8. kapitola- Sestra

5. března 2011 v 21:11 | Christina |  Snapovo Tajomstvo
Zakaždým keď vanie letný vietor, počujem šepot kvetín a spev lístia stromov v lese a znovu vidím vtáky na vetve a ryby vyskakujúce nad hladinu rieky. Spomínam aj na zimy, na holé konáre zmietané ľadovým víchrom, ktoré vyspevoval zmučené zvuky a škriabal o strechu podkrovia, v ktorom som prežila takmer celé svoje detstvo. smiech detí, ku mne doľahol len z diaľky.
Mala som pocit, že vietor len nefúkal, ale hučal a skučal, takže som si predstavovala ako vlci vyjú rovnako ako vietor, rysy vrešťali a, že sa všade voľne potulovala divá lesná zver.
Ale teraz som sedela tu v tých dúhových izbách splnených snov nájdem poklad rodinnej lásky - tej, ktorú som nikdy nepoznala. A ovenčím sa perlovým náhrdelníkom kultúry, múdrosti a pôvodu, ktorý ma ochráni pred ujmou, pred opovrhnutím, pred nepriateľmi. A tak som ako nevesta čakala, až sa všetky tie skvelé veci objaví a ozdobí ma, ale nič z toho sa nedostavilo. Sedela som tu na posteli v hosťovskej izbe Malfovie panstva a vo mne sa prebúdzali pochybnosti, starosti a myšlienky, ktoré sa mi odjakživa zlučovali v najtemnejších kútoch mozgu.
Všade okolo mňa sa týčil veľký dom - tmavý, záhadný a opustený. Tiene šepotali o tajomstvách, o príhodách, na ktoré je lepšie zabudnúť, a naznačovali, že sa blíži nebezpečenstvo. Draco nehovoril vôbec nič o bezpečí a istote, ktoré som potrebovala zo všetkého najviac. Bol niekto, kto mi bol po boku. Patrili sme k sebe. No ja som tak veľmi túžila po zpiaznej duši. Možno mám len obrovskú predstavivosť.
Pamätám si keď som prvý krát vstúpila do Wildshire.
Ako náhle som si odložila plášť, som sa otáčala v pomalých kruhoch so zatajeným dychom, očami dokorán otvorenými a hľadela a hľadela. Až príliš neskoro som si uvedomila, že je to nevychovanosť, takto zízať, že je to vidiecka neotesanosť dať sa ohromiť tým, čo iní považujú za samozrejmosť.
Pán Malfoy sa usmial. Ak sa to čudné myknutie kútikmi úst dá nazývať úsmev.
"Som rád, že sa ti Wildshire, páči Katie,"
Slnečné svetlo za slonovinovými záclonami bolo zamlžené a krehké a dodávalo obývacej izbe akési nezvyklé neskutočnosti. V porovnaní s izbami, ktoré som videla dole, bola táto malá; rovnako bola ale dvakrát väčšia ako naša obývačka a jedáleň. Steny boli pokryté akousi jemnou hodvábnou tkaninou, slabo pretkávaná jemnými orientálnymi vzorkami v zelenej, fialkovej a modrej farbe, a dve malé pohovky boli potiahnuté tým istým materiálom. Podušky na nich boli mäkko zelené, rovnako ako čínsky koberec na podlahe.
V krbe veselo pukotal oheň. Draco sa otriasol a Daniel sa zvalil na gauč.
"Prečo ste sa vrátili tak skoro?"
Otočila som sa. Jeho hlas ma vytrhol z myšlienok.
"Neviem," priznala som. "Otec mi nič nepovedal a mama vyzerá, že sa každú chvíľu zosype." Všimla som si, že Draco ma prestal počúvať už pri druhej vete. Za to Daniel rozšíril oči. Jeho otec bol americkým konzulom na ministerstve a jeho matka bola sestrou pána Malfoya. No prázdniny trávili s Dracom vždy spolu. Jeho staršia sestra bola strašná ropucha a vôbec sa nevedela obliekať. V niečom mi strašne pripomínala Pansy. Tú, ktorá sa stále snažila nejakým spôsobom vtesnať do mojej úlohy. No slizolinská princezná mohla byť iba jedna. JA!!!
"Otec mi rozprával o zmiznutiach, vraj to ministerstve dosť vrie..."
Draco sa pousmial. "Zmizli len humusáci a muklovia... tak čo?!"
Sadla som si a nervózne som sa začala hrať s mojím blond vlasmi. Vždy keď som bola nervózna , tak som si ich krútila okolo malíčka. Nemala som rada reči o Temnom Pánovi. A osobne sa domnievam, že Prorok píše pravdu- Potter je cvok. Na druhej strane Draco je až príliš posadnutý tými hlúposťami s čiernou mágiou. A Potterom. Nenávisť ho zaslepuje.
"čo je s tebou?" spýtal sa Daniel.
"So mnou? Čo je s tebou Dan? Myslel som si, že stojíš na našej strane!"
Atmosféra v miestnosti odrazu zhustla a ja som mala pocit, že som zmeškala niečo o čom sa tí dvaja bavili predtým ako som prišla.
"Neviem, ktorá je tá správna strana..." zamumlal.
"Šibe ti? Naša predsa!" odsekol Draco arogantne. A pošúchal si ľavé predlaktie.
Rozbúchalo sa mi srdce. Prudko som vstala.
"Draco!" Podišla som k nemu a schmatla som jeho ľavú ruku. Vôbec sa nebránil, dokonca sa samoľúbo usmieval. Pomaly som mu vyhŕňala košeľu. Akoby som vedela čo tam nájdem, ale nechcela som to vidieť. Otočila som mu predlaktie, tak aby som videla... bolo tam. Symbol Voldemorta a jeho stúpencov. Voldemort vypálil toto znamenie svojim najbližším a najoddanejším smrťožrútom na vnútornú stranu predklatia. "Ty si..."
Nedopovedala som,lebo Draco sa prudko postavil a schytil ma za ruku.
"Áno, som! A vybral si ma On sám a ty moja drahá, by si mala byť na mňa hrdá!"
"Hrdá?" šepla som so strachom. "Neviem s čím sa to zahrávaš Draco...ale..."
"Ale?" jeho zovretie ma začínalo bolieť. "Iné na tvojom mieste...."
"Aké iné? Myslíš tú husičku Pansy...?"
"Katie, mala by si si vážiť čo máš..." povedal ironicky Daniel. "Tvoj priateľ je smrťožrút."
Keď to Daniel povedal takto nahlas prešla mnou triaška.
"Tak čo, Katie?" pozrel na mňa a v jeho očiach bola výzva. "Odvrátiš sa odo mňa?"
Mala by som. Zahrávať sa s temnom? A prečo? Na strane druhej ak ho opustím- čo mi ostane? Nebola som rozhodnutá ani tak a ani tak...
Na jednej strane som chcela vedieť aké to je. Chcela som byť rebel. Vždy to bolo v mojej krvi. No na strane druhej som vedela aké nebezpečné to môže byť. Chvíľu som hľadela na Dracovú ruku. Potom som zdvyhla pohľad a pozrela som mu priamo do očí. Boli chladné ako kameň. Ich šedivá farba ma presvečila.
Pustila som jeho predlaktie. "Keď si myslíš, že toto je správna strana, nemôžem ťa presviedčať. Obávam sa však, Draco, že to nie je pre mňa. Nemôžem slúžiť Temnému Pánovi. Nemôžem slúžiť nikomu. Pretože JA som Katie Lee. JA som pánom sama sebe! Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. A práve preto Draco som kto som! Keď si myslíš, že Pancy je lepšia ako ja.... prosím. Rob si čo len chceš a s kým chceš!"
Daniel na nás ticho pozeral. Draco prekvapene zažmurkal, akoby si neuvedomoval v plnej miere čo moje slová znamenajú.
"Tuším ťa práve poslala k vode bratranec!" neveriaci pokrútil hlavou.
"To ešte oľutuješ!"
"Nemyslím si," poviem smutne. Premerám si ho. Boli sme spolu dva roky a predsa som ho nepoznala.
Sedela som vo svojej izbe. Na kolenách som krabicu kde som zbalila všetko čo mi ho pripomínalo. Napriek tomu som mala pocit, že naše životy sú zviazené. Akoby sme patrili k sebe.
Ozvalo sa tiché zaklopanie.
"Áno?"
Vošla mama. Zdalo sa mi, že ma červené oči.
"Mami- si v poriadku?"
"Samozrejme, že som... Prišla som sa ale opýtať či si ty v poriadku. Si tu zatvorená už tri dni." Pohľad jej padol na krabicu, ktorú som zvierala v ruke. "Ach tak..." akoby všetko pochopila. "Možno je to tak lepšie, vzhľadom na okolnosti."
"Na aké okolnosti?" Nahnevane som vstala. "Som už dosť veľká, prestaň mi klamať mama, ja viem, že sa niečo deje- prečo mi nepoviete pravdu?"
"Viem, Katie."
"To je všetko čo mi povieš?"
"Zaslúžiš si pravdu, ale ja nie som tá, čo ti ju má povedať." Odmlčala sa a sklonila hlavu. "Dnes večer očakávame na večeru hostí. Pravdu sa dozvieš." Objala ma a držala ma v náručí. Pobozkala ma na čelo a jej hnedé oči vyzerali tak vystrašene. "Dúfam, že na nás nezanevrieš."
A skôr ako som stihla čokoľvek povedať bola preč.
Potrebovala som na vzduch...
Kráčala som rýchlo a zúrivo, akokeby som vedela, kam idem, Niekoľkokrát som sa otočila, aby som mohla obdivovať lesy, ktoré obkolesovali náš domček z každej strany. Cúvla som, spomalila chôdzu a snažila sa dívať do mojích okien. Náhle som do niečoho narazila, a keď som sa rýchlo otočila, bol to len peň. A aké tu bolo ticho! Všetko cvrlikanie záhradného vtáctva znelo z diaľky a slabo. Les tlmil teplo slabnúceho slnka. Čoskoro už mi bolo viac než len chladno. Zrýchlila som krok. Možno som mala povedať mame, že idem von. Pozrela som sa na hodinky. Skoro pol siedmej. Za pol hodiny prídu "vzácny" hostia večeru. A mne sa možno zmení život. Znovu som zahla. Tentoraz doprava. Teraz som sa ale niekoľkokrát otočila v kruhu, stratila smer a nepoznala chodníky, ktorými už som prešla. to preto, že som bola pohrúžená do myšlienok a vôbec som nesledovala cestu.
Slnko zostupujúce k obzoru rozpálilo oblohu žiarivými farbami, ktoré ma upozorňovali, že čoskoro padne noc s ešte silnejší pokrývkou chladu.
Noc padla rýchlo a ťažko. Hmlový závoj sa prevaľoval pri zemi tam, kde chladný vzduch narážal na teplejší povrch. Tam dole nebol vietor, ktorý by ich rozfúkal a odvial.
Zložila som si ruky na hrudi. Mala by som vrátiť a čeliť tomu čo ma čaká. Odbočila doprava, potom zas hneď doprava, ani raz som nezhla doľava a zrazu som bola vonku! Bola príliš veľká tma a hmla, než aby som videla dom. Ale spoznala som chodník ktorý sa rozprestrel predo mnou ako kobereck z plochých kameňov, ktoré sa v tme slabo ligotali. Cítila som vôňu borovice, zjemnenú hmlou a tmou, a potom som uvidela náš kamenný domček s červenou bridlicovú strechou, prikrčený nízko pri zemi a obklopený hájom.
Vošla som do obývačky.
"Dobrý večer," vypadlo zo mňa skôr ako som si uvedomila komu to hovorím. Otec a mama sedeli na gauči. Obaja boli strnulí a bledí. V kresle sedelo útle dievča. Asi v mojom veku. Tmavo čierne vlasy jej v jemných vlnách padali na chrbát. Tvár mala neprirodzene bledú. Keď som vošla pozrela na mňa modrými očami. Ruky mala zložené v lone a žmolila vreckovku.
"Meškáte..." ozval sa príkry chladný hlas. Vôbes om si neuvedomila, že tam je. Jeho prítomnosť v našom dome bola natoľko bizardná... ale bol tam. Naozaj stál v našej obývačke vedúci mojej mojej fakulty a učiteľ... opieral sa o krb, akoby mal naponáhľo. "no nebudeme to zbytočne naťahovať- sadnite si." Povedal Snape.
Ako omráčená som sadla a dívala som sa na nich.
Ticho prerušil Snape. "Nebudeme to zbytočne naťahovať. Katrin Lee toto je tvoja sestra. Tvoje dvojča- Christina."
"Dvojča?" vyhŕklo z nás naraz.
Len prikývol a opäť sa odmlčal.
"A na to ste ako prišli?" zasmiala som sa. "Veď ja som vyrastala v sirotinci a som adoptovaná... o svojej minulosti neviem nič."
"No ja viem o nej dosť."
"To naozaj?" zamračila som sa. "Nerozumiem."
"Pretože..." nedopovedal.
"Je to náš otec," povedala Christina ticho, no v hlase mala odpor a nenávisť.
Zmätok, ktorý ma zaplavil sa nedá opísať.
"Otec?" šepla som.
Snape tam len stál. Nepovedal nič. Nemusel. Kdesi hlboko som vo vnútry som vedela, že je to pravda.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama