4. Chlieb a soľ

23. února 2011 v 18:33 | Katie Lee |  Západné pobrežie
Keď Keylee otvorila oči, cítila sa zvláštne. Ležala vo svojej posteli pod duchnou. Jej vnútro však hovorilo, že niečo nie je v poriadku. Zažmurkala. Strop izby bol zvláštne zaoblený. Posadila sa, aby sa poobzerala okolo. Keď videla maličkú miestnosť, uvedomila si, že utiekla z domu. Spomenula si na udalostí minulej noci a zrazu si želala, aby mohla znova zaspať. Po chvíli vstala. Bosé nohy sa dotkli drevenej podlahy. Stála uprostred malej izbičky, ktorá mala jedno malé okno. Všade boli povešané závesy a oblečenie. Zo stropu viseli vysušené bylinky. A voňalo tam mätou. Všetky steny boli natreté na žlto. Zbadala svoje šaty a tak si ich rýchlo obliekla. Prešla ku dverám. Predelené boli na polovicu takže sa dala otvoriť len spodná alebo len vrchná časť. Chytila sa kľučky a otvorila ich. Privítal ju jemný letný vánok. Bol trochu chladný. Od dverí viedli tri drevené schodíky. Zišla dolu. Obzrela sa na dom, z ktorého vyšla. Nebol to dom, ale koč. Mal veľké červené kolesá a natretý bol na žlto. Keylee naň nechápavo pozerala až kým nezačula hovor.
Vyšla spoza koča rovno ku ohňu.
Okolo sedelo asi sedem žien. Všetky mali tmavú pleť, čierne vlasy a divoké oči. Boli bosé a všelijako poobliekané. Okolo nich pobehovalo zopár detí. Chvíľu na nich pozerala.
Cigáni.
Nevedela, či sú priatelia alebo ju považujú za zajatca. Keď však zacítila lahodnú vôňu, čo sa dvíhala z kotlíka nad ohňom, neváhala.
"Dobrý deň." Ozvala sa neisto.
Ženy sa obzreli. Jedna z nich vstala a prešla k nej.
"Tak konečne jsi se vzbudila. Pridaj se k nám." Vzala Keylee za ruku a viedla ju k ohňu. "Moje meno je Carmelita"
"Ja som Keylee." Usmiala sa milo. A strach z nej opadol.
Usadila sa medzi ženy. Carmelita jej podala misku s polievkou. Keylee poďakovala.
"Jez pomaly, tvúj žalúdok bol dlho prázdnej, a navyše je to horké!" usmiala sa na ňu.
Keylee si polievku fúkala a opatrne jedla. Bola výborná. Ženy pri ohni sa o niečom zhovárali v smiešnom jazyku, ktorému Keylee nerozumela. Keď dojedla položila misku ku ohňu.
"Ako se cítiš?" zaujímala sa.
"Dobre, ďakujem." Usmiala sa. "Ďakujem za záchranu. Ako sa vám odvďačím?"
No odpovede sa nedočkala. Všetky ženy zrazu vstali a rozbehli sa ku lesu. Odtiaľ sa vracali chlapi. Všetci boli rovnako tmavý, s divokými očami a vlasmi ako uhoľ. Všetci, okrem jedného. Tento zvláštny muž, medzi nich nezapadal. Mal hnedé vlnité vlasy, modré oči a jeho pleť bola bledá, ako Keyleena. Oblečené mal to, čo ostatní. Platenú košeľu, vestu vyzdobenú ligotavými ozdobami. Nohavice nosením vyšúchané a čižmy.
Ženy im bežali oproti. Kvetinové, farebné sukne sa vlnili. Iba Keylee ostala stáť pri ohni. Ženy vystískali svojich mužov a pomohli im s drevom. Spoločne došli ku ohňu a zložili drevo.
"Jako vídím, náš hosť je v porátku." Prehovoril starý cigán.
"Dnes večer, usporiadame oslavu!" vyhlásil.
Všetci začali výskať a podskakovať.
Keylee sa usmiala.
"Carmen!" Oslovil ju starec, "dej jej ňjáké šaty." Potom sa otočil na ostatných. "Čo stojíte! Ak chceme večer oslavovat, treba všechno pripraviť!"
Celej osade rozkázal, čo majú robiť. Rozdeľoval úlohy, bol ich vodcom.
Carmen zobrala Keylee za ruku a viedla ju naspäť do koča. Vyšli po schodíkoch.
"Keyleeta. Neco pjekné ti nájdeme...." prehadzovala oblečenie. Keylee si sadla na posteľ.
"Prečo nemôžem ostať v mojich šatách?" opýtala sa ticho.
Carmen na ňu pozrela: "Teť patríš k nám, ak tu chceš bývat, jesť a tancovať s nami, musíš vyzerať ako my, musíš prispieť rukou k dielu."
"Dobre." Povedala trochu zahanbene.
"Tady to je!" Carmen vytiahla z truhlice kvetinové šaty. Keylee si ich obliekla bez námietok. Potom Carmen vzala tmavočervenú šatku so strapcami a uviazala jej ju okolo pása. Na krk je povešala korále a do vlasov jej dala kvet.
Carmen sa usmiala. "Pojď, pomožeš mi s večerou."
Dni strávene s cigánmi nemohli byť jednotvárne. Neostávali na jednom mieste dlhšie ako päť dní. Cez deň sa pracovalo, Keylee sa musela prispôsobiť ich spôsobu života. Cigáni chodili z mesta do mesta, zarábali si tancom a spevom. Kupovali čoho bolo v dedine navyše a predávali to, čo v dedine chýbalo. Spoločnosť jej robila Carmen. Večer sedávali pri ohni a hrali a spievali. Keylee sa pomaly učila slová piesní. A cítila sa zváštne. Cítila sa slobodne.
Jedno krásne ráno vstala skôr ako obvykle. Carmen ešte spala a tak Keylee vyšla z koča. Zišla schodíkmi a vtedy si všimla, že oproti nej stojí obrovský vlk. Sivá srsť sa mu ježila. Ceril zuby a nepriateľský vrčal. Keylee zamrzla. Srdce jej prudko bilo. Začala ustupovať naspať do koča. Vtedy sa zpoza rohu vynoril ten zvláštny muž.
"Hasta!" kráčal priamo k vlkovi. "Hasta Maueya!" rozprával zvieraťu. Zdalo sa, že ho vlk nevidí. Stále sledoval Keylee.
"Čo to robíš..." opýtala sa v panike. "Uhryzne ťa."
Muž sa obzrel. "Ostaň kde si Keylee."
"Hasta Maueya, hasta." Prišiel k vlkovi a pohladkal ho po hlave. Vlk zrazu skrotol. Sklopil uši a privrel oči ako poslušný pes.
Keylee to sledovala s otvorenými očami. "Ako si to urobil?" Zišla po schodoch.
"Maueya, znamená Obloha. Vlčica patrí ku mne. Je mojou družkou." Nechal vlčicu, aby mu oblizovala tvár.
"Je priateľská len nepozná tvoj pach... poď pomaly bližšie."
Keylee s rešpektom kráčala pomaly k mužovi a vlčici. Zdalo sa, že je všetko v poriadku.
Chytil ju za ruku a položil jej dlaň na Oblohynu hlavu. Jej srsť bola príjemná na dotyk. Vlčica otočila hlavu a zapichla pohľad do Keyleených očí. Jedno oko mala jasno modré a druhé hnedé. Keylee sa usmiala.
"Nepatríš k cigánom." Hladkala Oblohu.
"Nie. Pochádzam z ďaleka."
"Ako sa voláš?"
"Hovoria mi Tieň."
"To je zvláštne meno."
"Je to vlastne skratka. Tieň vlkov. Silaruta. To tvoje je tiež zvláštne."
"Áno." Priznala.
Keď prišiel večer, všetci sa zhromaždili pri ohni. Keylee sedela vedľa Carmen.
"Ten muž, Tieň, je s vami dlho?"
"Silaruta? On nie je s nami. Je raz tu a raz tam. Jeden nikdy neví kjde ho stretne.
Vtedy sa postavil starý muž. Bol tučný a dnes večer mal oblečenú bohato zdobenú vestu. Vyšívaná bola farebnými niťami a celá sa ligotala. Na hlave mal čierny klobúk so zvláštnym perom.
"To je Rue. Náš vodca... vajda." Šepla Carmen.
"Boli sme obdarený novým členom našej spoločnosti. Keyleeta..."
Všetky oči sa upreli na Keylee. Trochu nervózne vstala.
"Prijmi tieto skromné dary a buď členom našej rodiny." Mladý cigán vo vyšívanej bielej košeli, niesol striebornú tácku.
Keylee prišla bližšie. Na podnose bol krajec chleba a kôpka soli. Nechápavo pozrela na cigána.
"Zober si." Šepol.
Keylee zobrala štipku soli medzi prsty a posolila krajec chleba. Trochu hanblivo si z neho odhryzla. A všetci sediaci okolo ohňa vyskočili a tlieskali.
Usmiala sa. Rue jej podal ruku. "vitaj medzi nami, dieťa."
Keylee sa usmiala a poďakovala. Vzápätí ju Carmen chytila za ruku a vtiahla ju do víru tanca.
Jednoduchá kapela vyhrávala veselé piesne. Tieň hral na husle. Stál trochu bokom od ostatných hudobníkov. Obloha ležala pri jeho nohách a pozorne sledovala jeleňa, ktorý sa pomaly opekal na ražni. Keylee tancovala so všetkými. Nohy ju boleli a zo zeme sa prášilo. Tanečníci rozvírili prach ako sa zvŕtali okolo ohňa.
Keď si Keylee končene sadla, bolo už po polnoci. Vajda Rue rezal kusy mäsa a rozdeľoval porcie spravodlivo každému z osady.
"Vládzeš ješte?"
Keylee sa obzrela. Tieň si sadol vedľa nej.
"A ty?"
Usmial sa. "Hra na husle nie je taká náročná, ako tanec okolo ohniska. Toto si doma určite nerobila."
"Nie." Priznala. "Hráš naozaj dobre. Ako dlho si sa to učil?"
"Dlho."
"Keyleeta! Tady máš!" Carmen jej vtisla do ruky kus mäsa.
Obloha natiahla nos bližšie a uprela na ňu svoje zvláštne oči. Kelyee odtrhla malý kúsok a nechala Oblohu aby si ho vzala z jej ruky.
"Teraz už budete kamarátky." Hladil Oblohu Tieň.
"Zahráš dnes moju obľúbenú?"
"Iba ak budeš tancovať!"
Carmen sa usmiala. "Budem!"
Vstal a prešiel ku kapele. Vzal do rúk husle. Carmen chytila tamburínu. Hneď ako sa ozvali prvé tóny husieľ pustila sa do tanca.
Keylee ju sledovala s obdivom. Jej čierne vlasy sa leskli vo svetle ohňa. Volány na sukni dvíhali prach. Bosé nohy dupali do zeme. Náramky na jednom členku zvonili do rytmu. Carmen sa vlnila. Jej otočky boli tak vábivé. Všetky oči okolo ohňa sa upierali na ňu. Keď pieseň skončila, všetci prepukli do radostného potlesku a spolu z ďalšou melódiou sa roztancovali.
Nasledujúce ráno bolo veľmi náročné. Bolo toľko vecí, ktoré museli byť urobené. Všetky veci sa pobalili do kočov. Kone museli byť napojené a zapriahnuté do vozov. Cigáni sa chystali na cestu.
Postupovali pomaly. Niektorí kráčali vedľa vozov, iní sa viezli na vozoch alebo na koňoch. Na prvom voze sa viezol Rue, vajda.
Keylee kráčala vedľa voza spolu s Carmen.
"Tak, koľko piesní si sa naučila??"
Keylee sa usmiala. "Niečo áno."
"Hej! Keylee," dobehol ku nim Tieň. "Chce s tebou hovoriť Lucilla."
Carmen na neho prekvapene pozerala. A potom presunula svoj vystrašený pohľad na Keyleenu tvár.
"Kto je Lucilla?" nechápala Keylee.
"Je veštica. A čarodejka. Ona, s nikým nemluví. Jen keď sama chce. Choď!"
Keylee sa zhlboka nadýchla. "Kde ju nájdem?"
"Je v poslednom koči karavany." Povedal tieň.
Keylee stála až kým sa nepriblížil posledný koč. Vystúpila na jediný schodík. Otvorila oblé dvere a vošla do koča. Bolo tam tlmené svetlo. Zo stropu viseli bylinky a vysušené plody. Voňalo to tam mätou a harmančekom. V koči bolo málo miesta. Natlačená tam bola posteľ, skriňa, okrúhli stolík prikrytý šatkou a na ňom okrúhla kryštálová guľa. A jediná stolička. V najtmavšom rohu bolo obrovské kvetinové kreslo v ktorom sedela stará cigánka. Mala šatku okolo hlavy, na krku množstvo goralov a v nose náušnicu.
"Keylee." Usmiala sa. "Vitaj." Ukázala na stoličku.
Keylee prešla cez úzky priestor a sadla si na stoličku. Lucilla ju pozorne sledovala. Upierala na ňu svoje prenikavé, mladé oči. Nevariacky krútila hlavou.
"...kto by povedal, že dávne legendy a prorocvá majú pravdu? Kto by veril bláznom a mágom, kto by dúfal v pravdovravnosť cigánov..." Vstala z kresla, aby ho posunula bližšie k stolíku.
"Ponúkla by som ti čaj, ale viem, že by si si ho nedala." Vzala z police veľký hrnček a napila sa z neho.
Keylee ju ticho sledovala. Nevedela, čo si myslieť. Nevedela, čo povedať.
"Tým sa netráp, je mnoho ľudí, ktorí nevedia čo v mojej prítomnosti povedať." Usmiala sa. "Nemusíš nič hovoriť. Stačí keď budeš počúvať." Zapálila sviečku.
"Si veľmi dôležitá Keyleeta. Okolnosti tvojho narodenia boli zlé... veľmi zlé... no, tvoj život, má dôležitý význam. Blíži sa čas cudzincov. Prichádzajú. Vidím ich čoraz jasnejšie, čoraz detailnejšie. Sú traja. Jeden je malý, možno dieťa. Dôležité je, aby si bola tam, keď prídu. Musíš im ukázať cestu... tak, presne tak.. ukázať im cestu..."
"Moment.. počkajte! Ja ničomu nerozumiem... aký cudzinci.. a co sa stalo pri mojom narodení.. o čo tu ide??"
Lucilla otočila pohlad priamo na Keylee. "Ty si čarodejnica."
"nie." Povedala tvrdo. Nechela byť čarodejnicou. Neverila tomu, nemôže to rak byť.
"Ale áno. Ver mi. Zachránila si ľudí v dedine. A ešte zachrániš veľa ľudí."
"Ale ja neviem čarovať!! To je nezmyslel!"
"To je pravda, nevieš... Práve preto sa to musíš naučiť!" ukázala na Keylee prstom.
"Prosím?"
"Musíš sa to naučiť... všetko. Obe vieme, že to dokážeš. Videla som to. Budeš ovládať živly, hovoriť so zvieratami a čítať myšlienky. Ty zachrániš náš svet."
"Ako sa to všetko môžem naučiť? To sa predsa nedá..."
"Ale dá! Už si predsa odvrátila jednu pohromu. Už si predsa zastavila horiaci strom. Pamätáš sa, čo si vtedy cítila? Tú vnútornú silu? Musíš ju v sebe znova objaviť. Nájsť ju. Len potom naplníš proroctvo."
"Aké proroctvo?"
Lucilla sa z hlboka nadýchla. Uprela prenikavé očia priamo na Keylee a tajomným hlasom prezentovala dávne proroctvo:
"Všetci bohovia dávnych čias,
Čo kedysi pevne verili v nás
Čo kedysi stvorili našu zem
Čo kedysi dali život sem.
Všetci títo dávny bohovia
Nám teraz všetkým hovoria
Že zlo sa do sveta vkráda ticho
Že postaviť sa mu treba rýchlo.
Preto prosím vás krásne lesné víly,
Povolajte mocné svetové sily.
Zvolajte všetkých na pomoc
Zhromaždite ich než padne bezhviezdna noc.
Ozvalo sa zabúchanie na dvere. Keylee až nadskočila. Keď sa otvorili, do koča preniklo jasné svetlo. Zažmurkala a pozerala do svetla.
"Keyleeta. Vchádzime do dediny... Pojd mi pomocť."
Venovala Lucille ešte jeden pohlad a potom nasledovala Carmen. Koče zastali. Nastal malý rozruch. Cigáni zháňali, husle, gitary, tamburíny... Karavana sa znova pohla na Ruov rozkaz. Keylee kráčala vedľa koča. Carmen mala zasa tamburínu v rukea nedočkavo podupkávala okolo koča.
"Blížime jse ku dedine." Zopakovala nedočkavo.
"Čo to znamená?" zamračila sa Keylee.
Keď obišli poslednú zákrutu, zjavila sa dedinka. Domčeky v doline sa krčili pri sebe. Vytŕčala len kostolná veža.
Cesta do dediny viedla priamo. Neboli ďaleko. Cesta sa mierne zvažovala z kopca. Koče nezastavovali. A keď sa priblížili ku dedine dostatočne blízko, z predného koča sa doniesla veselá melódia. Nasledujúce koče sa pridávali až spievala celá karavana. Tí, čo sedeli na kočoch vyhrávali. Ostatní tancovali a kto nevládal tancovať, ten spieval.
Až pudou cikáni seshora já si jim pohádat dám
jen vy mě cikáni hádejte jakou já panenku mám.
Na jedno voko je šilhavá na druhý málo vidí
co ste mě cikání hádali to se mně nic nelíbí .

Když jsem šel z Bukovská vod milý zlámal se pode mnou most ,
co sem se navolal nakřičel žádnej mně nešel pomoct .

Počkejte vy kluci cikánský já se vám chci odměnit ,
však já vás na svatbu nepozvu až já se budú ženit .
Ako koče vchádzali do dediny. Ludia vykukovali z domov. Deti pribiehali ku ceste z lúk. Všetci sa usmievali a sledovali sprievod. Carmen tancovala okolo koča. Usmievala sa na všetky strany. Keylee kráčala vedľa nej. Pozrone si obzerala dedinu.
"Keylee... Vyskoč si ku mne!" zavolal na ňu Tieň. Keylee sa usmiala. Natiahla sa za Tieňovou rukou a vyskočila na koč. Sadla si ku nemu.
"Podrž opraty."
"Ale ja to neviem."
"Kone pôjdu samé, stačí že to podržíš..."
Chytila opraty do rúk. Tieň vybral husle. Vzpriamil sa na koči a pridal sa ku sprievodu. Melódia sa niesla celou dedinou. Ľudia si pospevovali, deti tancovali s cigánmi. Bola to malá oslava ich príchodu. Pretože príchod cigánov do dediny znamenal doplnenie zásob. Znamenal prínos informácii z ostatných kútov krajiny. Ich príchod znamenal zábavu a smiech pre celú dedinu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama