1. Katrine

14. února 2012 v 14:29 | Katie |  VAMPIRE story
Katrine sedela s nohami vyloženými na posteli a znudene prepínala programy. Hotelová izba nebola dvakrát pekná, ale stačila ako dočasný úkryt pred slnkom. Netrpezlivo pozrela na tieň ako sa posúva po špinavom zelenom koberci.
"Neboj, raz zapadne." Ozval sa mužský hlas.
Pozrela na mladíka. Mal svetlé vlasy a modré oči. Vyžarovala z neho zvláštna charizma a Katrine sa nevedela rozhodnúť či je pekný alebo škaredý.
Sedel na stole. O kolená si opieral skicár, v ruke držal ceruzu. Väčšinu času pozeral do papiera, no občas pozrel na svoju spoločníčku, akoby si chcel pripomenúť jej vzhľad.
"Som už hladná Thomas..." nervózne hojdala nohou.
"Ja tiež, ale držíme sa Judasových pokynov. Lovíme len v noci a vždy na inom mieste."
Vzdychla a znova pozrela na slnečné lúče putujúce po izbe. Prepla program. "Nudná telenovela." Znova šťukla tlačítko na ovládači. Hitparáda.
"Od Elvisa a Beatles tu nebolo nič nové..." zhodnotila sucho a znova prepla.
Thomas sa zasmial. "Ako dlho už takto žiješ?"
"Žijem?" nadvihla obočie a pozrela na neho. "Chcel si povedať prežívam...."
"Ako dlho?" zopakoval otázku.
Zamyslela sa, akoby počítala roky. "Dlho." Povedala nakoniec jednoducho.
"Tak inak... kedy si sa narodila?"
Zasmiala sa. "14. Februára." Urobila malú pauzu. "1112."
Zdvihol zrak a dlho na ňu pozeral. Prepínala programy, akoby si neuvedomovala čo povedala.
"Chceš povedať, že žiješ 900 rokov?"
"Prežívam..." opravila ho znova.
Chvíľu váhal, no potom sa vrátil ku papieru a ceruzke.
"Aké to je..." opýtal sa po dlhom čase.
"Čo aké je?" pozrela na neho.
"Sledovať svet okolo... to ako sa mení, to akým smerom ide..."
"Je to nudné." Pokrčila ramenami. "ľudia robia tie isté chyby ako pred 1000 rokmi. Dôverujú si a zrádzajú sa navzájom. Zabíjajú sa a klamú, milujú sa a hádajú. Svet je stále rovnaký... ľudia umierajú a rodia sa nový -presne taký istý..."
"Musí byť niečo, čo ťa tu drží, inak by si mohla pokojne vyjsť von a nechať sa spáliť..."
Tajomne sa na neho usmiala. "Ak vydržím ešte 100 rokov, budem mať obrovskú oslavu. Si pozvaný!"
Obaja sa zasmiali. Thomas položil ceruzu na stôl a otočil skicár, aby ukázal svoje dielo. "Čo povieš?"
Pozerala na svoju vlastnú tvár akoby do zrkadla. Usmiala sa.
"Som to ja."
Zasmial sa. "Beriem to ako kompliment." Položil skicár, vytrhol stranu a vložil ju do tvrdých dosiek ku ostatným.
Pozrela von oknom, tiene sa predlžovali a svetlo rýchlo ubúdalo. Zazvonil telefón. Zdvihla ho ku uchu.
"Áno?" viac nepovedala iba počúvala. "Rozumiem." Položila slúchadlo.
"To bol Judas. Dal nám adresu. Vraj nás potrebuje na dôležitú úlohu. Máme tam ísť okamžite."
Thomas sa zamračil "A čo naša večera?"
"Judas nás nenechá trpieť hladom, a navyše, budeme to mať bez námahy." Vzala si tašku a svetlý kabát na ktorom žiarili čierne gombíky. Obula si vysoké podpätky. Thomas si cez seba prehodil koženku, vzal tvrdé dosky a spoločne opustili hotelovú izbu - cez okno.
Po uliciach sa pohybovali prirodzene. Neskrývali sa, nezakrádali. Londýn bol obrovský a ľudia si v meste nič nevšímali. Zdvihla ruku a privolala taxi. Obaja nasadli na zadné sedadlo.
"Kam to bude?" opýtal sa smiešnou angličtinou Arab.
"Do Centra. Národná Galéria." Povedala jednoducho. Cestou boli ticho. Thomas pozeral von oknom a Katrine za zavŕtavala pohľadom do šoférovho temena.
Keď už boli v centre prehovorila: "Čo keby sme sa najedli po ceste?"
Thomas na ňu pozrel, v očiach mal strach, nestihol ani žmurknúť Katrine sa šikovne naklonila medzi sedadlá a bez váhania zaryla zuby do taxikára. Vykríkol, strhol volant, no chytila ho a vrátila auto na cestu. Pach krvi naplnil taxík. Thomas neváhal a tiež sa napil.
Keď boli obaja spokojní, zastavili pri opustenej autobusovej zastávke a vyhodili nehybné telo na ulicu. Katrine si presadla za volant a stočila auto opačným smerom.
"Kam to ideš?" nechápal. "Galéria je opačným smerom..."
Zasmiala sa. "Hádam si nemyslel, že mu poviem ozajstnú adresu."
"Ty si ho plánovala zabiť, predtým ako si nasadla do taxíka!" neveril.
"Musíš sa ešte veľa učiť, maličký." Pousmiala sa.
Brázdili ulice Londýna, ani Thomas nevedel kam idú. Zastali pri vysokej budove zo skla. Mala iba jeden vchod a ten viedol do klubu Midnight. Bol tam natiahnutý červený koberec a zamatová šnúrka vytvárala bariéru pre ľudí. Pomáhala im vytvárať rad a zabraňovala im v predbiehaní.

Katrine si to zamierila rovno od taxíka ku vyhadzovačom. Obaja boli holohlavý a oblečený v čiernom. Kľúče hodila jednému obrovskému mužovi napravo. "Zbav sa toho auta." Povedala jednoducho.
Pozrela na druhého skoro rovnakého vyhadzovača. Z vrecka vybral kartu a ukázal jej červenú vzorkovanú stranu.
"Srdcová desiatka." Povedala bez váhania a vyhadzovač ich pustil dnu. Ani jeden z nich už nepočul protesty čakajúceho davu. Bar bol plný ľudí. Hrala tam zvláštna hudba a svetlá blikali ako na diskotéke.
Thomas sa obzeral okolo seba, oči mal dokorán. Keď si to všimla zasmiala sa. "Poď ty Alica v krajine zázrakov."
Kráčali cez bar. Tanečný parket uprostred bol plný, ľudia sedeli okolo v boxoch. Pri bare bola tlačenica. Katrine zamierila cez parket okolo baru. Míňali rôznych zvláštnych ľudí. Jeden vedel premeniť vodu na víno, ďalší bol celý chlpatý ako medveď, v rohu sedela žena so špicatými ušami a žltými očami. Barman sa pohyboval dvakrát rýchlejšie ako bežný smrteľník a často bol len rozmazanou šmuhou.
Katrine mierila sebaisto na koniec baru ku kovovým dverám. Tri krát na ne zabúchala. Otvorili sa samé. Vošli dnu.
Ocitli sa v dokonalej obývačke. Ako vystrihnutej z katalógu o modernom bývaní. Nechýbalo najmodernejšie vybavenie. LCD televízor na stene hral videoklip s polonahými ženami. Pod oknom pri stene bol miniatúrny bar s nízkym barmanom v čiernom obleku s motýlikom. Na svetlých stenách viseli starodávne obrazy. Uprostred bol sklenený stolík s kyticou červených ruží a oproti sebe umiestnené dve rovnaké pohovky z tmavého poťahu, s vyrezávanými nôžkami.
Judas sedel na pohovke jednu nohu mal prehodenú cez druhú, v ruke držal krištáľový pohár s červeným nápojom. Jeho tmavé oči sa zabodli do Katrine. Jeho pery sa skrivili. Mal to byť snáď úsmev?
"Katrine... moja drahá Katrine." Vstal prešiel cez miestnosť a objal ju. Vzdychla, to objatie jej vždy pripomínalo jediný okamih... bolo to tak dávno a predsa si to pamätá akoby to bolo včera. Určite to robil schválne, aby jej pripomenul, akú má moc.
"Judas? Vyzeráš skvelo..." povedala a hlas sa jej triasol, nie strachom, to jeho prítomnosť v nej vyvolávala pocit neistoty a akési napätie.
Kútiky úst sa mu nadvihli. Tento krát to bol úsmev.
"Ty tiež, ako vždy. Dáte si?" nadvihol pohár.
"Jedli sme cestou."
"A.... snáď ma nechceš uraziť." Vzal ju za ruku a viedol ju ku pohovkám. Thomas ich neisto nasledoval. Barman hneď vybral fľašku a nalial do dvoch krištáľových pohárov rovnakú tekutinu. Sadli si. Rýchlo poháre priniesol. Jeden postavil na stôl pred Katrine a druhý pred Thomasa. Vzápätí sa vrátil na svoje miesto pri bare a začal leštiť dokonalo lesklý pohár.
Vôňa, čo sa šírila z pohára dráždila všetky zmysli. Thomas sa naň vrhol akoby v živote nejedol. Katrine váhala. Sliny sa jej zbiehali, no nechcela pôsobiť nenásytne. Preto nechala pohár na stole.
Judas sledoval ako Thomas vypil pohár na ex a oblizoval si pery. Na jeho tvári sa odrážalo pobavenie, ale i pohŕdanie.
"Asi ho dostatočne neživíš Kate!" prešiel pohľadom z mladíka na Katrine.
"O akej úlohe si to hovoril?" prešla rovno k téme.
"Správne." Položil pohár. "Priamo k veci... načo chodiť okolo horúcej kaše. Presne pre túto vlastnosť som ťa nechal žiť!"
"Prežiť." Opravila ho ticho.
"Pôjdeš do mestečka Deon." Z malej zásuvky na boku pohovky vybral mobilný telefón a podal jej ho.
"Vyrazíš už dnes. Keď tam budeš zavoláš mi. Mám tam pre teba dom, adresu ti poviem, keď budeš na mieste."
"Dobre." Súhlasila. "Thomas pôjde so mnou?"
"Nie. O toho je postarané." Zabodol pohľad do Thomasa. Zmetene sa otočila. Thomas sa tváril nechápavo, no o malý moment mu na koži začali naskakovať pľuzgiere, ktoré praskali a menili sa na popáleniny. Chytil si tvár a z vreskotom sa zrútil na zem. Telom mu trhalo ako v kŕči, koža sa menila na popol a odhaľovala mäso a šľachy. Bojoval s nepriateľom, ktorého sa nemohol zbaviť. Katrine nemohla urobiť nič - len sa pozerať. Nakoniec jeho krik utíchol a jeho bezvládne, zošúverené telo ostalo nehybne na leštenej podlahe. Pri nohách ležali tvrdé dosky v ktorých skrýval svoje kresby.

Vzala ich zo zeme a zlomene pozrela na Judasa.
"Nemal to vypiť tak rýchlo." Dodal a odpil so svojho pohára. Jeho oči zastali na Katrine. "Do tvojho som nepridal nič. Potrebujem ťa."
Vzala svoj pohár a napila sa. Iba jediný dúšok, aby mu ukázala, že sa nebojí a že svoju úlohu splní dokonalo. Položila poloplný pohár na sklenený stôl a vstala zvierajúc Thomasove dosky.
"Ak je to všetko..." hlas sa jej zlomil.
Judas nadvihol obočie. "Hádam si neurobila tú najhlúpejšiu vec a nezamilovala sa do neho!"
"To nie... no... bol môj priateľ!" povedala ticho. Zavrela oči aby potlačila slzy.
Počula kroky a potom pocítila objatie.
"Ja som tvoj priateľ." Zašepkal jej do ucha. "Som tvoj otec, som tvoj pán a tiež som tvoj šéf." Vzal jej tvár do dlaní a donútil ju pozrieť mu do očí. Boli hlboké ako studne a odrážala sa v nich skutočná staroba a múdrosť. Naklonil sa a pobozkaj ju na pery. Keď sa znova narovnal po lícach jej tiekli slzy.
"Choď Katrine... nesklam ma!" Otočil sa chrbtom a mieril k baru, aby si doplnil pohár.
Zvrtla sa na podpätku, na Thomasovu mŕtvolu sa už neobzrela. Nedokázala to. Prešla cez kovové dvere do plného baru a predrala sa von na ulicu. Vbehla do tmavej uličky za roh a tam sa zrútila na zem a rozvzlykala sa.

Posledný deň voľna, od zajtra začína škola. Na stanici postávali študenti, čo cestovali do internátnych škôl a nechcelo sa im opustiť domov, preto išli posledným nočným spojom. Katrine stála hrdo a pokojne vo vnútri však vrela nenávisťou a prehrou. Všetko naokolo jej pripomínalo Thomasa o ktorého prišla. Nikdy nechcela učňa. Vždy preklínala moment keď sa zmenila na vraždiacu beštiu. Deväťsto rokov je však dlhá doba, hlavne keď je niekto sám. Preto si vybrala Thomasa. Pozorovala ho skoro rok, kým sa rozhodla. Nechcela narušiť krásny život kompletnej rodine, preto si vybrala sirotu. Chlapca čo nikdy nikde nepatril, nemal veľa priateľov, nechodieval na večierky ako jeho rovesníci. Jeho vášňou bolo maľovať a kresliť.
Privrela oči, aby potlačila slzy. Keď ich otvorila, na nástupište sa blížil autobus. Batožinu nemala. Iba kabelku značky Prada, oblečený mala šedý kabát s tmavými gombíkmi, jej obľúbený od Burberry. Obutý jediný pár vysokých platforiem s ihličkou od Louboutina. V kabelke si niesla zopár cenností. Telefón, peňaženku, kozmetickú taštičku, diár, rúž a Thomasove tvrdé dosky. To bol celý jej majetok. Kľúče nemala, pretože nemala byt ani dom ani iné miesto ktoré by volala domov.
Nastúpila do autobusu, kúpila si lístok a sadla si na sedadlo ku oknu. Oprela si čelo o sklo a pozerala ako na oblohu vychádzajú hviezdy. Keď sa autobus pohol, zatvorila oči a želala si zmiznúť.
Z driemot ju vytrhol hlas šoféra oznamujúci mesto v ktorom sa nachádzali.
"Chippenham!" zvolal šofér do mikrofónu, vyložil kufre a naložil nové pristúpili nejaký ľudia a autobus pokračoval v ceste.
Deon bol od Londýna vzdialený dve hodiny cesty. Autobusu to trvalo dve a pol. Katrine vystúpila na malej no peknej stanici. Všade bola tma a pouličné osvetlenie nefungovalo.
Usmiala sa. "Tu sa mi bude tuším páčiť."
Pohla sa smerom do centra ako ukazovali šípky na stĺpoch. Počas chôdze vybrala z kabelky telefón. V pamäti mala uložené jediné číslo. Judas. Vytočila ho a kráčala počúvajúc prerušovaný zvuk v slúchadle. Netrvalo dlho a ozval sa ten charakteristický hlboký hlas.
"Katrine, moja drahá Katrine."
"Som tu." Povedala jednoducho. Ako sa blížila do centra mesta, svetlá svietili a ľudí na chodníkoch pribúdalo. Neušlo jej, že si ju všetci obzerajú.
"Výborne. Golden street 22 to je tvoj dom. V pracovni je tmavý stôl v pravej zásuvke nájdeš všetky pokyny." V slúchadle puklo a ostalo ticho.
Vložila telefón do vrecka kabátu a vrhla škaredý pohľad na dve staršie ženy čo ju zjavne ohovárali. Rozhliadla sa okolo seba. Mesto bolo krásne, akoby v ňom zastal čas, všetky domčeky z tehál po ktorých sa vypínal brečtan, upravené predzáhradky, to všetko pôsobilo dokonalo.
Začala si všímať ľudí okolo. Neponáhľali sa a zastavovali sa na kus reči akoby sa všetci poznali. Keď sa zamerala na ich oblečenie pochopila prečo si ju obzerajú. Nikto nenosil tak dokonalo zladenú a značkovú módu ako ona.
Vykročila po námestí. Vysoké ihličky provokatívne klopkali na dláždenej podlahe. Všetci sa za ňou otáčali. Nasadla do taxíka, ktorý čakal na rohu.
Taxikár si ju premeral nestihol ani otvoriť ústa povedala mu adresu a auto sa pohlo. Míňali skoro rovnaké domčeky až nakoniec prišli do krásnej štvrte. Domy neboli natlačené jeden na druhý a každý mal malú predzáhradku, za domom bol dvor. Taxikár zastal pred jedným z domov. Katrine zaplatila a vystúpila. Vedela, že si ju obzerá cez okno ako kráča ku domu. Tvárila sa, že niečo hľadá v kabelke kým auto neodišlo. Poobzerala sa okolo. Za oknami ostatných domov sa svietilo, na ulici však nikto nebol. Skúsila potlačiť dvere. Otvorili sa. Neboli zamknuté. Vošla dnu a zavrela dvere.
Stála v chodbe. Na pravej stene boli pripevnené drevené háčiky na kabáty a pod nimi malá drevená skrinka na topánky. Na ľavej stene bolo veľké zrkadlo. Chodba bola dláždená svetlými parketami a viedla do kuchyne.

Katrine videla podlhovastý stôl a šesť vyrezávaných stoličiek. Jeden roh svetlej kuchynskej linky. Z chodby viedli schody na poschodie pokryté modrým mäkkým kobercom. Zábradlie bolo vyrezávané zo svetlého dreva. Katrine chvíľu váhala, ticho stála v chodbe a počúvala. Všade bola tma a ticho. Jednoduchým pohybom si vyzula vysoké topánky a ticho vykročila po chladnej podlahe. Prešla popri zrkadlu a objavila krásny oblúk vyrezaný do steny. Tvoril vchod do obývačky. Na stene bola pripevnená televízia, uprostred obývačky bol drevený stolík s kyticou červených ruži. Pohovka bola z kože. Na stenách viseli krásne obrazy zachytávajúce západy a východy slnka v rôznych krajinkách. Najväčšiu radosť jej však urobil krb. Bol prekrásny z bieleho mramoru a nad ním visel dokonalý obraz v zlatistom ráme. Usmiala sa. Premohla ju zvedavosť a vybehla po schodoch. Koberec bol mäkší ako predpokladala. Vychutnávala si ako sa jej prsty zabárali medzi jemnučké vlákna akoby chodila po tráve alebo po piesku.

Schody viedli na malú chodbu na poschodí. Steny boli ozdobené jemnými obrázkami, inak tam bol jeden kvet v hnedom črepníku a kreslo na čiernych nôžkach. Z chodby viedli troje dverí. Všetky rovnaké. Otvorila prvé a nazrela do izby. Bola veľká. Uprostred bola dvojitá posteľ z tmavého masívu. Na ľavo od dverí bola vstavaná skriňa s obrovským zrkadlom a oproti bolo veľké okno. Oproti posteli bol ku stene opretí písací stôl a nad ním visela korková nástenka. Závesy, prikrývka na posteli aj koberec boli zladené do olivovo zelenej farby. Dvere nechala otvorené a nazrela do ďalších, kde objavila modro-bielu kúpeľňu s lákavo vyzerajúcou vaňou a penovým koberčekom na podlahe. Prešla ku posledným dverám a bez váhania vošla dnu. Ocitla sa v dokonalej pracovni. Steny boli obložené policami plnými kníh. Uprostred stál stôl a kožené kreslo na kolieskach. Na stole bola strieborná lampa a čierny obdĺžnik s akýmisi písmenami na vrchu. Prešla cez tmavú pracovňu. Zapálila stolnú lampu a zažmurkala pri prudkom svetle. Ukázalo sa že čierny obdĺžnik je notebook.

Sadla si za stôl a otvorila zásuvku napravo. Najprv zbadala zväzok kľúčov. Vzala ho do ruky a zazvonila nimi. Zovrela ich v dlani a rozhliadla sa po pracovni. Neubránila sa úsmevu. Oprela sa do kresla a vzdychla očarená takým krásnym prostredím. Chvíľku si vychutnávala ten pokoj a ticho, tú istotu, že sa nemusí presúvať z jedného hotela do druhého. Nakoniec si spomenula na úlohu a znova nazrela do zásuvky. Vybrala biely papierový obal a otvorila ho na stole. Svetlo z lampy dopadlo na dve fotografie. Na jednej bol Scott. Dobre poznala tú tvár, akoby nie... bolo to síce dávno a ale city ktoré v nej prebudila stará fotka si strážila. Poznala mnoho žien, ktoré by boli ochotné pre neho zomrieť. Katrine to nikdy nedala najavo. Neprejavila ani najmenšiu náklonnosť, možno vďaka tomu mu bola bližšia ako ktokoľvek iní, až kým sa neodsťahoval do Francúzska.

Vzala do rúk druhú fotku na ktorej bola mladá slečna. Mala dlhé tmavé vlasy, krásne sa leskli a aj na dosť nekvalitnej fotke bolo jasné že ich ma zdravé a pevné. Pokožku mala hladkú ako porcelán a pery plné. Tmavé oči mala sklopené k zemi.
Pri fotkách bol jediný lístok napísaný rukou.
Zoznám sa so susedmi.

Zložila všetko naspäť do zásuvky. Znova prechádzala jednu miestnosť za druhou a zaťahovala závesy na oknách. Tento dom bol síce krásny, ale bude rovnakým väzením ako všetky ostatné.

Keď usúdila, že dnu neprenikne ani najmenší lúč slnka pustila sa do dôkladnejšieho skúmania domu. Pozrela do chladničky, zapla televízor a napustila si vaňu. V kúpeľňovej skrinke našla penu do kúpeľa a s nadšením ju pridala do vody. Kým sa vaňa napĺňala nazrela do vstavanej skrine. Splnila jej očakávania. Bola plná šiat a topánok, kabátov a doplnkov. Neboli síce značkové, ale v tomto mestečku to aj tak nebude potrebovať. Všetky krásne šaty nechala visieť na vešiakoch a siahla po voľných ružových teplákoch a jednoduchom tričku.

Teplá voda jej zohriala telo a pena zabavila jej zmysli. Uvoľnili sa jej všetky svaly a napnuté šľachy. Mala podozrenie, že tá pena bola kúzelná pretože keď vyšla z teplej vody a obliekala sa svet bol zrazu krajší a veselší. Rana po strate Thomasa bola omnoho menšia síce stále bolela. Prešla do obývačky a rozložila oheň v krbe. Stála asi meter od plameňov a vychutnávala si teplo, ktoré z nich sálalo. Zazrela svoj odraz v zrkadle a vtedy si uvedomila že odkedy otvorila dvere domu usmieva sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama