Claire

3. února 2011 v 18:38 | Katie Lee Richards |  Krvavé poviedky
claire

Sedela som na podlahe a po rukách mi stekala teplá krv. Nezažila som to po prvý krát, a napriek tomu ma teplota krvi trochu zarazila. Akoby nie, naposledy som niekoho zabila pred dvanástimi rokmi.

Pamätala som si to, akoby to bolo včera, keď šéf
Pľuvadlíkového klubu vydýchol naposledy. Zaryla som mu nôž priamo do brucha. Prečo? Mal dotieravé otázky. A ja predsa nenechám nejakého humusáka, aby si o mňa obtieral hubu!
Prirodzene, že som ho mohla zabiť jednoduchšou cestou. Mala by som to z krku rýchlejšie, ale Avada Kedavra, je na môj vkus príliš jednoduchá. A navyše obeť zomiera okamžite, čo ma vôbec netešilo.
Mala som radosť z toho, ako všetci prosia, ako dúfajú, že sa zľutujem. A ja len stojím nad tou všetkou bolesťou a utrpením a na tvári mám spokojný výraz.

Teraz som však sedela nad telom svojho otca, ktorý ma sám uvrhol do Azkabanu. Tajne. Okrem mojej matky to nevedel nik. Nik netušil, kým som. Môj otec tvrdil, že som vrahyňa, vyvrheľ rodiny, a posadnutá mocou! Vravel, že ma vydedí, že ma zbaví svojho mena, ktoré má v čarodejníckom svete takú moc. Jeho slová mi zneli v ušiach i dnes.

Pred dvanástimi rokmi:
Držal ma za rameno a ťahal za sebou. Kričal, že som nevychovaná a neviem, čo sa patrí. Vraj som stratila rozum, keď som sa k Nemu pridala. Nepovedala som nič. Usmievala som sa a unavene vliekla nohy za sebou. Postaral sa o to, aby sme sa obaja bezpečne premiestnili na holú skalu, kde sa nachádzalo čarodejnícke vezenie Azkaban. Priviedol ma pred železnú bránu.                   Z hrmotom sa otvorila. Už nás čakali. Zavreli ma do cely vedľa Belatrix Lestrangesovej. Jej šialený smiech ma sprevádza až dodnes. Otec sa na mňa chvíľu pozeral cez mreže. Dúfal, že budem prosiť, dožadovať sa slobody, ale ja som vedela, že chce práve to. Chce, aby som uznala svoju chybu a on sa potom zahrá na dobrého otecka. Vezme svoju dcéru domov a postará sa o to, aby bola poslušná. A preto som nepovedala ani slovo.
"Takto si to chcela?" opýtal sa rozochveným hlasom. To ma tešilo. Nedala som na sebe nič vedieť, neurobila som mu tú radosť. Bola som jeho jedinou dcérou a on ma odsúdil na smrť. Nemusel to urobiť, ale potreboval ma potrestať. Bol aurorom a jeho vlastná dcéra takto zradila to, v čo veril. To za čo bojoval. Neodpovedala som. Len som posmešne skrivila pery.
"Myslel som, že si spokojná so svojím životom. Mala si všetko, po čom si len túžila. Lásku, moc, vzdelanie i peniaze. Nič ti nechýbalo. S matkou sme ťa vychovali ako sme najlepšie vedeli. Tak kde nastala chyba? Kde?"
"Hraj svoju úlohu aurora, tá ti ide lepšie, ako úloha otca. A ja budem naďalej bojovať za to, čo je podľa mňa správne."
To boli moje posledné slová adresované otcovi.


Precitla som. Spomienka sa pred mojimi očami rozplynula ako para nad hrncom. Opäť som sedela na studenej podlahe. Na rukách som mala krv a predo mnou teraz už chladné telo muža, ktorý bol kedysi mojím otcom. Mierne som švihla prútikom. Krvavé fľaky z môjho habitu zmizli a podobným spôsobom som si očistila i ruky. Keď som vytrhla z otcovej hrude nôž, na ktorom sa leskla krv, neodolala som. Jemne som prešla jazykom po plochej strane noža. Tá sladká chuť... Tá energia. Mala som pocit, že opäť žijem. Prešla som cez izbu a ešte raz sa obzrela. Žiadne výčitky svedomia, ani len náznak ľútosti. Bola som chladná ako kus skaly. Vyšla som pred dvere hotela a ešte raz som sa zahľadela na okno, ktoré patrilo otcovej izbe. Na rade bola matka. Bola som si istá, že predbehnem túto smutnú správu o tragickej smrti jej manžela na služobnej ceste. Vykročila som po mokrom chodníčku a na jeho konci som sa zvrtla na opätku.

Vošla som do malého pekného domu na predmestí Londýna. Matka sedela v kresle a čítala Denného proroka. Len čo som otvorila dvere, pozrela na mňa.
"TY!!!!" vykríkla a vytiahla prútik.
"Mama, hádam by si neublížila svojej dcére!" povedala som sladko s úsmevom na perách, v hrudi mi však kypela nenávisť.
Pomaly sklopila prútik.
"Takže, ťa pustili??" opýtala sa s obavami.
"Nie." Odvetila som a zhlboka som sa nadýchla. "Temný pán ma vyslobodil. Nezabudol, čo som pre Neho vykonala a odmenil ma....." zasmiala som sa ako blázon.
Matka na mňa opäť namierila prútik.
"Mami...." šepla som a urobila som krok k nej. No opustili ma sily a pohltila ma tma.

Keď som opäť precitla, ležala som v posteli mäkkej ako páperie a bolo mi príjemne teplo. "Toto nieje Azkaban!" pomyslela som si a posadila sa. Posteľná bielizeň bola biela, steny mali slabozelený nádych a na policiach zo svetlého dreva boli poukladané rôzne plyšové hračky, knihy s čarodejníckymi nápismi a flakóny s elixírmi. Dokonca na nočnom stolíku stál pohár so zaschnutým kakaom. Musel tu byť dlho, pretože už ho nahlodávala plieseň. Na náprotivnej strane izby, pri dverách, stál môj kozmetický stolík. Vstala som. Nohy ma síce udržali, ale nechýbalo veľa a bola by som sa zrútila k zemi, tak som sa chytila police. Pomaly som sa dostala až pred zrkadlo, no nehľadela som na odraz, ale na veci, poukladané na stolíku. Vyzeralo to tam, presne tak, ako som to pred dvanástimi rokmi nechala.
Otvorený rúž, rozsypané šminky, stopy po boji, ako ma otec ťahal do kuchyne. Sponky boli na podlahe. Hrebeň mal medzi zubami pár mojich havraních vlasov, ako som ich nechala a nestihla vybrať. Zdvihla som pohľad k zrkadlu. To, čo som tam uvidela bola jediná zmena v celej izbe. Už tam nestálo mladé sedemnásť ročné dievča, v Rokfortskej uniforme s tmavými očami a s vlasmi farby havraních krídel. To dievča, už nemalo jemne opálenú pokožku a na brade ju už dávno netrápilo akné. Teraz som v zrkadle videla tridsať dva ročnú ženu, chudú ako kostra, bledú ako stena. Líca mala prepadnuté, vlasy padajúce jej až pod zadok boli zničené a medzi nimi sa ligotalo aj množstvo sivých. Tmavé oči, ktoré boli kedysi jasné a veselé, teraz stemneli a bezcitne hľadeli na tú skazu, o ktorú sa postaral pobyt v Azkabane.
Usadila som sa na okrúhlu trojnožku. Vzala som do ruky hrebeň a vyčistila som ho. Potom som ho jemne vložila do vlasov a jeden za druhým, pomaly rozčesávala pramene. Mala som rozčesaných asi štvrť vlasov, keď sa dvere mojej izby otvorili. Dnu vošla moja matka. Najprv ju trochu zarazilo, že sedím na stolčeku a češem si vlasy. Usmiala sa, vzala mi z ruky hrebeň a s láskou pokračovala v práci, ktorú som začala.
"Pamätáš sa ako som ti každú sobotu takto rozčesávala vlasy."
"Nie, mami, nepamätám sa. Ako iste vieš, Azkabanskí strážci majú radi šťastné spomienky." Odpovedala som jej odmerane.
Po líci jej stiekla slza a hrebeň narazil na mimoriadne zamotané konce. Snažila sa ich rozčesať, ale nedarilo sa jej to. Vzdala to a s plačom si sadla na zem. Pozrela som na ňu a zo šuplíka som vybrala nožnice.
"Ja som nechcela, aby ťa tam vzal," plakala, opierajúc sa o stenu. "Nikdy som mu neodpustila, že ťa odviedol preč..."
Ani som nežmurkla. Vzala som do hrsti svoje vlasy a odstrihla ich od korienkov. Tie, čo mi ostali v ruke som pustila na zem.
"Milovala som ťa...."
Druhý prameň havraních vlasov dopadol na koberec.
"Dala by som všetko, keby som mohla vrátiť čas...."
Vlasy na zemi pribúdali.
"Si moja dcéra a ja ťa stále ľúbim." Pozrela na mňa akurát vtedy, keď som si odstrihla posledný prameň vlasov.
Utrela si slzy a vstala. Podišla ku mne a ešte raz mi hrebeňom prečesala vlasy, ktoré mali rôznu dĺžku. Unavene sa usmiala.
"Poď sa najesť do kuchyne. Pripravila som ti teplú polievku." Otočila sa a vyšla z izby.
Len čo zavrela dvere, pozrela som do zrkadla. Vlasy mi stáli každý na inú stranu.
"Musím s tým niečo urobiť. Takto budem príliš nápadná, keď budem chodiť medzi ľuďmi." S touto myšlienkou som vstala a podišla ku polici z elixírmi. Našla som to, čo som hľadala. Na ex som vypila obsahy asi troch fľaštičiek. Pokožka mi horela a korienky vlasov ma boleli. V očiach som cítila pulzujúcu bolesť a keď som ich zavrela, tak sa znásobila. Zuby som pevne zaťala, takže ma tiež začali bolieť. "Je to len vedľajší účinok, o chvíľu to prejde!" S posledným slovom vysloveným len v mojej mysli všetko pominulo. Otvorila som oči a prešla pomaly, cez izbu ku zrkadlu. Opäť zmena. Zo zrkadla na mňa hľadela dobre vyzerajúca žena, tmavé vlasy dostali zdravý lesk a v jemných kučerách mi padali na ramená. Pokožka mi síce ostala smrteľne biela, no zjemnela a zahojili sa na nej rany a škrabance. Jediné čo na nej ostalo a nemalo tam byť boli dve malé jazvičky na krku akoby po uhryznutí. Pery nabrali zdravú červenú farbu a zuby mi obeleli. No tmavé oči ostali chladné, bez citu, ako dva prázdne tunely vedúce nevedno kam. Na ich konci bola temná skrýša, ktorá uchovávala mnoho spomienok. To som však vedela iba ja. Zo skrine som vybrala čierny korzet a potom som si dala rýchlu sprchu. Teplá voda mi pomohla. Očistila mi kožu od prachu a špiny z Azkabanu a myseľ mi oslobodila od mnohých temných myšlienok.
Musím sa priznať, že som v tej sprche takmer zabudla, prečo som sa vrátila domov. Namiesto môjho špinavého a dotrhaného habitu som si obliekla čistý. A mlčky som zošla do kuchyne. Matka sedela za stolom a čítala noviny. Zarazene na mňa pozrela, ale na nič sa neopýtala. Pred stoličkou za vrchom stola bol položený tanier s horúcou polievkou. Ticho som si sadla a najedla sa. Keď som položila lyžicu do prázdneho taniera, pozrela som na matku.
"Otec je na služobnej ceste. Vráti sa o tri dni," povedala a pohladila ma pohľadom.
"Nevráti sa." Usmiala som sa a podišla som k drezu. Vybrala som zo zásuvky
kuchynský nôž a pomaly som sa otočila.
Nikdy nezabudnem na matkin výraz.
Naprázdno preglgla. "Čo ideš robiť s tým nožom, zlatíčko?"
Prešla som cez kuchyňu a zamkla som dvere.
"Claire!" vykríkla.
Jedným skokom som bola pri nej a pevne ju chytila za ruky.
"Zbohom matka!" povedala som neskrývajúc odpor. Jemne a pomaly som zasúvala ostrú čepeľ medzi jej prsia, na ktorých ma odchovala. Oči sa jej zahmlili a ústa ostali pootvorené. Napätie v jej tele povolilo a ustúpila o krok dozadu. Plytko dýchala a šokovane na mňa pozrela. V ruke zvierala svoj prútik ale nenabrala síl, aby ho zdvihla a zabila ma.
"Claire!" zašepkala urobila ešte jeden krok a potom sa zrútila na zem. Hrudník, v ktorom mala nôž sa jej prestal dvíhať. Zažmurkala som a až teraz som si uvedomila, že na líci ma niečo chladí. Inštinktívne som priložila prsty na to miesto a potom na nich pozrela. Bola to akási voda. Jemne som sa dotkla prstami jazyka a ochutnala tu tekutinu. Mala slanú chuť. Neveriacky som pozrela na prsty. Nemohla som tomu uveriť.
"Slzy?" zašepkala som do ticha kuchyne, v ktorej sa ozývalo ten tikanie nástenných hodín. Prešla som pohľadom na chladné telo matky. Sadla som si k nej a jemne vytiahla kuchynský nôž z jej tela. Potom som vzala prútik a zacelila reznú ranu. Zdvihla som ju do vzduchu a vyniesla na záhradu, kde som jedným švihnutím prútika vytvorila jamu. Do nej som uložila matkine telo. Keď som ju zasypala, trávnik na záhrade vyzeral ako predtým, akoby sa nič nestalo. Vrátila som sa do domu a uvarila som si čaj.

O niekoľko hodín neskôr som kráčala po mokrom chodníku. Nočný Londýn ožíval. Okolo mňa prechádzali ľudia, niektorí do mňa nechtiac vrazili a ponáhľajúc sa nemali čas sa mi ospravedlniť. Bolo mi to jedno. Obaja moji rodičia boli teraz mŕtvi. Nad naším domom sa vznášala zelená lebka s prekríženými hnátmi. Nemal kto smútiť, či plakať. No toto temné znamenie patrilo k mojej identite. Ku mne samotnej. Usmiala som sa. Pomsta bola dokončená. Viac mi nebolo treba. Uvažovala som, čo bude ďalej, no nenapadlo ma nič, len sa vrátiť k práci, ktorú ovládam. Vrátiť sa k jedinému mužovi, ktorý mi rozumel, vedel čo potrebujem a vždy mi to dal. Zašla som do slepej uličky, kde nik nebol a kde bola dostatočne hustá tma aby som sa mohla odmiestniť. Bolo mi fuk, že som v oblasti obývanej muklami, uprostred Londýna. Aurori už po mne určite pátrajú. Ministerstvo má vlastné cestičky, ako vypátrať smrťožrútov. Pri mojej neopatrnosti sa čudujem, že ešte nie som mŕtva. Toto všetko moje prekliatie. Navždy budem blúdiť po svete a bažiť po krvi!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama