2. Nový svet

1. února 2011 v 13:26 | Christina |  Snapovo Tajomstvo
Všetko sa udialo tak rýchlo, že som mala pocit, že som sa ani nenadýchla a bola som v starom dome. Po vŕzgajúcich schodoch som vyšla na druhé poschodie, kam ma postrkoval očividne nervózny Snape. Otvoril dvere do malej izby. Zelené tapety s kvietkovaným vzorom bolo to prvé čo som si všimla. Pod oknom stál malý stolík a vedľa neho stála posteľ, na ktorej bolo pripravené posteľné prádlo. V rohu stáli moje dva kufe.
"Toto je tvoja izba." Oznámil mi chladne a zvrtol sa na odchod. Mala som pocit, že tohto muža nebudem mať rada, pretože on nemá rád mňa. Dvere sa s vrgotom zavreli. Ostala som sama. Ovanul ma chlad a ja som si sadla na posteľ. Samota ma všade obklopila a ako temné zlo sa mi vkrádala do duše. Postupne som si uvedomovala čo sa stalo. MOJI RODIČIA SÚ MŔTVY!!! Schúlila som sa do klbka. Uz nikdy nebudú štrngotať riady v kuchyni. Nebudeme sa spolu opaľovať na lúke, ocko sa nebude s mamkou naťahovať pri šachoch /otec stále prehrával, pretože nemal vlastné figúrky a tie moje moje mu neustále nadávali./ Nikdy neuvidím svojích priateľov, ostala som sama. Nikoho nepoznám. Ani som si to neuvedomovala, ale
o chvíľku bol celý matrac mokrý a premočený mojími slzami. Vonku sa zotmelo a do izby sa vkradla tma. Posadila som sa a nohy som si pritiahla pod bradu. Opakom ruky som si zotrela slzy, ale bolo to zbytočné, pretože v ďalšie sa mi liali v potokoch po líciach.
Začula som na chodbe hlasy.
"A Harry?" Opýtal sa chlapčenský hlas.
"Príde až o dva týždne." Odpovedalo mu dievča, zvláštnym tónom. Ako by ho poučovala.
"Zajtra príde Fred a George."
"Viem, písali mi,"
dievča šeplo. "Videl si to dievča?"
"Uhmmm..." chlapec rozprával s plnými ústami. "Bolo pekné..."
"Och, Ron, ja som sa nepýtala ako vyzerala, ale či si ju videl...?"
"Veď ti vravím...uhm," a potom podrypol, "nežiarli..."
"Ja nežiarlim!" prizvukovala mu dievčina. Chlapec sa zasmial: "Jasné, Hermiona, ja viem..."
Otvorili dvere na izbe a potom ešte chvíľku naťahovali kým ich za sebou zavreli.
Vstala som. Odrazu mi preblesklo hlavou, že tu neostanem ani minútu. Pozerala som na veľké kufre. Sú príliž ťažké na to, aby som ich potichu odniesla. Pristúpila som k väčšiemu. Zelený kožený kufor na mňa zazeral. Spomenula som si ako mi ho otec priniesol.
"Na čo mi je kufor?" zasmiala som sa. "Veď nikam nechodíme..."
"Možno raz až to skončí, budeme chodiť..." Povedal so zvláštnym smútkom v hlase.
"Až čo skončí?" Na to ma láskovo pobozkal na vlasy a odišiel.
Oči sa mi naplnili slzami. Nadýchla som sa a pokúsila som sa dvihnúť kufor. Boj som prehrala. A čo tak nadľahčovacie kúzlo? Napadlo ma. Prútik! Kde je môj prútik? Snažila som si spomenúť kde je... no jasné. Ten čiernovlasý muž mi ho vzal.
Prešla som k oknu a zadívala som sa do dvora. Myšlienky mi blúdili ako v labyrinte. Sem tam minulosť, sa miešala s prítomnosťou a ozýval sa strach z budúcnosti.
"Christina," oslovil ma hlas.
Strhla som sa. Dvere boli otvorené a v nich stál prešedivelý muž- Lupin a Arabella. Rozsvietili svetlo. Zažmúrila som na nich. Krátku chvíľku mi trvalo kým si oči zvykli na svetlo.
"Prepáč, že nám to tak dlho trvalo." Ospravedlnila sa Figová a položila na stôl tácku s večerou. Lupin mi podával prútik. Neurobila som k nim žiaden krok a tak ho položil vedľa tácky.
"Christina..." nežne ma oslovila Arabela a urobila ku mne krok. Cúvla som. Prebodla som ich pohľadom. Lupin si odsunul stoličku a posadil sa. Arabela si sadla na posteľ.
"Tvojí..." nakrátko sa zasekla a potom pokračovala, "rodičia boli statoční. Pracovali pre Rád asi 20 rokov.Potom keď si ..." opäť sa zasekla. "Keď si im prišla do života ty, odišli do Francúzka. Ale stále neprestávali pracovať."
Sledovala som ju prázdnym pohľadom a jej slová mi nedávali zmysel. Nechápavo som preletela z jedného na druhého.
"Situácia sa skomplikovala a my sme podcenili nebezpečenstvo. Nevedeli sme, že je to až také zlé. Mylseli sme, že ešte týždeň vydržia a potom ste mali odísť do Lupinovho domu." Pozrela som na Lupina. Sklonil hlavu a Arabela pokračovala. "Premiestnili sme štáb do Anglicka, o dva dni bol dom zničený. Hneď sme pochpili, že nás niekto zradil a premiestnili sme sa do vášho domu, bolo neskoro."
"Je mi to ľúto," povedal ticho Lupin zlomeným hlasom. Triasla som sa na celom tele a snažila som sa prehltnúť hrču, ktorá mi navierala v hrdle. Trasúcou rukou som siahla po prútiku. Lupin vyskočil a stolička sa prevrátila.
"KLAMETE!" zvrieskla som. "Klamete, všetci ma klamete, chcem ísť domov!" Dvere sa roztvorili a v nich stál Snape. Lupin mu naznačil nech nezasahuje ako mal zjavne v pláne.
"Chcel by som, aby to bola lož," hovoril Lupin a díval sa mi priamo do očí. "Neprajem si nič iné, chápem ťa. Vytrhli sme ťa z domova a prišli si o rodičov. Prvé dni budú ťažké, ale my nie sme tvojí nepriatelia, chceme ti pomôcť..." Snape sadíval na mňa skúmavým pohľadom, Arabela skôr ľútostivo.
Prútik mi vypadol z ruky a Snape ku mne urobil krok. Tentoraz ho zastavila Arabela. "Ešte nie, Severus..."
"Choďte preč..." šepla som. "Chcem byť sama."
"Teraz by si nemala byť sama, potrebuješ priateľov...."
"To je pravda," odsekla som tvrdo. "Priateľov, ale nikto z nich tu nie je."
"Chris..." Lupin vzal Arabelu za ruku a vyšli von, zavreli dvere a ja som ešte počula Lupinové slová. "potrebuje čas..."
Pristúpila som k tácke. Z malého modrého hrnčeka sa dvíhla jemný opar. Nestúpal do hora, ale
jemná para sa zdržovala okolo. Takže namiesto čaja, mi prinieli elixír. Čupla som si a privoňala. Mandragora. Takže elixír spánku... Pootvorila som okno. Potrebovala som sa nadýchnúť čerstvého vzduchu. Sadla som si na parapetu a dívala som sa na hviezdy. Doma som to robila často. Premýšľala som nad tým čo by bolo kedy...keby to stihli... keby prišli včas...
A potom som premýšľala nad tým prečo mi nikdy nepovadali čo v skutočnosti robia. Celé tie roky. Veď nie som hlúpa, pochopila by som to. Okno som nechala otvorené a ľahla som si na posteľ.
Sny som mala v tú noc strašné. Videla som oči mojej mamky, zas a znova. Potom som zápasila s postavou v čiernom. Pár krát som sa strhla zo sna s plačom. Ráno som sa zobudila na to, že je niekto v mojej izbe. Staršia zavalitejšia žena. Odnášala tácku.
"Ach, zlatko," šepla. "Nechcela som ťa zobudiť."
Posadila som a zadívala na ňu.
Položila tácku. "Prečo si nevypila ten čaj? Urobil by ti dobre..."
"To nebol čaj, ale elixír na spanie. Slabší odvar živej smrti." Povedala som unavene.
"No, tak teda..." Pokrútila hlavou. Posadila sa na posteľ. "Môj Ron by to nerozpoznal, ani keby to bol silný odvar živej smrti. Vypil by ho a ešte by poďakoval za čierny čaj."
Usmiala som sa.
"Nechcela by si mi pomôcť v kuchyni...?"
"Viete... ja by som radšej ostala tu..." Poobzerala som sa po izbe.
"Niekedy je lepšie zamestnať ruky, ako myseľ." Dobrosrdečne sa nahla a dala mi preč prameň vlasov. "Máš nádherné vlasy, zlatko... a tie tvoje oči..." Pozrela som sa na ňu. A zaplavil ma taký zvláštný pocit. Rozplakala som sa. Objala ma a ja som sa nebránila. Hladila ma po vlasoch a ja som plakala.
"Prečo?" Dostala som zo seba po asi pol hodine usedavého plaču.
"Niekedy prídu odpovede keď ich nečakáme," Dostalo sa mi odpovede z dverí. Zdvihla som tvár a v nich stál Albus Dumbledore. "a priatelia sú aj tam kde ich nehľadáme. Nezáleží na tom či ich poznáme celý život, deväť rokov, alebo päť minút.Dôležité je to čo nám o nich povie srdce."
Prikývla som. Otočil sa a odišiel.
"Tak poď...prezleč sa a umy." Vyšla z izby. Vzala som do ruky prútik a jedným pohybom som vybalila veci. Obliekla som si čierne tričko a dlhú čiernu sukňu. Vlasy som si stiahla do jednoduchého uzla a vyšla z izby. Na chodbe stála tá milá pani a snažila si upraviť očko na pletenom svetríku.
"Och, Chris... ták, kúplňa je tu, ja musím ísť do kuchyne, ale o chvíťku príde za tebou Hermiona a Ron, oni ti to tu ukážu."
V malej kúpelni som sa umyla. Poobzerala som sa po chodbe. Steny, boli zvláštne. Kedy si na nich viselo množstvo obrazov, ale teraz po nich ostali len tiene a svetlé miesta.
"Dom bol plný čiernej mágie, keď sme sa tu dostali minulé leto, tak sme ho museli vyčistiť." Pristúpilo ku mne hnedo vlasé dievča s vlasmi v prísnom uzle. Podala mi ruku. "Hermoina Grangerová, som rada, že ťa spoznávam."
            "Christina Spears." Tiež som jej podala ruku. "Čo je toto za miesto?"
            "Rodinné sídlo rodiny Blackovcov." Odpovedala a potom smutne dodala. "Jeho posledný majiteľ zomrel len pred nedávnom. Sírius, bol krstný otec Harryho Pottera." Poukazovala mi dom a pri tom mi rozprávala o Rade vtáka Fénixa, o dome a mnohých veciach. Ja som väčšinou len mlčky počúvala. Nakoniec sme zišli dole do kuchyne.
            "Ták zlatíčka vitajte," usmiala sa pani. Za stolom už sedel vysoký chlapec s rovnako červenými vlasmi ako mala tá milá žena čo sa krútila okolo sporáka. Vlasy mu odstávli na každú stranu. Potiahol Hermoinu za ruku a ona sa k nemu naklonila. Pobozkal ju a usmial sa: "Dobré ráno."
            "Aj tebe." Usmiala sa.
            "Posaď sa," ponúkol mi a ja som si sadla.Dal si do úst veľký kus hrianky. "Som Roun, Roun Weuausley..."
            "Prosím?" opýtala som sa slušne.
            "Koľko krát som ti vravela, že nemáš hovoriť s plnými ústami."
            "Preupáč maumi," Prehltol a usmial sa. "Som Ron Weasley."
            Prikývla som. Pani Weasleyová predo mňa položila tanier s hriankami.
            "Ďakujem, ja nemám hlad." Mala som stiahnutý žalúdok. Napila som sa čaju a vtom sa v kuchyni ozvalo PUK!
            "Bre ráno," zachlásil červeno vlasý chlapec.
            PUK!
            "Bre ránko, vospolok!" Zahlásil druhý červeno vlasý chlapec. Behala som očami z jedného na druhého. Dvojičky. Pani Weasleyová dostala bozky z oboch strán. A potom sa dvojičky posadili za stôl.
"Toto sú mojí starší bratia- Fred a George a toto je Christina."

A tak som sa postupne začala zoznamovať s novým svetom. Doteraz cudzí ľudia sa mi mali stať priateľmi. Cuzí dom sa mi mal stať domovom. A hoci som prvé dni toho veľa nenahovorila a vyhýbala som sa spoločným večerám, počúvala som a pochopila mnoho.
Prišli ťažké časy.
Druhá vojna a ja som sa ocitla v centre diania. Ale prečo? Napadlo ma, že tu asi neubytuvávajú všetky siroty po svojích zamestnancoch. Tak prečo mňa?
111
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama