2. Alta

23. února 2011 v 18:29 | Katie Lee |  Západné pobrežie
Alta, malá dedinka obklopená horami a zelenými lúkami. Domčeky sa v nehostinnej krajine krčili jeden ku druhému. Boli nízke s malými oknami. Bývali v nich ľudia, mierumilovní sedliaci, ktorí sa starali o pár kráv, kôz alebo králikov. Sadili zemiaky a obilie. Pracovali na poliach. Vychutnávali si jedoduchý život.
Keď slnko vystúpilo na oblohu. Všetci sa vybrali do roboty. Muži išli na drevo do lesov, ženy nakŕmiť statok a variť obed. Mladé dievčence chodievali hrabať trávu a ukladať ju na drevené stojany aby sa vysušila na zimu.
Každá z nich mala v ruke hrable alebo kosu. Vyšli na lúku za dedinou. Rozostúpili sa do rady a pustili sa do práce. Prvé šli ženy s kosami. Tráva im padala ku nám a tvorila akýsi koberec po ktorom postupovali vpred. Tie mladšie dievčatá ich nasledovali s hrabľami a roztriasali pokosenú trávu, aby sa na slniečku pekne vysušila. Pri práci si spievali pomalú, ťahavú pieseň.
Až bude pokosená tráva
Keď ju pokosíme, to bude sláva
Málokto takej noci spáva
Keď je už pokosená tráva,
Zelená...
Okolo obeda si posadali do tieňa stromov, čo rástli nablízku. Zajedli si jabĺk.
"Dnes večer bude tancovačka!" radovala sa Anna. Mala okrúhlu tvár a veľké, guľaté oči. Vlasy farby havraních krídel.
"Peter tam určite bude." Štebotala veselo okolo svojej priateľky Keylee.
Keylee sa usmiala. "Peter s tebou tancovať nebude."
"Máš pravdu. Bude tancovať s tebou!" povedala veselo.
Obe sa zachichotali.
"Peter nebude tancovať ani s jednou s vás." Zapojila sa do rozhovoru Susan. "Mám nové šaty s jarmoku. Dnes na tancovačke si vyberie mňa." Prešla s nosom dohora okolo nich a sadla si do trávy obďaleč.
Anna urobila na Keylee grimasu. Zdvihla zo zeme jablko a podala ho kamarátke.
"Uvidíš, že príde po teba."
Potom, čo sa najedli vzali znova hrable a pustili sa do práce.
Slnko prešlo na druhú stranu oblohy. Mierne sa schladilo. Z lesa sa vynorili chlapi na koňoch a s vozom. Ťahali do dediny drevo. Ako sa približovali, dievčence ich vítali s úsmevom. Mávali im a spievali.
Popri voze kráčal Peter. Mal krásne svetlé vlasy. Šedivé okrúhle oči. Súmernú postavu a svalnaté ramená. Ako prechádzali, dievčence sa zhŕkli okolo. Anna i Keylee im veselo mávali a smiali sa. Peter očami hľadal Keylee. Keď ju zbadal, usmial sa. Prešiel ku nej a nenápadne jej podal lúčny kvet.
"Dnes večer, na tancovačke..." povedal potichu.
Keylee sa usmiala. A hanblivo si dala neposlušný prameň vlasov za ucho.
Anna do kamarátky drgla. "Vravela som ti!" šepla.
Keď sa chlapi stratili za kopcom pustili sa dievky do práce.
Povyhadzovali pokosenú trávu na drevené konštrukcie. Slnko sa chýlilo ku koncu. Niekoľko dievčat sa vybralo do dediny, iné ostali na lúke aby sa zabavili.
Anna si z vlasov siahla šatku z pevnej látky. "Keylee ideš prvá!" podala kamarátke šatku.
Keylee si ju uviazala tak, aby nevidela.
"Keylee! Tu som!" ozval sa jemný dievčenský hlas.
"Keylee!" ozvalo sa iné dievča.
"Haló! Keylee! Tadiaľto!" kričala tretia dievčina.
Všetky tri pobehovali okolo Keylee so zlatistými vlasmi. Ruky natiahnuté pred seba. Keylee počúvala šuchot bosých nôh o trávu a volanie svojich priateliek. Milovala túto hru. Bola v nej najlepšia. Nevedela ako je to možné, ale presne vedela, kde sa kto pohybuje. Vedela si dokonalo predstaviť dráhu ich behu a ako sa snažia uhnúť jej rukám.
Počula šuchotanie volánu o trávu. Zvrtla sa a chytila sa drsnej látky. Hlasy stíchli a vystriedalo ich napätie.
"Anna!" zvolala veselo Keylee. Hlas mala lahodný, ako našľahanú smotanu, ktorá sa jedáva s jahodami. Hneď si dávala šatku dole. Pozrela na dievča, ktoré držala za rukáv.
Keylee mala nádherné oči. Mandľový tvar zvýrazňovali dlhé mihalnice a orieškovo hnedá dúhovka. Nos mala pomerne malý, otočený trošku dohora. Nepôsobil však namyslene ale elegantne. Vznešený výzor dodávalo jej tvári tmavé obočie . Líca mala posiate drobnými pehami.
"Ty podvádzaš! To nie je možné. Ako si vedela kto som?" sťažovala sa Anna.
Keylee sa usmiala a pokrčila ramenami: "Neviem!" Podávala kamarátke šatku. Keď si ju Anna uviazala okolo očí, hra sa začala odznova. Ich ihriskom bola lúka za dedinou Alta. Život tu bol ťažký, no napriek tomu zo sebou prinášal aj radosť. Ako dnešný deň. Keď sa ľudia v dedine ráno zobudili, privítalo ich slniečko. Hneď všetci vedeli, že zima pominula a sneh sa už nevráti. Dych jari prebúdzal hmyz a iné zvieratá. Rastliny sa začali tlačiť spod tvrdej zeme. Od rána bolo v dedine rušno. Všetci sa chystali na večer. Pretože v prvý, teplý, letný večer sa robievala na hlavnej ulici tancovačka.
Mladé dievčatá z dediny si obliekli svoje najkrajšie šaty. Do vlasov si zaplietli stuhy a kvety, obuli si naleštené topánky. Na tancovačke potom netrpezlivo čakali, ktorý šuhaj ich vyzve do tanca.
Preto, keď slniečko začalo končiť svoju celodennú trasu a tiene sa začali predlžovať, dievčatá sa s výskotom vracali z lúky domov. Museli sa pripraviť. Umyť sa, vyobliekať, naparádiť. A potom už všetky mierili na hlavnú ulicu.
Keylee sa stretla s Annou pred jej domom. Obe mali oblečené šaty z plátna bieleho ako sneh. Farebnú zásteru a vyšívaný živôtik. Anna si do vlasov zaplietla tmavomodrú stuhu a Keylee si vrkoč ozdobila bielou mašľou. Obe mali rovnaké čierne topánky s jednoduchou prackou.
Kráčali dedinou a nervózne sa smiali. Keď po piatich minútach dorazili na hlavnú ulicu, ponevieralo sa tam zopár dievčat a mládencov. Ulica bola krásne ozdobená. Všade boli lampióny a petrolejové lampy. Strom v strede dediny bol ozdobený stuhami a slamenými ozdobami. Na druhej strane sa zbiehali hudobníci z celej dediny. Chvíľu trvalo, kým sa dohodli, ale za malú chvíľu sa už Altou niesla hudba. Vylákala z domov ďalších ľudí. Zábava začala. Ľudia sa dali do tanca. Skladané sukne pod kolená sa krútili. Pierka v šuhajských klobúkoch nadskakovali. Z cesty sa dvíhal prach.
Pieseň skončila. Do stredu tanečného parketu vkročila čiernovlasá dievčina s čepcom na hlave.
"Muzikanti, zahrajte tú našu!" dvihla ruku. Parket sa náhle vyprázdnil. Uprostred sa zbehli všetky mladé, nezadané dievčatá.
Anna chytila Keylee za ruku. "Poďme!"
Postavili sa do rady. Ruky si zložili na prsia a vykrúcali sa z jednej strany na druhú. I takto spievali:
Orie, šuhaj, orie na vysokej hore
Jeho žlté vlásky, vietor pofukuje
Jeho žlté vlásky, žltú farbu majú
Ako tie dievčence po ňom pokukujú..
Pochytili sa v kruhu, rukami za chrbtom a rozkrútili karičku. Pieseň náhle skončila, ale to už boli pripravený mládenci.
"vyšli ryby vyšli, vyšli ryby vyšli
Nie je tu dievčaťa podľa mojej mysli
Čo som sa nachodil po tej tmavej noci
Ešte som nevidel Také krásne oči."
Postupne si vyberali medzi dievčinami a brali ich do tanca. Keylee čakala vedľa Anny. No za malú chvíľku prišiel Peter a uklonil sa jej. Usmiala sa. Peter bol najkrajší z dediny. No mal aj krásnu povahu. Bol pracovitý, veselý a pravdivý. Každé slobodné dievča v dedine snívalo, že Peter si vyberie práve ju.
Keylee sa chytila jeho ruky. Prešli spolu medzi tancujúce páry. Peter ju chytil okolo pása a Keylee mu položila ruky na ramená. Pozrela na neho a usmiala sa. Keď pieseň skončila. Hudobníci začali hneď ďalšiu. Tento krát rýchlejšiu.
Zábava bola v plnom prúde. Všetci čo vládali stáť na nohách tancovali. Starší, ktorým už nohy neslúžili, posedávali okolo na lavičkách a stoličkách. Diskutovali alebo tlieskali do rytmu. Niektorí spievali spolu s kapelou.
Keylee nebola najlepšia tanečnica. V Petrovej náruči jej zvieralo žalúdok a divoko jej bilo srdce. Dávala si pozor, aby mu nepošliapala naleštené čižmy. A keď mu pozrela do šedých očí, zakrútila sa jej hlava.
Pesnička zrazu skončila. Nečakane. A ozval sa výkrik. Za ním ďalší a ľudia začali utekať. Peter sa zvrtol, aby videl čo sa deje. Keylee sa pozrela rovnakým smerom. To, čo videla bolo hrozné. Strom, ktorý bol ozdobený, bol v plameňoch. Ostala hrôzou skamenená. Spolu s Petrom sa zhrozene dívali ako kmeň a konáre oblizujú plamene. Nastala panika. Ľudia kričali, strkali do seba. Nevedeli, čo robiť. Niekto kričal, aby nosili vodu.
Vtedy sa ozvalo zapraskanie a kmeň povolil. Rútil sa priamo k zemi. Keylee to videla ako v spomalenom filme. Ešte chvíľku a dopade priamo na ňu a na Petra. Výkriky akoby doliehali z obrovskej diaľky. Bolo jasné, že nestihnú ujsť. Peter ju chytil za ruku a chránil vlastným telom. No stom by ich aj tak rozdrvil na prach. Keylee počula Annin zhrozený výkrik. Veľmi sa bála. Zavrela oči.
A potom nastalo ticho.
Otvorila oči. Peter povolil zovretie. Obaja sa pozreli, čo sa stalo. Prečo ich strom nerozdrvil?
Celá dedina nemo pozerala. Horiaci stom sa vznášal vo vzduchu. Ako plachtiaci orol. Všetci stáli ako obarený. Keylee sa cítila zvláštne. Teraz, keď nebezpečenstvo pominulo, cítila v sebe zvláštnu silu. Pozerala na stom. Dvihla k nemu ruky. Naznačila mu smer, ktorým má padať. Strom akoby jej rozumel. Pohol sa pomaly opačným smerom. Keď preletel dostatočne ďaleko, uvoľnila ruky. Strom s rachotom a dunením dopadol na zem.
Vydýchla. Energia z jej vnútra sa vytratila. Rozplynula sa. Pozrela na Petra, či sa mu nič nestalo. V jeho očiach bol strach. Zdvihla pohľad. Všetci ľudia v dedine na ňu pozerali, akoby bola nebezpečná ona a nie ten strom.
"Čarodejnica!" skríkol niekto.
"Upáľte ju!" zvolali ďalší.
Peter od nej začal pomaly cúvať, akoby sa bál otočiť sa jej chrbtom. Zmetene sa obzrela, aby našla v dave Annu. Dedina po nej začala vykrikovať a búriť sa. Na horiaci strom úplne zabudli.
Keylee sa rozbehla domov. Vrazila do dverí a rýchlo ich zavrela. Prešla do kuchyne. Zhlboka dýchala. Nevedela, čo sa to stalo. Nemôže byť čarodejnica. To nie je možné. Predsa len zastavila padajúci strom. Hádala sa sama so sebou. Ozvalo sa buchnutie dverí.
"Keylee!" hlas jej matky volal z predsiene.
Nepohla sa.
"Keylee." Matka vošla do kuchyne. "Poď." Vzala ju pevne za ruku.
"Mama, to nie ja.. neviem, čo sa tam stalo!" snažila sa vysvetliť.
Vošli do izby a matka otvorila truhlicu.
"Počúvaj ma Keylee. Nikdy sa ti nezdalo tvoje meno zvláštne? Nikdy si nepochybovala o sebe ani svojej rodine?" hovorila rýchlo a balila do uzlíka veci.
"Nie. Čo sa to deje mama?"
"Ja nie som tvoja mama." Pozrela na Keylee.
"Čo to hovoríš?" mala slzy v očiach.
"Veľmi som túžila po dieťatku. No nikdy som neotehotnela. Keď sme s tvojím otcom strácali nádej, tak ťa našiel. Jedno ráno bol na rybách a po rieke sa plavil košík. Začul plač a tak ťa vytiahol."
Keylee sa rozplakala.
"Milovala som ťa ako vlastnú a stále ťa milujem. Nikdy som ti to nechcela povedať. Dúfala som, že sa nič nestane. Ale to, čo sa stalo dnes..." prešli do kuchyne a mama balila jedlo.
Z vonku sa ozval buchot a výkriky ľudí.
"Nie je čas. Musíš utiecť!" matka podala Keylee uzlík. Ľudia búchali na dvere domu. Cez okno kuchyne videli horiace fakle. "Upáľme tú čarodejnicu!!"
Matka chytila Keylee za ruku a rýchlo ju viedla do spálne. Otvorila okno.
"Utekaj dcérka! Zachráň sa!"
Keylee, so slzami v očiach preliezla cez okno. Matka jej podala uzlík.
"Zbohom dcérka. Dávaj si pozor! A choď už! Bež!"
Keylee zovrela látkový uzlík pevnejšie v ruke a vyrazila cez pole smerom k lesu. Keď bola uprostred cesty začula výkrik.
"Tam je! Za ňou!"
Obzrela sa. Ľudia z dediny bežali za ňou. Plačúc sa rozbehla do lesa. Neobzerala sa viac na domov. Utekala najrýchlejšie ako vedela. Dopredu ju hnali hlasy ľudí z dediny. Cez slzy nevidela kam beží. Konáre jej potrhali rukávy a žihľava jej doštípala nohy. Hlasy však silneli. Utekala pomedzi stromy. Podkýňala sa o popadané konáre. Pri jednom páde stratila uzlíček, ale nebol čas ho hľadať. V hlave jej vírili hrozné myšlienky. Prečo jej to nepovedali skôr? Kto ju poslal po rieke v košíčku? A ako sa jej podarilo zastaviť ten strom?
Stratila pojem o čase. Nohy a ruky mala doráňané, ako si predierala cestu krovím. Musela zastať. Nech ju chytia a upália. Nevládala ďalej. Zhlboka dýchala. Les bol tichý. Hlasy sa stratili. Ušla im. Obzerala sa okolo seba. Nevidela nič. V lese bola tma. Niekde zahúkala sova. Ozvalo sa zapraskanie konára. Keylee premkol strach. Rukami nahmatala najbližší strom a sadla si chrbtom k nemu. Rozplakala sa. Nohy mala vlhké od krvi. Triasla sa na celom tele.
Po chvíli sa upokojila. Dych sa jej vrátil. Vstala. Pomalým tempom pokračovala v ceste. Hľadala čistinu kde by bolo mesačné svetlo. Pomaly sa vzdávala nádeje, bola unavená. Nohy si od bolesti necítila. Chcela si ľahnúť na zem, chúliť sa do klbka. Spať. Verila, že sa z tohto hrozného sna zobudí. Zrazu uzrela medzi stromami slabé svetielko. Vydala sa priamou cestou k nemu. Predrela sa cez husté krovie, spadla do úzkeho žľabu, ktorý si vyhĺbila riečka. Prebrodila riečku a vyštverala sa hore kopcom. Do uší jej doznela hudba a smiech. Kráčala ticho. Bála sa. Teraz dokázala rozoznať, že svetielko je vatra a okolo nej sa pohybujú tiene. Prešla ešte bližšie. Jeden z ľudí hral na gitaru, ďalší na husle. Niekto rozprával príbeh. Tie hlasy nepoznala. Nevedela, či sú priatelia, nevládala však stáť na nohách. Mala sucho v ústach a oči sa jej zatvárali od únavy. Prešla teda na kraj lesa. Do nosa jej udrela vôňa pečeného mäsa. V žalúdku jej zaškvŕkalo. Urobila pár krokov a vstúpila do svetla. Zažmurkala, pretože svetlo bolo ostré. Všetko stíchlo. Ľudia sediaci okolo ohňa na ňu prekvapene pozreli.
"Prosím. Pomôžte!" šepla ticho. Podlomili sa jej kolená a stratila vedomie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lili Lili | 23. února 2011 v 18:34 | Reagovat

Ahoj!Hlasuj,prosím,dole v anketě pro Mishulinku na těchto stránkách:http://my-l-p-s.blog.cz/1102/hlasovani-nejlepsi-blog-01
Díky

2 Patuska~tvoj super graficky blog! :-) Patuska~tvoj super graficky blog! :-) | Web | 23. února 2011 v 18:37 | Reagovat

jeeej :) mas to tu kraasne :) des si si ty robila??:))

3 Terra Terra | Web | 23. února 2011 v 18:42 | Reagovat

Ahoj,hlásneš pro mě na http://lizatko11.blog.cz/1102/zaciinaa-sonb
jsem tam jako teresa005 a zúčastníš se u mě na blogu SONPříběh,předem děkuji a promiň za reklamu. :-)  :-)

4 katielee-chris katielee-chris | 23. února 2011 v 21:40 | Reagovat

dakujeme ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama