychol a nenávistne pozrel na pohár, čo držala v ruke. Vôňa, ktorá sa z neho šírila bola lahodná a lákavá. No zatiaľ vyhrával James.
Katrine pohodila vlasmi. "Ako dlho si v meste?"
"Myslel som, že to vieš... tak ako vieš moje meno..."
"Povedala som, že viem veľa vecí, nie všetky!" obhájila sa a znova sa napila. "Naozaj si nedáš?" ponúkla ho znova.
"Nie." Zavrčal.


Keď Christina vošla do izby, srdce sa jej prudko rozbúchalo. Na jej posteli sedel Matt.
"Kde si..." všetky výčitky, ktoré mal tak starostlivo pripravené mu uviazli v hrdle, keď videl ako vyzerala. "Chris... čo sa ... si v poriadku...?"
Len prikývla. Nemala chuť mu práve teraz vysvetľovať čo sa jej stalo a, že ju zachránil James Black. Bolo jej to trápne. No keď zbadala Mattov zlomený výraz tváre, hodila sa mu do náručia a všetko mu porozprávala. Nemohla mať pred ním tajomstvá, pred ním nie. Poznali sa tak dlho a teraz potrebovala niekoho blízkeho.
Len čo Matt odišiel, dopriala si dlhú sprchu a snažila si utriediť myšlienky.
Zabalená len v uteráku si sadla za stôl a otvorila denník, aby si všetko zapísala. Keď bola hotová vrátila denníček späť do zásuvky nočného stolíka a vytiahla si svoj Iphone. Prezliekla sa do pyžama a zaliezla do postele. Prepínala medzi kanálmi rádia a opuchnutými očami pozerala do stropu. Cez všelijaké praskanie z éteru počula DJov hlas.
"A tu už máme zlaté päťdesiate roky pre fanúšikov staršej muziky, Goodnight Sweetheart 'od skupiny The Spaniels ..."
Christina konečne odplávala s hudbou do ríše snov.


James trochu nesvoj pozoroval Katrin ako si usŕkala z pohára. Lahodná vôňa krvi mu neskutočne dráždila zmysly a zatemňovala myseľ. Chvíľu bol ako v sladkom opojení, odhodlaný na všetko zabudnúť a podľahnúť pokušeniu.
Odrazu sa rýchlo presunul k baru a nalial sa pohár whisky. Vypil ju celú a potom si nalial druhý pohár. Tentoraz tam hodil aj pár kociek ľadu. Sadol si na koženú pohovku a na perách sa mu pohrával úsmev.
"Ako dlho budeme hrať túto hru?" Opýtal sa a nespúšťal z nej pohľad.
Oblízla si pery. "Kým nepodľahneš." Nadvihla obočie.
"Začína to byť nudné." Ignoroval jej zvádzanie.
"Čo keby si začal odpovedať na moje otázky. Mám ich len pár, ani sa nenazdáš a budem preč."
"Čo ak sa mi nechce odpovedať na tvoje otázky." Znova sa napil.
"Hm..." na chvíľku sa zamyslela. "Tak urobím niečo čo budeme obaja ľutovať."
James sa zasmial. "Prebodneš mi srdce drevom?"
Úprimne sa zasmiala. "Och.. vy mladý upíry, jediné čoho sa bojíte je smrť." Vstala z gauča, prešla po koberci ku Jamesovi a sadla si na jeho kolená. Prekvapilo ho to a nestihol zareagovať. Zdvihla nad hlavu pohár a nebezpečne ho naklonila. Sladká krv sa priblížila ku okraju a hrozilo, že každú chvíľku skĺzne z pohára rovno na Jamesovú tvár.
Nemohol nič urobiť. Keby chcel Kate zhodiť, určite by sa krv rozliala. Mala do dokonalo premyslené. Neostávalo mu nič iné len odpoveať na pár otázok. Mal však navýber medzi pravdou a klamstvom.
"Tak, keď sme sa zblížili James... možno mi odpovieš na moje otázky."
"Ak sa odtiaľto dostanem, neželaj si ma." Zasyčal.
"Čo robíš v meste, prečo si tu? A kto ťa poslal?"
James zdvihol hlavu a pomaly sa nadýchol. Privrel oči a drgol Kate do ruky v ktorej držala fľašu. Tekutina mu začala pomaly stekať po tvári až k ústam. Slastne si oblizol pery a ďalšom okamihu ležali spolu s Kate na mäkkom koberci.
"A pozitiv, muž, okolo tridisatky..." Zašepkal jej do ucha. "Vy starý upíry, trpíte utkvelou predstavou, že mladý upír je slabý a hlúpy. Mňa ale cvičil jeden z najlepších."
V ďalšom okamihu stáli obaja oproti sebe. Katrin sa z hrude ozvalo jemné dunenie a vycerila zuby.
"Ale, ale," usmial sa James. "Takto sa dobré susedské vzťahy nebudujú..." Ukázal na pohovku. A sám si opäť sadol na svoje pôvodné miesto. "Vieš veľmi dobre, kto ma posiela. A len by som ťa rád upozornil, že vo svojich výskumoch zašiel oveľa ďalej akoby bol ktokoľvek z vás čakal. Sme teda trochu odolnejší voči starším, ako iný mladí upíry."
"Ale nevrav," odsekla Kate podráždene. Po dlhých rokoch ju niekto zaskočil a to sa jej vôbec nepáčilo.
"A ty? Vieš prečo si tu? Prečo ťa sem Judas vlastne poslal?"
"Samozrejme že áno, povedal mi to hneď po tom, čo sa mi ospravedlnil za moju premenu a rozplakal sa mi v náručí." Odsekla nahnevane.
"Nemám ani poňatia čo tu vlastne robím a ak mám pravdu povedať, ani sa mi tu nechce byť! Tak mi trochu pomôž a obaja budeme šťastní." Pokrčila som ramenami.
Nervózne pozrela na hodiny čo viseli na stene a potom na okno.
"Ale, ale, niekto sa bojí rána?"
Hodila po ňom škaredý pohľad a dopila obsah falše.
"Pozri James... chodím po tejto zemi už priveľmi dlho." Vstala a prešla ku oknu. "Východ slnka si už nepamätám. Skrývam sa v tieňoch, lovím v noci a cez deň som uväznená v domoch, bytoch, izbách... v dierach akoby som bola šváb! Život pre mňa nemá zmyslel, lenže keby som sa zabila, bola by som zbabelec, považovala by som to za prehru, moja hrdosť mi to nedovolí."
James nechápavo krútil hlavou. "Ty si tuším fakt stará."
"Musím ísť, ak si ma tu nechceš nechať celý deň."

3. Christina

16. února 2012 v 14:43 | Katie, Chris |  VAMPIRE story

Ráno sa nad malým mestečkom Deon rozprestrelo rýchlejšie ako chcela. Christina Whitneyová ležala vo svojej posteli s doširoka otvorenými očami. Vstala z postele ešte skôr ako zazvonil budík.
Nemusela sa ani pozrieť do viktoriánskeho zrkadla nad bielizníkom z čerešňového dreva; vedela, čo by v ňom videla. Rozvážnu, tmavovlasú a štíhlu babu, ktorá vždy udáva módny trend. Študentku posledného ročníka strednej školy. Tú, ktorú všetci chalani chceli a ktorou sa všetky dievčatá priali stať. A ktorá teraz mala na tvári nezvyčajne zamračený výraz a stiahnuté ústa.
Horúci kúpeľ a trocha kávy, to ma určite upokojí, pomyslela si. Ranný rituál kúpania a obliekania bol naozaj upokojujúci. Zakrútená v mäkkom uteráku prehrabávala svoje oblečenie, ktoré si priviezla z Paríža kam ju vzala teta krátko po matkinom pohrebe. Nakoniec si vybrala červené tričko a rifle. Dnes nebude budiť pozornosť. Rozhodla sa.
Ranné obavy sa na chvíľu rozplynuli, pretože sa zamestnala. Pohľad jej padol na notes v čiernej koži a očami zablúdila k posledným riadkom, ktoré včera napísala...

Je 5.30 ráno a ja som už hore a mám strach. Snažím sa stále presvedčiť samu seba, že som len rozhodená časovým posunom medzi Francúzskom a tunajším miestom. Ale to nevysvetľuje, prečo sa cítim tak vydesená. Tak stratená. Návrat do školy bude ťažký. Naozaj sa mám tváriť, že sa nič nestalo? Každý sa ma bude pýtať: Ako sa cítiš? Ako sa máš? Ja sa len usmejem a poviem v pohode... keby tu bol môj otec... možno by ma objal a povedal, že všetko bude v poriadku... no ona mi nikdy nepovedala kto to je a ja sa to už nikdy nedozviem...

Dnes už sa so všetkými budem musieť vidieť. Máme zraz na parkovisku pred školou. Bude tam aj Matt. Chodíme spolu takmer dva roky a viem, že sa mi snažil dovolať, no ja som nebola schopná s ním hovoriť. Znamená to niečo? Hovorí to niečo o nás a našom vzťahu? Snáď preto som vydesená? Bojím sa snáď jeho? Alebo všetkých ostatných?
Ale teraz mi to všetko pripadá cudzie, akoby som sem nepatrila. To ja sa sem nehodím. A najhoršie je, že mám pocit, že niekde existuje miesto, kam patrím, len ho nemôžem nájsť.

Pozerala na posledný riadok, ktorý vyšiel z jej pera, a pokrútila hlavou. Vztýčila hlavu a hodila denník do veľkého okna, do ktorého neškodne udrel a spadol na čalúnenú sedačku pod ním.
"Christina! Kde si? Prídeš neskoro do školy! "Ozval sa vzdialený hlas odniekiaľ zdola.
Christina si ešte raz prešla kefou svoje hodvábne vlasy a stiahla ich tmavo ružovou stuhou. Pozrela sa do zrkadla a stuhu vytiahla. Potriasla hlavou a nechala vlasy rozpustené. Potom chytila ​​tašku a zbehla po schodoch.
V kuchyni sa jej štvorročná sesternica Margaret pchala cereáliami a teta Jane niečo varila na sporáku. Teta Jane bola ten typ ženy, ktorý vždy pôsobí trochu zmätene. Mala úzku prívetivú tvár a jemné svetlé vlasy neupravene vyčesané dozadu. Christina ju letmo pobozkala na tvár.
"Dobré ránko všetkým. Mrzí ma to, ale nestíham sa naraňajkovať. "
"Ale Chris, nemôžeš predsa odísť bez raňajok. Potrebuješ bielkoviny ... "
"Dám si pred školou šišku," vyhlásila Christina energicky a otočila sa na odchod.
"Ale Chris ..."
"A asi pôjdem po škole domov k Mattovi, takže na mňa nečakaj s večerou. Ahoj! "
"Christina ..."
No Christina už bola pri hlavných dverách, zavrela za sebou protesty a vyšla na verandu.
Zarazila sa.
Všetky tie nepríjemné pocity zo skorého rána ju opäť premohli. Nervozita a strach.

***

Christinu obklopili spolužiaci takmer hneď keď vstúpila na parkovisko strednej školy. Všetci tam boli, celá partia, ktorú nevidela od konca júla, a štyri alebo päť ďalších, ktorých nepoznala. No oni dúfali, že získajú na popularite, keď sa budú držať s nimi.
Prijímala od svojich priateľov jedno objatie na privítanie za druhým. Všetci jej vyjadrovali sústrasť. Pripadala si ako v sne. Jej najlepšia priateľka, drobnejšia blondínka, Emma k nej pristúpila a dôležito si ju premerala.
"Na to, že si bola vo Francúzku si dosť bledá..."
Christina sa len pousmiala. Emma ju objala okolo pása a odtiahla ju z húfu ľudí, ktorý ich obklopovali, za čo jej bola Christina vďačná. Tie smútočné pohľady ju zabíjali.
"Tak ako sa cítiš? Ale pravdu...!"
"Ako v zlom sne," povzdychla Christina ticho.
"A čo Matt? Už si s ním hovorila? Chodil celý čas ako bez duše..." Christina len zavrtela hlavou a zahryzla si do spodnej pery.
Emma prevrátila očami. "V takýchto chvíľach by mal stáť pri tebe, my všetci sme chceli... A preto sa hnevám, to len aby si vedela..."
"Viem, ale potrebovala som byť sama."
Emma si ju opäť premerala a s vážnou tvárou prikývla. Potom sa otočila a spustila akoby tie tri mesiace vôbec neboli. Dievčatá vyrazili ku škole, ale zvuk perfektne vyladeného motora ich zarazil.
"No nie," hľadela Emma a oči jej skoro vybehli z jamôk. "To je ale fáro."
Elegantné čierne Porshe prevrčalo parkoviskom a hľadalo si miesto lenivo ako panter, ktorý si hľadá korisť. Keď vozidlo zastavilo, otvorili sa dvere a ony zazreli vodiča.
"Panebože," zašepkala Emma.
Z miesta, kde Christina stála, videla, že má štíhlu svalnatú postavu. Vyblednuté džínsy, ktoré musí zo seba pravdepodobne večer olúpať, tesné tričko a koženú bundu neobvyklého strihu. Tmavo hnedé vlasy mu neposlušne padali do očí.
Christina vydýchla.
"Kto je ten maskovaný muž?" Spýtala sa Emma. Tá poznámka bola výstižná - tmavé slnečné okuliare tomu chalanovi úplne zakrývali oči a clonili mu tvár ako maska​​.
"Nezízaj tak, Chris... si zadaná..."
Christina sa nad tým zamračila, keď vstupovali do budovy. Pred nimi sa prestierala dlhá chodba. Postavu v džínsach a koženej bunde zazrela miznúť vo dverách kancelárie na konci chodby. Keď Christina kráčala smerom ku kancelárii, zvoľnila krok, nakoniec zastavila, aby sa zamyslela nad oznámeniami na korkovej nástenke vedľa dverí. Bolo tam tiež veľké okno, cez ktoré bol vidieť celý vnútorný priestor kancelárie.
Ostatné dievčatá otvorene civeli oknom a chichotali sa.
"Skvelý pohľad zozadu."
"Toto je rozhodne bunda od Armaniho."
"Myslíš, že je fakt z cudziny?"

Christina naťahovala uši, aby začula meno toho chlapca. Vyzeralo to, že vznikol nejaký problém: sekretárka študijného oddelenia pani Kentová nazerala do zoznamu a vrtela hlavou. On niečo povedal a pani Kentová rozhodila rukami v typickom geste ,Čo môžem robiť? 'Ešte raz prešla prstom zoznam a presvedčivo pokrútila hlavou. To sa už začal obracať k odchodu, potom sa, ale otočil späť. Pani Kentová k nemu žmurkla a jej výraz sa zmenil.
Ten chlapec mal teraz svoje slnečné okuliare v ruke. Pani Kentová vyzerala niečím prekvapená, Christina videla, ako niekoľkokrát zažmurkala. Pery sa jej niekoľkokrát otvorili a zase zavreli, akoby sa pokúšala niečo povedať.
Christina si priala zahliadnuť viac než len temeno jeho hlavy. Pani Kentová teraz listovala v hromadách papierov a vyzerala zmätene. Nakoniec našla akýsi formulár a niečo do neho zapisovala, potom ho otočila a posunula k nemu.
On ho asi podpísal a vrátil jej ho. Pani Kentová na neho okamih pozerala, potom listovala ďalšou hromadou papierov a nakoniec mu podala čosi, čo vyzeralo ako rozvrh hodín. Ani na okamih z neho nespustila oči, keď si papier bral, pokývol a otočil sa ku dverám.
Christina bola teraz už nepríčetná zvedavosťou. Čo sa tam vnútri asi práve odohralo? A ako asi vyzerá tvár neznámeho? Ale keď sa vynoril z kancelárie, už si opäť rovnal slnečné okuliare na tvári. Prešla ňou vlna sklamania.
Napriek tomu však mohla zahliadnuť aspoň zvyšok jeho tváre, keď sa zastavil vo dverách. Tmavé vlasy rámovali tak jemné rysy tváre, že mohli byť pokojne prevzaté zo starej rímske mince či medailónu. Vysoké lícne kosti, rovný klasický nos ... a ústa, kvôli ktorým by ste celú noc nezaspali, pomyslela si Christina. Horná pera bola krásne tvarovaná a veľmi zmyselná.
Šepot dievčat v hale ustal, akoby niekto otočil vypínačom.
Väčšina z nich sa teraz točila k prichádzajúcemu chrbtom a dívali sa kamkoľvek inam, len nie na neho. Christina zostala na svojom mieste pri okne a mierne pohodila hlavou.
Ten chalan ale zamieril halou, bez toho, aby rozhliadol vľavo alebo vpravo. Ako náhle bol z dohľadu, rozšumela sa vlna povzdychov a šepotu.
Christina nepočula ani jedno.
Prešiel priamo okolo mňa, pomyslela si zmätene. Priamo okolo, a bez jediného pohľadu. Bola úplne zmätená.
Matne si uvedomila, že zvoní. Emma ju ťahala za ruku.
"Čože?"
"Hovorím, že tu je tvoj rozvrh. Máme teraz históriu na druhom poschodí. Tak sa pohni! "
Christina sa nechala od Emmy, postrkovať chodbou, hore po schodoch až do triedy. Automaticky vkĺzla na prázdne miesto a uprela oči na profesorku vpredu, bez toho, aby ju naozaj videla. Stále ešte neprekonala šok.
Prešiel tesne okolo. Bez jediného pohľadu. Nedokázala si spomenúť, pred ako dlhou dobou nejaký chalan to urobil naposledy. Všetci sa aspoň pozreli. Niektorí pískli. A niektorí jednoducho len pozerali. A to Christine vždy vyhovovalo.
Koniec koncov, čo je dôležitejšie, než chlapci? Sú meradlom, toho ako ste populárne, ako ste krásne. A môžu byť užitoční na veľa vecí. Niekedy sú vzrušujúci, ale väčšinou to nevydrží dlho. A niekedy sú hrozní už od začiatku.
Väčšina chalanov, zamyslela sa Christina, sa chová ako šteňatá. Keď ich máte, sú roztomilí, ale nahraditeľní. Len veľmi málo z nich môže byť niečím viac, naozajstnými priateľmi.
Ako Matt.
Ach, Matt. Vlani dúfala, že on je ten, ktorého hľadala, vďaka ktorému by cítila ... no, niečo viac. Viac, než krátky pocit triumfu z dobytí cieľa alebo pýchu z predvádzania nového úlovku pred ostatnými dievčatami. A k Mattovi naozaj začala cítiť silnú náklonnosť. Ale počas leta, keď mala čas premýšľať, si uvedomila, že to je náklonnosť ako medzi súrodencami alebo príbuznými. Vedela, že on sa zamiloval až po uši. Bol by bozkával zem po ktorej kráčala. Volal jej nespočetne veľa krát, bol aj u nich doma. Ona sa však zatajila. Nemala chuť mu plakať v náručí a počúvať slová útechy aj keď vedela, že Matt by to urobil rád. V kútiku duše cítila, že mu tým ubližuje a mala výčitky svedomia. Rozísť sa s ním nemala silu a nevedela ani či je správne ostať s ním...
Pani Gothová rozdávala učebnice histórie. Christina si mechanicky vzala svoju a vpísala dovnútra svoje meno, stále zabraná v myšlienkach.
Mala Matta rada viac, než všetkých ostatných chlapcov, ktorých poznala.
Zazvonilo a všetci sa vyhrnuli z triedy, ale Christina zaváhala medzi dverami. Zahryzla si do pery a prepátrala očami prúd študentov, ktorí sa valili halou. Odrazu ho zbadala.
Matt stál na chodbe obklopený asi piatimi kamarátmi z tímu. Vysoký, pekný chlapec s prenikavo zelenými očami prevyšoval ostatných.
Zbadal ju a pohľad sa im stretol. Trochu zmätene a neisto jej kývol hlavou na pozdrav. Kývla mu späť. Zvrtla sa rýchlym krokom sa vybrala na opačnú stranu. Po ceste vyťukala Mattovi smsku, že sa uvidia na obede.
Ekonómia aj zvyšok dopoludnia utiekol ako v hmle. Christina dúfala, že nového študenta ešte zahliadne, ale nebol na žiadnej z jej hodín. Na jednej z nich bol Matt a ona pocítila bodnutie bolesti, keď jeho zelené oči s úsmevom vyhľadali jej pohľad.
Keď odzvonila posledná hodina, vyrazila do jedálne a kývala na pozdrav vľavo i vpravo. Pred jedálňou čakala Emma, uvoľnene sa opierala o stenu - brada hore, vypnutá hruď a vysunuté boky. Bavila sa s dvoma spolužiakmi, ktorí stíchli a štuchali jeden do druhého, keď ju zazreli prichádzať.
"Chris...?" Ozval sa hlas za jej chrbtom.
Vedela, že sa mu už nebude môcť vyhnúť. Len nevedela ako sa má správať. Budú pokračovať tam kde prestali pred prázdninami? Alebo sa bude Matt dožadovať vysvetlenia?


***

Celú cestu od školy k jeho domu mlčali, ešte že Matt býval len dve ulice od školy. Bol to jednoduchý dom, rovnaký ako ostatné v ulici, akurát záves na verande bol o niečo ošumelejší a farba sa trochu viac lúpala.

Keď vystúpil a Christina sa konečne donútila na neho pozrieť, na okamih jej poskočilo srdce, ako tomu bývalo predtým.

Naozaj vyzeral dobre. O tom nebolo pochýb. Nie tým omračujúcim, takmer znepokojujúcim spôsobom ako ... ako niektorí ľudia, ale takým zdravým spôsobom. Matt Emerson bol typický Američan. Svetlé vlasy mal na futbalovú sezónu zastrihnuté nakrátko a kožu mal dohneda opálenú, ako pomáhal rodičom s prácou na farme. Zo zelených očí sršala poctivosť a úprimnosť. A práve dnes, keď roztiahol paže, aby ju nežne objal, boli tie oči smutné.
"Chceš ísť dnu?"
"Nie, poďme sa len tak prejsť," navrhla Christina. Išli tesne vedľa seba, ale nedotýkali sa. Ulica bola lemovaná javormi a orechmi, vzduch bol pokojný. Christina sa pozerala na svoje nohy, ako dopadajú na vlhký chodník, a náhle pocítila neistotu. Nakoniec nevedela, ako začať.
"Stále si mi ešte nerozprávala o Francúzsku," poznamenal.
"Bolo tam nádherne," povedala Christina a pozrela na neho úkosom. Tiež hľadel do chodníka. "Všetko tam bolo nádherné," pokračovala a pokúšala sa hlasom vyjadriť aspoň nejaké nadšenie. "Ľudia, jedlo, proste všetko. Bolo to skutočne ... "Hlas sa jej vytratil a nervózne sa zasmiala.
"Áno ja viem, skvelé," dokončil namiesto nej. Zastavil a len tam stál a hľadel na svoje ošúchané tenisky. Christina si ich pamätala ešte od vlaňajška. Mattova rodina finančne sotva prežívala; možno si nové topánky nemohol dovoliť. Žmurkla a videla, ako sa zelené oči upierajú na jej tvár.
"Vieš, vyzeráš práve teraz úplne nádherne," povedal.
Christina vystrašene otvorila ústa, ale on pokračoval: "A myslím, že mi chceš niečo povedať." Zatiaľ čo sa na neho pozerala, usmial sa raneným úsmevom. Potom opäť roztiahol paže.
"Ach Matt," vzdychla a pevne ho objala. Potom cúvol a pozrela mu do tváre. "Matt, ty si ten najmilší chalan, ktorého som zatiaľ stretla. Nezaslúžim si ťa. "
Matt sa zasmial. "Už som sa začínal báť, že sa mi chystáš dať kopačky."
Christina sa donútila k úsmevu, pretože presne to mala v pláne. No keď ho videla, jednoducho to nedokázala a prinútila sa mlčať. Počká, ešte počká, kým príde vhodná doba. Ak vôbec taká príde. Možno sa ho naučí ľúbiť, to by vyriešilo jej starosti.
"Teda pôjdeš so mnou?"
"Prepáč...?"
"Dnes večer? Opekačka v lese?"
"Och, pravdaže..." nechala ho nech ju chytí za ruku a kým kráčali ďalej dole ulicou, počúvala jeho plány na tento rok.





Celý deň Katrine presedela pri zapnutej televízií. Znudene prepínala programy. Hojdala nohou. Mnohí by boli unudení na smrť a išli by sa zblázniť, ona bola zvyknutá. Počula, že existuje akýsi drahokam, čo dovoľuje upírom chodiť na slnečné svetlo, nikdy ho však nevidela. Nepoznala upíra, ktorý by taký kameň mal. Musela sa zmieriť s tým, že je odsúdená na život v temnote.
Keď sa už slnko blížilo ku horizontu prešla po schodoch do pracovne a znova vybrala papierovú zložku. Vybrala fotku dievčaťa a zadívala sa na ňu. Zapla notebook a otvorila na internetový prehliadač.
Pozerala na fotku. O dievčati nevedela nič, predpokladala, že bude žiť v tomto mestečku. Nemala ani meno, ktoré by do prehliadača naťukala. Povzdychla si a notebook zatvorila. Pozrela na fotku Scotta. Ako súvisel s peknou dievčinou bola veľká záhada.
Ozval sa zvonček pri dverách. Rýchlo hodila fotky do zásuvky. Potichu zbehla dolu schodmi a pritisla sa chrbtom o dvere. Zvonček sa ozval znova. Niekto za dverami zakašľaľ. Rozhliadla sa po dome a uvedomila si, že sa nesmie skrývať, jej úlohou je predsa spoznať susedov, zapojiť sa do ich komunity. Rýchlo si upravila vlasy, zapálila svetlo v chodbe a s úsmevom otvorila dvere.
Pred dverami stál poštový kuriér. Mal modrú uniformu a čiernu šiltovku. V rukách držal krabicu zabalenú v bielom papieri.
Usmial sa na Katrine. "slečna...." pozrel do zoznamu. "Richardsová?"
"Áno." Prikývla nechápavo.
"Mám pre vás balík."
"Balík? Od koho to je?" zažmurkala.
Kuriér pozrel na adresáta. "Od pána Judasa Lancastera." Usmial sa. "Máte nejaký doklad totožnosti? Je to do vlastných rúk."
Z peňaženky vybrala vodičák a ukázala ho kuriérovi. Umierala od zvedavosti. Možno sú to nejaké nové inštrukcie.
"Tu mi to podpíšte prosím." Podal jej zoznam a pero.
Podpísala sa.
Podal jej balík a poprial krásny večer. Zavrela dvere. Roztrhala papier a nechtom rozrezala lepiacu pásku na krabici. Otvorila krabicu. Na vrchu bol rukov napísaný odkaz.

Dobrú chuť!



Odhodila papier na podlahu a pozrela do krabice. V nútri boli úhľadne, v radoch poukladané plastové fľaše. Vybrala jednu. Tmavá tekutina voňala aj cez uzavretú fľašku. Začala sa smiať. Otvorila flašu na napila sa krvi. Bola ľudská.
Sedela na podlahe a večerala. Zmysli sa jej zlepšili a smäd sa stratil. Hneď mala lepšiu náladu. Odložila zásielku do kuchynskej skrinky po umývadlo a pred krabicu postavila čistiace prostriedky.
Vybehla po schodoch rýchlo ako víchor, otvorila šatník a obliekla sa. V kúpeľni sa pohrala s líčidlami. Obzrela sa v zrkadle a potom vykročila do tmy.
Zoznám sa so susedmi. Opakovala si otázku. Mala by ísť zaklopať na dvere vedľajšieho domu? A vtedy začula hudbu. Vzdialenú hudbu. Keby sa nebola napila krvi, určite by to nebola počula. Vykročila ulicou smerom ku zdroju hudby. Vzduch bol teplí a bez podpätkov sa jej kráčalo ľahúčko. Ako sa približovala začula hlasy, nedokázala však rozoznať slová. Ulica končila a začínal sa les. Pokračovala v ceste. Nemala sa čoho báť, bola predsa najobávanejší predátor na zemy. Zbadala oheň. Keď vyšla z lesa ocitla sa na veľkej lúke alebo čistine. Uprostred horel oheň. Okolo boli roztrúsený mladý ľudia. Pili z plastových pohárov.
Obzerala sa okolo. Na party pod hviezdami nebola niekoľko stoviek rokov. Zamierila do prava ku veľkej skupine ľudí. Postávali okolo kovového suda s pivom a veselo diskutovali.
Konečne prišla na radu. Pozrela na mladíka, ktorý čapoval pivo.
"Ahoj." Usmiala sa. Cítila mučivú vôňu ľudí naokolo, nemala však potrebu vrhnúť sa na nich.
"Ahoj. Teba som tu ešte nevidel." Prezeral si ju ako keby bola korisť.
"Som tu nová." Pokrčila ramenami. "Dúfam, že to nie je večierok len pre pozvaných...."
"Ak áno, tak som ťa pozval. Som Matt Emerson." Natiahol k nej ruku.
Zasmiala sa "Kate Richardsová." Potriasli si ruky.
"Koľko stojí to pivo?" opýtala sa veselo.
Matt sa zamial. "Je zadarmo!" načapoval zlatistý nápoj do žltého plastového pohára a podal jej ho.
"Ďakujem." Vzala si pohár.
"Odkiaľ si sa prisťahovala?"
"Z Londýna."
"Wáw.... v tomto zapadákove sa unudíš na smrť!"
"Vyzerá to tak, že dnes to asi nebude..." obzerala sa okolo. "Ešte sa uvidíme. Rada som ťa spoznala..." vykročila preč.
"Daj na seba pozor!" začal čapovať ďalší pohár piva pre kamoša čo stál vedľa neho.


Christina sedela osamotene na zábradlí drevenej besiedky. Pozorovala vravu ostatných študentov.
Všimla si, že Matt nalieva nejakej dievčine, ktorú predtým nevidela. Aj v tom šere dokázala rozpoznať, že je krásna. Vlastne bola až nadľudsky krásna- vyžarovalo to z nej. Najviac na nej dominovala prekrásna pokožka, slonovinovo biela a tvár mala ako vytesanú do mramoru. Nežiarlila. Možno mala. Ale nežiarlila. Odrazu mala pocit, že sa zadusí.
Potrebovala vypadnúť. Nechcela natrafiť na nikoho známeho. Ale kam by mohla ísť, aby bola sama?
Odpoveď sa vynorila takmer okamžite. Samozrejme. Pôjde sa pozrieť za mamou.

2. James

15. února 2012 v 14:30 | Chris |  VAMPIRE story

Havran preletel vrcholkom mohutného duba a James inštinktívne zdvihol hlavu k nebu. Keď videl, že to je len vták, upokojil sa.

Sklopil oči k ochabnutej bielej veci vo svojich rukách a pocítil, ako sa mu tvár stiahla dojatím. Nemal v úmysle ho zabiť. Ulovil by niečo väčšie než králika, keby si uvedomil, aký veľký má hlad. Ale to bolo práve to, čo ho desilo: nikdy nevedel, aký silný ten hlad bude. Mal šťastie, že tentoraz zabil len králika.

Stál pod starými dubmi, slnko sa predieralo pomedzi ich listy dole na jeho svetlovlasú hlavu. James vo svojich džínsoch a tričku vyzeral ako úplne obyčajný stredoškolský študent.

To ale nebol.

Hlboko do lesov, kde ho nikto nemohol vidieť, tam sa chodil kŕmiť. Teraz si horlivo olizoval pery, aby snáď na nich nezostala ani kvapka. Nechcel riskovať. Aj tak bude dosť náročné, aby mu táto komédia vyšla.

Na okamih znovu zapochyboval, či to nemá jednoducho vzdať. Možno by sa mal vrátiť naspäť do Talianska, späť do svojho úkrytu. Čo ho len prinútilo veriť, že by sa opäť mohol radovať zo slnečného svitu? Je pravdou, že Scott má stále veľký vplyv. To on ho poslal medzi ľudí, aby strážil to dievča. Poznal jeho tajomstvo. Scott ho zasvätil, ale stále premýšľal, prečo sa nechal nahovoriť na toto divadlo. Bolo to pod jeho úroveň.

Ale bol už unavený zo života v tieňoch. Bol unavený temnotou a tvormi, ktorí v nej žili. A najviac zo všetkého bol unavený samotou. To bol hlavný dôvod, prečo pred pár rokmi vyhľadal Scotta, keď opustil klan Burgovcov.
Prvý ranný úsvit začal prebúdzať nový deň. James ho pozoroval z okna svojej izby v starom rodinnom sídle na okraji mesta. Dom patril Scottovej rodine. Nikto tam nebýval už dlhých desať rokov a nebyť starostlivosti majordóma a guvernantky, ktorých najal, bol by dom spustol úplne. O vnútro sídla sa zvládli postarať, no okolie bolo spustošené a zanedbané. Bude to musieť dať do poriadku ešte predtým ako sa Scott vráti.

Stál v salóniku a mal otvorené okná, tak že spôsobil prievan a studený vlhký vietor fučal okolo neho. James bol už úplne oblečený, ale nie preto, že by vstával skoro. Vôbec nešiel spať. Týmto životom žil ešte len desať rokov, no stále si nevedel zvyknúť. Mnohokrát pozoroval ľudí ako spia. Sami alebo pritúlený k niekomu, zababušený v mäkkých perinách. So závisťou ich sledoval ako sa im pokojne dvíha hrudník a viečka sa pohybujú, pretože prežívajú sny. On už nesníval.

Práve sa vrátil z lesov. Niekoľko kúskov vlhkého lístia mu ostalo prilepených na drahých topánkach. Úzkostlivo ich očistil.
Každý má na svete svoje miesto a jeho miesto kedysi bývalo medzi elitou. Kedysi.

Prečo na takých veciach ešte stále lipne? Samozrejme, mal si uvedomiť, že ak bude hrať rolu študenta, pripomenie mu to jeho vlastné študentské roky. Nadával sám sebe, že sa na to nechal prehovoriť. Teraz sa mu spomienky vracali silne a jedna za druhou, akoby listoval stránkami časopisu. Jeden obraz mu teraz naživo objavil pred očami: tvár jeho otca, keď oznámil, že odchádza z univerzity. Jeho výraz nikdy nezabudne. V živote nevidel otca tak nahnevaného ...

"Čo tým myslíš, že sa tam nevrátiš?" jeho otec bol zvyčajne spravodlivý muž, ale bol vznetlivý a jeho syn v ňom prebúdzal jeho prudkú povahu. "Chceš mi povedať, že ja, Walther Black, sa budem musieť pozrieť do tváre svojim priateľom s vedomím, že môj syn je k ničomu? Flákač, ktorý neprispeje ničím užitočným? "Ako v ňom stúpal hnev, tvár naberala čoraz červenší odtieň. Ako majiteľ jednej z najväčších tabakových tovární bol známy svojou prchkou povahou.

James ani nemrkol. "Zrejme áno. Ak nazývaš priateľmi tých, ktorí sa ti pchajú do zadku v nádeji, že im požičiaš peniaze. "

"Idiot nevďačný!" Zareval Walther a vyskočil zo stoličky. "Vari nestačí, že pobytom na škole plytváš svojím časom a mojimi peniazmi? Ale áno, viem všetko o tvojich hazardných hrách, podvodoch aj ženách. A tiež viem, že keby nebolo tvojho sekretára a tých, ktorí ťa doučujú, prepadol by si v každom kurze. Ale teraz ma chceš zosmiešniť úplne. Ale prečo? Prečo?"
Sám nevedel prečo. A keby vedel, že je to jeho posledná noc ako človeka... že ako človek bude žiť len devätnásť rokov... že...
Kládol si tieto otázky dookola. Keby to vedel... Zmenilo by sa niečo? Zmenil by sa on? Žil by lepšie? Bol úctivejší k otcovi? K ženám, ktoré využil a ponížil? Bol by lepší človek...?

To sotva.

A tak keď ho našiel Scott, prisahal, že ak už nedokázal lepšie žiť, bude lepším v tomto posmrtnom väzení.
James sa prudko odvrátil od okna.
Prečo otvárať staré rany? Avšak aj v tej chvíli, keď si to pomyslel, v hrudi opäť pocítil známu bolesť. Nemohol zabudnúť na minulosť - a ani si to neprial. Pripomínalo mu to, kým je teraz.
Zatvoril okno. Vietor sa razom utíšil. A oprel si oň hlavu, pritisol čelo k chladivému povrchu. Jeho školiteľ mal ešte jedno obľúbené príslovie: Zlo nikdy nedôjde pokoja. Môže triumfovať, ale nikdy nedôjde pokoja. Ale treba to stále skúšať.
Prečo vlastne prišiel do Deonu? Pripomenul si. Kvôli nej.

1. Katrine

14. února 2012 v 14:29 | Katie |  VAMPIRE story
Katrine sedela s nohami vyloženými na posteli a znudene prepínala programy. Hotelová izba nebola dvakrát pekná, ale stačila ako dočasný úkryt pred slnkom. Netrpezlivo pozrela na tieň ako sa posúva po špinavom zelenom koberci.
"Neboj, raz zapadne." Ozval sa mužský hlas.
Pozrela na mladíka. Mal svetlé vlasy a modré oči. Vyžarovala z neho zvláštna charizma a Katrine sa nevedela rozhodnúť či je pekný alebo škaredý.
Sedel na stole. O kolená si opieral skicár, v ruke držal ceruzu. Väčšinu času pozeral do papiera, no občas pozrel na svoju spoločníčku, akoby si chcel pripomenúť jej vzhľad.
"Som už hladná Thomas..." nervózne hojdala nohou.
"Ja tiež, ale držíme sa Judasových pokynov. Lovíme len v noci a vždy na inom mieste."
Vzdychla a znova pozrela na slnečné lúče putujúce po izbe. Prepla program. "Nudná telenovela." Znova šťukla tlačítko na ovládači. Hitparáda.
"Od Elvisa a Beatles tu nebolo nič nové..." zhodnotila sucho a znova prepla.
Thomas sa zasmial. "Ako dlho už takto žiješ?"
"Žijem?" nadvihla obočie a pozrela na neho. "Chcel si povedať prežívam...."
"Ako dlho?" zopakoval otázku.
Zamyslela sa, akoby počítala roky. "Dlho." Povedala nakoniec jednoducho.
"Tak inak... kedy si sa narodila?"
Zasmiala sa. "14. Februára." Urobila malú pauzu. "1112."
Zdvihol zrak a dlho na ňu pozeral. Prepínala programy, akoby si neuvedomovala čo povedala.
"Chceš povedať, že žiješ 900 rokov?"
"Prežívam..." opravila ho znova.
Chvíľu váhal, no potom sa vrátil ku papieru a ceruzke.
"Aké to je..." opýtal sa po dlhom čase.
"Čo aké je?" pozrela na neho.
"Sledovať svet okolo... to ako sa mení, to akým smerom ide..."
"Je to nudné." Pokrčila ramenami. "ľudia robia tie isté chyby ako pred 1000 rokmi. Dôverujú si a zrádzajú sa navzájom. Zabíjajú sa a klamú, milujú sa a hádajú. Svet je stále rovnaký... ľudia umierajú a rodia sa nový -presne taký istý..."
"Musí byť niečo, čo ťa tu drží, inak by si mohla pokojne vyjsť von a nechať sa spáliť..."
Tajomne sa na neho usmiala. "Ak vydržím ešte 100 rokov, budem mať obrovskú oslavu. Si pozvaný!"
Obaja sa zasmiali. Thomas položil ceruzu na stôl a otočil skicár, aby ukázal svoje dielo. "Čo povieš?"
Pozerala na svoju vlastnú tvár akoby do zrkadla. Usmiala sa.
"Som to ja."
Zasmial sa. "Beriem to ako kompliment." Položil skicár, vytrhol stranu a vložil ju do tvrdých dosiek ku ostatným.
Pozrela von oknom, tiene sa predlžovali a svetlo rýchlo ubúdalo. Zazvonil telefón. Zdvihla ho ku uchu.
"Áno?" viac nepovedala iba počúvala. "Rozumiem." Položila slúchadlo.
"To bol Judas. Dal nám adresu. Vraj nás potrebuje na dôležitú úlohu. Máme tam ísť okamžite."
Thomas sa zamračil "A čo naša večera?"
"Judas nás nenechá trpieť hladom, a navyše, budeme to mať bez námahy." Vzala si tašku a svetlý kabát na ktorom žiarili čierne gombíky. Obula si vysoké podpätky. Thomas si cez seba prehodil koženku, vzal tvrdé dosky a spoločne opustili hotelovú izbu - cez okno.
Po uliciach sa pohybovali prirodzene. Neskrývali sa, nezakrádali. Londýn bol obrovský a ľudia si v meste nič nevšímali. Zdvihla ruku a privolala taxi. Obaja nasadli na zadné sedadlo.
"Kam to bude?" opýtal sa smiešnou angličtinou Arab.
"Do Centra. Národná Galéria." Povedala jednoducho. Cestou boli ticho. Thomas pozeral von oknom a Katrine za zavŕtavala pohľadom do šoférovho temena.
Keď už boli v centre prehovorila: "Čo keby sme sa najedli po ceste?"
Thomas na ňu pozrel, v očiach mal strach, nestihol ani žmurknúť Katrine sa šikovne naklonila medzi sedadlá a bez váhania zaryla zuby do taxikára. Vykríkol, strhol volant, no chytila ho a vrátila auto na cestu. Pach krvi naplnil taxík. Thomas neváhal a tiež sa napil.
Keď boli obaja spokojní, zastavili pri opustenej autobusovej zastávke a vyhodili nehybné telo na ulicu. Katrine si presadla za volant a stočila auto opačným smerom.
"Kam to ideš?" nechápal. "Galéria je opačným smerom..."
Zasmiala sa. "Hádam si nemyslel, že mu poviem ozajstnú adresu."
"Ty si ho plánovala zabiť, predtým ako si nasadla do taxíka!" neveril.
"Musíš sa ešte veľa učiť, maličký." Pousmiala sa.
Brázdili ulice Londýna, ani Thomas nevedel kam idú. Zastali pri vysokej budove zo skla. Mala iba jeden vchod a ten viedol do klubu Midnight. Bol tam natiahnutý červený koberec a zamatová šnúrka vytvárala bariéru pre ľudí. Pomáhala im vytvárať rad a zabraňovala im v predbiehaní.

Katrine si to zamierila rovno od taxíka ku vyhadzovačom. Obaja boli holohlavý a oblečený v čiernom. Kľúče hodila jednému obrovskému mužovi napravo. "Zbav sa toho auta." Povedala jednoducho.
Pozrela na druhého skoro rovnakého vyhadzovača. Z vrecka vybral kartu a ukázal jej červenú vzorkovanú stranu.
"Srdcová desiatka." Povedala bez váhania a vyhadzovač ich pustil dnu. Ani jeden z nich už nepočul protesty čakajúceho davu. Bar bol plný ľudí. Hrala tam zvláštna hudba a svetlá blikali ako na diskotéke.
Thomas sa obzeral okolo seba, oči mal dokorán. Keď si to všimla zasmiala sa. "Poď ty Alica v krajine zázrakov."
Kráčali cez bar. Tanečný parket uprostred bol plný, ľudia sedeli okolo v boxoch. Pri bare bola tlačenica. Katrine zamierila cez parket okolo baru. Míňali rôznych zvláštnych ľudí. Jeden vedel premeniť vodu na víno, ďalší bol celý chlpatý ako medveď, v rohu sedela žena so špicatými ušami a žltými očami. Barman sa pohyboval dvakrát rýchlejšie ako bežný smrteľník a často bol len rozmazanou šmuhou.
Katrine mierila sebaisto na koniec baru ku kovovým dverám. Tri krát na ne zabúchala. Otvorili sa samé. Vošli dnu.
Ocitli sa v dokonalej obývačke. Ako vystrihnutej z katalógu o modernom bývaní. Nechýbalo najmodernejšie vybavenie. LCD televízor na stene hral videoklip s polonahými ženami. Pod oknom pri stene bol miniatúrny bar s nízkym barmanom v čiernom obleku s motýlikom. Na svetlých stenách viseli starodávne obrazy. Uprostred bol sklenený stolík s kyticou červených ruží a oproti sebe umiestnené dve rovnaké pohovky z tmavého poťahu, s vyrezávanými nôžkami.
Judas sedel na pohovke jednu nohu mal prehodenú cez druhú, v ruke držal krištáľový pohár s červeným nápojom. Jeho tmavé oči sa zabodli do Katrine. Jeho pery sa skrivili. Mal to byť snáď úsmev?
"Katrine... moja drahá Katrine." Vstal prešiel cez miestnosť a objal ju. Vzdychla, to objatie jej vždy pripomínalo jediný okamih... bolo to tak dávno a predsa si to pamätá akoby to bolo včera. Určite to robil schválne, aby jej pripomenul, akú má moc.
"Judas? Vyzeráš skvelo..." povedala a hlas sa jej triasol, nie strachom, to jeho prítomnosť v nej vyvolávala pocit neistoty a akési napätie.
Kútiky úst sa mu nadvihli. Tento krát to bol úsmev.
"Ty tiež, ako vždy. Dáte si?" nadvihol pohár.
"Jedli sme cestou."
"A.... snáď ma nechceš uraziť." Vzal ju za ruku a viedol ju ku pohovkám. Thomas ich neisto nasledoval. Barman hneď vybral fľašku a nalial do dvoch krištáľových pohárov rovnakú tekutinu. Sadli si. Rýchlo poháre priniesol. Jeden postavil na stôl pred Katrine a druhý pred Thomasa. Vzápätí sa vrátil na svoje miesto pri bare a začal leštiť dokonalo lesklý pohár.
Vôňa, čo sa šírila z pohára dráždila všetky zmysli. Thomas sa naň vrhol akoby v živote nejedol. Katrine váhala. Sliny sa jej zbiehali, no nechcela pôsobiť nenásytne. Preto nechala pohár na stole.
Judas sledoval ako Thomas vypil pohár na ex a oblizoval si pery. Na jeho tvári sa odrážalo pobavenie, ale i pohŕdanie.
"Asi ho dostatočne neživíš Kate!" prešiel pohľadom z mladíka na Katrine.
"O akej úlohe si to hovoril?" prešla rovno k téme.
"Správne." Položil pohár. "Priamo k veci... načo chodiť okolo horúcej kaše. Presne pre túto vlastnosť som ťa nechal žiť!"
"Prežiť." Opravila ho ticho.
"Pôjdeš do mestečka Deon." Z malej zásuvky na boku pohovky vybral mobilný telefón a podal jej ho.
"Vyrazíš už dnes. Keď tam budeš zavoláš mi. Mám tam pre teba dom, adresu ti poviem, keď budeš na mieste."
"Dobre." Súhlasila. "Thomas pôjde so mnou?"
"Nie. O toho je postarané." Zabodol pohľad do Thomasa. Zmetene sa otočila. Thomas sa tváril nechápavo, no o malý moment mu na koži začali naskakovať pľuzgiere, ktoré praskali a menili sa na popáleniny. Chytil si tvár a z vreskotom sa zrútil na zem. Telom mu trhalo ako v kŕči, koža sa menila na popol a odhaľovala mäso a šľachy. Bojoval s nepriateľom, ktorého sa nemohol zbaviť. Katrine nemohla urobiť nič - len sa pozerať. Nakoniec jeho krik utíchol a jeho bezvládne, zošúverené telo ostalo nehybne na leštenej podlahe. Pri nohách ležali tvrdé dosky v ktorých skrýval svoje kresby.

Vzala ich zo zeme a zlomene pozrela na Judasa.
"Nemal to vypiť tak rýchlo." Dodal a odpil so svojho pohára. Jeho oči zastali na Katrine. "Do tvojho som nepridal nič. Potrebujem ťa."
Vzala svoj pohár a napila sa. Iba jediný dúšok, aby mu ukázala, že sa nebojí a že svoju úlohu splní dokonalo. Položila poloplný pohár na sklenený stôl a vstala zvierajúc Thomasove dosky.
"Ak je to všetko..." hlas sa jej zlomil.
Judas nadvihol obočie. "Hádam si neurobila tú najhlúpejšiu vec a nezamilovala sa do neho!"
"To nie... no... bol môj priateľ!" povedala ticho. Zavrela oči aby potlačila slzy.
Počula kroky a potom pocítila objatie.
"Ja som tvoj priateľ." Zašepkal jej do ucha. "Som tvoj otec, som tvoj pán a tiež som tvoj šéf." Vzal jej tvár do dlaní a donútil ju pozrieť mu do očí. Boli hlboké ako studne a odrážala sa v nich skutočná staroba a múdrosť. Naklonil sa a pobozkaj ju na pery. Keď sa znova narovnal po lícach jej tiekli slzy.
"Choď Katrine... nesklam ma!" Otočil sa chrbtom a mieril k baru, aby si doplnil pohár.
Zvrtla sa na podpätku, na Thomasovu mŕtvolu sa už neobzrela. Nedokázala to. Prešla cez kovové dvere do plného baru a predrala sa von na ulicu. Vbehla do tmavej uličky za roh a tam sa zrútila na zem a rozvzlykala sa.

Posledný deň voľna, od zajtra začína škola. Na stanici postávali študenti, čo cestovali do internátnych škôl a nechcelo sa im opustiť domov, preto išli posledným nočným spojom. Katrine stála hrdo a pokojne vo vnútri však vrela nenávisťou a prehrou. Všetko naokolo jej pripomínalo Thomasa o ktorého prišla. Nikdy nechcela učňa. Vždy preklínala moment keď sa zmenila na vraždiacu beštiu. Deväťsto rokov je však dlhá doba, hlavne keď je niekto sám. Preto si vybrala Thomasa. Pozorovala ho skoro rok, kým sa rozhodla. Nechcela narušiť krásny život kompletnej rodine, preto si vybrala sirotu. Chlapca čo nikdy nikde nepatril, nemal veľa priateľov, nechodieval na večierky ako jeho rovesníci. Jeho vášňou bolo maľovať a kresliť.
Privrela oči, aby potlačila slzy. Keď ich otvorila, na nástupište sa blížil autobus. Batožinu nemala. Iba kabelku značky Prada, oblečený mala šedý kabát s tmavými gombíkmi, jej obľúbený od Burberry. Obutý jediný pár vysokých platforiem s ihličkou od Louboutina. V kabelke si niesla zopár cenností. Telefón, peňaženku, kozmetickú taštičku, diár, rúž a Thomasove tvrdé dosky. To bol celý jej majetok. Kľúče nemala, pretože nemala byt ani dom ani iné miesto ktoré by volala domov.
Nastúpila do autobusu, kúpila si lístok a sadla si na sedadlo ku oknu. Oprela si čelo o sklo a pozerala ako na oblohu vychádzajú hviezdy. Keď sa autobus pohol, zatvorila oči a želala si zmiznúť.
Z driemot ju vytrhol hlas šoféra oznamujúci mesto v ktorom sa nachádzali.
"Chippenham!" zvolal šofér do mikrofónu, vyložil kufre a naložil nové pristúpili nejaký ľudia a autobus pokračoval v ceste.
Deon bol od Londýna vzdialený dve hodiny cesty. Autobusu to trvalo dve a pol. Katrine vystúpila na malej no peknej stanici. Všade bola tma a pouličné osvetlenie nefungovalo.
Usmiala sa. "Tu sa mi bude tuším páčiť."
Pohla sa smerom do centra ako ukazovali šípky na stĺpoch. Počas chôdze vybrala z kabelky telefón. V pamäti mala uložené jediné číslo. Judas. Vytočila ho a kráčala počúvajúc prerušovaný zvuk v slúchadle. Netrvalo dlho a ozval sa ten charakteristický hlboký hlas.
"Katrine, moja drahá Katrine."
"Som tu." Povedala jednoducho. Ako sa blížila do centra mesta, svetlá svietili a ľudí na chodníkoch pribúdalo. Neušlo jej, že si ju všetci obzerajú.
"Výborne. Golden street 22 to je tvoj dom. V pracovni je tmavý stôl v pravej zásuvke nájdeš všetky pokyny." V slúchadle puklo a ostalo ticho.
Vložila telefón do vrecka kabátu a vrhla škaredý pohľad na dve staršie ženy čo ju zjavne ohovárali. Rozhliadla sa okolo seba. Mesto bolo krásne, akoby v ňom zastal čas, všetky domčeky z tehál po ktorých sa vypínal brečtan, upravené predzáhradky, to všetko pôsobilo dokonalo.
Začala si všímať ľudí okolo. Neponáhľali sa a zastavovali sa na kus reči akoby sa všetci poznali. Keď sa zamerala na ich oblečenie pochopila prečo si ju obzerajú. Nikto nenosil tak dokonalo zladenú a značkovú módu ako ona.
Vykročila po námestí. Vysoké ihličky provokatívne klopkali na dláždenej podlahe. Všetci sa za ňou otáčali. Nasadla do taxíka, ktorý čakal na rohu.
Taxikár si ju premeral nestihol ani otvoriť ústa povedala mu adresu a auto sa pohlo. Míňali skoro rovnaké domčeky až nakoniec prišli do krásnej štvrte. Domy neboli natlačené jeden na druhý a každý mal malú predzáhradku, za domom bol dvor. Taxikár zastal pred jedným z domov. Katrine zaplatila a vystúpila. Vedela, že si ju obzerá cez okno ako kráča ku domu. Tvárila sa, že niečo hľadá v kabelke kým auto neodišlo. Poobzerala sa okolo. Za oknami ostatných domov sa svietilo, na ulici však nikto nebol. Skúsila potlačiť dvere. Otvorili sa. Neboli zamknuté. Vošla dnu a zavrela dvere.
Stála v chodbe. Na pravej stene boli pripevnené drevené háčiky na kabáty a pod nimi malá drevená skrinka na topánky. Na ľavej stene bolo veľké zrkadlo. Chodba bola dláždená svetlými parketami a viedla do kuchyne.

Katrine videla podlhovastý stôl a šesť vyrezávaných stoličiek. Jeden roh svetlej kuchynskej linky. Z chodby viedli schody na poschodie pokryté modrým mäkkým kobercom. Zábradlie bolo vyrezávané zo svetlého dreva. Katrine chvíľu váhala, ticho stála v chodbe a počúvala. Všade bola tma a ticho. Jednoduchým pohybom si vyzula vysoké topánky a ticho vykročila po chladnej podlahe. Prešla popri zrkadlu a objavila krásny oblúk vyrezaný do steny. Tvoril vchod do obývačky. Na stene bola pripevnená televízia, uprostred obývačky bol drevený stolík s kyticou červených ruži. Pohovka bola z kože. Na stenách viseli krásne obrazy zachytávajúce západy a východy slnka v rôznych krajinkách. Najväčšiu radosť jej však urobil krb. Bol prekrásny z bieleho mramoru a nad ním visel dokonalý obraz v zlatistom ráme. Usmiala sa. Premohla ju zvedavosť a vybehla po schodoch. Koberec bol mäkší ako predpokladala. Vychutnávala si ako sa jej prsty zabárali medzi jemnučké vlákna akoby chodila po tráve alebo po piesku.

Schody viedli na malú chodbu na poschodí. Steny boli ozdobené jemnými obrázkami, inak tam bol jeden kvet v hnedom črepníku a kreslo na čiernych nôžkach. Z chodby viedli troje dverí. Všetky rovnaké. Otvorila prvé a nazrela do izby. Bola veľká. Uprostred bola dvojitá posteľ z tmavého masívu. Na ľavo od dverí bola vstavaná skriňa s obrovským zrkadlom a oproti bolo veľké okno. Oproti posteli bol ku stene opretí písací stôl a nad ním visela korková nástenka. Závesy, prikrývka na posteli aj koberec boli zladené do olivovo zelenej farby. Dvere nechala otvorené a nazrela do ďalších, kde objavila modro-bielu kúpeľňu s lákavo vyzerajúcou vaňou a penovým koberčekom na podlahe. Prešla ku posledným dverám a bez váhania vošla dnu. Ocitla sa v dokonalej pracovni. Steny boli obložené policami plnými kníh. Uprostred stál stôl a kožené kreslo na kolieskach. Na stole bola strieborná lampa a čierny obdĺžnik s akýmisi písmenami na vrchu. Prešla cez tmavú pracovňu. Zapálila stolnú lampu a zažmurkala pri prudkom svetle. Ukázalo sa že čierny obdĺžnik je notebook.

Sadla si za stôl a otvorila zásuvku napravo. Najprv zbadala zväzok kľúčov. Vzala ho do ruky a zazvonila nimi. Zovrela ich v dlani a rozhliadla sa po pracovni. Neubránila sa úsmevu. Oprela sa do kresla a vzdychla očarená takým krásnym prostredím. Chvíľku si vychutnávala ten pokoj a ticho, tú istotu, že sa nemusí presúvať z jedného hotela do druhého. Nakoniec si spomenula na úlohu a znova nazrela do zásuvky. Vybrala biely papierový obal a otvorila ho na stole. Svetlo z lampy dopadlo na dve fotografie. Na jednej bol Scott. Dobre poznala tú tvár, akoby nie... bolo to síce dávno a ale city ktoré v nej prebudila stará fotka si strážila. Poznala mnoho žien, ktoré by boli ochotné pre neho zomrieť. Katrine to nikdy nedala najavo. Neprejavila ani najmenšiu náklonnosť, možno vďaka tomu mu bola bližšia ako ktokoľvek iní, až kým sa neodsťahoval do Francúzska.

Vzala do rúk druhú fotku na ktorej bola mladá slečna. Mala dlhé tmavé vlasy, krásne sa leskli a aj na dosť nekvalitnej fotke bolo jasné že ich ma zdravé a pevné. Pokožku mala hladkú ako porcelán a pery plné. Tmavé oči mala sklopené k zemi.
Pri fotkách bol jediný lístok napísaný rukou.
Zoznám sa so susedmi.

Zložila všetko naspäť do zásuvky. Znova prechádzala jednu miestnosť za druhou a zaťahovala závesy na oknách. Tento dom bol síce krásny, ale bude rovnakým väzením ako všetky ostatné.

Keď usúdila, že dnu neprenikne ani najmenší lúč slnka pustila sa do dôkladnejšieho skúmania domu. Pozrela do chladničky, zapla televízor a napustila si vaňu. V kúpeľňovej skrinke našla penu do kúpeľa a s nadšením ju pridala do vody. Kým sa vaňa napĺňala nazrela do vstavanej skrine. Splnila jej očakávania. Bola plná šiat a topánok, kabátov a doplnkov. Neboli síce značkové, ale v tomto mestečku to aj tak nebude potrebovať. Všetky krásne šaty nechala visieť na vešiakoch a siahla po voľných ružových teplákoch a jednoduchom tričku.

Teplá voda jej zohriala telo a pena zabavila jej zmysli. Uvoľnili sa jej všetky svaly a napnuté šľachy. Mala podozrenie, že tá pena bola kúzelná pretože keď vyšla z teplej vody a obliekala sa svet bol zrazu krajší a veselší. Rana po strate Thomasa bola omnoho menšia síce stále bolela. Prešla do obývačky a rozložila oheň v krbe. Stála asi meter od plameňov a vychutnávala si teplo, ktoré z nich sálalo. Zazrela svoj odraz v zrkadle a vtedy si uvedomila že odkedy otvorila dvere domu usmieva sa.

Prológ

13. února 2012 v 14:17 | Katie, Chris |  VAMPIRE story

(Inšpirované Upírimi denníkmi)

Londýn, Február 1129



Sedela za stolom. Prekrásna, mladučká... vystrašená. Šaty vyšívané zlatom sa ligotali vo svetle sviečok. Jej tvár osvetľoval blikotajúci sa oheň v krbe. Stolička nebola dvakrát pohodlná a korzet tiež nie. V miestnosti z kameňa bolo chladno, neboli tam žiadne okná. Na stenách viseli obrazy rôznych ľudí a gobelíny z purpurového zamatu. Do miestnosti viedli dvoje dverí, boli umiestnené oproti sebe na náprotivných stenách. Nervózne sa zamrvila a ruky si oprela o dlhý dubový stôl. Jeho povrch bol leštený ako sklo. Uprostred bola obrovská kytica krvavočervených ruží.
Dvere sa ticho otvorili. Najprv vošiel chudý, bledý muž v čiernom plášti a za ním kráčal on.
Zatajila dych, v žalúdku mala pocit, akoby prehltla kameň, ruky jej zdreveneli. Už dlho sa tejto chvíle desila.
Prešiel ku stolu a osvetlila ho žiara sviečok a ohňa. Bol to starší muž, niektoré pramene vlasov mal šedivé, svetlo sviečok zvýrazňovalo vrásky na tvári. Jeho pery boli úzke a nos mal krivý, no tmavé oči pripomínali hlboké studne a boli dominantou jeho tváre. Bradu držal zdvihnutú, ako sa na lorda patrí. Bol vysoký, ale telo mal svalnaté.
"Slečna Katrine..."
Vstala zo stoličky a mierne sa uklonila. "Je mi cťou vaše lordstvo..."
Keď na neho znova pozrela, odhadoval ju pohľadom ako divé zviera. Rozochvela sa, ruky sa jej roztriasli tak si preplietla Prsty a ruky spustila do lona.
"Nechajte nás osamote." Prikázal jednoducho mužovi v čiernom. Tú chvíľku tam stál bez pohnutia, teraz však vyšiel von a zavrel za sebou dvere.
Lord zabodol svoj pohľad do nej.
Katrine naprázdno prehltla, v ústach mala sucho.
" Si prekrásna..." prehovoril po dlhej chvíli. "Koľko máš rokov?"
"Sedemnásť." Hlas sa jej triasol.
Pousmial sa. "Tak mladá, tak krásna...." jeho hlas bol hlboký a pripomínal zamat. Pôsobil ako záhadná melódia. "máš obrovskú výhodu slečna Katrine." Pomaly sa pohol okolo stola smerom k nej.
"Určite si zvedavá akú. Ja ti to poviem... nebudem ťa napínať... splní sa ti želanie o ktorom mnohí len snívajú."
Zvedavo na neho pozrela. Istými, pomalými krokmi prišiel až k nej a natiahol k nej dlaň. Chvíľku váhala, no napokon sa ho chytila.
"Tancuješ valčík?" jednu ruku si dal na jej lopatku a druhou zvieral jej dlaň. Jeho dotyky boli jemné a príjemné.
"Áno pane." Povedala ticho, nervózna z jeho blízkosti.
"To je dobre..." šepol a začal hmkať valčíkovú melódiu.
Pohla sa dozadu a uvoľnila tak miesto svojmu tanečnému partnerovi. Pohybovali sa spoločne... dvaja ľudia, dve telá tvoriace celok. Dokonalú harmóniu. Urobili niekoľko otočiek, potom ju pod točil popod ruku. Uklonila sa a vzápätí sa vzpriamila. Jednou rukou si pridržala sukňu, ale druhou sa stále držala svojho partnera.
"Aké je to tajomstvo pane..." už to nemohla vydržať.
"Ó áno.. .takmer som zabudol..." pousmial sa. " ... zomrieš mladá."
Zažmurkala a chcela cúvnuť. Jeho zovretie však spevnelo. Jeho ruky sa stali väzením a jeho oči blčali ako plamene v krbe. Vyceril ostré zuby a zasyčal ako mačka.
Vykríkla.
Rýchlim pohybom, ako zviera sa vrhol na jej krk, zuby zaryl do jemnej pokožky.
Cítila jeho dych na krku a bolesť ktorú to prinášalo. Začalo sa jej zatmievať pred očami, opúšťali ju sily až sa stratila v temnote plnej bolesti.


Pred 19timi rokmi


Mraky boli dnes tenké, ďaleko na západe nimi prenikalo pár slnečných lúčov.
Scott vystúpil a obišiel auto, aby jej otvoril dvere. Natiahol ruku.
"Mia, sľubujem, že toto bude náš najkrajší večer. Ani na okamih ťa nepustím, sľubujem. "
Zamyslela sa nad tým a zrazu sa cítila oveľa lepšie. Videl jej to na tvári.
"No vidíš," povedal nežne, "nebude to také zlé." Sklonil sa a objal ju okolo pása. Vzala ho za druhú ruku a nechala ho, aby jej pomohol vystúpiť z auta.
Koncoročný ples bol v telocvični, samozrejme. Bola to pravdepodobne jediná miestnosť v meste Deon dosť veľká na tancovanie. Ako vstúpili dnu, Mia sa pousmiala. Boli tam hotové klenby z balónikov a steny boli ovenčené girlandami stočeného krepového papiera v pastelových farbách.
"Vyzerá to tu, ako scéna z hororového filmu," uškrnula sa.
Keď vstúpili na parket a zaznela hudba Scott si ju privinul k sebe a ona si položila hlavu na jeho hruď. Patrili k sebe.
A malo to tak byť navždy...