19. kapitola-Tisícpäťsté výročie

4. února 2011 v 16:13 | Christina |  Harry Potter- 5 diel
Vo veľkej sieni akoby vybuchla bomba. Nastal zmätok a všetci sa začali prekrikovať.
"Povedala Vipére?"
"Tá speváčka?"
"To nie je možné!"
"Neverím!"
"Ste si istý?"
Harry sa pozrel vedľa seba a videl, že Ron asi o chvíľku omdlie. V tvári bol bledý ako stena a kŕčovito zvieral stôl, až mal biele hánky. A na sto percent to nebolo od hladu. Vrava stíchla, až keď sa dvere veľkej siene otvorili a do vnútra vplávala krásna hnedovlasá slečna, ktorej lak na nechtoch dokonale ladil s tieňmi , ktorými mala namaľované oči. Harry nevdojak zablúdil pohľadom k bystrohlavskému stolu a pohľad sa mu stretol s Čcho. Usmial sa a ona mu úsmev opätovala. Medzi tým prešla Vipére ladným krokom rovno ku stolčeku. Sadla si a profesorka McGonagallová jej nasadila triediaci klobúk. Nastalo ticho. To ticho bolo tak neprirodzené, že Harry počul tlkot svojho srdca. A samozrejme počul ešte Ronov šepot.
"Prosím nech je v Chrabromile, prosím nech je v Chrabromile, prosím!"
Harry mal pocit, že to trvalo celú večnosť. Keď vtom...
"SLIZOLIN!"
To čo sa dialo pri slizolinskom stole sa nedá opísať. Draco Malfoy vyskočil na stôl a začal pískať. Crabb a Goyle tlieskali a ich malé tupé očká svietili radosťou. Pansy Parkinsonová plakala a niečo vzrušene šepkala Milicent, ktorá akurát zapískala. Jeden malý slizolinčan sa postavil na lavicu a kričal:
"Vipére je naša! My máme Vipére!" Keď sa Vipére konečne dostala k slizolinskému stolu každý jej chcel podať ruku. Nikoho neodmietla a na každého sa milo usmievala.
"Pchá," odfrkla Hermiona nahnevane, ktorá tak ako všetci chrabromilčania boli otočený k slizolinskému stolu a sledovali, čo sa deje."Ten úsmev má nainštalovaný!"

Ako posledný k nej pristúpil Draco. Podal jej ruku, niečo jej povedal, Vipére prikývla a potom ju pobozkal na obidve líca. Harry sa otočil k svojmu stolu, bolesť hlavy sa ustálila, ale ešte stále mal pocit ako by ho prefackali. Namiesto toho aby sa hurhaj utíšil, ešte viac vzrástol. Jediný komu nebolo do rečí bol Ron. Hľadel do zeme a kŕčovito zvieral stôl.
"Ron, nebuď taký nasrdený, lebo ešte trošku a praskneš. Čo sa deje?"
Zavŕtal Fred, aj všetkým bolo nad slnko jasnejšie, čo sa stalo.
"Ja ti poviem čo sa stalo," ozvala sa Hermiona. "Je taký zdutý, pretože sa slávna Vipére Hate nedostala do Chrabromilu. Klobúk ju zatriedil do Slizolinu a Rona neskutočne štve, že nie je na Malfoyovom mieste. Nemôže ju obskakovať a robiť zo seba jej poddaného otroka! Nerozumiem čo na nej vidíš!"
To bola pre Rona posledná kvapka. Pozrel na Hermionu nenávistným pohľadom. "Buď už konečne ticho a staraj sa o seba! Myslíš si, že je niekto zvedavý na tie tvoje drísty? Človek sa musí pozerať na niekoho na koho sa ....aj dá pozerať!"
"Fajn. Aspoň viem čo ti dám na Vianoce. Slnečné okuliare a môžeš si ich nasadiť vždy keď pôjdem okolo!" A odsadla si o dva miesta ďalej.
"Tak toto si prehnal." Poznamenal Harry a Ron sa zahryzol do spodnej pery.
Veľká sieň stíchla, pretože sa postavil profesor Dumbledore a veľmi jasným hlasom povedal: "Už neprehovorí ani muška, nech naplnia sa vaše brušká!" Všetky taniere a poháre sa naplnili.
Harry sa usmial a nabral si plný tanier zemiakovej kaše a párky. Všetci s chuťou jedli všelijaké dobroty od výmyslu sveta. Teda všetci okrem Hermiony a Rona. Obaja mali po nálade.
"Poviem vám ako oslávite to, že ste práve zjedli melasový koláčik!" Predniesol George.
"Ako?" Nadvihla prekvapene obočie Katie.
"Dáte si druhý melasový koláčik!"
"Tak oslavujme!" Povedal LeeJordan s ústami plnými koláčov.
Keď všetci dojedli a z tanierov zmizli aj posledné kúsky jedla, postavil sa profesor Dumbledore so svojím tradičným príhovorom.
"Vitajte. Vitajte opäť doma. Chcem, srdečne privítať aj našich prvákov. Dovoľte mi aby som medzi vami privítal aj našich nových učiteľov. Starostlivosť o zázračné tvory bude učiť rovnako kvalifikovaný učiteľ akým bol Rubeus Hagrid ("No zbohom," šepla Lavender.).
Tento človek má naozaj veľké skúsenosti a nieje to nikto iný ako Charles Weasley..."
Charlie vstal a uklonil sa pred študentmi vo Veľkej sieni. Sálou prebehla vlna ovácií. Harry sa porozhliadal a div, že nevybuchol smiechom. Draco Malfoy neveriaco civel na Charlieho. Zbledol a vyzeral, že o chvíľu asi pukne od zlosti. Všetci Slizolinčania sa tvárili ako kyslé uhorky. Za to chrabromilský stôl doslova šalel. Študenti vstávali a tlieskali. Aj niektorí Bystrohlavčania sa pridali a nechýbala medzi nimi ani Čcho. Fred a George začali pískať ódu na radosť. Keď radostné ovácie pominuli a Charlie si sadol, profesor Dumbledore pokračoval.
"Som rád, že schvaľujete môj výber. Rád by som vám predstavil aj nástupcu profesora Moodyho, teda nového učiteľa obrany proti čiernej mágií, ale bohužiaľ, pre isté neodkladné záležitosti nastúpi až zajtra. Želal si, že sa predstaví sám, na prvých hodinách a jeho želanie rešpektujem."
Hermiona sa naklonila k Harrymu. "Zaujímalo by ma prečo Arabela nastúpi až zajtra." Šepla mu to tak, aby to nikto nepočul. Harry na ňu prekvapene pozrel.
"Odkiaľ o nej vieš...?"
"Som v ráde... viem o mnohých veciach. Potom sa musíme porozprávať. Chcem sa Charlieho opýtať na toho druhého mukla...." Harry prikývol.
"Aj napriek udalostiam, ktoré nie príliš slávne a veselo ukončili náš školský rok, sme sa rozhodli usporiadať veľkolepé oslavy." Rozľahol sa Veľkou sieňou Dumbledorov hlas. "Samozrejme oslavovať sa nebude bez dôvodne. Máme dôvod na oslavu a dokonca veľký dôvod. Som rád, že vám môžem oznámiť, že náš Rokfort oslávi tohoto roku svoje tisícpäťsté výročie!" Ak čakal radosť, tak sa mýlil, pretože všetci študenti po sebe nechápavo, rozpačito pozerali. Vedeli, že Rokfort má iba tisíc rokov. A aj to sa nevie presne kedy bol založený. Žiadne písomnosti sa nezachovali.
"Asi si myslíte, že váš riaditeľ je starý blázon, ktorý nečítal dejiny Rokfortu. Veľmi dobre poznám túto publikáciu. Kedysi bola povinným čítaním a mňa profesor Grampwickowitch prichytil, ako sa povie na hruškách...a tak som ju musel prečítať... (Profesorka McGonagallová si nahlas odkašľala, čím dala najavo, aby pán riaditeľ prešiel k veci.) Áno... takže kde som to...? Dovoľte mi preto, aby som vám vysvetlil ,o čo tu ide. Na začiatku letných prázdnin sa duchovi Zloduchovi podarilo zhodiť jednu veľmi cennú vázu. (Duch Zloduch sa momentálne vznášal nad veľkou sieňou a vyzeral mimoriadne hrdý.) Keď ho išiel profesor Flitwick vyhrešiť, zistil, že duch Zloduch, samozrejme čistou náhodou, objavil tajné dvere do miestnosti, ktorú sme ešte nikdy pred tým nevideli. Ukrývala mnohé tajomstvá a odpovede na mnohé otázky. Táto miestnosť bola akým si archívom a aj keď si to neviem objasniť boli v nej skryté údaje a to nielen časové, ale všetky údaje o vzniku Rokfortu. Profesorka McGonagallová, bola na toľko láskavá a aj som jej za to mimoriadne vďačný, že sa pustila do všetkých spisov a listín. Prepočítavala dátumy, roky a udalosti..."
"Minerva sa potom dva týždne namiesto dobré ráno, zdravila...1258 a podobne," pošepol im Nick.
"...zistila ako veľmi sme sa všetci mýlili a, že Rokfort nemá tisíc, ale tisícpäťsto rokov. Týmto zistením sa zaoberalo ministerstvo mágie takmer celé leto a keby to niekoho zaujímalo, tak konkrétne oddelenie Histórie čarodejníctva a mágie, ktoré napokon svoj omyl priznalo. Stiahli z obehu Históriu Rokfortu, pretože už sa pracuje na jej novom vydaní a udelilo povolenie na oslavu tohto výnimočného výročia. Študentom bude táto miestnosť sprístupnená v priebehu školského roku, pretože do nej postupne dopĺňame materiál na skompletizovanie od histórie až po dnešok.
Oslava sa uskutoční koncom školského roku. Pripravené sú však mnohé prekvapenia. Zlatým klincom programu, však bude metlobalový zápas hviezd. Proti výberu Rokfortských študentov nastúpi allstars tým. Výber bude prebiehať počas školského roku a dozerať naň budú nestranní rozhodcovia, ktorý k nám zavítajú v polovici októbra. Tak nebude nik môcť namietať a tvrdiť, že rozhodcovia sú zaujatý." A pozrel smerom k Slizolinskému stolu. "Ďalej pri príležitosti výročia sme sa my pedagogický zbor a niektorí študenti dohodli na obnove časopisu, ktorý vychádzal kedysi na Rokforte. Je to malý darček pre študentov. Pevne verím, že budete prispievať a teraz mi dovoľte, aby som vám predstavil šéfredaktora... Collin Creevey!"
Collin vstal a bol červený ako paradajka. Všetci mu začali tlieskať a on si rýchlo sadol.
"Teraz už len slová na záver: Všetko najlepšie Rokfort!" Dumbledore zamával svojím prútikom a vedľa neho sa zjavil text napísaný zlatým písmom. "Zaspievajme si Rokfortskú hymnu." Všetci vstali. Hymna nemala nijakú melódiu, každí spieval srdcom a vlastne ako chcel. Začali ako chceli a aj končil každý inak. Väčšina si zvolila rýchle pochodové tempo.

Rokfort, Rokfort plný vôni,
uč nás, svet to ocení.
Či sme starí, s holou hlavou,
a či mladí, zelení;
do hláv niečo by sa zišlo,
nech v nich máme dáky ruch;
dnes je v nich len kopa slamy,
pilín a pár mŕtvych múch.
Nauč nás čo treba vedieť,
do hláv vtlč, čo zmizlo z nich,
rob, čo má sa, a my zasa
učme sa, čo stačí dych.

       Weasleyovské dvojičky zmenili posledný verš na: neučme sa, čo nám stačí dych. Keď dospievali všetci začali tlieskať. Konečne všetkým došlo, čo sa tu bude diať a čoho budú svedkovia. Skákali objímali sa a tešili. Nech sa Harry snažil ako chcel, nevedel sa tešiť spolu s ostatnými. Okrem bolesti hlavy, ho niečo ťažilo hlboko vnútri
a on nevedel čo. Mal akési zlé tušenie. Poobzeral sa, ale nikde nevidel Rona.
Zamrzelo ho to. Sľúbil si, že ak sa tí dvaja budú aj tento rok tak hádať, tak ich zavrie do jednej miestnosti, nech stlčú raz a nech je to na celý rok. Pousmial sa nad takouto predstavou. Pomyslel si, že z bitky by nebolo nič. Len nevedel, kto by sa odvážil si prvý priznať, čo k tomu druhému cíti... Ron či Hermiona?
"Hej Collin, musím s tebou hodiť reč!" Zakričal Fred. Collin sa oslobodil od hlúčika štvrtákov, ktorí sa na niečom hlasno dohadovali a predral sa k Weasleyovie dvojčatám.
"Počuj..." Viac Harry nepočul, pretože ho oslovila Hermiona.
"Poďme odtiaľto. Musíme sa porozprávať. Dala som Nevillovi inštrukcie. Dúfam, že to zvládne." Hovorila, kým sa predierala pomedzi študentov von. Harry ju nasledoval. Vyšli z Veľkej siene a vydali sa schodišťom hore.
"Kam ideme?" Opýtal sa Harry.
"Myslela som, že by sme mohli ísť na dievčenské záchody a potom za Charliem, chcem sa ho povypytovať na isté veci a asi aj ty máš naňho otázky. Či nie?" Harry prikývol.
"Už asi viem o čom to Malfoy drístal vo vlaku." Povedala Hermiona.
"Aj ja začínam tušiť. Ide o ten výber do mužstva Rokfortu proti allstars... Domyslel som si to hneď, ako to Dumbledore spomenul. Zaujíma ma odkiaľ o tom Malfoy vedel. Ale ak mám byť úprimný, to ma až tak netrápi. Mám iné starosti..."
"Ale ty musíš vyhrať!"
"To viem aj bez teba!" Zrúkol , až Hermionu trhlo.
"Vy dvaja ste sa na mňa dohodli, alebo čo?"
"Nie... ja, prepáč..." Povedal Harry. "Ja som dosť nervózny." A porozprával jej o svojej vidine počas triedenia. Hermiona ho napäto počúvala a keď skončil, vážnym hlasom predniesla.
"Harry, musíš o tom niekomu povedať... hoci komu z rádu... ja ti neporadím..."
"To sa ti ľahko povie... napíšem o tom Smrkáčovi, bude s toho celý mimo a pribehne sem...to chceš?"
"To nie..."
"Alebo ešte lepšie... mám ísť za Snapom?
Zaklopem na dvere jeho kabinetu. On otvorí a svojím príjemným hlasom mi povie: ´ Čo tu chcete Harry, nedáte si čaj? Zdôverte sa mi zo svojím problémom... ´ A ja na to: ´ Pán profesor neviem si rady, na kolenách vás prosím poraďte mi...´ "
"Harry ja som to tak..."
"Ešte môžem ísť za Dumbledorom. Prídem za ním a poviem...: Pán riaditeľ ja viem, že máte veľa starostí z Voldemortovým návratom, Fénixmi a vedením tejto školy, ale potrebujem aby ste teraz zaoberali vidinami Harryho Pottera!"
"Ty máš vidiny?" Zatiahol za nimi úlisný hlas. Harry sa ani nemusel otočiť a vedel komu patrí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama