7. kapitola- Slizolinská princezná

23. února 2011 v 20:58 | Christina |  Snapovo Tajomstvo
Pred šiestimi rokmi
Katrin. Jediné čo mi darovala matka. Meno. Nič viac som od nej nedostala. Ani vysvetlenie, prečo ma v tú chladnú noc nechala pred sirotincom. Celých jedenásť rokov som sa domnievala, že som jej jednoducho prekážala. Bola som len niekto, kto jej stál v ceste. Dala mi mizerný život, ktorý nič neznamenal a meno, ktoré nemalo budúcnosť. Katrin... Katie...
Údajne som naháňala deťom hrôzu. Vraj som bola ich zlými snami. Stránili sa ma a tak som sa stala samotárkou. Deti ma prezývali- čarodejnica. Boli ku mne kruté a tak som im to oplácala. Väčšinou sa to dialo bez môjho vedomia. Malé nehody... Vždy som to pripisovala len náhode, či osudu. Vždy keď som sedela v pracovni riaditeľky sirotinca, u madam Hollystreetovej tvárila som sa, že sa ma to netýka.
"Katrin," oslovila ma prísne. Vždy ma volala Katrin. Moje meno vyslovila akoby to bola hnusná choroba a ona by sa mohla nakaziť. Nenávidela som keď ma tak volala. "Vysvetli mi ako sa Jack Brown dostal na tú strechu?" Ruka, v ktorej držala ružovú šálku s čajom, sa jej chvela.
Zamračene som sledovala hnedé topánky, ktoré som mala obuté. Kedysi mohli byť veľmi pekné. Kožené so zlatou prackou... kedysi. Teraz boli vyblednuté, obité, pracka na nich nebola a na ružovkastý koberec kvapkalo blato.
"Odpovedz!"
"Neviem."
"Klameš!" Vyštekla a šálka s treskotom dopadla na stôl. Nervózne som žmolila šaty z tvrdej, nepoddajnej látky. Možno pred sto rokmi boli modré, teraz na mnohých miestach svietili sivé záplaty. Farba bola vyblednutá. Naozaj som nevedela ako sa tam ten odporný pehavý škriatok dostal. Jack sa mi stále posmieval. Volal ma škaredá bosorka! A keď som okolo neho prechádzala, začal kričať: "Upáliť! Upáliť..." Len som si pomyslela... A odrazu vrieskal na streche a mával tými malými tučnými rukami.
"Katrin, naposledy ťa žiadam, aby si mi povedala pravdu, inak ťa budem musieť potrestať." Ústa sa jej vykrivili do posmešného úškľabku a malé falošné očká na mňa hľadeli.
"Aj tak na nič iné nečakáte!" Povedala som drzo.
Hollystreetová sa víťazoslávne usmiala. "Nuž, nedávaš mi na výber. Sama si si vybrala!"
Mojím trestom bola "samotka" v podkroví. Deti sa tam báli chodiť, no pre mňa to nebol trest. Pavúky, prach, tma a samota- neboli pre mňa trestom.
"Tu môžeš premýšľať nad tvojou nekonečnou zlobou, Katrin! Nečudujem sa, že sa ťa matka nechala pred mojím sirotincom!" Tresk! Drevené dvere sa s buchotom zavreli a za nimi zmizla tvár riaditeľky. Obklopila ma tma.
Sadla som si do prachu a rukou som kreslila do prachu. Cez malé okienko sa do vnútra nedostávalo ani svetlo a ani čerstvý vzduch. Všetko páchlo zatuchlinou a naftalínom. No, doliehal ku mne krik hrajúcich sa detí.
Do prachu na drevenej podlahe padla slza. Rýchlo som si ju utrela. Neurobím im tú radosť! Budem silná. Budem silnejšia ako všetci ostatní!
Schúlila som sa do tmavého kúta na starú zvlhnutú deku. Čas som si krátila tým, že som si predstavovala svoj život za múrmi sirotinca. V tých predstavách som mala mamu a otca. Sedeli sme v záhrade pri nedeľnom obede. Moja mama bola prekrásna žena. Vyzerala ako z krásnych obrazov. Bola taká dokonalá. A môj otec? Gentleman. Vedel sa správať za každých okolností. Mal tajomný úsmev a ten sa mu šibalsky odrážal v očiach. Hlavne keď sa zadíval na mamu. Ja som mala na sebe prekrásne oranžové šaty a na rukách som mala rukavičky. Biele ako sneh....
Zdvihla som svoje ruky do matného svetla. Boli zafúľané. Nechty som mala dolámané a za nimi asi trojročnú špinu. Na dlaniach mi svietili čerstvé škrabance, po tom čo som chcela Billovi dokázať, že aj dievča vie liezť po stromoch. No a na chrbte pravej ruky som mala nepeknú modrinu. Schovala som si ruky pod šaty. Moje vlasy vyzerali ako slama. Blond vlasy vyťahané od slnka mi vytŕčali na každú stranu. Vrátila som sa k predstavám.
Zobudili ma prichádzajúce hlasy.
"Každý mesiac som vám posielal slušné peniaze!" začula som nahnevaný mužský hlas. "Vysvetlite mi teda ako je možné, že je zatvorená niekde v podkroví?"
"Pane...ja..." habkala riaditeľka.
"Dosť!" zahriakol ju. "Otvorte tie dvere! Okamžite!"
Počula som ako riaditeľka vyberá zväzok kľúčov. Štrngali jej v rukách. Posadila som sa.
"Uhnite!" ozval sa opäť muž. "Alohomora!"
Nevedela som čo to čudné slovo znamená, ale cez kľúčovú dierku prenikol modrý lúč svetla. Ozvalo sa šťuknutie. Dvere sa otvorili a s dvomi postavami vošlo do miestnosti svetlo z lampáša. Malá zavalitá riaditeľka vyzerala, že o chvíľu zamdlie. Vysoký elegantný muž sa spočiatku tváril veľmi rozčúlene, no po pár sekundách v podkroví bol doslova zhnusený.
"Kde je?" zrúkol na riaditeľku. Riaditeľka podvihla lampáš a pristúpila ku kútu kde som sedela. Osvetlilo ma svetlo. Prižmúrila som oči.
"Dobrotivé nebesá!" zaúpel. "Čo ste to s ňou porobili?!"
"To dieťa," nadýchla sa. "Je nezvládnuteľné!"
Pristúpil ku mne. "Vstaň, Katie." Povedal jemne.
Nerozumela som. Kto je to? Odkiaľ ma pozná?
Natiahol ku mne ruku. Pomaly som vytiahla ruku, no keď som videla jeho ruku v čiernej elegantnej rukavici a moju zafúľanú, len som pokrútila hlavou. Pomaly som vstala.
Premeral si ma skúmavým pohľadom. Potom sa otočil k riaditeľke a prebodol ju pohľadom.
"My dvaja sme ešte neskončili!"
"Vyhrážate sa mi?" zapišťala.
"Áno. Presne tak!" povedal tvrdo. "Poďme."
Nohy sa mi triasli a nepamätám sa ako sme sa dostali do riaditeľkinej pracovne. Muž hodil na jej stôl kožený mešec. "Toto je posledná splátka, aj keď si myslím, že si ju vôbec nezaslúžite!"
"Povedali ste, že sa mám k nej správať ako k ostatným." Líca jej naberali ružovú farbu.
"Nevšimol som si, že tam hore boli aj ostatné deti!" zrúkol. " Neurážajte moju inteligenciu, slečna Hollystreetová! Inak za seba neručím!" V pravej ruke silnejšie zovrel vychádzkovú palicu.
Hollystreetová trochu cúvla. Zo strachom v očiach sa zadívala na palicu z ebenového dreva so striebornou dračou hlavou. Veď je to len palica, napadlo ma. Je to síce veľmi pekná vychádzková palica. Ale len palica!
Muž sa zadíval na krb, v ktorom horel oheň. Siahol do vrecka a pristúpil ku krbu. Čosi doň hodil a plamene sa rozhoreli smaragdovo zelenou farbou.
Opäť natiahol ruku smerom ku mne. "Teraz sa ma už budeš musieť chytiť. Nechcem ťa stratiť niekde v sieti..."
Nerozumela som o čom hovorí. Asi to bol nejaký blázon. No ak mi pomôže dostať sa odtiaľto... Pristúpila som k nemu a chytila som sa jeho ruky. Podišli sme k krbu. On hádam nechce, aby som vošla do horiacich plameňov!!!
"Nič sa neboj," povedal akoby, presne vedel na čo myslím. Akoby vycítil moje obavy. "Neboj sa. Tie plamene nepália. Len sa ma pevne drž."
Pevne som stisla jeho ruku. Otočil sa k Hollystreetovej. Z vychádzkovej police vytiahol kratšiu drevenú paličku.
"Obliviate!" Z paličky vyšľahlo červené svetlo a zasiahlo riaditeľku do hrude. Ostala stáť ako primrazená.
Potiahol ma za ruku a vošli sme do plameňov.
"Summerwill!" zvolal a celý svet sa rozkrútil. Zmes farieb sa mi mihala pred očami. Žalúdok som mala ako na vlnách. Zavrela som oči. Odrazu...
Vypadla som na dlážku v priestrannej kuchyni. Muž vyšiel z krbu s pobaveným úsmevom na perách.
"Vitaj doma, Katie..." usmiala sa žena s hnedými očami a svetlo hnedými vlasmi.
"Ďakujem, Lucius." Muž športovej postavy vstal a podal mu ruku.
"Vy ste ma adoptovali?" To bolo jediné čo ma napadlo. Adoptovali?! To je dobrá blbosť. No žena sa láskavo usmiala.
"Áno, Katie- adoptovali- a teraz je Summerwill tvojím domovom. A teba čaká mnoho, dúfam, príjemných zmien."
Súčasnosť
Stála som vo svojej izbe. Dominovala v nej masívna posteľ s vyrezávanými stĺpikmi. Strieborné prikrývky boli ledabolo prehodené a vankúše boli porozhadzované kade tade. Na stole som mala pohádzané knihy do školy a niečo som už mala nahádzané v obrovskom kufri na ktorom svietili dva erby. Rokfortský a Slizolinský. Dvere do môjho obrovského šatníka boli otvorené a ja som stále nevedela čo si mám obliecť. Zadívala som sa najskôr na stenu, kde visel tucet zarámovaných fotografií. A potom mi zrak padol na stôl kde som mala v striebornom ráme fotografiu s Dracom. Zadívala som sa z okna. Mala som všetko. Rodičov, ktorí ma milovali. Priateľa. Život po akom sa mi pred šiestimi rokmi ani nesnívalo. Stala som sa Slizolinskou princeznou.
Prečo som len mala pocit, že mi niečo chýba? Akoby som nebola úplná.
"Katie!" zakričala mama.
"Áno?" strhla som sa.
"Prišiel Draco..." nedopovedala, pretože ju prešil dupot nôh hore schodišťom. Dvere sa rozleteli.
"Ty ešte nie si zbalená?" Draco zúžil svoje sivé oči. Namiesto bozku si zložil ruky na prsiach.
"Aké prekvapenie..." zatiahol za ním hlas americkým prízvukom.
"Och sklapni Whitney..." prevrátila som očami. "Musíme ti tento rok niekoho nájsť. Už si ako tŕň v zadku..."
"Počuješ bratranec...?" zatiahol Draco. "Katie si myslí, že si ako tŕň v zadku."
"Náklonnosť je vzájomná..." uškrnul sa.
Vytiahla som prútik a pár krát som ním nervózne švihla. Nedobalené veci poslušne naskákali do kufra.
Zišli sme dole. (Daniel samozrejme frflal nad váhou kufra.)
"Vingardium leviosa..., chlapci." Zasmial sa otec keď videl ako fučia s mojim kufrom.
"Prečo nás to nenapadlo..." zahundral Draco. Švihol prútikom a upravil si vlasy.
Chalani vošli do plameňov v obývačke.
Otočila som sa.
"Oci, si v poriadku?" v posledných dňoch sa mi zdal viac ako napätý.
Vypočula som si nechtiac ich rozhovor s mamou. A ten predčasný návrat z dovolenky neveštil nič dobré...
"Všetko je v poriadku, zlatíčko..." a jemne ma postrčil do zelených plameňov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama