Březen 2011

5. kapitola- Escalfovia

17. března 2011 v 10:40 | Christina |  Bewelirova brána
Escalfion - magické lietajúce stvorenie žijúce okolo veže Nemroth v lesoch Atalainy v blízkosti mesta Carnegal. Fyziológiou podobné miestnym dravým vtákom avšak s hlavou mačacích šeliem Khádskej púšte. Za ich existenciu ďakujeme mágovi Escalfovi, ktorý ich zčasti pustil do nášho sveta. Pre ich úplný presun potrebujú ľudskú krv a po zhmotnení sú agresívne až kým ich slnko nášho sveta nespáli na prach. Za pár minút dokážu pohodlne roztrhať človeka, čím vytvoria priestor pre zhmotnenie ďalších escalfov. Našťastie ich existencia je viazaná na priestorovú trhlinu v Nemrothe...

Úrývok z encyklopédie Magické tvory západnych kráľovstiev, 3. Vydanie

Slnko sa sklonilo za štíty vysokých hôr.
Posledné lúče sa dotkli zeme svojou teplou dlaňou a zo dňa ostali už len spomienky v červenkastom nádychu. Od východu sa rýchlo sťahovala hlboká modročierna tma.
Medzi kopcami zadul vietor ostrý ako ostrie meča a až do budúceho rána odplašil všetky pripomienky skorej jari. V tienistých štrbinách a na dne roklín sa stále ešte držal ľad, ktorý pod podpätkami ťažkých topánok hlasno praskal.
Ozvalo sa krvilačné syčanie. Tichý naliehavý piskot pripomínal plač dieťaťa, no jeho nepríjemne sa zvyšujúca intenzita na človeka pôsobila viac ako desivo.
Hnal ich hlad...

V tom istom lese sa chvelo lístie, ako by súcitilo s tými, ktorých prichádzajúce udalosti znepokojovali. V hĺbke lesa sedela bytosť skrz naskrz premknutá poznaním. Spriadala mágiu. Obklopovala ju jemná hrejivá žiara; hoci sedela na holej zemi, jej bohato sfarbené šaty však neznečistila ani vlhkosť, ani hlina lesnej pôdy. To preto, že sila jej zaklínadla ju držala pár milimetrov nad zemou. Takmer to nebolo vidieť. I keď mala zatvorené oči, videla, čo potrebovala. Dlane držala obrátené nahor. Plávala v prúdoch tajuplnej sily, ktorá okolo nich vytvárala akési mystické spojenie. Vysielala svoje vedomie pozdĺž krehkých siločiar, aby svojou mágiou obsiahla les okolo.
Plavovlasá čarodejnica vyzerala tak krehko. Sedela nepohnute, oči mala zatvorené a od sústredenia sa jej okolo očí tvorili malé vrásky. Naplno sa sústredila a napriek nebezpečenstvu čo číhalo, sa nehodlala vzdať svojej vášne. Učila sa. V duchu starobylej elfskej mágie vnímala prepletené zväzky energie každej živej bytosti v lese. Ich vedomie uchopila a ľahko, bez toho aby na nich páchala sebe menšie násilie, pretvorenej k potrebám spoločnosti. Takto Sethy používala svoju moc: jemne, tkala z vlákien všadeprítomných prírodných síl magickú sieť, ktorú bolo možné využiť.
Okolo nej pobehoval biely zajačik. Pôvodne ho plánovala zabiť a chytiť pár tých malých potvoriek a zistiť, čo ich láka do nášho sveta.
Tráva, stromy, kvety, každá rastlinka, i zvery- prehovorili. Prezradili jej tajomstvá. Keď sa započúval do ich naliehavého šepotu, čas prestal hrať dôležitú rolu. To čo jej prezradili jej nedávalo celkom zmysel. Bolo veľmi náročné porozumieť reči tých, ktorý nepoužívali slová, len emócie.
Videla obraz starodávnej knihy. Položená bola na kamennom stole. Na jej zažltnuté stránky dopadal mesačný svit. Okolo nej v kruhu postávalo štrnásť mladých žien a na krku mali všetky do jednej amulet, ktorý tak dôverne poznala. Pôvodné sesterstvo! Pri kamennom stole stál starec odetý v sivom plášti. Za koženým opaskom mal zavesené byliny. Živo gestikuloval a neustále ukazoval na knihu. Zdalo sa, že ženy ho pozorne počúvajú. Kým niektorým sa na tvári zračil nesúhlas, pár z nich prikyvovalo.
Zdalo sa, že napokon predsa len dohodli. Štrnásť párov rúk sa vystrelo okolo knihy a zaklínadlom ju rozdelili na zvitky. Každý jeden pristál pred jednou z nich. Nerozumela tomu čo videla. Mal však pocit, že tú knihu už predtým videla.
Ponorila sa hlbšie do pocitov, ktoré ju zaplavili a snažila porozumieť.
Zvuk kovu narážajúceho o kov primäl veliteľa vyskočiť na koňa tak, aby videl čo sa deje. V zmätku, ktorý nastal sa snažil zahliadnuť tie prekliate potvory, ale pobehujúce kone a zvírený prach mu to znemožňovali. Z úst mu vyšla hromada nadávok.
Dookola sa ozýval tresk mečov o kamene. Bolo to namáhavé a hlavne zbytočné. Hoci escalfovia po každom zásahu kvičali od bolesti, útoky im nijako neublížili, naopak vyprovokovali ich k väčšej zúrivosti. Nasledovala séria výkrikov premiešaných so silnejúcim kvílením vetra. Akoby tie potvory premýšľali, svoje prepadnutie dokonale načasovali na okamih, kedy boli cestovatelia najzraniteľnejší voči útoku. Než prepadnutí stihli zareagovať a tasiť zbrane, podarilo sa útočníkom vyvolať medzi nimi zmätok.
Seraph začul šuchot a okamžite spoznal, že je to escalf, podľa zvuku pomerne veľký. Zastavil výpad ešte predtým, než ho začal, a vyčkával. Veliteľ si stvorenie tiež všimol, ale na rozdiel od Serapha po ňom ťal a jeho zbraň zazvonila o kameň. Z ľavej strany sa ozval dupot chodidiel. Seraph viac nepotreboval. Bodol a ucítil, ako sa špička jeho meča ponára do čoho čo by v reálnom svete malo byť mäkké mäso. No čepeľ len prešla vzduchom. Napriek tomu sa ozvalo zúrivé zakvičanie. Seraph zanadával. V tme sa nemal problém pohybovať. Jeho oči, narozdiel od ľudských, nemali s tmou žiaden problém. Boj v tme bol pre ľudí skúškou. Každý zo súperov mohol zomrieť len kvôli prílišnej predstavivosti. Najpodstatnejšie bolo určiť presnú pozíciu protivníka a šramot, zdanlivý pohyb zachytený kútikom oka alebo falošný pocit mohli byť príčinou prezradeniu vlastného postavenia a následnej rýchlej smrti. On videl jasne. Nemusel si domýšľať presne vedel čo sa v tábore deje. Niečo tie potvory muselo prilákať. Niečo čím sa kŕmia.
Zohol sa a ucítil, že miestom, kde mal pred zlomkom sekundy hlavu, niečo preletelo. Zároveň sa ozvalo bolestné zakvílenie. Otočil sa po zvuku ľudského dychu a sám ho zadržal.
Konečne našiel čo hľadal. Miesto kde sa zhlukli. Čierne potvory sa na niečom kŕmili, Seraph nemohol vidieť čo, alebo kto je, pretože to pokryli celé. Zvuk malých ostrých zúbkov sa nepríjemne ozýval. Mľaskali a vrčali. Len čo sa napili krvi a chrbtoch sa im zjavili krídla. Rozprestreli ich a vzniesli sa do vzduchu. Odrazu si niečo uvedomil.
"Oheň´!" skríkol. Escalfovia sa držali hlavne v tme a šere, tam kde žiara ohňa už nesvietila. Rýchlymi skokmi sa presunul ku koňovi. Vyskočil do sedla. Z ohniska vytiahol horiacu palicu a pricválal k miestu kde mali escalfovia "hostinu". Hodil palicu na zem a len čo ich ožiarilo svetlo z ohňa- ozval sa sipot. Do povetria sa vzniesla vôňa spáleného mäsa. Boli preč. Samozrejme, že nie všetci, ale Serpaph potreboval vedieť čo ich sem prilákalo. Len čo videl ostatky tela- bolo mu jasné o koho ide. Mŕtvola mala asi 110 cm. Taká postavička tu bola len jedna. Malý, večne nespokojný gnóm. Celú cestu sa ponosoval. Keď sa neponosoval, tak sa vystatoval, že v Carnegale urobí najväčší obchod svojho života.
"Už žiaden obchod, priateľu," povedal Seraph.
Veliteľ sa snažil priložiť na oheň. Jednou rukou sa oháňal mečom a druhou hádzal do ohňa všetko čo mu prišlo pod ruku. Zvyšný traja sa snažili presunúť cestovateľov bližšie k ohňu, čo bolo dosť náročné, lebo pár z nich už bolo zranených a escalfovia neustále útočili a dobiedzali.
"Zišla by sa nám tvoja pomoc!" skríkol nervózne. "Ako sa ich zbavíme? Potvora odporná!" Kopol do čiernej chlpatej gule, ktorá sa pokúšala prisať na ranu z ktorej mu vytekala krv. Jeho noha len prešla odrazom tela escalfa. Ten zavrčal a vyceril zúbky ostré ako čepele ich mečov a dýk.
"Podpálime les..."
"Žartuješ?"
Pokrčil ramenami. "Iný nápad?"
"Čo tie tvoje hókusy- pókusy čo ovládaš?"
Seraph pokrútil hlavou. "Moja mágia je na takéto veľké miesto prislabá. Vykúzlim ti oheň k večeri..." Veliteľ neocenil jeho pokus o žart. Z Seraphových zdvihnutých rúk vyšľahol oslepujúci blesk a tvorovia obklopujúci dvoch žoldnierov zhoreli. Získal im pár cenných sekúnd na to, aby sa presunuli k ohňu. Ľudia z karavany spolu so svojimi ochrancami postávali okolo ohňa. Malé zúrivé beštie ich obkolesili. Vrčali v tieni a čakali. Svetielka z ich nenásytných neživých očí svietili. Seraph ich ešte pár krát zasiahol bleskom, no cítil, že ho to vyčerpáva. Čakala ich dlhá noc a on musel ostať silný.
Hluk boja, výkriky a kliatby naplnili okolie. Sethy sa strhla. Noc prišla tak nečakane. Kým sa ona sústredila na hlasy okolia, nevnímala čas. Keď tak náhle prerušila spojenie, vždy jej trvalo pár sekúnd, kým nabrala dych. Otriasla sa. Bola slabá. Musela to čo videla povedať ďalej. Rozhliadla sa okolo seba. Vtom zbadala mláku. Vystrela dlane a zatvorila oči. Sústredne hľadala červené mihotavé svetielko sesterského amuletu.
Morwen sa dotkla mágie myslí a pochopila. Sny ktoré ju prenasledovali ju desili čoraz viac. Uvedomila si, že jej schopnosti nadobúdajú rozmerov, o ktorých sa jej ani nesnívalo a ktoré sa vymykajú ľudskému chápaniu. V porovnaní s tým, čo kedysi považovala za hranice svojich možností, sa teraz stávala niečím čomu sama nerozumela. A s týmto vedomím si bola istá, že jedného dňa príde na to, ako si také vedomosti podmaniť, ak bude mať dostatok času. A čas bol teraz tým najcennejším. Amulet na krku sčervenel a začal ju páliť...
Vedela, čo to znamená. Rýchlo vstala a natiahla sa po krčahu vody. Ruka sa jej od rozrušenia triasla tak, že takmer polovicu rozliala po stole. Naliala ju do misky. V odraze vodnej hladiny zbadala Sethy mihotajúcu sa oproti nej. Prehovorila bez toho aby otvorila ústa.
-Sethy?-
- Chcela som sa spojiť so sestrou, a ty jediná si počula moje volanie Morwen- jej hlas znel ako cingot podkov po kamennej dlažbe.
-Čo sa to deje?-
- Ja nemám odpovede na všetko, ale do nášho sveta začal prenikať nový druh mágie. Nepoznaný a nepatrí sem.-
Myšlienky, ktoré preklenuli vzdialenosť medzi nimi, boli plné obáv. Sethy pokračovala. - Nám všetkým by dobre poslúžilo, keby sme mali viac času, ale čas plynie podľa vlastnej vôle a snáď si pripravená.-
-Pripravená?-
Potom sa v mysli Morwen objavil pocit - a ona v ňom rozpoznala úzkosť.
-Či si pripravená, alebo nie, je čas... ja nemám čas!- Rýchlo jej rozpovedala o videní, ktoré jej ponúkli stromy. O knihe a zvitkoch. -Musí to niekto vedieť, keby sa mi niečo stalo!-
V Morweninej mysli sa ukázalo pár obrazov, ktoré sa mihali rýchlo za sebou. Pochopila, že Sethy jej posiela "mapu". Spojenie tak ako nečakane nadviazali, tak sa rýchlo pretrhlo.
Morwen sa zvalila na posteľ a bolestivo si pošúchala spánky. Spojenie ju vystrašilo a vysalo z nej energiu. Cítila ako sa jej únavou chvejú nohy. Utiekla z Carnegalu pred viac ako tromi týždňami. Nechcela vedieť nič, prečo sa Sethy spojila práve s ňou? Mohla sa však brániť ako chcela, vedela, že osudu neujde a čo najskôr sa musí vrátiť. Hneď ráno pôjde do prístavu.
Sethy hoc vyčerpaná teleportovala k miestu odkiaľ prichádzali zvuky boja.
Seraph zbadal červený záblesk. Vystúpila z neho útla postava. Veľmi rýchlo zhodnotila situáciu.
"Dobrotivé nebo- čarodejnica!" vydýchol si Veliteľ.
Sethy tleskla dlaňami nad hlavou a čistina sa otriasla burácaním hromu, ktorý rozťal vzduch priamo nad ich hlavami. Jej amulet žiaril ako svieca uprostred tmy a beznádeje. Escalfovia sa chúlili v oslnivom jase jej kúzla. Čarodejnica rýchlo predniesla zaklínadlo a okrídlení escalfovia popadali na zem. Oblohu osvetlil ďalší a ďalší záblesk. Tí ktorí ešte krídla nemali sa snažili niekam zaliezť. Sethine kúzla však boli nemilostivé.
V jednej chvíli existovali v skutočnom, aj keď nezvyklom svete a v nasledujúcej vstúpili do kráľovstva duchov. Premkol je neznesiteľný chlad.
Keď bolo konečne po všetkom, Sethy od vyčerpania padla na zem.
Seraph nezaváhal.
Keď sa nad ňou skláňal, len nechápavo zašepkal. "Odkiaľ si tu vzala čarodejnica?"
Zdalo sa, že niečo mrmle. Najskôr jej nerozumel a potom mu to nedávalo zmysel.
"Je tu... necítila som jeho prítomnosť... ale..." niečo nesúvisle mrmlala. O lovcovi, o smrti, o pergamenoch a knihe. Potom akoby sa spamätala schytila Serapha za golier. "Príde moja sestra, bude ma hľadať... pomôž jej! Počuješ...?"
"Potrebuješ si oddýchnuť," snažil sa ju upokojiť. No ona zavrtela hlavou.
"Počul si?! Dlžíš mi to."
"Áno, áno." Prikývol nespokojne. Dúfal, že sa z toho tá bosorka vyspí a bude to v poriadku. V žiadnom prípade nemal v pláne stať sa pestúnkou nejakej jej sestry. Sethy prižmúrila oči.
"Potrebujem odísť."
"V takomto stave nemôžeš."
Slnko sa pomaly vyklonilo za obzor.
"Už ste v bezpečí. Odpusť." Chytila ho za ruku. Seraph cítil ako z neho vyťahuje energiu. Slabol. Pohltil ju červený záblesk a bola preč. Otriasol sa.
Nemal ich rád. Čarodejnice. No tejto nemohol nič vyčítať- pomohla im. Pomaly vstal a vrátil sa ku karavane.
Veliteľ ho priateľsky poklepal po ramene. "Vypadnime odtiaľto. Ešte za svetla."
Seraph prikývol a pošúchal si ruku. "Poďme. Čakajú ma ešte nejaké povinnosti." Pokrútil hlavou, akoby sám neveril, že to povedal.

2. Forever

10. března 2011 v 8:45 | Christina, Katie Lee |  Goldburký amulet

1. Katie and Chris

8. března 2011 v 20:10 | Christina, Katie Lee |  Goldburký amulet


Úvod

8. března 2011 v 8:52 | Christina, Katie Lee |  Goldburký amulet

9. kapitola- Temné časy

6. března 2011 v 21:11 | Christina, J.K. Rowling |  Snapovo Tajomstvo
( Niektoré časti prevzaté z kníh: HP a polovičný princ, HP a Dary smrti)

Lily a Snape sa prechádzali po nádvorí hradu a hádali sa.
"… myslel som si, že sme priatelia," hovoril Snape. "Najlepší priatelia!"
"Sme, Sev, ale nepáčia sa mi niektorí ľudia, s ktorými chodievaš! Mrzí ma to, ale hnusí sa mi Avery aj Mulciber! Mulciber! Čo na ňom vidíš, Sev? Je strašný! Vieš, čo sa minule pokúšal urobiť Mary MacDonaldovej?"
Lily prišla k stĺpu, oprela sa oň a hľadela do chudej bledej tváre.
"To nebolo nič hrozné," namietal Snape. "Bolo to smiešne, nič viac…"
"Bola to čierna mágia a ak si myslíš, že je smiešna…"
"A čo to, čo robí Potter a jeho kamoši?" spytoval sa Snape. Znova mu očervenela tvár a zdalo sa, že nemôže ovládnuť odpor.
"Čo s tým má spoločné Potter?" pýtala sa Lily.
"Zakrádajú sa po nociach. Na Lupinovi je niečo čudné. Kam chodí?"
"Je chorý," odvetila Lily. "Hovoria, že je chorý."
"Každý mesiac za splnu?" čudoval sa Snape.
"Poznám tvoju teóriu," reagovala Lily chladne. "Prečo si nimi vlastne taký posadnutý? Prečo ti záleží na tom, čo robia v noci?"
"Iba sa ti pokúšam ukázať, že nie sú takí úžasní, ako si všetci myslia."
Hľadel na ňu tak uprene, až sa červenala.
"Ale nepoužívajú čiernu mágiu." Stíšila hlas. "Začínaš byť vážne nevďačný. Počula som, čo sa stalo minulej noci. Zakrádal si sa cez tunel pri Zúrivej vŕbe a James Potter ťa zachránil pred tým, čo tam bolo."
Snapova celá tvár sa zvraštila a vyprskol: "Zachránil? Zachránil? Ty si myslíš, že sa hral na hrdinu? Zachraňoval si vlastný krk a jeho priatelia tiež! Nebudeš predsa… nedovolím ti…"
"Nedovolíš? Ty mi nedovolíš?"
Liline jasnozelené oči sa zúžili na štrbiny. Snape sa okamžite stiahol.
"Nemyslel som to… len nechcem, aby si zo seba robila blázna. Ty sa mu páčiš, Jamesovi Potterovi sa páčiš!" Zdalo sa, akoby tie slová vyžmýkal zo seba proti svojej vôli. "A on nie je… Všetci si myslia… Veľký metlobalový hrdina…" Snapova trpkosť a nevraživosť spôsobili, že sa nevedel súvislé vyjadriť, a Lilino obočie vyskakovalo vyššie a vyššie.
"Ja viem, že James Potter je arogantný darebák," vravela a prerušila Snapa. "Nemusíš mi to hovoriť. Ale Mulciber a Avery majú jednoducho odpornú predstavu o humore. Sú zlí, Sev. Nechápem, ako sa môžeš s nimi priateliť."
Snape sklonil hlavu, ale Lily pokračovala. "Možno sa okolo mňa motá Potter, no teba neustále špehuje tá vychŕtla blondýna- Amanda. Myslím si, že mi nemáš čo vyčítať- naozaj nemáš..."
***
Lily sa pripojila ku skupinke a bránila Snapa. Z diaľky počul, ako Snape na ňu vo svojom ponížení a zlosti kričí neodpustiteľné slovo: "Humusáčka."
***
"Mrzí ma to."
"To ma nezaujíma."
"Mrzí ma to!"
"Šetri si dych."
Bolo to v noci. Lily mala na sebe župan a s prekríženými rukami stála pred portrétom Tučnej panej pri vchode do Chrabromilskej veže.
"Vyšla som iba preto, lebo si sa vraj Mary vyhrážal, že tu budeš spať."
"Vyhrážal som sa. A urobil by som to. Nechcel som ťa nazvať humusáčkou, to len…"
"Vykĺzlo ti to?" V Lilinom hlase nebola ľútosť. "Je prineskoro. Roky som ťa ospravedlňovala. Nikto z mojich priateľov nechápe, prečo sa s tebou vôbec rozprávam. Ty a tvoji vzácni smrťožrútski priatelia! Vidíš, ani to nepopieraš! Dokonca ani nepopieraš, čo všetci chcete! Nemôžeš sa dočkať, aby si sa pripojil k Veď-Vieš-Komu, však?"
Otvoril ústa, znova ich zavrel a nepovedal nič.
"Ja už viac nemôžem predstierať. Vybral si si svoju cestu a ja som si vybrala tiež."
***
Mrazivá hmla sa vznášala nad špinavou riekou kľukatiacou sa medzi zarastenými brehmi plnými odpadkov. Dovysoka sa tam týčil velikánsky tmavý a zlovestný komín, zvyšok už opustenej továrne. Nebolo tam počuť nijaký zvuk okrem šumu čiernej vody a naokolo nebolo ani stopy.
Pri vode sa ozvalo slabé puknutie a sčista-jasna sa zjavila postava s kapucňou.
Postave chvíľku trvalo, kým sa zorientovala, a potom vykročila ľahkým rýchlym krokom a dlhý plášť jej šuchotal po tráve.
Stála a hľadela oproti na rady ošarpaných tehlových domov s matnými oknami, ktoré slepo hľadeli do tmy.
Amanda sa už dostala na vrch brehu, kde staré zábradlie oddeľovalo rieku od úzkej, kockami dláždenej ulice. Prebehla cez uličku medzi domami do druhej, takmer rovnakej ulice. Niektoré pouličné lampy boli pokazené a žena bežala striedavo cez pásy svetla a hlbokej tmy.
Amanda sa ponáhľala uličkou nazvanou Pradiarska, nad ktorou sa ako karhajúci prst týčil továrenský komín. Jej kroky sa ozývali na dlažbových kockách. Prechádzala okolo doskami zatlčených a rozbitých okien, až prišla k poslednému domu, kde cez závesy v miestnosti na prízemí presvitalo tlmené svetlo. Vnikla hlbšie do labyrintu tehlových domov.
Svetlo z okien von neprenikalo, ani nedopadalo na cestičku, aby sa jej ľahšie išlo. Bolo to tlmené svetlo, lenlen zmiznúť. Zamierila k tým oknám.
Pri dverách zaváhala, potom zaklopala.
Trikrát alebo štyrikrát zabúchala na obité dvere, až ju boleli ruky, a aj tak jej nikto neotvoril! Niekto tam predsa je! Vedela, že tam je. Netrpezlivá z toho, ako ju ignoroval- stlačila kľučku a vstúpila do ošumelej miestnosti osvetlenej ohňom v krbe.
V byte bolo veľmi teplo. Zostala stáť chrbtom ku dverám a zadívala sa na mladého muža, ktorý sedel ku nej chrbtom.
"Dramatická ako vždy..." povedal a ani sa neunúval otočiť.
"Prečo mi to robíš?" šepla zaskočená jeho chladným privítaním.
"A čo si čakala? Kyticu?" ledabolo prevrátil stránku knihy, ktorú práve čítal.
Amanda si pripadala uprostred malej obývačky, ktorá pôsobila ako tmavá vyčalúnená cela, stratená. Steny úplne zakrývali knihy, väčšinou viazané v starej hnedej a čiernej koži. Látkový gauč slabozelenej farby, žlté kreslo a vratký stolík stáli pokope v kruhu tlmeného svetla zo stropnej lampy, v ktorej svietila sviečka. Byt pôsobil zanedbane, akoby majiteľovi vôbec nezáležalo na jeho údržbe.
"Utápaš sa v sebaľútosti?" šplechla chladne.
"Prečo by som to robil?"
"Tvoja láska je tehotná..." Snape zvesil plecia. Trafila. "Vedela som to! Vedela som, že si zamilovaný do Evansovej! Vždy to tak bolo!" triasla sa, keď naň ho kričala.
"Do čerta! Mongomeryová! Bola to jedna noc- čo teraz čakáš!" skríkol a prudko vstal. Výraz na jeho tvári, keď ju zbadal, nebol pár sekúnd čitateľný.
"Dieťa," povedala a nespúšťala z neho zrak. "Vlastne deti." Rukou si pohladila brucho, ktoré sa už dosť výrazne vydúvalo dopredu.
"Deti? Ako to myslíš?" oči sa mu rozšírili a rukou sa chytil operadla kresla.
"Dvojčatá."
"Robíš si srandu?"
Urobila k nemu pár krokov, no on cúvol dozadu. "Vyzerám, že žartujem Snape?!"
"To je nemožné..." zdalo sa akoby v hlave rátal. Čierne vlasy mu zakryli takmer celú tvár.
"Chcel si na ňu zabudnúť... to preto si prišiel za mnou?" aj Amanda si skladala v hlave skladačku. "Bola som len náhradou za humusáčku..."
"Och sklapni," zasyčal. Amanda zmĺkla. Bola len príťažou a to tehotenstvo komplikáciou. Deti. On sa nemôže a nebude starať o žiadne deti. Či sú jeho alebo nie. "Odíď!"
"Sev, " šepla vystrašene. Verila, že jej pomôže. Myslela si, že ho bude chvíľu urážať a potom vydierať, ale že nakoniec jej neodolá... " Je to tvoja krv- nemôžeš sa k nim otočiť chrbtom!"
"Nemalo sa to stať!"
"Stalo sa to a ja ich privediem na svet!"
"Tak potom je to tvoja voľba a nie moja!"
Amanda zvesila porazene plecia. Z modrých očí sa jej liali slzy, keď mizla Pradiarenskou uličkou...
***
Tmu preťalo oslepujúce cikcakovité biele svetlo. Snape klesol na kolená a prútik mu vyletel z ruky.
"Nezabíjajte ma!"
"To som ani nemal v úmysle."
Dumbledorovo primiestnenie nebolo v svišťaní vetra v konároch počuť. Stál pred Snapom, habit plieskal okolo neho a tvár mu zospodu osvetľovalo svetlo prútika.
"No tak, Severus? Aký odkaz má pre mňa lord Voldemort?"
"Nie… nijaký odkaz… som tu z vlastnej vôle!"
Snape si žmolil prsty. Vyzeral tak trochu ako šialenec, keď mu rozviate čierne vlasy poletovali okolo hlavy.
"Prišiel som… prišiel som vás varovať… nie, žiadať… prosím…"
Dumbledore švihol prútikom. Hoci v nočnom vzduchu stále okolo nich poletovalo lístie a konáriky, tam, kde so Snapom stáli zoči-voči, zavládlo ticho.
"Čo by mohol odo mňa žiadať smrťožrút?"
"To… to proroctvo… tá predpoveď… Trelawneyovej…"
"Ach, áno," spomenul si Dumbledore. "Čo si povedal lordovi Voldemortovi?"
"Všetko… všetko, čo som počul! Musel som... " priznal Snape. "Preto… z toho dôvodu… si myslí, že to znamená Lily Evansovú!"
"Proroctvo sa nezmieňovalo o žene," povedal Dumbledore. "Hovorilo o chlapcovi, ktorý sa narodí na konci júla…"
"Viete, čo tým myslím! On si myslí, že to znamená jej syna, bude ju prenasledovať… zabije ich všetkých…"
"Ak Lily pre teba toľko znamená," pokračoval Dumbledore, "určite ju lord Voldemort ušetrí. Nemohol by si požiadať o milosť pre matku výmenou za syna?"
"Požiadal som… požiadal som ho…"
"Som z teba znechutený," povedal Dumbledore v jeho hlase bolo toľko pohŕdania. Zdalo sa, akoby sa Snape trochu scvrkol. "Tak veľmi ti nezáleží na smrti jej manžela a dieťaťa? Oni môžu zomrieť, len keď ty budeš mať, čo chceš?"
Snape nepovedal nič, iba hľadel na Dumbledora.
"Tak ich všetkých skryte," zaškriekal. "Nech je ona… nech sú v bezpečí. Prosím."
"A čo mi za to dáš, Severus?"
"Za to?" Snape civel na Dumbledora, no po dlhej chvíli odvetil: "Čokoľvek."
***
Ochabnutý Snape sedel v kresle a Dumbledore stál nad ním a mračil sa. Po chvíli Snape zdvihol tvár a vyzeral ako človek, ktorý od ich stretnutia na veternom kopci prežil sto rokov utrpenia.
"Pri svojom besnení Temný pán neušetril ani..." nedokázal to vysloviť.
"Viem, no tvoje dcéry sú v bezpečí. Postarali sme sa o ne. Christina je v sirotinci na juhu Francúzka a Katrin je v sirotinci v Londýne. Bude o ne postarané." Snape sa ani nepohol. Akoby mu to bolo jedno. Trápilo ho niečo iné.
"Myslel som si, že… ju uchránite… že bude v bezpečí…" vôbec nehovoril o Amande.
"Ona a James dôverovali nesprávnej osobe," vysvetľoval Dumbledore. "Tak ako ty, Severus. Nedúfal si, že ju lord Voldemort ušetrí?"
Snape dýchal plytko.
"Jej chlapec prežije," dodal Dumbledore.
Snape mykol hlavu, ako keby odháňal otravnú muchu.
"Jej syn žije. Má jej oči, presne jej oči. Určite si pamätáš tvar a farbu očí Lily Evansovej."
"PRESTAŇTE!" zreval Snape. "Už jej niet… je mŕtva…"
"Je to výčitka, Severus?"
"Chcel by som… chcel by som byť mŕtvy ja…"
"A komu by to pomohlo?" spýtal sa Dumbledore chladne. "Ak si miloval Lily Evansovú, ak si ju skutočne miloval, potom je tvoja ďalšia cesta jasná."
Snape vyzeral, akoby mu úsudok zastieral závoj bolesti, a Dumbledorove slová dlho nechápal.
"Ako… ako to myslíte?"
"Vieš, ako a prečo zomrela. Postaraj sa, aby to nebolo nadarmo. Pomôž mi chrániť Lilinho syna."
"On nepotrebuje ochranu. Temný pán sa…"
"Temný pán sa vráti a Harry Potter bude v strašnom nebezpečenstve."
Dlho bolo ticho a pomaly sa Snape znova ovládol a dýchal normálne. Nakoniec povedal: "Tak dobre. Dobre. Ale nikdy… nikdy to nikomu nepovedzte, Dumbledore! Musí to byť medzi nami! Prisahajte! Nedozvedia sa o tom ani moje dcéry a ani Potterov syn… chcem vaše slovo!"
"Moje slovo, Severus, že nikdy neodhalím to najlepšie v tebe?" Dumbledore si vzdychol a pozrel do Snapovej zúrivej, zmučenej tváre. "Ak na tom trváš…"
***
Snape stál pred malým domom. Biele dvere na verande sa rozleteli a z nich vybehlo asi trojročné dievča. Čierne vlásky jej v kučierkach padali na útle plecia. Hoci jej pokožka bola bledá na okrúhlych lícach mala červené fľaky. V modrých očiach žiarili šibalské iskričky. Na červených šatočkách mala uviazanú zásterku a obuté mala čierne topánočky. V ruke zvierala prútik a výskotom ním mávala nad hlavou.
Vrazilo rovno doňho. Snape jej jedným rýchlim pohybom vzal prútik.
"Je to nebezpečné..."
Dievčatko zvraštilo tvár, rúčky si zložilo v bok a z celej sily sa rozohnalo a koplo ho do nohy. "Moje!" skríkla.
Dvere sa otvorili po druhý krát. Tentoraz z nich vybehla zavalitejšia žena. "Christie... koľko krát som ti..." keď zbadala Severusa, na tvári sa jej mihol tieň strachu. "Severus..." chytila Christinu za ruku. "I-i-ideš ďalej?" Christina sa medzitým snažila zmocniť prútika, ktorý jej vzal. Poskakovala a naťahovala sa. Keď sa jej nedarilo snažila sa ho znovu kopnúť.
"Nie..." povedal rýchlo. "Len som chcel... chcel som..."
"Vedieť ako sa má..." doplnila ho jemne.
Namiesto odpovede jej podal prútik. "Je tuším tvoj." A zvrtol sa na odchod.
"Severus," otočil sa. "je to veľmi šikovné dieťa. Postaráme sa o ňu." Pozrel na Christinu, ktorá teraz poskakovala pred matkou a snažila sa získať prútik. Venovala mu ešte jeden zachmúrený pohľad plný nenávisti a potom sa pozrela na matku.
"Prosííím siiii..." zatiahla. Videl viac ako chcel. Má sa dobre. Ten záchvev, ktorý pocítil bol preň ho takmer nepoznaný. Zodpovednosť? Cit? Nemohol sa o ne starať. Boli temné časy a k tomu- ani by nevedel ako.
Prikývol. "Viem."
***
Pršalo. Kvapky dažďa padali tak husto, že takmer nebolo vidieť na krok. Sivá ošarpaná budova vyzerala skôr ako dom posledného odpočinku, než ako sirotinec. Do nitky premočená vychovávateľka hnala deti do vnútra. Deťúrence však vyzerali ako zmoknuté sliepky. V obnosených šatách a rozbitých topánkach. Ani jedno nemalo pršiplášť.
Jedno dievčatko postávalo pri strome. Akoby sa schovávalo. Stránilo sa ich. A zdalo sa, že ani deťom nechýba.
Severus k nej podišiel. Hoci jej vlasy bol svetlé, oči mala tmavohnedé takmer čierne- JEHO oči.
Chytila ho za ruku. Chcelo sa mu kričať a pustiť tu malú špinavú ruku s ohryzenými nechtami. No neurobil tak.
"Ty ma vezmeš?" spýtala sa s doširoka otvorenými očami.
"Kam?"
"Domov," povedala tak prosto akoby to bola tá najjednoduchšia vec pod slnkom.
"Teraz nie, Katie. Ale nájdem niekoho kto sa postará. A urobí to lepšie ako ja."
Katie prikývla ako keby rozumela čo jej hovorí. Pustila jeho ruku. "Ja počkám," vážne povedala a sadla si.
"Mala by si byť dnu. Prechladneš." Povedal vecne, lebo netušil čo ma tak malému dieťaťu povedať.
"Možno pôjdem čakať dnu."
"Čakať?"
"Kým prídu..."
"Kto?" vôbec nerozumel čo to splieta.
Katie pokrútila hlavou akoby bol idiot. "No predsa si povedal, že niekoho nájdeš! Zabudol si...?!"
"Ach tak..."
A rozbehla sa dovnútra.

8. kapitola- Sestra

5. března 2011 v 21:11 | Christina |  Snapovo Tajomstvo
Zakaždým keď vanie letný vietor, počujem šepot kvetín a spev lístia stromov v lese a znovu vidím vtáky na vetve a ryby vyskakujúce nad hladinu rieky. Spomínam aj na zimy, na holé konáre zmietané ľadovým víchrom, ktoré vyspevoval zmučené zvuky a škriabal o strechu podkrovia, v ktorom som prežila takmer celé svoje detstvo. smiech detí, ku mne doľahol len z diaľky.
Mala som pocit, že vietor len nefúkal, ale hučal a skučal, takže som si predstavovala ako vlci vyjú rovnako ako vietor, rysy vrešťali a, že sa všade voľne potulovala divá lesná zver.
Ale teraz som sedela tu v tých dúhových izbách splnených snov nájdem poklad rodinnej lásky - tej, ktorú som nikdy nepoznala. A ovenčím sa perlovým náhrdelníkom kultúry, múdrosti a pôvodu, ktorý ma ochráni pred ujmou, pred opovrhnutím, pred nepriateľmi. A tak som ako nevesta čakala, až sa všetky tie skvelé veci objaví a ozdobí ma, ale nič z toho sa nedostavilo. Sedela som tu na posteli v hosťovskej izbe Malfovie panstva a vo mne sa prebúdzali pochybnosti, starosti a myšlienky, ktoré sa mi odjakživa zlučovali v najtemnejších kútoch mozgu.
Všade okolo mňa sa týčil veľký dom - tmavý, záhadný a opustený. Tiene šepotali o tajomstvách, o príhodách, na ktoré je lepšie zabudnúť, a naznačovali, že sa blíži nebezpečenstvo. Draco nehovoril vôbec nič o bezpečí a istote, ktoré som potrebovala zo všetkého najviac. Bol niekto, kto mi bol po boku. Patrili sme k sebe. No ja som tak veľmi túžila po zpiaznej duši. Možno mám len obrovskú predstavivosť.
Pamätám si keď som prvý krát vstúpila do Wildshire.
Ako náhle som si odložila plášť, som sa otáčala v pomalých kruhoch so zatajeným dychom, očami dokorán otvorenými a hľadela a hľadela. Až príliš neskoro som si uvedomila, že je to nevychovanosť, takto zízať, že je to vidiecka neotesanosť dať sa ohromiť tým, čo iní považujú za samozrejmosť.
Pán Malfoy sa usmial. Ak sa to čudné myknutie kútikmi úst dá nazývať úsmev.
"Som rád, že sa ti Wildshire, páči Katie,"
Slnečné svetlo za slonovinovými záclonami bolo zamlžené a krehké a dodávalo obývacej izbe akési nezvyklé neskutočnosti. V porovnaní s izbami, ktoré som videla dole, bola táto malá; rovnako bola ale dvakrát väčšia ako naša obývačka a jedáleň. Steny boli pokryté akousi jemnou hodvábnou tkaninou, slabo pretkávaná jemnými orientálnymi vzorkami v zelenej, fialkovej a modrej farbe, a dve malé pohovky boli potiahnuté tým istým materiálom. Podušky na nich boli mäkko zelené, rovnako ako čínsky koberec na podlahe.
V krbe veselo pukotal oheň. Draco sa otriasol a Daniel sa zvalil na gauč.
"Prečo ste sa vrátili tak skoro?"
Otočila som sa. Jeho hlas ma vytrhol z myšlienok.
"Neviem," priznala som. "Otec mi nič nepovedal a mama vyzerá, že sa každú chvíľu zosype." Všimla som si, že Draco ma prestal počúvať už pri druhej vete. Za to Daniel rozšíril oči. Jeho otec bol americkým konzulom na ministerstve a jeho matka bola sestrou pána Malfoya. No prázdniny trávili s Dracom vždy spolu. Jeho staršia sestra bola strašná ropucha a vôbec sa nevedela obliekať. V niečom mi strašne pripomínala Pansy. Tú, ktorá sa stále snažila nejakým spôsobom vtesnať do mojej úlohy. No slizolinská princezná mohla byť iba jedna. JA!!!
"Otec mi rozprával o zmiznutiach, vraj to ministerstve dosť vrie..."
Draco sa pousmial. "Zmizli len humusáci a muklovia... tak čo?!"
Sadla som si a nervózne som sa začala hrať s mojím blond vlasmi. Vždy keď som bola nervózna , tak som si ich krútila okolo malíčka. Nemala som rada reči o Temnom Pánovi. A osobne sa domnievam, že Prorok píše pravdu- Potter je cvok. Na druhej strane Draco je až príliš posadnutý tými hlúposťami s čiernou mágiou. A Potterom. Nenávisť ho zaslepuje.
"čo je s tebou?" spýtal sa Daniel.
"So mnou? Čo je s tebou Dan? Myslel som si, že stojíš na našej strane!"
Atmosféra v miestnosti odrazu zhustla a ja som mala pocit, že som zmeškala niečo o čom sa tí dvaja bavili predtým ako som prišla.
"Neviem, ktorá je tá správna strana..." zamumlal.
"Šibe ti? Naša predsa!" odsekol Draco arogantne. A pošúchal si ľavé predlaktie.
Rozbúchalo sa mi srdce. Prudko som vstala.
"Draco!" Podišla som k nemu a schmatla som jeho ľavú ruku. Vôbec sa nebránil, dokonca sa samoľúbo usmieval. Pomaly som mu vyhŕňala košeľu. Akoby som vedela čo tam nájdem, ale nechcela som to vidieť. Otočila som mu predlaktie, tak aby som videla... bolo tam. Symbol Voldemorta a jeho stúpencov. Voldemort vypálil toto znamenie svojim najbližším a najoddanejším smrťožrútom na vnútornú stranu predklatia. "Ty si..."
Nedopovedala som,lebo Draco sa prudko postavil a schytil ma za ruku.
"Áno, som! A vybral si ma On sám a ty moja drahá, by si mala byť na mňa hrdá!"
"Hrdá?" šepla som so strachom. "Neviem s čím sa to zahrávaš Draco...ale..."
"Ale?" jeho zovretie ma začínalo bolieť. "Iné na tvojom mieste...."
"Aké iné? Myslíš tú husičku Pansy...?"
"Katie, mala by si si vážiť čo máš..." povedal ironicky Daniel. "Tvoj priateľ je smrťožrút."
Keď to Daniel povedal takto nahlas prešla mnou triaška.
"Tak čo, Katie?" pozrel na mňa a v jeho očiach bola výzva. "Odvrátiš sa odo mňa?"
Mala by som. Zahrávať sa s temnom? A prečo? Na strane druhej ak ho opustím- čo mi ostane? Nebola som rozhodnutá ani tak a ani tak...
Na jednej strane som chcela vedieť aké to je. Chcela som byť rebel. Vždy to bolo v mojej krvi. No na strane druhej som vedela aké nebezpečné to môže byť. Chvíľu som hľadela na Dracovú ruku. Potom som zdvyhla pohľad a pozrela som mu priamo do očí. Boli chladné ako kameň. Ich šedivá farba ma presvečila.
Pustila som jeho predlaktie. "Keď si myslíš, že toto je správna strana, nemôžem ťa presviedčať. Obávam sa však, Draco, že to nie je pre mňa. Nemôžem slúžiť Temnému Pánovi. Nemôžem slúžiť nikomu. Pretože JA som Katie Lee. JA som pánom sama sebe! Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. A práve preto Draco som kto som! Keď si myslíš, že Pancy je lepšia ako ja.... prosím. Rob si čo len chceš a s kým chceš!"
Daniel na nás ticho pozeral. Draco prekvapene zažmurkal, akoby si neuvedomoval v plnej miere čo moje slová znamenajú.
"Tuším ťa práve poslala k vode bratranec!" neveriaci pokrútil hlavou.
"To ešte oľutuješ!"
"Nemyslím si," poviem smutne. Premerám si ho. Boli sme spolu dva roky a predsa som ho nepoznala.
Sedela som vo svojej izbe. Na kolenách som krabicu kde som zbalila všetko čo mi ho pripomínalo. Napriek tomu som mala pocit, že naše životy sú zviazené. Akoby sme patrili k sebe.
Ozvalo sa tiché zaklopanie.
"Áno?"
Vošla mama. Zdalo sa mi, že ma červené oči.
"Mami- si v poriadku?"
"Samozrejme, že som... Prišla som sa ale opýtať či si ty v poriadku. Si tu zatvorená už tri dni." Pohľad jej padol na krabicu, ktorú som zvierala v ruke. "Ach tak..." akoby všetko pochopila. "Možno je to tak lepšie, vzhľadom na okolnosti."
"Na aké okolnosti?" Nahnevane som vstala. "Som už dosť veľká, prestaň mi klamať mama, ja viem, že sa niečo deje- prečo mi nepoviete pravdu?"
"Viem, Katie."
"To je všetko čo mi povieš?"
"Zaslúžiš si pravdu, ale ja nie som tá, čo ti ju má povedať." Odmlčala sa a sklonila hlavu. "Dnes večer očakávame na večeru hostí. Pravdu sa dozvieš." Objala ma a držala ma v náručí. Pobozkala ma na čelo a jej hnedé oči vyzerali tak vystrašene. "Dúfam, že na nás nezanevrieš."
A skôr ako som stihla čokoľvek povedať bola preč.
Potrebovala som na vzduch...
Kráčala som rýchlo a zúrivo, akokeby som vedela, kam idem, Niekoľkokrát som sa otočila, aby som mohla obdivovať lesy, ktoré obkolesovali náš domček z každej strany. Cúvla som, spomalila chôdzu a snažila sa dívať do mojích okien. Náhle som do niečoho narazila, a keď som sa rýchlo otočila, bol to len peň. A aké tu bolo ticho! Všetko cvrlikanie záhradného vtáctva znelo z diaľky a slabo. Les tlmil teplo slabnúceho slnka. Čoskoro už mi bolo viac než len chladno. Zrýchlila som krok. Možno som mala povedať mame, že idem von. Pozrela som sa na hodinky. Skoro pol siedmej. Za pol hodiny prídu "vzácny" hostia večeru. A mne sa možno zmení život. Znovu som zahla. Tentoraz doprava. Teraz som sa ale niekoľkokrát otočila v kruhu, stratila smer a nepoznala chodníky, ktorými už som prešla. to preto, že som bola pohrúžená do myšlienok a vôbec som nesledovala cestu.
Slnko zostupujúce k obzoru rozpálilo oblohu žiarivými farbami, ktoré ma upozorňovali, že čoskoro padne noc s ešte silnejší pokrývkou chladu.
Noc padla rýchlo a ťažko. Hmlový závoj sa prevaľoval pri zemi tam, kde chladný vzduch narážal na teplejší povrch. Tam dole nebol vietor, ktorý by ich rozfúkal a odvial.
Zložila som si ruky na hrudi. Mala by som vrátiť a čeliť tomu čo ma čaká. Odbočila doprava, potom zas hneď doprava, ani raz som nezhla doľava a zrazu som bola vonku! Bola príliš veľká tma a hmla, než aby som videla dom. Ale spoznala som chodník ktorý sa rozprestrel predo mnou ako kobereck z plochých kameňov, ktoré sa v tme slabo ligotali. Cítila som vôňu borovice, zjemnenú hmlou a tmou, a potom som uvidela náš kamenný domček s červenou bridlicovú strechou, prikrčený nízko pri zemi a obklopený hájom.
Vošla som do obývačky.
"Dobrý večer," vypadlo zo mňa skôr ako som si uvedomila komu to hovorím. Otec a mama sedeli na gauči. Obaja boli strnulí a bledí. V kresle sedelo útle dievča. Asi v mojom veku. Tmavo čierne vlasy jej v jemných vlnách padali na chrbát. Tvár mala neprirodzene bledú. Keď som vošla pozrela na mňa modrými očami. Ruky mala zložené v lone a žmolila vreckovku.
"Meškáte..." ozval sa príkry chladný hlas. Vôbes om si neuvedomila, že tam je. Jeho prítomnosť v našom dome bola natoľko bizardná... ale bol tam. Naozaj stál v našej obývačke vedúci mojej mojej fakulty a učiteľ... opieral sa o krb, akoby mal naponáhľo. "no nebudeme to zbytočne naťahovať- sadnite si." Povedal Snape.
Ako omráčená som sadla a dívala som sa na nich.
Ticho prerušil Snape. "Nebudeme to zbytočne naťahovať. Katrin Lee toto je tvoja sestra. Tvoje dvojča- Christina."
"Dvojča?" vyhŕklo z nás naraz.
Len prikývol a opäť sa odmlčal.
"A na to ste ako prišli?" zasmiala som sa. "Veď ja som vyrastala v sirotinci a som adoptovaná... o svojej minulosti neviem nič."
"No ja viem o nej dosť."
"To naozaj?" zamračila som sa. "Nerozumiem."
"Pretože..." nedopovedal.
"Je to náš otec," povedala Christina ticho, no v hlase mala odpor a nenávisť.
Zmätok, ktorý ma zaplavil sa nedá opísať.
"Otec?" šepla som.
Snape tam len stál. Nepovedal nič. Nemusel. Kdesi hlboko som vo vnútry som vedela, že je to pravda.