3. kapitola- Pred cestou

1. února 2011 v 9:58 | Christina |  Harry Potter- 5 diel
Dnes je predsa pondelok. Uvedomil si Harry. Už len tri dni.
Na druhý deň ráno Harry vstal oveľa skôr ako zvyčajne. Siriusovo pozvanie mu dodávalo pocit voľnosti a slobody. Rýchlo sa obliekol a starostlivo si prelistoval strýkove noviny zo včerajška. Nebolo v nich nič. Vložil ich pod uvolnenú dosku k ostatným svojím veciam.
Všetci spali a Harry sa cítil tak dobre, že mal chuť ísť na čerstvý vzduch. Vybehol von. Ulice zívali prázdnotou. Domy v pološere vyzerali strašne pusto, prázdno a hlavne strašidelne. Svieži ranný vzduch Harryho takmer okamžite prebral. Rýchlym krokom kráčal dole ulicou. Pohrúžený do vlastných myšlienok si nikoho nevšímal. Až kým ho neprebral známy hlas.
"Dobré ránko, môj milý Harry." Spoza plotu mu kývala stará pani Figgová. Na hlave mala natáčky, na sebe oblečený rúžový župan a na nohách okolo ktorých sa jej motala mačka, mala obuté veľké papuče. "Dlho si u mňa nebol... mám novú mačku!"
"Dobré ráno aj Vám." Pozdravil sa slušne Harry. Mal takú dobrú náladu, že sa rozhodol trochu pozhovárať so starou pani, ktorej sa desil celý život. Niežeby bola strašidelná, to vôbec. Ale tráviť čas v jej zatuchnutom byte plnom mačiek, pri nudných rečiach o mačkách, pozeraním si albumov plných mačiek... Ale dnes mu to bolo jedno.
"Tak ako prázdninuješ, môj milý?" spýtala sa trasľavým hlasom.
"Nič moc." Priznal sa Harry.
Pani Figgová s vrzgotom otvorila starú bráničku. "Ale nevyzeráš na to, že by ti to nejako vadilo."
"Pôjdem na prázdniny ku krstnému otcovi!" povedal radostne Harry.
"Ty máš krstného otca? Prečo mi ho nikdy tvoja teta a strýko nespomenuli?" Začudovala sa.
"Môj krstný otec... sedel vo väzení a dlho som o ňom nevedel. Nepoznali sme sa. Ale pred dvomi rokmi sa všetko zmenilo. A teraz budem môcť byť s ním." Vynašiel sa Harry.
"Vo väzení?" Zhíkla.
"Neprávom ho obvinili, ale už sa to všetko vyriešilo."
Pani Figgová si vytiahla veľkú vreckovku. "Aké smutné! Ja som už dlho vravela, že to, čo sa deje v dnešnej spoločnosti je strašne nespravodlivé. Nevinných zatvárajú a tí vandali, áno Harry, VANDALI si behajú po slobode! Pochytať ich všetkých! Aké smutné, že si sa stal obeťou spoločnosti, ty aj tvoj krstný otec!"
Harry len pokrčil plecami. " Je to fakt smutné."
"Nič to môj zlatý..." chcela voľačo povedať, ale niečo ju vyrušilo. Výraz starej ženy sa rázom zmenil. Harry mal pocit, že na krátky okamih videl u pani Figgovej strach, no ten sa hneď zmenil na obrovský hnev. Stará pani v papučiach a s natáčkami, začala hromžiť a nadávať.
"Už mám toho dosť! kto TO kedy videl! OtravnÉ vtáky! Practe sa, už aj!!! Zavolám políciu! Mám toho plné zuby!"
Mačka pani Figgovej nahlas zaprskala. Až teraz si Harry všimol na koho to pani Figgová nadáva. Neveril vlastným očiam a nestihol ani nezavrieť ústa.
K domu leteli tri sovy. Každá niesla niečo priviazané na nohe. To znamenalo len jedno. Na Privátnej ceste žijú okrem neho aj iní čarodejníci.
"Vidíš to čo ja? A toto tu je tu skoro každý deň! Operené strašidlá!"
Vtom sa ozvalo PUK. Na mieste vedľa Harryho sa zjavil muž v stredných rokoch.
Harry sa tak zľakol až zletel na zem. Malý zavalitý chlapík bez vlasov v obnosenom čiernom habite namiesto pozdravu zanadával.
"Do čerta, prečo práve vtedy keď mám ja službu." Vytiahol prútik. "Obliviate!" Pani Figgová zaškúlila a stála nepohnute na mieste. Harry so strachom pozrel na čarodejníka.
"Čo na mňa vyvaľuješ okále, há? Čo sa váľaš po zemi? Ty ako čarodejník by si mal vedieť, čo sa práve stalo. Musel som tej starej ukrákanej tetke upraviť pamäť, lebo by narobila hurhaj ako minule."
Čarodejník si upravil plášť. "Moje meno je Fabius a som poverenec ministerstva mágie na rýchle zásahy." Odrecitoval. "A ty si kto?"
"Harry Potter." Harry čakal tak ako vždy nejaký ohlas na jeho meno, no tentoraz sa mýlil.
"Dobre, Harry Potter, maj sa Potter, musím ísť vypísať hlásenie o zásahu."
"Héj, počkajte, ja som chcel vedieť...."
PUK. A Fabius bol preč.
"...či tu žijú aj iní čarodejníci.." dopovedal potichu. Ešte sa nestihol spamätať a už sa prebrala pani Figgová. "Kde sme to skončili, môj milý? Ach áno, tak, aké budú prázdniny?"
Harrymu sa nechcelo vysvetľovať všetko od začiatku a tak stručne odpovedal. "Pekné a teplé."
"Nuž, som rada, že som ťa videla Harry a zastav sa niekedy na čokoládu!"
"Určite prídem," rozlúčil sa. Počkal, kým pani Figgová zájde dovnútra a potom sa ešte chvíľu díval na dom. Starý a polorozpadnutý. No žiadna sova. Nič. A tak sa vybral domov. A nad touto situáciou jednoducho pokrčil plecami.
Slniečko poobede veselo pripekalo a tak si Harry sadol do záhrady. Mohol si to dovoliť, pretože strýko a teta odišli na posedenie do klubu záhradkárov. Dnes totižto vyhlasovali výsledky o najkrajší záhon. Keby sa to však teta dozvedela, mal by veľký problém. Teraz však premýšľal o tom, čo budú so Síriusom robiť. Nevedel, čo robia iní čarodejníci vo voľnom čase. Možno chytajú ryby...
Odrazu naňho padol veľký tieň. Dalo by sa povedať tieň kosatky dravej, no na Harryho sklamanie to bol jeho bratranec.
Jeho nálada bola taká dobrá, že keď začal Dudley zapárať, jednoducho mu to vrátil aj s úrokmi. Celý čas sa mu vyhýbal, lebo mimo školy nesmel čarovať. Dudley to vedel a preto s obľubou provokoval. No teraz to už bolo Harrymu jedno. Len nech mu dá Dudley príležitosť. Len nech ho vyprovokuje!
"Počul som, že chcú znovu páliť čarodejníkov!" Zaškľabil sa Dudley.
"Vážne? Ja som počul, že ti teta pripravuje novú diétu..." povedal kľudne Harry. Zavrel oči. "Dudley s atletickou postavou... hm, nechaj ma ešte chvíľu snívať..."
"Na tvojom mieste by som nevyskakoval, mohlo by sa stať, že sa potkneš o koreň alebo o moju päsť!"
"Počuj Dud, môj krstný otec mi chcel kúpiť nejaké domáce zvieratko.... pýtal sa, či nechcem vlkolaka..."
"Vtipné..."
"No ja som mu povedal, že jedného už mám...teba."
"Mám ťa zmlátiť?" Zamumlal Dudley. Harry padol na kolená.
"Och, Duduško, prosím, prosím, nebi ma!"
"Veď počkaj, teba ten smiech prejde! Aby sa ti nestalo, že ťa budú dávať v tej tvojej škole dokopy po milimetroch!" Dudley sa priblížil k Harrymu.
"A tebe by sa mohlo stať, že sa na chvíľu zbláznim a vytiahnem svoj prútik..." Harry vstal.
"Mi-mi-mimo š-š-školy nesmieš čarovať!" Zbledol Dudley.
"Ale ja som sa zbláznil..."
"Nesmieš!"
"...moja myseľ je zatemnená..."
"Nemôžeš!"
"...neviem, čo robím..."
"Vyhodia ťa!"
"Raz som už začaroval tvoju tetu Margie a vyhodili ma?" Samozrejme, že vtedy bola iná situácia, ale nechcel sám sebe pokaziť také vydarené predstavenie. Dudley naňho pozeral so strachom a jeho malé tupé očká hľadali cestu úniku. Harry sa rozhodol využiť situáciu poriadne.
"Tvoji rodičia nie sú doma... si tu so mnou sám!" To už Harry držal prútik pevne v ruke a mieril ním na Dudleyho spotenú tučnú tvár. "Kľakni si!"
"N-n-nie, p-p-prosím..."
"Kľakni si!" Dudley sa zachvel, no počúvol. Kľačal pred Harrym. "Pripravený umrieť?" Odrazu sa Harry strhol. Čo to robí? Naozaj sa zbláznil? Okamžite zmenil spôsob Dudleyho mučenia. Musí sa ovládať. "Povedz, prepáč Harry."
"Prepáč..." šepol Dudley.
"prepáč kto?"
"H-H-Harry..." Harry sa začal smiať.
"Práve si zachránil svoj život Dudley Dursley a teraz choď a mlč o tom, čo sa tu stalo... INAK...!" Skríkol Harry a dupol nohou. Dudley sa strhol a celý bledý a vytrašený sa pokúšal utiecť. Harry sa musel zasmiať. Ak by mal natočiť film o tom, čo sa teraz stalo, volal by sa: Dudley na úteku. Nie, lepší názov by bol: Sadlo a tuk na úteku.
Začal sa nahlas smiať. Bol rád. Cítil sa šťastne. Na krátky okamih naňho padol tieň strachu a do popredia sa tlačili otázky: Aké to bude? Je v bezpečí? Prečo ho pozval? Chce ho chrániť? A prečo sa mu nikto neozval? Prečo sa cíti tak sám? Prečo?
Rýchlo ich potlačil. Pozrel do slnka a usmial sa. Do odchodu ešte ostávajú tri dni.
Zrazu to boli len dva dni a potom už prišiel tak dlho očakávaný štvrtok. Harry sa ani nenazdal a už sedel v aute strýka Vernona a bol na ceste do Londýna.

Cestu si krátil tým, že sledoval okolitú krajinu. Domy na Privátnej ulici boli také rovnaké, také bez fantázie. Rovnaké vchody, okná, garáže, záhrady. Jednoducho ako domčeky z lega. No jednofarebné, bez nápadu a kúska predstavivosti. Ľudia sa vždy niekam ponáhľali a snažili sa nevytŕčať z radu. Byť taký istý ako ostatní. Pán Weasley by povedal: "Muklovia, synku." Harry vedel, akí sú muklovia, veď s nimi žije. A sú živým príkladom správania muklov. Sebeckí, panovační, konvenční... Harry sa zamyslel- a nielen muklovia. Pozná aj čarodejníkov, na ktorých by sedelo takéto pomenovanie.
Opäť sa zadíval von oknom. Domy sa striedali rýchlosťou obrázkov na projektore. Určite neboli na Privátnej, no tie domy vyzerali rovnako. Odrazu ho napadla smiešna predstava. Čo ak by v strede týchto domov stál Brloh- dom Weasleyovcov. Ale aj s tým dvorom, trpaslíkmi a duchmi.
Vyprskol smiechom.
"Čo sa rehúňaš? Ty si vážne nenormálny..." Zavrčal strýko Vernon.
Harry radšej stíchol a zároveň si uvedomil, že toto budú jeho najlepšie prázdniny. A nech by boli akékoľvek, Harry vedel, že bude na ne spomínať, pretože
to budú jeho prvé prázdniny so Siriusom. A budú istotne lepšie ako tie, ktoré by prežil s Dursleyovcami a nebodaj s Margie. Nechcel si to ani predstaviť. Z myšlienok ho vytrhol hlas strýka Vernona.
"Už sme tu. Tak kde ťa to má ten krstný otec čakať?"
Harry ho usmerňoval, až kým neprišli pred Deravý kotlík. Muklovia si toto miesto vôbec nevšimli. Harry sa ani nečudoval. Veď názov Deravého kotlíka bol nečitateľný a k tomu vedľa stálo veľké kníhkupectvo. Harry si vyložil z auta veci.

Strýko Vernon nasadol do auta a zamumlal niečo ako: "Hm, nikde tvojho krstného otca nevidím, asi na teba zabudol. Čo už. Príjemné prázdniny." Povedal škodoradostne a už ho nebolo.
Harry si vzal všetky svoje veci a vošiel dnu. Z Deravého kotlíka sa ozýval veselý smiech a valil sa odtiaľ dym všakovakých vôni. Táto čarodejnícka krčma bola najvychýrenejšou v Londýne. Vlastne Harry o inej ani nepočul. Drevená krčmička bola akousi vstupnou bránou zo sveta muklov do toho jeho sveta- čarodejníckeho.
Keď vošiel všetci stíchli. Stávalo sa mu to často, no stále sa pritom cítil nepríjemne. Každý si ho obzeral a všetci si začali medzi sebou šuškať.
"Je to on?"
"Ste si istá?"
"On už tak vyrástol."
Harry sa snažil si to nevšímať a obzeral sa nervózne okolo seba, či neuvidí niekoho známeho. Ale nikoho nevidel. Vtom naňho zavolal bezzubý barman Tom.
"Vitajte, pán Potter!"
Harry sa rozpačito usmial a z kúta vykríkla stará čarodejnica s krivým nosom.
"Vidíš, Gizela! Ja som ti vravela, že ten fešáčik je Harry Potter."
"Eh, dobrý deň!" Pozdravil slušne Harry.
Prišiel bližšie k Tomovi. A ten sa naňho usmial svojim dobráckym bezzubým úsmevom.
"Och!" Plesol sa Tom po čele. "Skoro by som bol zabudol. Máte tu odkaz!"
"Odkaz?" Opýtal sa Harry prekvapene.
"Stojí tu...," Tom si nasadil okuliare, "do rúk Harryho Pottera." Znovu sa usmial a podal mu obálku. Harrymu sa triasli ruky, keď ju otváral.
Našiel tam opäť stručný odkaz.

Harry,
nehnevaj sa, ale nestihneme prísť.
Zaplatili sme ti izbu na jednu noc. Zajtra
sa už istotne stretneme. Čakaj ma
o 15.00 pred Deravým kotlíkom.
Sirius

Zase to "my". A prečo to Sírius nestihol? Najviac ho ale hnevalo, že v liste chýbajú odpovede na otázky. Sirius mu neodpovedal. Jednoducho ignoroval to, čo sa ho Harry pýtal. Harrymu sa hlavou hnali otázky rýchlosťou ohnivej strely. Rozmýšľal, čo bude robiť. Uvedomil si, že to nie je vôbec také zlé. Hneď tu pod nosom má Šikmú uličku a peniaze má v Gringottbanke. Horšie by bolo, keby ostal trčať niekde na stanici Kings Cross. Harryho však napadla jedna otázka, ktorú aj hneď Tomovi položil.
"Kto priniesol tento odkaz?" Tom sa na chvíľu zamyslel.
"Taká celkom sympatická pani. V stredných rokoch s dlhými čiernymi vlasmi a zaplatila vám aj izbu na jednu noc. Odnesiem vám batožinu."
Tom urobil presne tak, ako povedal.
Harry sa pozrel na hodinky, ktoré viseli za Tomovým pultom. Ukazovali štvrť na sedem. Navečeral sa a odišiel do svojej izby. Tam si ľahol na posteľ a uvažoval, čo bude zajtra robiť. No bolo to viac ako jasné. Pôjde do Šikmej uličky. A s touto myšlienkou zaspal.
Ráno sa zobudil a chvíľu nevedel, kde je. Potom si na všetko spomenul. Bol v Deravom kotlíku, pretože Sírius meškal. Harry sa posadil a zadíval sa do zrkadla, ktoré mal oproti sebe. Jeho odraz si vzdychol.
"Ty teda vyzeráš!" Harry sa na seba usmial a pokrčil plecami.
"Ja s tým už nič neurobím." Odpovedal Harrymu v zrkadle.
"Možno by ti pomohol hrebeň!"
Harry sa zasmial. Vzal si kľúčik od svojho trezoru a zišiel dole. Dal si chutné raňajky a strávil hodnú chvíľu pozorovaním ľudí. Všimol si dve staré čarodejnice. Škaredé stareny sedeli skrčené nad novinami a niečo si šuškali. Pred sebou mali položené dve misky z ktorých sa valil čierny dym. Keď si všimli, že sa na nich Harry pozerá, zmĺkli. Harry radšej obrátil hlavu na druhú stranu. Tiež si všimol záhadného muža zahaleného v čiernom cestovnom plášti. Ticho sedel v kúte a fajčil fajku. Ten muž Harryho uprene pozoroval. Díval sa naňho hnedými očami a pohľad mal pevný. Neuhol, ani keď sa Harry naňho pozrel. Mal silný pocit, že toho muža už určite videl. Len si nemohol spomenúť kde.

Len čo dojedol, vyšiel k zadným vchodom k murovanej stene. Vytiahol svoj prútik a  tri krát po nej zaklopal. Tehla, ktorej sa Harry dotkol sa zachvela a  spolu s ostatnými sa rozostúpila a vytvorila akési dvere. Harry cez tú bránu prešiel, vchod sa uzavrel a zostala za ním pevná kamenná stena. Naskytol sa mu pohľad na uličku plnú obchodíkov a čarodejníckych kaviarní. Harry sa však vybral rovno ku Gringottbanke.
Biela budova sa týčila nad celou Šikmou uličkou. Pri bráne ho vítal nápis, ktorý varoval všetkých zlodejov. Harrymu sa strachom rozbúchalo srdce. Aj keď škriatkovia ľuďom neubližovali, nemali ich v láske. Harry vošiel dnu a prišiel priamo k jednému z nich.
"Prepáčte..." Ozval sa nesmelo.
"Áno?" Opýtal sa škrekľavým hlasom škriatok a malými očami si prísne Harryho premeral.
"Ja chcel by som si vybrať peniaze z trezoru Harryho Pottera."
Škriatok sa zamračil.
"A máte kľúč?" Harry mu trasúcou rukou podal kľúčik. Škriatok si ho prezrel a potom si znova premeral Harryho. Vytiahol nejaký pergamen, Harry nevidel, čo tam písal.
"Kazab!" Zavolal škriatok. A k Harrymu pristúpil o niečo nižší škriatok.
"Pôjdeš s pánom Potterom do trezoru číslo 203."
Kazab zaviedol Harryho k úzkemu vozíku a pustili sa nekonečnou cestou a nekonečnými zákrutami, až mal Harry pocit, že nikdy nezastavia. Po piatich minútach jazdy predsa len zastavili. Harry si vybral peniaze a potom opäť nasadol do malého vozíka. Vydýchol si až keď vychádzal z Gringottbanky a vo vrecku mu veselo štrngotali mince. Nadýchol sa čerstvého vzduchu. A zrazu sa nevedel rozhodnúť, aký obchod má navštíviť ako prvý. Po chvíľke uvažovania sa predsa len rozhodol.
Zastal pred cukrárňou Floriána Fortescuta. Florián ho vítal s úsmevom na perách.
"Vitajte, pán Potter! Som rád, že vás opäť vidím. Dáte si niečo?"
"Dobrý deň, aj ja som rád, že vás vidím. Dal by som si zmrzlinový pohár..." Usmial sa Harry.
"Viem, aký je váš obľúbený. Jahodový s arašidovou polevou! Nemám pravdu?"
"Vy si to ešte pamätáte?" Opýtal sa prekvapený Harry.
"Ale isteže, chlapče. Som síce starý, ale pamäť mi ešte slúži výborne."
Harry vošiel dnu za Floriánom a usadil sa k malému stolíku v rohu tak, aby nebol veľmi na očiach. A o chvíľku bol rád, že tak urobil, pretože len čo si sadol, do cukrárne vošla Pansy Parkinsonová a hneď za ňou tam vošla Milicent Bulstrodová- piatačky za Slizolinu. Našťatie si sadli tak, že na Harryho nevideli.
"Vravím ti, je to len otázka času." Pokračovala Pansy v načatom rozhovore. " Draco mi vravel, že tento rok to má Potter spočítané...dúfam, že nebude šetriť ani tú strapatú Grangerovú!"
Harry sa naklonil, lebo chcel počuť čo najviac. Milicent niečo zamumlala a Pansy jej svojim škrekľavým hlasom povedala.
"Vravím ti, že to mi nepovedal." Milicent opäť zamumlala svoju otázku.
"Nebuď hlúpa...jasné, že to z neho vytiahnem. Ale teraz ma to nezaujíma. Teraz mám iné problémy. Otec mi zatrhol posledný koncert Vipére Hate. Chápeš to?"
V tej chvíli prestal Harryho rozhovor zaujímať. Florián mu doniesol zmrzlinu a Harry sa do nej s radosťou pustil. Mal pocit, že nič lepšie v živote nejedol. O chvíľočku odišla aj Pansy a Milicent. Harry si vydýchol. Keď aj on zjedol zmrzlinu, rozlúčil sa s Floriánom a vyšiel z cukrárne.
Chvíľu len tak blúdil po Šikmej uličke. Zastavil sa pred čarodejníckou literatúrou pre malých aj veľkých. Zadíval sa na výklad, kde bola vystavená nová kniha. Mala krvavočervený obal a na ňom bublal čierny kotlík. A pod tým bolo hnedými písmenami napísané.
                        

Cunikunda Cabotová

Elixíry v praxi

Harry sa usmial. To by bolo niečo pre Hermionu. Vlastne, keď tu Hermiona bola, isto tú knihu už má. Z veľkého plagátu vedľa knihy sa na Harryho usmievala škaredá čarodejnica s veľkým nosom a malými očami. Mala na nose asi viac bradavíc, ako Harry za celý svoj život videl.
Keď prechádzal okolo obchodu s metlami zostal prekvapene stáť. Pred obchodom sa totižto tlačil hlúčik detí a nadšene sa prekrikovali.
"Tomu neverím!" Vykríkol malý chlapec.
" Takúto metlu mať doma!"
"Je lepšia ako starý Nimbus 2001!"
"Čo ako Nimbus! Je lepšia ako Blesk!"
To už Harry nemohol vydržať. Predral sa pomedzi deti až k výkladu. Kde bola vystavená úplne nová metla. Harry si prečítal reklamu.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama