3. kapitola- Dosť veľký svet

1. února 2011 v 8:39 | Christina |  Bewelirova brána
Na uliciach dvoj mesta Carnegle bol čulý ruch. Keď opúšťala toto mesto, bola ešte mladá. Odišla hneď po tom ako ukončila univerzitu. Chcela spoznať svet. Musela uznať, že sa tu toho veľa zmenilo. Pouličný mágovia postávali pred kamennými domami a okolo nich lietali farebné iskry a plamene. Obyvatelia Carnegalu poznali ich triky, no vždy sa našiel nejaký hlupák alebo cudzinec, čo naletel. Zázračné amulety, magické predmety, elixíry... to všetko bol len obyčajný podvrh. Boli to všetci treťotriedny čarodejníci, no prvotriedny podvodníci.
Keď sa im predsa len nejaký trik podaril a urobili si meno, presťahovali do Obchodnej uličky a otvorili si malý obchod. Tie boli napchané rôznymi haraburdami, ktoré niesli tak vznešené meno ako: "Magické predmety", "Relikvie" či "Čary na každú príležitosť!". Jeden nadpis však donútil čarodejnicu zastať pred výkladom. Stálo na ňom: "Požehnané trinástimi".
Pozrela na seba a odraz, ktorý videla ju prinútil k úsmevu. Vyzerala ako vidiečanka. Tyrkysovo modré šaty a na nich jednoduchá biela zástera. Dlhé čierne vlasy mala ukryté pod čepcom. Jedna z trinástich. Aká irónia. Je čas pozrieť si predmety, ktoré vraj požehnala.
Obchodík pôsobil ošumelo a zanedbane. Presne tak ako aj jeho majiteľ. Pokrivený starý muž v špinavom čiernom plášti sa krčil pri spodnej polici vysokého regálu. Nevyrušil ho ani zvonček, ktorý sa ozval, len čo vošla dovnútra. Páchlo to tam po lacnom kadidle.
"Dobrý deň," prihovorila sa milým naivným hláskom.
Starec sa pomaly postavil. Prižmúrenými očami si ju premeral. "Nechajte ma hádať... prišli ste do Carnegalu hľadať pravú lásku... Airis..."
"Och," nadýchla sa užasnuto. "To nie je možné! Poznáte aj moje meno."
"Viem toho oveľa viac..." vykrivil ústa do niečoho čo sa podobalo na úsmev. "Tak... tak... čo by to malo byť?"
"Viete som poverčivá... som najmladšia z dvanástich dcér a preto by som chcela niečo..." nedopovedala, lebo obchodník tleskol kostnatými rukami.
"Požehnané najmladšou... trinástou..." a začal sa prehrabávať v starých škatuliach. "Máte šťastie, pred nedávnom mi prišla zásielka..." Na pult položil drevenú škatuľku. Musela sa veľmi premáhať, aby sa nerozosmiala. Boli to runové kamene. Povinná výbava pre čarodejnice v prvom ročníku. "Patrili samotnej Morwen..."
"Neuveriteľné... a vy ste ju poznali?"
"Samozrejme, dievčatko... boli sme priateľmi, kým ju nezabili. Strašné..."

Mestečko bolo doslova natrieskané obytnými domčekmi. A obchodné cesty ako aj menšie cestičky budili dojem mraveniska. Morwen pomaly prechádzala chodníkom, ktorý viedol k obrovskému mostu. Most Nádeje (alebo milencov- ako domáci volali) spájal dve mestá. Mesto bolo predelené dravou riekou Marwou, po ktorej sa plavili lode.
Morwen sa zadívala na druhú stranu mesta. Na úpätí kopca stála majestátna kamenná budova. Univerzita. Obklopená vysokým múrom, ktorý bol obrastený živým plotom. Pretkaná parkami a uprostred- pred bránou- stála od nepamäti obrovská fontána. Socha ženy s vystretými rukami k nebu bola nádherná. Hlavne keď svietilo slnko. Kvapky vody žiarili na slnečnom svetle a nad kamennou kráskou vytvárali dúhu.

Morwen prechádzala tmavnúcou jedálňou a usilovala sa držať bokom, aby ju z jedálne nebolo vidieť. Tri veľké stoly, ktoré sa tiahli po celej dĺžke jedálne, už boli prestreté, od príborov a pohárov sa odrážalo pohasínajúce svetlo končiaceho sa dňa a pre hostí boli pripravené dlhé lavice. V tme vysoko na stenách viseli portréty učencov a profesorov.
Nehlučne opustila jedáleň a prešla dlhou chodbou. Všade panovalo ticho. Otvorila dvere naľavo. Skôr ako zahla za roh, tak si všimla postavu vysokého muža. Ostala nehybne stáť. Symetrická postava mladého elfa ju na chvíľku nechala v pomykove. Zahnala však myšlienky na spestrenie včera a donútila sa pokračovať v ceste. Zišla kamenným schodišťom hlboko do podzemia. Zakrádala sa univerzitou tak ako pred mnohými rokmi a aj po toľkých rokoch jej srdce splašene tĺklo, akoby ju mohol ktokoľvek prichytiť. Napokon sa predsa len zastavila. Tmavú chladnú chodbu matne osvetľovalo len svetlo zo štyroch faklí.
Na otlčených drevených dverách bolo kostrbato vyryté: Prof. Albarhof Zarg, alchymista.
Dvere sa otvorili.
"Si rovnako hlúpa, ako keď si tu študovala!" špľachol jej do tváre vychudnutý starec s úzkymi čiernymi očami. Schmatol ju za ruku a vtiahol do vnútra. Malá miestnosť bola prešpikovaná sklenenými bankami. Regáli plné kníh sa ohýbali pod ich tiažou. Kreslá boli plné zažltnutých pergamenov a na špinavej podlahe sa váľali strieborné podnosy so zvyškami jedla.
Zargove sivé vlasy trčali na každú stranu a aj jeho strapatá brada bola od hnevu zježená na všetky svetové strany.
"Dievčisko nepodarené! Kedy ty dospeješ?" alchymista neslušne zaklial. "Mala by si opustiť Atalainu a nie sa tu ponevierať!"
"Mal by si byť rád, že ma vidíš!" povedala trochu dotknuto.
"Naozaj?!" alchymista nadvihol huňaté obočie a úzke pery vykrivil do posmešného úškrnu. "Myslel som, že ťa Yesper vychová a skrotí podľa svojho obrazu, ale čo to tu máme? Stále rovnako nevychovanú, nedospelú, spurnú a neskrotiteľnú Morwen bez mena a minulosti!"
Morven ohrnula spodnú peru a prekrížila si ruky na prsiach.
"A aby som nezabudol- pyšnú a urážlivú!"
"Yesper je mŕtva."
Albarhof sa odrazu začal smiať. Smial sa tak hystericky, až sa musel oprieť o drevený stôl. Jeho chudé kostnaté telo v hnedom plášti sa ohýbalo. "Ty si vážne... mŕtva..." Rehotal sa. Odrazu sa vystrel, utrel si slzy smiechu a prísne sa zadíval na mladú čarodejnicu, ktorá pred ním stála a tvárila sa zúrivo. "Si naozaj taká sprostá, Morwen, alebo si ma chcela len pobaviť?"
"Je mŕtva..."
"Dobre, tak to nebol vtip a ty si sprostá! Vážne si tomu uverila?"
"Všetkých dvanásť!" skríkla zúfalo.
"Nabudúce keď budeš chcieť pobaviť starého muža, tak mi povedz vtip o mužovi čo skrotil draka..." uškrnul sa a prešiel popri rozostavených bankách. Chvíľu sa díval na jednu v ktorej bublala zlatistá tekutina. "Vieš čo je v tej banke?"
"Voda a zlatý prach."
"Nie, je to voda a muškát."
"Dobre, tak je to voda a muškát." Nechápala kam tým ten blázon mieri.
"Prečo si teraz myslíš, že je tam voda a muškát?"
Prevrátila očami. "Lebo si mi to teraz povedal."
"Budeš veriť mne alebo svojmu prvotnému úsudku, ktorý bol mimochodom správny. Videla si zlatistú tekutinu, a prvé čo ťa napadlo, bolo , že je to voda a zlatý prach. Až keď som ti povedal, že je tam muškát, zavrhla si svoj prvotný pocit, a nechala si sa ovplyvniť mnou. Prečo?"
"Lebo si alchymista a sú to tvoje banky..."
"Čo ťa napadlo ako prvé keď si sa dozvedela o smrti Yesper?" prevŕtal ju pohľadom.
"Že to nie je pravda."
"Tak vidíš," pousmial sa. "A teraz, prečo si prišla?"
"Nebuď smiešny, dobre vieš prečo som tu... Vychoval si ma."
"To ale nie je dôvod tvojej návštevy. Môžme posedieť pri fľaši otrasného muštu a spomínať na tvoje detské časy a na to čo všetko si ako decko povystrájala, ale to stále nerieši tvoj problém, Morwen." Sadol si do kresla a vôbec mu neprekážalo, že pod ním sú akési dokumenty. Ukázal na drevenú stoličku oproti.
Morwen si sadla.
"Myslíš si, že všetko čo sa deje okolo je náhoda?"
"Neviem," povzdychla. "Neviem."
"Ale vieš, kládla si si tú otázku tisíc krát. Kládla si si ju už ako dieťa, keď si sa dívala z okna na hviezdy. Kládla si si ju keď si študovala na univerzite a aj po tom čo si Yesper vybrala do sesterstva."
Morwen chvíľu mlčala. "Odpoveď stále nepoznám."
"Je možno čas, aby si začala hľadať odpovede."
"Prečo?"
"Och, Morwen!" povzdychol zúfalo. "Nenútil som ťa študovať a čítať starú históriu, venovať sa mágii, liečiteľstvu a prastarým jazykom, aby si sa takto ľahko vzdávala. Zdá sa mi, že si zlenivela..."
"Nie som lenivá!" odvrkla.
"Naozaj? Tak prečo sa tu schovávaš?"
"Neschovávam!"
"Starším sa neodvráva!"
"Pch!" oprela sa o drevené operadlo a unavene privrela oči.
"Morwen, tu nemôžeš ostať."
"A kam mám ísť?" pootvorila oči.
"Hľadať odpovede. A hlavne musíš zistiť, čo má Yesper za lubom. Tá jej hra sa mi nepáči."
"Neverím, že má v tom prsty!" pokrútila hlavou. "A neviem ako by som to mala zistiť... Iba ak..." stíchla.
Zarg sa pousmial.
"Som rád, že si to pochopila."
"Ale je to pod moju úroveň!" Zahryzla si do spodnej pery, ako vždy keď nad niečím premýšľala.
"Niekedy je lepšie potlačiť hrdosť..."
"Možno..." povzdychla. A premýšľala či je vôbec niekto kto by jej mohol a vedel pomôcť. Spomenula si len na jedného. No toho už v živote nechcela vidieť a verila, že svet je dosť veľký, na to aby sa už nestretli...


Už je to dávno, čo veľký kráľ Bergunského kráľovstva- Nilder, dobil sever, aj metropoly na juhu a na východe vybudoval Smaragdové mesto- hlavné mesto svojej ríše. Podľa vzoru trpaslíkov bolo Smaragdové mesto ukryté v útrobách hôr Ziras.
Západ bol na konci so silami, keď sa pokúšal brániť svoje mestá pred Nilderovými vojskami, ktoré nezadržali ani mohutné rieky Oeth a Zuth. A aj pohorie Usger sa ukázalo ako nedostatočný štít pred postupujúcimi légiami. Víťazstvo bolo na dosah...
Vtedy sa páni dvoch údolí dali na ústup. Ich útočišťom sa stalo mesto Kaer a od Nilderových vojsk ich delila len pláň Vidmar a menej ako deň pochodu.
Nilder predvečer veľkej bitky videl na nebi znamenie- jasná hviezda padala k zemi. Vedení týmto znamením navštívil čarodejnicu a veštkyňu Esmer, ktorá ho sprevádzala na všetkých výpravách a jej rady nebral nikdy na ľahkú váhu. Skôr naopak. Z jej úst počul tentoraz varovanie: "Tvoja armáda je silná a Kaerské hradby nemôžu zadržať tvoju vôľu, ale daj si pozor, z východu a západu príde skaza a temné sily pokryjú duše tvojich vojakov."
Nilder vyslal zvedov a všetky slabé miesta posilnil o jednu jazdnú jednotku. Na druhý deň aj keď znepokojený zlou veštbou, vyrazil a na poludnie stál na poliach, na dohľad od skvostných hradieb. Čakal. Kaer ležal nedotknutý na západ od jeho stanu.

Bielovlasý Seraph sledoval postup Nilderovej armády už mesiac a obratne sa dokázal vyhýbať všetkým špehom a sliedivým očiam hliadok. Teraz mu úkryt poskytla vyrastená a stále ešte zelená pšenica a stromy vysadené na vyvýšenine odkiaľ mal aj dobrý výhľad na mozaiku menších či väčších políčok. Nie príliš blízko, ale rozhodne bližšie než kedykoľvek za celý uplynulý mesiac, stál dole medzi pošliapanou úrodou a medzi tisíckami zábleskov bielych stanov. Svoju pozornosť však venoval jednému z nich. Stan so štyrmi dlhými prápormi nad každým jeho rohom. A vo vnútri toho stanu temne zamyslený Threas. Čelo armády na západnej strane sa ježil niekoľkými stovkami dlhých kopijí, akoby Threas očakával prudký útok z mestských brán. Tyl armády bol naopak veľmi riedky, ale pošliapané políčka medzi kopcami svedčili o pohybe niekoľkých oddielov, alebo možno celej armády. Bola to pasca pripravená útočníkmi z východu.
Preto sa Seraph obozretne zdvihol zo svojho úkrytu a rýchlo sa premiestnil na východ, kde našiel novú skrýšu priamo pod lopatkami veterného mlynu. Bolo to miesto vyvýšené nad okolím a on z neho videl na chrbát celej armády, ale aj na roviny, ktoré sa rozprestierali pred ním. Tam očakával prvé potýčky.
Viac nepotreboval.
Spolu s vojakom, ktorý ho sprevádzal, bok po boku prekonávali prekážky. Nikdy nepredpokladal, že by k niekomu choval nejakú emóciu, no mladý húževnatý vojak v ňom vzbudzoval záujem. Poslúchol bez otázok každý Seraphov príkaz a hltal, každý jeho pohyb.
Ich priateľstvo bolo spečatené v deň keď Serapha uštipla kobra. Jed postupoval rýchlo. Mladý vojak zachoval duchaprítomnosť. Ranu vyumýval a postupoval podľa zaklínačových pokynov. V ceste mohli pokračovať už o pár hodín. Vtedy sa Seraph opýtal: "Tvoje meno?"
"Eric Vester, syn Zorgov, pane."
Seraph prikývol na jeho bledomodrej tvári sa mihol tieň úsmevu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama