2. kapitola- Okradnutí

1. února 2011 v 8:38 | Christina |  Bewelirova brána
Temné je miesto tam v diaľke,
Temní sú ľudia v ňom.
Kiež si labuť iná ako ostatné,
Kiež ideš bez strachu!
Ich srdcia nehodné sú Tvojich dlaní,
Ich ústa nehodné Tvojich nôh.
Nemôžu Ti ublížiť-
žiadnym slovom, ktoré prenesú.

Kiež si tieňom v horúčavách,
Kiež si úkrytom v zime,
Kiež si zrakom slepému,
Kiež si palicou pútnikovi,
Kiež si ostrovom v mori,
Kiež si pevnosťou na zemi,
Kiež si studňou v púšti,
Kiež si liekom pre chorých.

Kiež si šťastím v každej radosti,
Kiež si svetlom slnečných lúčov,
Kiež si kráľovsky otvorenými dverami,
Kiež si vedúcou hviezdou,
Kiež si pôvabom plávajúcej labute.

Kiež si šperkom každého tajomstva.


Spev hlavnej kňažnej- Požehnanie kráľovnej Koralového kráľovstva pri skladaní sľubu vernosti Part´h an a trónu.


Rianon, hlavné mesto Koralového kráľovstva bolo v tomto čase najkrajšie. Budovy boli ovešané prápormi a girlandami červených kvetov. Na vrcholkoch striech a veží viali pestrofarebné vlajky, a cesta pomedzi domy až k palácu na úpätí kopca bola vydláždená listami z paliem. Oslavy prichádzajúcej jari boli dôvodom, prečo do mesta prúdilo toľko návštevníkov, či pútnikov, ktorí sa chceli modliť v chráme. Rianon, klenot Koralového kráľovstva, sa rozprestieral na úbočiach mnohých kopcov. Bolo to nádherne mesto plné malebných vežičiek, vzdušných oblúkov a kúzelných klenutých mostov.
Minulá kráľovná Ister začala s opravami a väčšina domov v blízkosti paláca mali novú fasádu. Jej budovateľská vášeň spôsobila, že Rianon malo rozprávkový vzhľad. Lúče dopoludňajšieho slnka sa zlato odrážali od pastelových a bledých farieb fasád domov.
Ulice mesta aj domov, z ktorých bol výhľad na záliv, boli plné rozjasaných ľudí, čakajúcich príchod kráľovnej. Dlhé roky trpel Rianon pod vládou duševne chorej Ister. Tá síce pozdvihla hlavné mesto, no zároveň vylúčila kňažné z paláca a obmedzila im právomoci. Rozhodovať smeli len vo svojom chráme, nemali právo zasahovať do politiky, či štátnických rozhodnutí. Na to mala Ister svoj dvor a piatich ministrov, medzi ktorými boli učenec, generál, hlavný staviteľ, lekár a mág. Tvrdila, že viera je len blud, ktorým kňažné manipulujú jednoduchý ľud a preto je na čase, aby zvíťazil zdravý rozum.
Vykúpenie prišlo v deň, keď kráľovná nečakane umrela a na trón sa dostala len dvojmesačná Katrina. Zdalo sa všetko dostalo do starých koľají. Kult Part´h an sa opäť dostal na výslnie a opantal celé Korálové kráľovstvo. Kňažné sa vrátili do paláca a mali moc rozhodovať.
Sviatok príchodu jari bol oslavou, kedy sa mladé panny mohli rozhodnúť stať služobnicami v chráme. V snehobielych rúchach, ozdobené bielymi ľaliami kráčali od prístavu cez celé mesto až k úpätiu hory Artmen, kde stál chrám. Spievali nábožné piesne a ľud ich odprevádzal, veď jedna z nich sa mohla stať budúcou kňažnou. Pred vstupom do chrámu ich požehnala samotná kráľovná.

Vonku už panovalo šero. Na toto ročné obdobie bolo priteplo. Vzduchom povieval teplý vánok. Na námestí však bolo stále dosť pútnikov, niektorí postávali pre stánkami, iní popíjali pred krčmou a len tak sledovali popravisko, ktoré v časoch oslavy slúžilo ako pódium pre pocestných komediantov.
Odrazu sa z vrchných terás ozval krik. Pomedzi girlandy a vlajky prebehol muž v bielom habite, vysoký muž- žoldnier v službách kráľovnej, mu bol v pätách.
Na zemi sedeli dvaja mešťania a ohromene sa dívali na nehybnú postavu v bielom habite, ktorá spadla medzi nich. Ako náhle sa trochu spamätali, začal sa jeden z nich pomaly odsúvať, zatiaľ čo ten druhý sa snažil dostať preč po štyroch. Žoldnier preskočil zábradlie, dopadol na nohy a meč mal namierený na nehybnú postavu. Postava na zemi sa zrazu zavrtela a vymrštila sa priamo na žoldniera.
Zaskočený žoldnier sa nezmohol na dosť rýchlu obranu, muž ho uchopil v pase a hodil ho na drevenú konštrukciu, ktorá podopierala popravisko.
Zdalo sa, že žoldnierovi ten prudký náraz vyrazil dych , no napriek tomu stihol mužovi uštedriť ranu mečom. Muž sa zapotácal a cúvol, očividne, by radšej ušiel ako bojoval. Hlasné výkriky však oznamovali, že blížia ďalšie stráže. Muž sa zohol a hodil žoldnierovi do tváre piesok. Možno detinské, ale účinné.
Žoldnier sa zapotácal a útočník sa medzitým stratil v tmavých útrobách kamennej brány.
Žoldnier potriasol hlavou a vybral sa za ním. V tej tme sa muž mohol skrývať kdekoľvek. Ozval sa výkrik: "Sem!" a za žoldnierom stál poltucet vojakov. "Rozdeľte sa a buďte ostražití! Nesmie s tým opustiť mesto!"
Muži počúvli a začali pomaly postupovať dopredu. Tí čo boli viac vpredu museli kráčať zohnutý, a meče mali namierené pred seba, keby sa útočník niekde schovával. Asi po desiatich minútach sa spredu ozvali zvuky zápasu a naliehavý krik.
Žoldnier prižmúril oči ako mačka, no stále ho v nich nepríjemne pálil piesok. Rýchlo sa pohol dopredu. Vojaci mali čo robiť, aby za ním stíhali. V temnote dve postavy pridŕžali tretiu. Žoldnier sa nenamáhal čakať, a všetky tri zápasiace postavy zhodil na zem jedným rýchlim úderom.
"Zbláznil si sa?" jeden z vojakov fučal na zemi. Žoldnier sa však zadíval na postavu v bielom habite.
"Vytiahnite ho na svetlo!" prikázal. "Je mŕtvy?"
"Nie, pokiaľ si mu nezlomil väz, keď si do nás vrazil." Zamumlal druhý vojak, ktorý vstával zo zeme. Žoldnier schytil muža pod krk.
"Kde to je? Tak kde?!" zrúkol.
Muž sa zasmial. "Je neskoro. Už som splnil čo som mal."
Popri žoldnierovom pravom uchu čosi zasvišťalo. Hrot letiaceho šípu neminul svoj cieľ. Biely habit muža sa zafarbil červenou farbou a on v tej istej sekunde naposledy vydýchol.
Stiahol mužovi kapucňu, no tvár mu bola neznáma. Žoldnier sklonil hlavu a do ticha povedal: "Bolo to rýchle, až priveľmi. Jed." Vytiahol šíp z mužovej hrude a zabalil ho do kusu starej látky.

V miestnosti panovalo ticho. Šesť kožených kresiel bolo obsadených. Sedeli v nich ženy oblečené v šarlátovo červených šatách. V ich strede bola strieborná stolička vyrezávané labute na jej operadle mali rubínové oči. Žena, ktorá na nej sedela nevyžarovala žiadnu emóciu. Nikto však nikdy nevidel do jej vnútra. Ako kráľovná si to nemohla dovoliť. Modré oči však nespúšťala zo žoldniera, ktorý chladným hlasom rozprával.
Je to preč. Ich tajomstvo je preč. Uvedomovala si čo všetko to znamená. Kňažná po jej pravici sa zdvihla.
"Ste hlupák! Nechali ste sa okradnúť!"
"Mlč, Reita, mlč." Povedala kráľovná ticho. Pozrela sa priamo na žoldniera. "Musíte to nájsť. Za každú cenu. Najmite si tých najlepších, nech to stojí čo to stojí. Ten zvitok patrí mojej rodine po celé generácie..."
Žoldnier opustil sieň.
Reita sa postavila: "Bude nás to stáť mnoho."
Kráľovná sa pousmiala. "Všetky viete, že je bez cenný, kým nie sú spojené všetky časti. Je to prastarý hlavolam. Možno ho rozlúskne niekto iný. Nám to asi nebolo súdené."

Červenovlasá žena v čiernych šatách stála na čistinke pri lese. Rukou sa opierala o bralo jaskyne. Zapadajúce slnko sa lenivo kĺzalo za pahorky neďalekých hôr.
Čarodejnica sa zahľadela na tak dlho očakávaných návštevníkov, a pri pohľade na nich sa jej zelené oči zľahka rozšírili. Poznala osobu stojacu na pravo. Mocný bojovník a náčelník, ktorého pôvod prezrádzala holá hlava a jeden dlhý čierny vrkoč spletený na temene. Tetovanie sa mu tiahlo od ľavého ucha a pokrývalo takmer celú jeho tvár. Určite mali nejaký mystický význam, ale ten čarodejnici unikal. Zavítal vždy keď potreboval nejaké znamenie, či odvar na magický obrat. Mnoho krát ho odmietla. Nikdy sa nezaujímala o dobro, či zlo. Väčšinou mala pred očami, len svoj vlastný prospech. Ale pomáhať tomuto diablovi sa jej priečilo, už len z princípu. No tentoraz to bude iné. Teraz má niečo, čo chcela.
Náčelník sa na ňu zadíval červenými očami. Potiahol nozdrami, ktoré skôr pripomínali nos hada ako človeka. Ramená mal naozaj širšie ako príslušníci jeho horského ľudu. Na jeho špicatých ušiach sa hojdal akýsi okrúhli predmet, zrejme korisť.
"Bude to stáť viacej!" zachrčal.
"Dohoda je dohoda, Glaud!" šepla čarodejnica. Podala mu kožené vrecúško. "Univerzálny protijed, veľmi vzácny. A teraz ty."
Bojovník nepohnuto stál.
"Glaud, tak máš to?" Zamračila sa a pohodila nahnevane hlavou.
"Furt sa pajedíš, Yesper..." zamumlal. "Len som si myslel, že za námahu, dostanem bonus."
"Ty nemyslíš. Ale ak máš pre mňa to, čo chcem, dám ti ten jed! O ten ti ide, však áno...?"
Glaud zakrochkal, čo mal byť asi smiech. "Ty si mala vidieť, jako ten šarlatán otrčil brká. Buch..."
"Poznám účinky toho jedu." Nastavila útlu ruku. Chrbát dlane mala popísaný tajomnými symbolmi. Čierne tetovanie bolo znakom toho, kým bola. Zdalo sa Glaud premýšľa, no po chvíľke jej do dlane vložil čosi zabalené v koženom obale. Yesper sa zatajil dych. Trasúcou rukou pomaly rozväzovala šnúrky. Nazrela pod kožený obal a na tvári sa rozlial nevídaný pokoj. Siahla do výstrihu a vytiahla malú zelenú fľaštičku. Keď ju podávala náčelníkovi, zašepkala: "Dve kvapky na každú zbraň. Nedá sa vymyť a je trvalý."
"Si mocná..."
"A teraz už choď!" Len čo sa náčelník, spokojný s obchodom, stratil v lese- obrátila svoju pozornosť na druhého muža. Ten stál nepohnute na svojom mieste. Jeho vysokú súmernú postavu, zakrýval cestovný plášť a tvár mal ukrytú pod kapucňou. Keď prehovoril jeho hlas pôsobil pokojne, no zároveň ste mali pocit akoby vami preletelo tisíc nožov. Zdalo sa, že všetko čo povie má dobre premyslené.
"Môj priateľ..." usmiala sa.
"Nie sme priatelia, čarodejnica." Uzemnil ju.
"Tak to budeme predstierať." Povedala s ľahkosťou v hlase. "Keďže prichádzaš sám, moja sestra ti stále uniká..." Yesper sa páčilo, že môže do Lovca vŕtať.
"Je klzká ako úhor."
"Už nie na dlho..." pohladila kožené puzdro. "A teraz poď... zmeníme taktiku..."
Obaja zmizli v úzkej štrbine jaskyne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama