4. kapitola- Na cestách

24. února 2011 v 21:29 | Christina |  Bewelirova brána
Rozprávač sedel pod mohutným dubom ponorený do vlastných myšlienok. Bafkal z fajky a krúžky sladkého dymu sa nad ním vznášali a lákali obyvateľov dediny, aby si prisadli a vypočuli jeden z mnohých príbehov ktoré poznal. Neprišiel však nik. Prisadlo si k nemu len malé dievča. Veľkými zelenými očami sledovalo rozprávača a čakalo na príbeh, ktorý mal patriť len jej.
"Legendy slúžia na to, aby zabávali ľudí a dovolili im snívať o časoch dávnych. Niekedy je však nutné, aby sa stali skutočnosťou," začal ticho. "V hustom lese na konárik ako víla sadá, v celej svojej kráse, štíhla čiernovlasá dryáda. Obletuje, k tancu zvádza, po špičkách sa prikráda, stvorenie, čo často vídam, modrooká dryáda. Po špičkách sa ku mne blíži, čo to ale v rukách drží? Vzácny nápoj z divých ruží, po tom moje srdce túži Pijem, hltám takmer do dna pozerá sa na mňa stále zvodná... čiernovlasá dryáda... zrazu mi kalich z ruky vypadá...Bezmocný už k zemi padám... v jej očiach dôvod hľadám... ani slzy v očiach nemá krásna mladá dryáda...Bezduchý na zemi ležím ovial ma voňavý vánok svieži, sklonila sa dryáda kalich z ruky vyberá ticho lesa na mňa sadá aká to len bola zrada... už viem ako trpko sa spláca nevera..."
"Tú pieseň poznám!" skríklo červenolíce dievčatko. "Bol to skutočný príbeh? Naozaj ho očarila?"
"Možno áno a možno nie," rozprávač sa záhadne usmial. "No poznám príbeh o istom bardovi, ktorý dryádu miloval. A nebola to len hocijaká dryáda, ale kráľovná lesa Tuel. A ona milovala jeho. Zachránila mu život. Sedávali v tôni veľkého dubu a zhovárali sa celé hodiny, či dni. Tuel však nikdy nemohla opustiť les a strom, ktorého bola súčasťou a ani bard nemohol odísť. Poznal príliš mnoho tajomstiev lesa a dryád. Hovorí sa, že sestra kráľovnej žiarlila na vzácny cit, ktorý ona nikdy nepoznala. A tak v jedno ráno keď padala rosa, bard ležal mŕtvy pod starým dubom. Vedľa neho ležal pohár. Tuel nad jeho telom trúchlila celé dni, mesiace. Hrob, ktorý naveky pochoval jej lásku, bol celý z machu. Po rokoch aj dub, bol obrastený zeleným machom. Možno takto budú naveky spolu."
"Ty tomu veríš?" opýtalo sa dievčatko.
"Verím, že fantázia je silnejšia než vedomosť. Že mýty majú väčšiu moc než história. Že sny sú mocnejšie než skutočnosť. Že nádej vždy zvíťazí nad skúsenosťou. Že smiech je jediným liekom na smútok. A verím, že láska je silnejšia než smrť."
"Pekný príbeh...." usmialo sa dievča a rozbehlo sa dlhou lúkou za hrami, ktorými rozumejú len deti.
"Pekný..." prisvedčil rozprávač sám sebe. Privrel oči a na perách sa mu pohrával úsmev. Otvoril oči a zadíval sa do konárov dubu. Na chvíľu sa mu zazdalo, akoby sa naň ho usmievala tvár mladej ženy. "Ja viem, že to tak nebolo, ale nikto nechce počuť pravdu..." šepol na svoju obranu. Koruna z lístia nad hlavou sa jemne zachvela, akoby nesúhlasila.
V inom lese sa tiež chvelo lístie, ako by súcitilo s tými, ktorých prichádzajúce udalosti znepokojovali. V hĺbke lesa sedela bytosť skrz naskrz premknutá nadčasovým poznaním. Spriadala mágiu. Obklopovala ju jemná hrejivá žiara; hoci sedela na holej zemi, jej bohato sfarbené šaty však neznečistila ani vlhkosť, ani hlina lesnej pôdy. To preto, že sila jej zaklínadla ju držala pár centimetrov nad zemou. I keď mala zatvorené oči, videla, čo potrebovala. Alebo skôr koho potrebovala.
Dlane držala obrátené nahor a oči upierala na čiernovlasú ženu, ktorá sa vznášala naproti nej. Nebola s ňou fyzicky v lese. Obe plávali v prúdoch tajuplnej sily, ktorá okolo nich vytvárala akési mystické spojenie. Vysielali svoje vedomie pozdĺž krehkých siločiar, aby cudziu mágiu obsiahli.
Plavovlasá čarodejnica vyzerala tak krehko. Sedela nepohnute, oči mala zatvorené a od sústredenia sa jej okolo očí tvorili malé vrásky. Naplno sa sústredila a napriek nebezpečenstvu čo číhalo, sa nehodlala vzdať svojej vášne. Učila sa. V duchu starobylej elfskej mágie vnímala prepletené zväzky energie každej živej bytosti v lese. Ich vedomie uchopila a ľahko, bez toho aby na nich páchala sebe menšie násilie, pretvorenej k potrebám spoločnosti. Takto Sethy používali svoju moc: jemne, tkala z vlákien všadeprítomných prírodných síl magickú sieť, ktorú bolo možné využiť.
Morwen sa dotkla mágie myslí a pochopila. Uvedomila si, že jej schopnosti nadobúdajú rozmerov, o ktorých sa jej ani nesnívalo a ktoré sa vymykajú ľudskému chápaniu. V porovnaní s tým, čo kedysi považovala za hranice svojich možností, sa teraz stávala niečím čomu sama nerozumela. A s týmto vedomím si bola istá, že jedného dňa príde na to, ako si také vedomosti podmaniť, ak bude mať dostatok času. A čas bol teraz tým najcennejším. Amulet na krku ju začal odrazu páliť. Lístie odrážalo ozvenu detí vzdialeného vetra. Morwen uprela modré oči na Sethy vznášajúcu sa oproti nej, lebo obe odtrhli svoje myšlienky, akoby ich niečo vyrušilo. Prehovorila bez toho aby otvorila ústa.
-Sethy? Prečo? Prečo ja? Som najmladšia...?-
- Chcela som sa spojiť so sestrou, a ty jediná si počula moje volanie Morwen- jej hlas znel ako cingot podkov po kamennej dlažbe.
-Čo sa to deje?-
- Ja nemám odpovede na všetko, ale do nášho sveta začal prenikať nový druh mágie. Nepoznaný a nepatrí sem.-
Myšlienky, ktoré preklenuli vzdialenosť medzi nimi, zatiaľ čo sa zvoľna znášali k zemi, boli plné obáv. Sethy pokračovala. - Nám všetkým by dobre poslúžilo, keby sme mali viac času, ale čas plynie podľa vlastnej vôle a snáď si pripravená.-
-Pripravená?-
Potom sa v mysli Morwen objavil pocit - a ona v ňom rozpoznala obavy.
-Či si pripravená, alebo nie, je čas...-
V Morweninej mysli sa ukázalo pár obrazov, ktoré sa mihali rýchlo za sebou. Pochopila, že Sethy jej posiela "mapu". Spojenie tak ako nečakane nadviazali, tak rýchlo sa pretrhlo.
Morwen sa zvalila na posteľ a bolestivo si pošúchala spánky. Spojenie ju vystrašilo a vysalo z nej energiu. Cítila ako sa jej únavou chvejú nohy.
Eric sa opieral chrbtom o kmeň stromu. Pobozkal Britu do vlasov a ona sa schúlila hlbšie do jeho náručia. Vdýchol jej vôňu z ktorej sa mu ešte stále podlamovali kolená a búšilo srdce. Brita si tíško povzdychla. Pozerala sa do neznáma. Pred nimi sa lesíkom preplietal plytký potok a šere pod hustými krami je halil do jemných chladných tieňov.
Britinina služba sa pre dnešok skončila, takže oni dvaja sa vykradli, aby mohli byť spolu osamote. V lese sa Eric trochu uvoľnil a bol teraz pokojnejší než za posledných niekoľko mesiacov, ale napriek tomu ho stále čosi znepokojovalo. Milovali sa pod stromami a teraz si len tak užívali a tešili sa zo vzájomnej blízkosti, ale Martinovi k spokojnosti niečo chýbalo.
Zašepkal jej do ucha: "Bri, prial by som si, aby to takto ostalo naveky."
Povzdychla si a máličko sa zavrtela. "Ja tiež, Eric. Si muž, ktorého milujem. Mám pocit, že nemôžem chcieť viac."
"Až toto skončí-"
Prerušila ho. "Až toto skončí. Potom si pohovoríme. Poď musíme ísť späť." Náhlivo sa obliekala a Eric ju obdivne pozoroval. Nemala v sebe nič z krehkého pôvabu žien, ktoré poznal z domova. Jej vzhľadu kraľovala akási húževnatosť, podmaľované silnú ženskosťou. Nebola pekná podľa všeobecných merítok, ale bola nápadná a vďaka ohromujúci sebadôvere a samostatnosti, ktoré v nej Martin videl, sa mu zdala úchvatná, a dokonca krásna. Vo všetkých ohľadoch ho silne zaujala.
Doobliekal sa, a ako stačila vykročiť, vystrel k nej ruky, otočil ju a pritiahol k sebe. Vášnivo ju pobozkal a potom povedal: "Nemusím prehovoriť a ty rozumieš mojím prianím a túžbe. Čakal som na teba príliš dlho."
Zdvihla hlavu a zadívala sa do jeho tmavých očí. Natiahla ruku a pohladila ho po tvári. "A ja na teba." Nežne ho pobozkala. "Musíme sa vrátiť."
Nechal ju, aby ho viedla do blízkej dediny. Keď vyšli z lesa, blížila sa k nim dvojica strážcov. Zastavili a jeden z nich vyhlásil: "Veliteľ, práve sme sa chystali pre vás dôjsť."
"Veliteľ?" Pozrel na druhého muža, ktorý nepatril k jeho oddielu. "Čo sa deje?"
"Vojaci sú pripravení vyraziť. Na rozkaz kráľovnej Katrin a pod vaším velením." Sľúbil kráľovnej, že to nájde, ale nečakal, že to bude takto skoro.
"Až splníte úlohu, vrátiš sa ako náhle to bude možné," šepla Brita.
Vietor dul ďalej, až dospel k vysoko položenému chodníku tiahnucemu sa nad vzdialeným údolím, kde sa skrývala skupina mužov. Krátko sa dívali na juh, ako by pátrali po zdroji onoho nepatrične znepokojujúceho vzdušného prúdu, potom sa však vrátili ku sledovaniu planiny. Dvaja z nich, ktorí boli najbližšie okraji, strávili dlhú dobu v sedlách; odpovedali tým na hlásenie prieskumné hliadky. Pod nimi v priesmyku sa zhromažďovalo vojsko nesúce nepekné prápory a pútače. Vodca, prešedivený vysoký muž s čiernou páskou cez pravé oko, sa vyklonil "Je to tak zlé, ako sme sa obávali," vyhlásil tlmene.
Skupinkou to otriaslo a ozval sa znepokojený šepot.
Muž s páskou cez oko chvíľku ticho sedel a potom pohlasne zauvažoval. "Nuž, neviem, ale stretnúť sa s Hagarovým vojskom..." So zhrbeným chrbtom sa odplížil k miestu, kde stál vysoký Svetlovlasý muž a držal koňa.
"Čo navrhuješ, priateľu? Je to naozaj také zlé?"
Seraph spoza prižmúrených očí sledoval krajinu. Jeho mocná postava sa týčila nad všetkými, ktorý ho obklopovali. Ani sa nebolo čomu čudovať, veď kráľ povolal všetkých mužov do vojny. Na ochranu karavany si mohol vodca najať len pár zkrachovancov. Seraph vedel, že ak by sa niečo zomlelo- bol by na to sám. Preto sa rozhodol stretu vyhnúť.
"Nie, je to horšie," zašepkal. "Podľa počtu ohňov sa tu schyľuje k pekelnej búrke. Nepustia nás. Teda nie bez strát. Olúpia vás o majetok, o ženy ,o česť -aj o život..."
Vodca nasadol na koňa: "A záleží na tom? Až nás objavia, zoberú všetko, čo máme. Je to otázka času. Skôr či neskôr. Ide to všetko dole vodou. Myslím s celou touto krajinou." Zahundral nespokojne.
"Myslel som, že je tvojou prioritou ochrániť ich..." Seraph kývol hlavou smerom k ľuďom, ktorí nervózne postávali pri vozoch.
"Ja len nemám rád prekvapenia."
"Nie je to až také prekvapenie. Dalo sa to čakať." Povedal chladne Seraph. "Vedel si, že nás to čaká, preto si ma najal."
"Ako dlho?" opýtal sa vodca. "Ako dlho potrvá kým nás nájdu?"
"Určite majú okolo hliadky. Dva dni." S ponurým úsmevom dodal: "Pôjdeme cez les. "
"Si blázon, chceš ísť so ženami a deťmi cez Oesthenský les? To sa môžeme radšej vydať do rúk vojakom!"
"To sa nestane," precedil Seraph. "Ani jedno a ani druhé. Zaplatil si mi, aby som vás bezpečne dopravil do Mathalu a ja to hodlám splniť."
Vodca zvesil plecia. A zadíval sa na les, ktorý sa týčil na opačnej strane. "Tak teda poďme."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mary Depp Snape Mary Depp Snape | Web | 24. února 2011 v 21:35 | Reagovat

ahoj,mám na blogu petici,proti new administraci blog.cz...kdo je nespokojen,at' se zapíše..třeba to někam povede..nwm,pa

2 Kačí Kačí | Web | 27. února 2011 v 13:20 | Reagovat

Ahoj :( Moc tě prosím o pomoc! Pls přečti si 1.článek na mém blogu a pochopíš! Moc prosím!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama