3. Pirát, Otrok a Princ

23. února 2011 v 18:31 | Tom |  Západné pobrežie
"TOTO JE NEPRÍPUSTNÉ! AKO SA NIEČO TAKÉ MOHLO STAŤ ?"
Kráľ Priliam sa rozzúrene prechádzal po trónnej sieni a zhadzoval všetko čo mu prišlo do cesty. Pomerne vysoký vek sa neprejavoval na jeho častých výbuchoch hnevu.
"Ako mohol ten väzeň utiecť ? Je to neslýchané!"
Princ Solmion akurát vstúpil do sály, keď jeho otec zhodil drahé ozdobné brnenie v rohu miestnosti.
"Vaša Výsosť... Otče... dali ste ma zavolať ?" úctivo sa otcovi poklonil.
"Áno, syn môj... Lenže títo lenivci si neplnia povinnosti! Ak zistím, ktorý zo žalárnikov je na vine, dám ho popraviť."
Solmionovi trhlo perou. To on oslobodil trpaslíka, a nechcel aby zato trpel žalárnik, nech by už bol akokoľvek nezodpovedný.
"Otče, pri všetkej úcte... Thadrix je v našom vlastníctve ešte len mesiac, a je tu veľa nepreskúmaných tajomstiev. Možno sa tu skrývajú tajné chodby... možno aj tajné pokladnice"
Havran vedel presne čo otca upokojí a skutočne, na kráľovej tvári sa usadil zamyslený výraz. Potom len bezmocne rozhodil rukami. Solmion pokračoval.
"A nemusíte sa obávať, naši vojaci čoskoro zistia kde sú ostatný trpaslíci, či už s pomocou väzňa, alebo bez nej." V skutočnosti dúfal, že sa tak nestane.
Kráľ Priliam potriasol hlavou a usadil sa do trónu, ktorý bol ešte pred mesiacom trónom Semdralského kráľa.
"To nie je dôvod pre ktorý som ťa dal zavolať, synu. Trápi ma ešte niečo. Vymenil by som všetko trpasličie zlato na svete za jeho prekliatu hlavu," po tvári sa mu rozhostil znechutený výraz, "Ten odporný niktoš, čo si myslí, že sa proti mne môže postaviť. A jeho banda ožranov a naničhodníkov. Je prekliatím tohto sveta. Kiežby ho mor dostal."
Solmion, ako aj niekoľko kráľových osobných stráži v miestnosti, vedeli o kom rozpráva.
"Lucian D`Par." Kráľ meno nenávideného piráta doslova vypľul.
"Žiadny pirát, ani iný nepriateľ, sa nemôže ubrániť moci Tharskej ríše." Ozval sa úlisný hlas a cez bočný vchod vstúpil do siene Marlon, kráľov najvernejší poradca. Solmionovi bolo odrazu nepríjemne a chcel čo najskôr odísť.
"Otče, pri všetkej úcte.... prečo si ma teda predvolal ?"
"Čoskoro pôjdeš na výpravu, syn môj. Prinesieš mi hlavu toho psa."
Princ sa uklonil.
"Ako si želáte, otče."
Kráľ zdvihol prst.
"Nepôjdeš však sám. Dal som zavolať niekoho kto nám môže, za správnu cenu, pomôcť dolapiť ho. To ťa však teraz nemusí trápiť. Najprv potrebujem, aby si išiel na západ, do malého mesta Maetri. Miestny skrývajú povstalcov, už to mám potvrdené. Chcem z nich urobiť verejné varovanie všetkým, ktorý budú pomáhať zradcom. A ty, môj syn, to zvládneš najlepšie, pretože sa povráva, že rebeli tam majú akéhosi šampióna. A tak posielam svojho šampióna, aby videli, že naša moc je nedobytná." S týmito slovami sa vrelo usmial na syna a urobil veľkolepé gesto, akoby Solmiona práve štedro odmenil. Ten sa uklonil.
"A teraz ma nechajte, všetci. Okrem Marlona. Potrebujem nad niečím premýšľať."
Postupne všetci, okrem Marlona, poodchádzali z trónnej siene a Solmion premýšľal nad svojou novou úlohou. Nepáčila sa mu, ale úprimne dúfal, že možno bude môcť niekomu opäť pomôcť, i keď to mohlo byť nebezpečné. Havran vedel, že už teraz bol v nebezpečenstve a nemal by sa otcovi protiviť, ale niečo v ňom ho nútilo premýšľať ako by mohol opäť niekomu pomôcť spod otcovej krutovlády. Bolo to, akoby v ňom zapálili oheň a nech sa akokoľvek snažil nemohol ho udusiť. S tichým povzdychom sa odobral do svojej komnaty.
Medzitým sa Marlon usadil do svojho kresla a začal prehrabávať listiny, ktoré tam boli pripravené.
"Môj kráľ, chápem vašu túžbu dolapiť toho piráta, ale zdá sa mi akoby vás trápilo aj niečo iné. Ak smiem, som viac než pripravený poskytnúť Vám svoje rady."
Kráľ sa neveselo zasmial.
"Vládcom som ale ja, Marlon. A až usúdim, že potrebujem radu, tak si ju vypýtam."
Marlon sa bez náznaku urážky opäť pustil do práce. Kráľ si prstami prehrabával bradu a zamyslene odbehol pohľadom k obrovskému gobelínu po jeho pravici.
"Piráti. Rebeli. Je to neprípustné. Vyhrali sme nad semdralčanmi, elfmi, trpaslíkmi i všetkým ostatným. Ešte však nie je koniec..."
Mesiac ožiaril veľkú loď, ticho sa plaviacu, v ktoromsi kúte Enlienského Mora. Na lodi bolo rušno i keď práce bolo málo. Väčšina námorníkov sa flákala na palube a popíjala rum, iný spievali a zvyšok nerušene spal opretý o čokoľvek čo bolo poruke. Neboli to však obyčajný námorníci. Vyzerali skúsene a nebezpečne. Každý z nich mal pri sebe zbraň, či už šabľu, palcát, alebo sekeru a mnohý z nich vyzerali ako ľudské hory. Nadávali si medzi sebou a postrkovali jeden druhého a zovšadiaľ sa ozýval surový smiech. Boli to piráti. Posádka Luciana D`Par. A toto bola jeho loď. Obávaná Čierna Vdova, vyrobená z toho najtmavšieho dreva a s mohutnými plachtami, nad ktorými visela čierna vlajka s vyškerenou lebkou. V mnohých prístavoch kolovali legendy o tejto lodi a o hrozných udalostiach, ktoré jej príchod predvídal. Akoby sa prirútilo posolstvo pekla so samotným diablovým pobočníkom na čele. Samotný obávaný pirát sedel vo svojej kajute, spolu so svojím prvým poručíkom Eirenom, jednookým trpaslíkom, ktorému nechýbala chuť do jedla ani dobrodružstva. Hustá čierna brada mu siahala takmer po pás a vlasy mal uchytené vo vrkoči na temene hlavy. Kapitán sedel s vyloženými nohami a popíjal drahý, ukradnutý alkohol.
"Milý majster Eiren . Niet väčšieho potešenia na tomto svete než rum. Teda, pokiaľ chceme ostať v rámci slušnej debaty." Povedal s úškrnom.
"Pri všetkej úcte, pane, ja radšej ostanem pri dobrom trpasličom pive. Ten váš rum je na mňa prislabý."
Trpaslík si odhryzol z kurčaťa na stole pred ním a zapil to veľkým dúškom Poruiského svetlého piva, presláveného v celom známom svete obrovským obsahom alkoholu. Lucian sa zasmial.
"Trpaslíci boli obdarený matkou prírodou. Majú oceľové žalúdky." Vyprázdnil obsah fľašky na jeden dúšok a s miernymi ťažkosťami sa postavil a vzal svoj široký klobúk zo stola.
"Žijeme dobré a šťastné životy, majster Eiren, narozdiel od suchozemských boháčov a snobov. Je to zvláštne. Vieš aký je rozdiel medzi nami a nimi ?"
Trpaslík mykol plecami.
"Oni sa pravidelne kúpu ?"
Lucian zamyslene potiahol nosom, ale potom potriasol hlavou.
"Aj to, ale myslel som niečo iné. My, sa totižto nebojíme utrácať zlato. Takže nás nemôže skaziť." Povedal so smiechom. Trpaslík veselo zamával kuracím krídlom.
"Chceš povedať, že sa nebojíme utrácať ICH zlato."
Nato obaja vybuchli do smiechu a Lucian vykročil z kajuty, medzi svojich mužov.
"Čujte, vy lenivé krysy! Opäť ste vychľastali všetok rum." Vykríkol s predstieranou zlosťou a nepredstieraným úškrnom. Piráti na odpoveď čosi zavrčali. To bola ich odpoveď na ktorú bol Lucian zvyknutý.
"A tak prišiel čas navštíviť... našich dodávateľov."
Trpaslík, ktorý práve vyliezol z kajuty za ním sa zachichotal. Kapitán tým "dodávateľom" myslel Tharskú ríšu, ktorej lode pravidelne prepadávali. Za posledný mesiac potopili až sedem Tharských lodí.
"Z dôveryhodných zdrojov som sa dozvedel," začal Lucian, pričom rukami urobil veľkolepé gesto a začal sa prechádzať po palube, "že loď naložená tým najlepším Semdralským vínom a zlatom bude prechádzať z Enhaviaru do Sem.. pardon, Thadrixu. Niet pochýb, moji drahý slobodomyseľný priatelia, že Semdralčania, nech im je zem ľahká, by boli radšej keby ich víno vypili tí, ktorý ho skutočne ocenia a ich zlato minú tí, ktorý tak urobia s rozumom. Teda kúpia si ním ďalšie víno."
Nato sa ozval potlesk a súhlasný krik. Holohlavý muž, ozbrojený dýkami rôznych tvarov a veľkostí, predstúpil pred kapitána.
"Ale pane, čo spravíme s posádkou lode ?" povedal so sarkazmom v hlase. Lucian D`Par sa zasmial. Veselosť pirátovi nikdy nechýbala.
"Tvoje obavy o osud bezbranných námorníkov ti určite zabezpečí miesto v raji až tvoja životná púť skončí, milý námorník." Z radov pirátov sa opäť ozval smiech.
"Ale tvoje obavy sú zbytočné. Poskytneme im čln, aby mohli svojím pánom vyrozprávať akých urodzených a čestných mužov stretli na mori... alebo," tu spravil pirát krátku pauzu,
"ak budú chcieť položiť život za svojho kráľa, my im v tom brániť nebudeme. Koniec koncov, nie sme predsa barbari. Ale teraz pite, čo vám hrdlá ráčia, moji drahý. Potrebujeme urobiť miesto pre nové zásoby."
S tými slovami sa s nimi kapitán rozlúčil a na lodi vypukla oslava, ktorá trvala mnoho hodín. A vypilo sa na pri tom mnoho fliaš ukradnutého vína.
Kal odložil krompáč do skladišťa a vystrel sa. Kosti mu bolestivo zapraskali. Robil nielen svoju prácu, ale tajne, aby o tom stráže nevedeli, pomáhal aj otcovi. Pobral sa na večeru v zástupe otrokov. Tá sa skladala s vyschnutej šošovice, poliatej zmesou, ktorá chutila odporne, ale udržiavala ich pri akej takej sile na ťažkú prácu v baniach. Po večeri dostali otroci chvíľu oddychu, kým sa im nezačali posledné večerné povinnosti a potom sa mohli odobrať na nepohodlný, bezsenný spánok. Kal sa pravidelne vytrácal počas týchto prestávok a nikto z otrokov si nebol istý kam chodí. A nikoho to veľmi nezaujímalo. Pravda bola taká, že Kal si tajne vzal dva kúsky pevného, surového kovu ktoré našiel a pracoval na nich každú chvíľu, ktorú si mohol dovoliť obetovať. Podarilo sa mu ich naostriť a upraviť druhú stranu, aby pohodlne sadli do rúk. Ako zbrane boli úbohé, ale kov bol kvalitný a Kal veril, že skúsený bojovník by s nimi dokázal byť smrteľný. Tým však on nebol. A tak teraz, vždy po večeri sa tajne odkradol, aby mohol trénovať boj so svojimi výtvormi. Nemal však učiteľa a to jeho tréning sťažovalo. Aj v tento večer sa Kal po večeri hneď vybral do svojej skrýše, odhodlaný zdokonaliť sa. Vzal nedokončené krátke meče do rúk a začal nacvičovať výpady, obranu a ústupy. Bojoval proti nepriateľom, ktorý neboli skutočný, v jeho mysli však mali podoby Tharských strážcov, ktorý mučili a posmievali sa jeho ľudu. Predstavil si hrôzy, ktoré museli prežívať matka so sestrou a v novoobjavenej zúrivosti rozsekal svojimi neskúsenými pohybmi tváre vymyslených Tharčanov. Nedokázal zadržať výkrik, keď sekol cez stenu a predstavil si pritom Hodgara, ktorého zo všetkých Tharčanov nenávidel najviac. Trhol sebou, keď sa za ním ozval zvuk osamelého potlesku.
Uvedomil si, že za ním stojí Turb. Mal so sebou niečo podlhovasté, zabalené do špinavej deky.
"Čo tu chceš ?" Vyštekol naňho a obrátil sa mu chrbtom, aby nevidel červeň čo sa mu nahrnula do líc.
"Vidím, že si si vzal moju radu k srdcu, chlapče, a začal si robiť niečo užitočné. Musím sa ti však s niečím priznať, nebol som celkom úprimný, keď som ti povedal, že vyrábam sošky, aby som sa nenudil... teda, nie je to jediné čo robím." Turb sa odmlčal a Kal sa so záujmom obrátil.
"Uznávam, máš odvahu chlapče. A máš ducha. To v týchto časoch znamení veľa... viac než si myslíš. A je to presne čo potrebujeme ak sa chceme z tohto pekla dostať."
"Chceš mi povedať, že máš plán ako odtiaľto ujsť ?" spýtal sa neveriacky Kal.
"Povedz, čo vlastne vieš o mne, okrem môjho mena ?" Opýtal sa Turb, pričom sa oprel o tú podlhovastú vec. Kal si uvedomil, že vlastne Turba nikdy predtým v Semdrale nevidel.
"Nič. A nemyslím, že by ma to zaujímalo." Tvrdohlavo si stál za svojím mladý Semdralčan.
"A počul si už o Darkanoch ?" Kal pomaly prikývol. Musel uznať, že toto ho naozaj zaujalo.
"Potulný rytieri, ktorý zabíjali príšery v celom..." Kalovi odrazu svitlo, "Nechceš mi snáď povedať, že ty... si Darkanom ?"
Turb jediným pohybom strhol špinavú deku a odhalil tak tajomnú podlhovastú vec: Meč. Nebol ako Kalové nedokončené zbrane. Bol to pravý obojručný meč z pevnej ocele a rukoväťou obalenou v koži.
"Odkiaľ si nabral ten meč ?" Kal udivene civel na zbraň.
"Nuž, povedzme, že jeden zo strážcov sa ráno neprihlási do služby. Ale k tvojej predošlej otázke."
Turb sa na chvíľu odmlčal.
"Áno, patril som k Darkanom... kedysi. A skutočne mám plán ako sa odtiaľto dostať, ale budem potrebovať pomoc... predovšetkým tvoju."
"Moju ?" Kal zabudol, ako sa predtým zlostil na tohto muža.
"Áno. Nie je veľa mužov medzi nami, ktorý majú potrebnú odvahu... či potenciál. Ty však máš oboje Kal. Ale aj ty potrebuješ moju pomoc."
"Ako ? Ako chceš odtiaľto utiecť ?" Kal sa začal chytať novej nádeje.
"To ti vysvetlím až nastane správny čas. Ale vedz jednu vec. Nemôže to vyjsť, pokiaľ nebudeš schopný bojovať. A to zatiaľ nedokážeš. Ja to však zmením."
Kal zdvihol zbrane pred seba.
"Naučíš ma bojovať ?"
"Naučím ťa všetko čo budeš potrebovať. Ale nesmieme sa unáhliť. Čas je na našej strane. Nech Tharčania stratia svoju opatrnosť a vtedy udrieme. A ty, Kal," teraz ukázal prstom priamo naňho, "vtedy budeš schopný vrátiť im každý úder trojnásobne."
Kal sa nemohol zabrániť úsmevu. Nevedel, na koľko bol Turbov plán spoľahlivý. Ale poskytol mu nádej, ktorú potreboval a to zatiaľ stačilo. Dal sa do bojovej polohy.
"Tak začnime s tréningom... Darkan."
Turb bleskovým pohybom prehodil meč cez plece a pripravil sa na výpad. Na tvári sa mu zjavil úšrkn.
Kal a Turb trénovali dlho. Meškali na svoje večerné povinnosti a dostali trest, Kalovi to však bolo jedno. Odvtedy cvičili každý večer a Kal začal cítiť, že deň, keď začne plniť svoju prísahu je takmer na dosah.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama