9. kapitola- Temné časy

6. března 2011 v 21:11 | Christina, J.K. Rowling |  Snapovo Tajomstvo
( Niektoré časti prevzaté z kníh: HP a polovičný princ, HP a Dary smrti)

Lily a Snape sa prechádzali po nádvorí hradu a hádali sa.
"… myslel som si, že sme priatelia," hovoril Snape. "Najlepší priatelia!"
"Sme, Sev, ale nepáčia sa mi niektorí ľudia, s ktorými chodievaš! Mrzí ma to, ale hnusí sa mi Avery aj Mulciber! Mulciber! Čo na ňom vidíš, Sev? Je strašný! Vieš, čo sa minule pokúšal urobiť Mary MacDonaldovej?"
Lily prišla k stĺpu, oprela sa oň a hľadela do chudej bledej tváre.
"To nebolo nič hrozné," namietal Snape. "Bolo to smiešne, nič viac…"
"Bola to čierna mágia a ak si myslíš, že je smiešna…"
"A čo to, čo robí Potter a jeho kamoši?" spytoval sa Snape. Znova mu očervenela tvár a zdalo sa, že nemôže ovládnuť odpor.
"Čo s tým má spoločné Potter?" pýtala sa Lily.
"Zakrádajú sa po nociach. Na Lupinovi je niečo čudné. Kam chodí?"
"Je chorý," odvetila Lily. "Hovoria, že je chorý."
"Každý mesiac za splnu?" čudoval sa Snape.
"Poznám tvoju teóriu," reagovala Lily chladne. "Prečo si nimi vlastne taký posadnutý? Prečo ti záleží na tom, čo robia v noci?"
"Iba sa ti pokúšam ukázať, že nie sú takí úžasní, ako si všetci myslia."
Hľadel na ňu tak uprene, až sa červenala.
"Ale nepoužívajú čiernu mágiu." Stíšila hlas. "Začínaš byť vážne nevďačný. Počula som, čo sa stalo minulej noci. Zakrádal si sa cez tunel pri Zúrivej vŕbe a James Potter ťa zachránil pred tým, čo tam bolo."
Snapova celá tvár sa zvraštila a vyprskol: "Zachránil? Zachránil? Ty si myslíš, že sa hral na hrdinu? Zachraňoval si vlastný krk a jeho priatelia tiež! Nebudeš predsa… nedovolím ti…"
"Nedovolíš? Ty mi nedovolíš?"
Liline jasnozelené oči sa zúžili na štrbiny. Snape sa okamžite stiahol.
"Nemyslel som to… len nechcem, aby si zo seba robila blázna. Ty sa mu páčiš, Jamesovi Potterovi sa páčiš!" Zdalo sa, akoby tie slová vyžmýkal zo seba proti svojej vôli. "A on nie je… Všetci si myslia… Veľký metlobalový hrdina…" Snapova trpkosť a nevraživosť spôsobili, že sa nevedel súvislé vyjadriť, a Lilino obočie vyskakovalo vyššie a vyššie.
"Ja viem, že James Potter je arogantný darebák," vravela a prerušila Snapa. "Nemusíš mi to hovoriť. Ale Mulciber a Avery majú jednoducho odpornú predstavu o humore. Sú zlí, Sev. Nechápem, ako sa môžeš s nimi priateliť."
Snape sklonil hlavu, ale Lily pokračovala. "Možno sa okolo mňa motá Potter, no teba neustále špehuje tá vychŕtla blondýna- Amanda. Myslím si, že mi nemáš čo vyčítať- naozaj nemáš..."
***
Lily sa pripojila ku skupinke a bránila Snapa. Z diaľky počul, ako Snape na ňu vo svojom ponížení a zlosti kričí neodpustiteľné slovo: "Humusáčka."
***
"Mrzí ma to."
"To ma nezaujíma."
"Mrzí ma to!"
"Šetri si dych."
Bolo to v noci. Lily mala na sebe župan a s prekríženými rukami stála pred portrétom Tučnej panej pri vchode do Chrabromilskej veže.
"Vyšla som iba preto, lebo si sa vraj Mary vyhrážal, že tu budeš spať."
"Vyhrážal som sa. A urobil by som to. Nechcel som ťa nazvať humusáčkou, to len…"
"Vykĺzlo ti to?" V Lilinom hlase nebola ľútosť. "Je prineskoro. Roky som ťa ospravedlňovala. Nikto z mojich priateľov nechápe, prečo sa s tebou vôbec rozprávam. Ty a tvoji vzácni smrťožrútski priatelia! Vidíš, ani to nepopieraš! Dokonca ani nepopieraš, čo všetci chcete! Nemôžeš sa dočkať, aby si sa pripojil k Veď-Vieš-Komu, však?"
Otvoril ústa, znova ich zavrel a nepovedal nič.
"Ja už viac nemôžem predstierať. Vybral si si svoju cestu a ja som si vybrala tiež."
***
Mrazivá hmla sa vznášala nad špinavou riekou kľukatiacou sa medzi zarastenými brehmi plnými odpadkov. Dovysoka sa tam týčil velikánsky tmavý a zlovestný komín, zvyšok už opustenej továrne. Nebolo tam počuť nijaký zvuk okrem šumu čiernej vody a naokolo nebolo ani stopy.
Pri vode sa ozvalo slabé puknutie a sčista-jasna sa zjavila postava s kapucňou.
Postave chvíľku trvalo, kým sa zorientovala, a potom vykročila ľahkým rýchlym krokom a dlhý plášť jej šuchotal po tráve.
Stála a hľadela oproti na rady ošarpaných tehlových domov s matnými oknami, ktoré slepo hľadeli do tmy.
Amanda sa už dostala na vrch brehu, kde staré zábradlie oddeľovalo rieku od úzkej, kockami dláždenej ulice. Prebehla cez uličku medzi domami do druhej, takmer rovnakej ulice. Niektoré pouličné lampy boli pokazené a žena bežala striedavo cez pásy svetla a hlbokej tmy.
Amanda sa ponáhľala uličkou nazvanou Pradiarska, nad ktorou sa ako karhajúci prst týčil továrenský komín. Jej kroky sa ozývali na dlažbových kockách. Prechádzala okolo doskami zatlčených a rozbitých okien, až prišla k poslednému domu, kde cez závesy v miestnosti na prízemí presvitalo tlmené svetlo. Vnikla hlbšie do labyrintu tehlových domov.
Svetlo z okien von neprenikalo, ani nedopadalo na cestičku, aby sa jej ľahšie išlo. Bolo to tlmené svetlo, lenlen zmiznúť. Zamierila k tým oknám.
Pri dverách zaváhala, potom zaklopala.
Trikrát alebo štyrikrát zabúchala na obité dvere, až ju boleli ruky, a aj tak jej nikto neotvoril! Niekto tam predsa je! Vedela, že tam je. Netrpezlivá z toho, ako ju ignoroval- stlačila kľučku a vstúpila do ošumelej miestnosti osvetlenej ohňom v krbe.
V byte bolo veľmi teplo. Zostala stáť chrbtom ku dverám a zadívala sa na mladého muža, ktorý sedel ku nej chrbtom.
"Dramatická ako vždy..." povedal a ani sa neunúval otočiť.
"Prečo mi to robíš?" šepla zaskočená jeho chladným privítaním.
"A čo si čakala? Kyticu?" ledabolo prevrátil stránku knihy, ktorú práve čítal.
Amanda si pripadala uprostred malej obývačky, ktorá pôsobila ako tmavá vyčalúnená cela, stratená. Steny úplne zakrývali knihy, väčšinou viazané v starej hnedej a čiernej koži. Látkový gauč slabozelenej farby, žlté kreslo a vratký stolík stáli pokope v kruhu tlmeného svetla zo stropnej lampy, v ktorej svietila sviečka. Byt pôsobil zanedbane, akoby majiteľovi vôbec nezáležalo na jeho údržbe.
"Utápaš sa v sebaľútosti?" šplechla chladne.
"Prečo by som to robil?"
"Tvoja láska je tehotná..." Snape zvesil plecia. Trafila. "Vedela som to! Vedela som, že si zamilovaný do Evansovej! Vždy to tak bolo!" triasla sa, keď naň ho kričala.
"Do čerta! Mongomeryová! Bola to jedna noc- čo teraz čakáš!" skríkol a prudko vstal. Výraz na jeho tvári, keď ju zbadal, nebol pár sekúnd čitateľný.
"Dieťa," povedala a nespúšťala z neho zrak. "Vlastne deti." Rukou si pohladila brucho, ktoré sa už dosť výrazne vydúvalo dopredu.
"Deti? Ako to myslíš?" oči sa mu rozšírili a rukou sa chytil operadla kresla.
"Dvojčatá."
"Robíš si srandu?"
Urobila k nemu pár krokov, no on cúvol dozadu. "Vyzerám, že žartujem Snape?!"
"To je nemožné..." zdalo sa akoby v hlave rátal. Čierne vlasy mu zakryli takmer celú tvár.
"Chcel si na ňu zabudnúť... to preto si prišiel za mnou?" aj Amanda si skladala v hlave skladačku. "Bola som len náhradou za humusáčku..."
"Och sklapni," zasyčal. Amanda zmĺkla. Bola len príťažou a to tehotenstvo komplikáciou. Deti. On sa nemôže a nebude starať o žiadne deti. Či sú jeho alebo nie. "Odíď!"
"Sev, " šepla vystrašene. Verila, že jej pomôže. Myslela si, že ho bude chvíľu urážať a potom vydierať, ale že nakoniec jej neodolá... " Je to tvoja krv- nemôžeš sa k nim otočiť chrbtom!"
"Nemalo sa to stať!"
"Stalo sa to a ja ich privediem na svet!"
"Tak potom je to tvoja voľba a nie moja!"
Amanda zvesila porazene plecia. Z modrých očí sa jej liali slzy, keď mizla Pradiarenskou uličkou...
***
Tmu preťalo oslepujúce cikcakovité biele svetlo. Snape klesol na kolená a prútik mu vyletel z ruky.
"Nezabíjajte ma!"
"To som ani nemal v úmysle."
Dumbledorovo primiestnenie nebolo v svišťaní vetra v konároch počuť. Stál pred Snapom, habit plieskal okolo neho a tvár mu zospodu osvetľovalo svetlo prútika.
"No tak, Severus? Aký odkaz má pre mňa lord Voldemort?"
"Nie… nijaký odkaz… som tu z vlastnej vôle!"
Snape si žmolil prsty. Vyzeral tak trochu ako šialenec, keď mu rozviate čierne vlasy poletovali okolo hlavy.
"Prišiel som… prišiel som vás varovať… nie, žiadať… prosím…"
Dumbledore švihol prútikom. Hoci v nočnom vzduchu stále okolo nich poletovalo lístie a konáriky, tam, kde so Snapom stáli zoči-voči, zavládlo ticho.
"Čo by mohol odo mňa žiadať smrťožrút?"
"To… to proroctvo… tá predpoveď… Trelawneyovej…"
"Ach, áno," spomenul si Dumbledore. "Čo si povedal lordovi Voldemortovi?"
"Všetko… všetko, čo som počul! Musel som... " priznal Snape. "Preto… z toho dôvodu… si myslí, že to znamená Lily Evansovú!"
"Proroctvo sa nezmieňovalo o žene," povedal Dumbledore. "Hovorilo o chlapcovi, ktorý sa narodí na konci júla…"
"Viete, čo tým myslím! On si myslí, že to znamená jej syna, bude ju prenasledovať… zabije ich všetkých…"
"Ak Lily pre teba toľko znamená," pokračoval Dumbledore, "určite ju lord Voldemort ušetrí. Nemohol by si požiadať o milosť pre matku výmenou za syna?"
"Požiadal som… požiadal som ho…"
"Som z teba znechutený," povedal Dumbledore v jeho hlase bolo toľko pohŕdania. Zdalo sa, akoby sa Snape trochu scvrkol. "Tak veľmi ti nezáleží na smrti jej manžela a dieťaťa? Oni môžu zomrieť, len keď ty budeš mať, čo chceš?"
Snape nepovedal nič, iba hľadel na Dumbledora.
"Tak ich všetkých skryte," zaškriekal. "Nech je ona… nech sú v bezpečí. Prosím."
"A čo mi za to dáš, Severus?"
"Za to?" Snape civel na Dumbledora, no po dlhej chvíli odvetil: "Čokoľvek."
***
Ochabnutý Snape sedel v kresle a Dumbledore stál nad ním a mračil sa. Po chvíli Snape zdvihol tvár a vyzeral ako človek, ktorý od ich stretnutia na veternom kopci prežil sto rokov utrpenia.
"Pri svojom besnení Temný pán neušetril ani..." nedokázal to vysloviť.
"Viem, no tvoje dcéry sú v bezpečí. Postarali sme sa o ne. Christina je v sirotinci na juhu Francúzka a Katrin je v sirotinci v Londýne. Bude o ne postarané." Snape sa ani nepohol. Akoby mu to bolo jedno. Trápilo ho niečo iné.
"Myslel som si, že… ju uchránite… že bude v bezpečí…" vôbec nehovoril o Amande.
"Ona a James dôverovali nesprávnej osobe," vysvetľoval Dumbledore. "Tak ako ty, Severus. Nedúfal si, že ju lord Voldemort ušetrí?"
Snape dýchal plytko.
"Jej chlapec prežije," dodal Dumbledore.
Snape mykol hlavu, ako keby odháňal otravnú muchu.
"Jej syn žije. Má jej oči, presne jej oči. Určite si pamätáš tvar a farbu očí Lily Evansovej."
"PRESTAŇTE!" zreval Snape. "Už jej niet… je mŕtva…"
"Je to výčitka, Severus?"
"Chcel by som… chcel by som byť mŕtvy ja…"
"A komu by to pomohlo?" spýtal sa Dumbledore chladne. "Ak si miloval Lily Evansovú, ak si ju skutočne miloval, potom je tvoja ďalšia cesta jasná."
Snape vyzeral, akoby mu úsudok zastieral závoj bolesti, a Dumbledorove slová dlho nechápal.
"Ako… ako to myslíte?"
"Vieš, ako a prečo zomrela. Postaraj sa, aby to nebolo nadarmo. Pomôž mi chrániť Lilinho syna."
"On nepotrebuje ochranu. Temný pán sa…"
"Temný pán sa vráti a Harry Potter bude v strašnom nebezpečenstve."
Dlho bolo ticho a pomaly sa Snape znova ovládol a dýchal normálne. Nakoniec povedal: "Tak dobre. Dobre. Ale nikdy… nikdy to nikomu nepovedzte, Dumbledore! Musí to byť medzi nami! Prisahajte! Nedozvedia sa o tom ani moje dcéry a ani Potterov syn… chcem vaše slovo!"
"Moje slovo, Severus, že nikdy neodhalím to najlepšie v tebe?" Dumbledore si vzdychol a pozrel do Snapovej zúrivej, zmučenej tváre. "Ak na tom trváš…"
***
Snape stál pred malým domom. Biele dvere na verande sa rozleteli a z nich vybehlo asi trojročné dievča. Čierne vlásky jej v kučierkach padali na útle plecia. Hoci jej pokožka bola bledá na okrúhlych lícach mala červené fľaky. V modrých očiach žiarili šibalské iskričky. Na červených šatočkách mala uviazanú zásterku a obuté mala čierne topánočky. V ruke zvierala prútik a výskotom ním mávala nad hlavou.
Vrazilo rovno doňho. Snape jej jedným rýchlim pohybom vzal prútik.
"Je to nebezpečné..."
Dievčatko zvraštilo tvár, rúčky si zložilo v bok a z celej sily sa rozohnalo a koplo ho do nohy. "Moje!" skríkla.
Dvere sa otvorili po druhý krát. Tentoraz z nich vybehla zavalitejšia žena. "Christie... koľko krát som ti..." keď zbadala Severusa, na tvári sa jej mihol tieň strachu. "Severus..." chytila Christinu za ruku. "I-i-ideš ďalej?" Christina sa medzitým snažila zmocniť prútika, ktorý jej vzal. Poskakovala a naťahovala sa. Keď sa jej nedarilo snažila sa ho znovu kopnúť.
"Nie..." povedal rýchlo. "Len som chcel... chcel som..."
"Vedieť ako sa má..." doplnila ho jemne.
Namiesto odpovede jej podal prútik. "Je tuším tvoj." A zvrtol sa na odchod.
"Severus," otočil sa. "je to veľmi šikovné dieťa. Postaráme sa o ňu." Pozrel na Christinu, ktorá teraz poskakovala pred matkou a snažila sa získať prútik. Venovala mu ešte jeden zachmúrený pohľad plný nenávisti a potom sa pozrela na matku.
"Prosííím siiii..." zatiahla. Videl viac ako chcel. Má sa dobre. Ten záchvev, ktorý pocítil bol preň ho takmer nepoznaný. Zodpovednosť? Cit? Nemohol sa o ne starať. Boli temné časy a k tomu- ani by nevedel ako.
Prikývol. "Viem."
***
Pršalo. Kvapky dažďa padali tak husto, že takmer nebolo vidieť na krok. Sivá ošarpaná budova vyzerala skôr ako dom posledného odpočinku, než ako sirotinec. Do nitky premočená vychovávateľka hnala deti do vnútra. Deťúrence však vyzerali ako zmoknuté sliepky. V obnosených šatách a rozbitých topánkach. Ani jedno nemalo pršiplášť.
Jedno dievčatko postávalo pri strome. Akoby sa schovávalo. Stránilo sa ich. A zdalo sa, že ani deťom nechýba.
Severus k nej podišiel. Hoci jej vlasy bol svetlé, oči mala tmavohnedé takmer čierne- JEHO oči.
Chytila ho za ruku. Chcelo sa mu kričať a pustiť tu malú špinavú ruku s ohryzenými nechtami. No neurobil tak.
"Ty ma vezmeš?" spýtala sa s doširoka otvorenými očami.
"Kam?"
"Domov," povedala tak prosto akoby to bola tá najjednoduchšia vec pod slnkom.
"Teraz nie, Katie. Ale nájdem niekoho kto sa postará. A urobí to lepšie ako ja."
Katie prikývla ako keby rozumela čo jej hovorí. Pustila jeho ruku. "Ja počkám," vážne povedala a sadla si.
"Mala by si byť dnu. Prechladneš." Povedal vecne, lebo netušil čo ma tak malému dieťaťu povedať.
"Možno pôjdem čakať dnu."
"Čakať?"
"Kým prídu..."
"Kto?" vôbec nerozumel čo to splieta.
Katie pokrútila hlavou akoby bol idiot. "No predsa si povedal, že niekoho nájdeš! Zabudol si...?!"
"Ach tak..."
A rozbehla sa dovnútra.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama