Peklo v tvojích očiach

3. února 2011 v 19:01 | Katie Lee Richards |  Krvavé poviedky

29. decembra.
Dnes mám narodeniny. Mnoho mladých by vyvádzalo. Vyšli by si s kamošmi niekam na pivo a skončili by niekedy nad ránom. Pre mňa to je deň ako každý iný. Nie som ani obľúbená ani krásna a dokonca ani múdra. Som úplne priemerné dievča ničím výnimočné. Nemám bláznivých kamarátov, čo sú za každú srandu. Ja patrím do matematického klubu, medzi tých, čo majú nos stále v knihách. Viem, že dnes budem sedieť s rodičmi pri televízii. No moja kamarátka mi sľúbila že pôjdeme do mesta na kokteil. A tak ju čakám na múriku pri fontáne v miestom obchodnom centre. Konečne príde.
Spoločne zájdeme do príjemnej kaviarne.
Steny sú natreté na fialovo a koberec je tmavý. Stoly sú z tmavého dreva a okolo nich sú pohodlné, nízke kreslá z fialovými poťahmi.
Usadíme sa.
Za chvíľku príde čašník. Krásny, mladý muž. Vlasy má svetlé a neposlušné. V očiach ma smiech. Žiarivo sa na nás usmeje.
"Čo vám prinesiem slečny?" žmurkne na mňa.
Zahanbene sklopím zrak ku menu. "Dva banánové kokteily." Poviem ticho.
"Hneď to bude..." Usmeje sa a vráti sa ku pultu aby nám namiešal čo sme si objednali.
Karrine sa usmeje na mňa: "Ten z teba nevedel spustiť zrak!" šepne napoly pobavene, napoly obdivne. "Mala by si mu nechať svoje číslo." Navrhne.
"Zbláznila si sa!" zdvihnem hlavu. Mladík nám práve nesie dva krásne namiešané banánové kokteily. Karrine v ňom má zapichnutý dáždniček a ja mám škoricou nakreslené srdce.
"Ďakujeme." Usmejem sa. "Je to milé."
"Dajte mi vedieť, keď budete niečo potrebovať." Usmeje sa.
Sledujem ako krásne kráča. Ladne pohybuje ako keby tancoval. Je dokonalo vyrovnaný a pôsobí trošku namyslene.
Pijeme s Karrine banánový kokteil a rozoberáme všetky témy.
"Idem zaplatiť." Ponúkne sa Karrine.
Vyberiem peňaženku.
"Neblázni. Ja som ťa pozvala. Máš predsa narodeniny." Odíde k pultu aby zaplatila. Vezmeme si veci a vyjdeme do mrazivého popoludnia.

30. decembra
         Ráno nájdem na mobile správu. Je od mladíka z kaviarne. Píše že sa volá Marcus a že na mňa nevie zabudnúť. Vraj by ma chcel ešte vidieť. Za prvé nerozumiem, ako získal moje číslo. Za druhé ma zaujíma ako sa mu môže páčiť dievča ako ja?
A tak mu napíšem, že je sympatický, ale že nemám záujem. Vzápätí mi príde ďal
šia správa. Jej obsah mi hovorí kde a kedy ma bude Marcus čakať. Moja odpoveď je znova negatívna. Píšem, že ma bude čakať zbytočne.
Zídem na raňajky a snažím sa fungovať akoby sa nič nestalo. No obsah druhej správy je až priveľmi lákavá ponuka. Stále mám pred očami jeho krásnu chôdzu. Jeho úsmev a sladký hlas. Je láska na prvý pohľad reálna?
         Pekne sa oblečiem. A vyberiem sa na určené miesto. Cestou premýšľam, či nerobím najväčšiu hlúposť v živote. A presviedčam samú seba, že nie som jediné dievča, ktoré toto urobí. Určite je nás viac. Koniec koncov je to len rande. Usmievam sa. Moje prvé rande.
         Čaká tam na mňa. Je možné aby niekto bol tak dokonalý?
Prídem nesmelo k nemu.
         "Ahoj."
         "Ako si vedel, že prídem, napísala som..."
         "Dúfal som, že si to rozmyslíš."
Chytí ma za ruku a pohľadom odhaduje či mi to neprekáža.
         Usmievam sa aby som mu dala najavo, že je všetko v poriadku.
         "Tak myslel som, že by sme mohli na paintball, nejakú večeru ak máš hlad a potom ťa odveziem domov. Keď máš inú predstavu pokojne mi to povedz."
         "Znie to dobre. Ešte som paintball nehrala." Zasmiala som sa.
         Kráčame k paitballovej hale. Marcus zaplatí a oblečieme si biele kombinézy. A nasadíme okuliare. Každý z nás dostane zbraň na guľôčky s farbou a potom už vyjdeme do haly. Je to neskutočná zábava. Nikdy som sa necítila tak slobodná a bezstarostná. O hodinu vychádzame z haly a smejeme sa.
         "Máš hlad?"
         "Ani nie."
         "Ja tiež nie. Prejdeme sa?"
         Prikývla som. Vyrazíme sme dolu ulicou a pod nohami nám vŕzga sneh. Je s ním naozaj príjemne. Je tak galantný a pozorný a milý. Dokonalý. Usmievam sa na neho a v jeho očiach vidím radosť.
         "Takže keď si skončil školu našiel si si prácu toto v kaviarni? To je celý tvoj príbeh?"
         "Viac- menej áno. Je to trošku zložitejšie, ale na vysvetľovanie máme predsa veľa času. Nevidíme sa naposledy, alebo áno?"
         Zastavíme sa pri rýchlom občerstvení.
         "Je mi trochu chladno." Poviem nesmelo.
         "Viem o niečom, čo ťa zahreje." Šibalsky sa usmeje a za malú chvíľku mi podáva pohár s horúcou kávou.
         "Je výborná. Ochutnaj."
         Priložím si pohár k perám a opatrne sa napijem z kávy. Naozaj je lahodná. Usmejem sa na Marcusa.
         Chytí ma za ruku. Na rukách má rukavice z jemne pletenej tkaniny. Jeho dotyk je omnoho hrejivejší ako vriaca káva. A tak pomaly kráčame ulicou. Jeho auto stojí neďaleko Obchodného centra. Nasadneme doň a Marcus naštartuje. Cesta trvá omnoho kratšie ako som zv
yknutá. Neuveriteľné ako rýchlo ubieha čas, keď som s ním....
         Vystúpim z auta. V povetrí poletujú malé vločky snehu. Marcus ma odprevadí až ku dverám domu.
         "Som rád, že si prišla." Pohladí ma po vlasoch. Akoby ho niečo upútalo na jednom z mojich hnedých pramienkov. Skúma pohľadom každučký detail. Mierne sa zhrbí.
         Zrazu je tak blízko. Jeho tvár je tak krásna a dokonalá. Nemá najmenšiu chybu. Ani jedinú vrásku.
A jeho vôňa je nekonečne vábivá. Privriem oči a na malú chvíľku stratím zem pod nohami.
         "Si v poriadku?"
         Otvorím oči. Zažmurkám. Cítim ako ma Marcus drží v náručí. Jeho dlane akoby vypálili do mojej prešívanej vetrovky diery. Cítim ich až na koži.
         "Ja..." postavím sa na vlastné nohy. "... som v poriadku. Je mi fajn."
         "Určite?" vyzerá trochu vystrašene.
         "Áno." Prikývnem.
         Pustí ma zo svojho objatia. Ustúpi o krok.
         "Som veľmi rád, že si dnes prišla. Dobrú noc..." otočí sa a pomalým krokom odchádza.
         Zasa sledujem jeho krásnu chôdzu.
         "Marcus!" šepnem jeho meno automaticky.
         Zastane a otočí sa.
         Rýchlim krokom prejdem tú krátku vzdialenosť medzi nami. Zdvihnem sa na špičky. Chytím sa jeho ramien. Spojím naše pery v jemnom nesmelom bozku.
         Pevne si ma privinie k sebe. Vzápätí, akoby si to rozmyslel, ma od seba odstrčí.
         "Nehnevaj sa. Ja, nechcem aby to išlo takto rýchlo..." zamračí sa. Rýchlim krokom sa vráti do auta. Ostanem sama stáť pred naším domom. Ešte stále cítim jeho chladné pery.

31. december
Od rána pobehujem ako zmyslov zbavená. Na mobile som totiž našla správu od Marcusa. Vyzdvihne ma večer a vezme ma sledovať ohňostroj na námestie. Neviem sa sústrediť na nič. Keď sa večer o šiestej ozve zvuk zvončeka takmer vyskočím z kože. Otvorím dvere. Marcus. Strapatý. Usmievavý. Vzpriamený. Dokonalý. Na prahu mojich dverí.
"Ahoj."
"Ahoj." Omámene vydýchnem a automaticky mu padnem do náručia.
"pripravená?
"Vezmem si kabát. Budem potrebovať aj šál?"
         "Myslím, že nie... Mám pre teba prekvapenie."
         Pozriem na neho. Usmejem sa.
         "Poďme." Z vešiaku zvesím kabát a rýchlo si ho oblečiem. Chytím sa Marcusa za ruku. Spoločne kráčame k autu. Otvorí mi dvere. Nasadnem. Obíde auto. Otočí kľúčom. Kolesá sa pohnú. Sneh pod nimi zaškrípe. Mierime do centra mesta. Marcus zastaví na bočnom parkovisku. Vystúpim z auta. V povetrí poletujú jemné vločky. No obloha je takmer jasná. Auto dvakrát blikne. Vezme ma za ruku a vedie do vysokej budovy cez ulicu.
Vojdeme bočným vchodom. Je to vysoký panelový dom. Nastúpime do výťahu. Vyvezieme sa na najvyššie poschodie. Prejdeme chodbou. Marcus odomkne jedny z dverí. Kráčam za ním. Zapáli svetlo. Sme v krásnom byte. Všetko v ňom je vo svetlých farbách. Béžová. Biela.
         "Tu bývaš?" obzerám sa okolo. Podlaha je vykladaná svetlím drevom. Prútené kreslo stojí pri stene. Dekorujú ho dva biele vankúše. Prejdem do obývačky. Jemný, mäkký koberec. Akoby som chodila po tráve. Pohovka z béžovej kože. Plazmová televízia.
         "Poď." Vezme ma za ruku. Jeho dotyk je studený ako ľad. Vystrašene na neho pozriem.
"To nič. To je v poriadku." Usmeje sa.
Spoločne prejdeme cez sklenené dvere na balkón.
"To je nádhera!" prejdem ku zábradliu.
Celé mesto mi leží ako na dlani. Všetky svetlá blikajú v tme ako milióny očí. Z ulice sa nesú hlasy a hudba. Na hlavnej ulici je veľká silvestrovská oslava. Pozriem na Marcusa. Stojí vedľa mňa. Hladí do diaľky. Chytím sa jeho dlane. Je stále rovnako studená. No moja túžba držať sa ho je silnejšia ako strach.
Pozrie na mňa.
"Poď dnu. Nechcem aby ti bola zima." Objíme ma okolo ramien. Vrátime sa do tepla obývačky.
Zapne televíziu. Usadím sa vedľa neho. Nedokážem z neho spustiť zrak. Natiahnem pomaly ruku. Dotknem sa jeho tváre. Rovnako dokonalá a studená. Pohladím ho.
Privrie oči. Na perách sa mu usadí pokojný úsmev. Prejdem do vlasov. Hrám sa s jeho svetlými prameňmi.
Marcus ma chytí za zápästie a vedie moju ruku ku svojím perám. Jemne mi pobozká dlaň.
"Nesmieš na mňa takto rýchlo." Povie veselo.
"Rýchlo?" nakloním hlavu nabok.
Jeho zovretie povolí. Znova ho pohladím po tvári. Vo vlasoch. Na krku. Nakloním sa. Pritisnem svoje horúce pery na jeho.
Zmučene vydýchne. Chytí moju tvár do dlaní. Vášnivo ma pobozká až sa mi zatočí hlava. Pevne ma objíme okolo pása. Jeho vôňa je ako droga. Malá dávka nestačí. Moja dlane automaticky vedia čo majú robiť. Jeho tričko je len malá prekážka. Prvé dopadne na zem Marcusove. Moje pár minút neskôr. Naše pery sa nevedia nasýtiť. Pevnejšie ho objímem. Chcem cítiť jeho chladnú kožu na svojej rozpálenej. Jeho chladný dych. Jeho dokonalé dlane.
Marcus
Marcus zrazu zamrzne. Stuhne akoby bol z mramoru. V nasledujúcej sekunde ma od
seba prudko odstrčí. Vstane. Prejde cez obývačku. Zosunie sa okolo steny. Plytko dýcha.
"Marcus?" pomaly kráčam k nemu.
"Nechoď sem!!"
"Čo sa deje?" kľaknem si vedľa neho.
"Choď ďalej! Odíď!"
Pohladím ho po tvári. "Prečo? Čo..."
Pozrie na mňa. Oči má divoké ako zviera. Dúhovky zmenili farbu zo sivej na desivú žltú. Vystrašene cúvnem.
Zavrčí. V očiach má šialený výraz
"Marcus?"
Jeho telo sa napne. Každý sval na tele. Odrazí sa a skočí po mne. Desivý predátor. Pevne ma chytí za členky. Vykríknem. Kopem nohami.
Pritiahne si ma pod seba.
Mlátim okolo seba päsťami.
Ľahne si na mňa celým svojím telom. Dokonalo ma znehybní. Ucítim na svojom krku jeho horúci dych. Z vonku sa ozve výbuch a celú obývačku osvetlí červené svetlo. Koža na krku ma začne páliť ako si Marcusove zuby prerážajú cestu ku tepne.
Ďalší výbuch. Zelený záblesk.
Pálčivá bolesť.

        Opäť výbuch a zelený záblesk.
         Svet okolo sa mi rozmaže pred očami a pohltí ma tma....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama