1. Zničený svet

23. února 2011 v 18:26 | Tom |  Západné pobrežie

Slnko pomaly mizlo za horizontom a do červena sfarbovalo Enlienské More. Nebol však nikto kto by obdivoval krásu prírody a bolo len otázkou času kedy sa čisté vody Enlienu zmenia na jed, ktorý pritekal z okolitých veľriek. Neboli to len vody, ktoré stratili svoju krásu. Lesy vyhoreli, pastviny vyschli a rokliny slúžili ako hromadné hroby. Podobná zmena nastala aj v meste Thadrix, najväčšom prístave na Enlienskom Mori. Básnikov a maliarov nahradili vojaci, namiesto hry detí bolo v uliciach počuť hlásenia o ďalších popravených. Pod mohutným, nedávno postaveným popraviskom boli mláky krvi, ktoré sa nikto neunúval umyť. Po mori sa plavilo mnoho lodí, neboli to ale obchodné lode. Boli otrokárske. Muži, ženy a deti boli odvážaný zo svojich domovov. Nevedeli kam, či na smrť, alebo pracovať do baní. Vedeli však, že sa už nikdy nevrátia a nech ich čaká čokoľvek, bude to pre nich strašné. Slnko pomaly odchádzalo z tohto pochmúrneho sveta, možno aby osvetlilo iné, krajšie svety. Len dva páry očí sledovali jeho smútočný pochod. Dvaja muži, taký odlišný ako nebo a zem. Jeden z nich všetko získal, druhý všetko stratil. Jeden bol v brnení, druhý v otrhaných handrách. Jeden stál na hradbe, druhý sedel zamknutý v lodi. Oboch však spájala trpkosť a zármutok. A neistota nad tým čo bude.
Kal sa odvrátil od slnka a snažil sa cez drobné okno na boku lode zazrieť Thadrix, ktorý sa ešte donedávna volal Semdral, a bol hlavným mestom jeho ríše. Kal bol len synom prostého kožušinára, ale strata domova ho bolela rovnako ako to bolelo kráľovskú rodinu. Lenže tí boli narozdiel od neho nemilosrdne popravený. Kal sa mal len stať otrokom.
"Čo sme to len vykonali, že si zaslúžime takýto osud ?" Opýtal sa sám seba.
"Prepadli sme moci, tak ako každý, synu." Odpovedal jeho otec, sediaci neďaleko.
"Mali sme všetko, ale nestačilo nám to. A tak nás Bohovia potrestali."
"Je to nespravodlivé!" Kal sa zlostne odvrátil od vzďaľujúceho sa domova.
"My sme nič neurobili! To kráľ chcel bojovať, on túžil po vojne, prečo musíme MY trpieť sa za jeho chyby ?"
"Čuš mladý! Nevyznáš sa vo svete a mal by si nechať premýšľanie na mužov." Odvrkol mu muž sediaci vedľa otca. Kal naňho zlostne zagánil a chcel mu odpovedať, ale rozmyslel si to. Všetci boli nervózny a nepotrebovali ďalšie konflikty.
"Nemáš pravdu, syn môj." Unavene pokračoval Kalov otec.
"Podporovali sme kráľa v jeho úsilí o získanie.... tej veci. Ešte pred mesiacom si sníval o tom, ako sa pridáš medzi jeho bojovníkov. Čo zlé urobili stromy, že sme ich povytínali ? Čo zlé spravili vtáci, že sme im zničili ich domovy ? Príroda platí väčšiu daň než my. A je to za naše chyby."
Kal sa zahanbene obrátil a ďalej sledoval oblohu, na ktorej sa zažínali prvé hviezdy.
"Nemalo to takto skončiť. Tharčania nemali vyhrať. Sú to príšery v ľudskom prevleku, vrahovia žien a detí."
"Buď ticho, lebo ťa začujú stráže a zbičujú ťa. A možno aj nás." Muž vedľa otca sa naďalej zlostil.
"Syn môj, a naše vojská nevraždili ich deti keď prepadávali Tharské dediny ? V tejto vojne sme všetci vinný a všetci budeme zodpovedať pred radou Bohov za naše hriechy."
Kal si odvrkol.
"Oni v našich Bohov ani neveria."
"Kalas, prestaňte sa rozprávať o týchto veciach, prosím." Zapojila sa do rozhovoru Kalová matka, držiac malú Esionu, Kalovú sestru na rukách.
"Tvoja matka má pravdu, Kal. Nemysli na minulosť a oddýchni si."
Kal si unavene položil hlavu do dlaní.
"Otec, porozprávaj mi o stratenej krajine."
Kalus sa pobavene, ale nie zlomyseľné, zasmial a položil zvráskavenú ruku na synovo plece.
"Nie si na také rozprávky už starý ?"
"Nemyslím, že je to rozprávka... teda aspoň dúfam, že nie je." Kal sa zamyslene oprel o stenu lode.
"Bolo by pekné veriť, že niekde je iný svet. Iný než táto pustatina. Možno budú tamojší ľudia múdrejší a nezničia si svet, tak ako my."
"Ak ten svet existuje, skôr či neskôr sa rozpadne tak ako náš. Je to len otázka času... a bohatstva ľudí." Muž čo sedel vedľa Kalusa naposledy podpichol Kala, unavene si zívol a zaspal posediačky. Po drobnej kajute sa rozniesol chrapot.
"Keby sme na tom stratenom svete žili my, už by sme tú chybu nespravili." Zašepkal Kal, predtým než zaspal.
"Tharčania spravili z tohto sveta peklo. My by sme spravili z toho druhého raj..... keby tak existoval."
Muž, prezývaný Havran, sa ospalo díval na posledné zvyšky Slnka z vysokej hradby Thadrixskej veže. Pod ním viedlo more neúprosný boj s útesom. Nevedel ktorý pohľad bol strašnejší, či ten na odchádzajúce lode, vezúce kedysi hrdých obyvateľov tohto mesta, alebo na masové hroby, vyhĺbené hneď na brehu. Mnohý z mŕtvych padli jeho rukou. Aj keď bitka sa odohrala pred mnohými dňami, ešte stále mal pred očami ich tváre, stále počul ich krik. Premýšľal nad tými ľuďmi. Aké mohli mať životy predtým než im ich nespravodlivo vzali. Vedel kam vezú tých čo prežili, a pomyslel si, že smrť by možno bola lepším osudom. Celé to naňho doľahlo, a podlomili sa mu kolená. Musel sa zachytiť okraja hradby, aby ostal na nohách. Meč, ktorý mu odpočíval krížom cez chrbát, i malá sekera po jeho boku, boli očistené od krvi. Nikto však nemohol očistiť škvrny krvi na jeho rukách a duši. Smútok nachvíľu nahradila zlosť a Havran sa pozrel na nebo so zaťatými zubami.
"Je toto tvoja vôľa ? Všetko čím sme pre teba ?!?"
Napokon to nevydržal a padol na kolená. Zo svetlých očí, tak kontrastujúcich s jeho tmavými vlasmi a čiernym brnením, sa vyronili slzy.
"Čo si to vykonal, otče ? Čo som kvôli tebe vykonal ja ?"
Po týždni plavby dorazili otrokárske lode k najsevernejšiemu cípu Enlienského Mora, do večne zamrznutej zeme Nortian . Tu sa nachádzal Stromlas, ktorý sa za posledné mesiace zmenil na otrokársky tábor. Široké kamenné múry pokryté ľadom sa tiahli do diaľky a zdalo sa, že tábor je väčší ako väčšina miest na svete. Kal zahliadol skupinu otrokov ako pochmúrne kráčajú do bane. Boli k sebe pripútaný reťazami a ruky mali zviazané za chrbtom. Vtom Kal niečo zbadal.
"U všetkých bohov! Čo má toto znamenať ?!?"
Na konci zástupu kráčalo odporné stvorenie so zelenkavou, slizkou kožou, dlhými rukami a krvavými očami. Bol to goblin, a Kal ich doteraz videl len na bojisku, kde boli známy svojou krvilačnosťou a otrávenými zbraňami, ktoré spôsobovali škaredé, hnisajúce rany. Tento goblin bol však v handrách a bol pripútaný k ostatným otrokom.
"Do vojny boli zapletené aj iné rasy ako ľudia. Tharčanom je jedno akých otrokov majú." Vyhlásil Turb, muž ktorý Kala predtým podpichoval na lodi.
Goblin sa odrazu vrhol na otroka pred ním a zahryzol sa mu do krku. Vystrekla červená krv a zafarbila okolitý sneh. Ku goblinovi priskočil strážca s bičom a s ťažkosťami odtrhol hryzúce stvorenie od muža. Potom sa skupinka pohla ďalej, nedbajúc na smrteľné zranenie muža.
"To sa oňho vôbec nepostarajú ?" Kal bol čoraz zhrozenejší z predstavy, že tu bude musieť stráviť zvyšok svojho života.
"Načo by sa oňho starali ?" Povedal Kalus, "Obzri sa za seba, syn môj, lodí je toľko, že sa sem všetci nezmestia. Čoskoro nastanú čistky. Ten goblin len uľahčil prácu Tharčanom."
"Ako môžeš byť pokojný, otec ? Tieto zvery nás všetkých povraždia!"
"Radšej mlč, chlapče. Nechceš predsa už teraz privolať na seba nešťastie. Aký by bol potom z teba úžitok ?" Turb sa uškrnul a štuchol Kala pod rebrá.
"Radšej budem mŕtvy akoby mali mať Tharčania zo mňa úžitok." Odsekol Kal, potom si však uvedomil tón akým to Turb povedal a zamyslel sa nad skrytím významom tých slov.
Pri mohutnej bráne do Stromlasu ich však čakalo ďalšie nemilé prekvapenie. Zistili, že tábor je rozdelený na časť vyhradenú pre mužov a časť pre ženy.
"Moja matka je chorá, nemá nikoho okrem mňa, nemôžete nás rozdeliť!" prosil mladý muž, ktorý podopieral starú, zoslabnutú ženu.
"Krysy treba rozdeliť, inak sa premnožia. Teraz sa hýb, lebo dostaneš ranu bičom. A tvoja mater tiež!" Zakričal po ňom strážca a odtrhol ženu od svojho syna. Mladý muž sa však nenechal a rozbehol sa smerom kam vliekli jeho matku. Strážcovia ho však zadržali a na miesto pribehol ozrutný muž s vyholenou hlavou, odetý v kožušinách. Začal mladíka mlátiť železnou rukavicou a nadával mu pritom do psov a bastardov. Napokon ho zakrvaveného pustili na zem a ozrutný muž utrel rukavicu do kožušiny, na ktorej už bolo mnoho zaschnutej krvi.
"Hoďte toho psa do mučiarne a potom rovno do bane. A žiadna večera. Nech vie čo ho čaká ak sa postaví Hodgarovi!"
Kal sa nato celé zhrozene díval a predstavil si čo musia robiť tým ženám, ktoré odvedú. Z lačných pohľadov strážcov to nebolo ťažké uhádnuť.
"Otec, nemôžme nechať aby odniesli matku a Esionu."
Kalus mu však neodpovedal, len ticho stál so zaťatými päsťami a z výrazu tváre sa mu nedalo nič vyčítať. Kalova matka mu dala ruku na plece.
"Ja a tvoja sestra budeme v poriadku, Kal. Daj pozor na otca a nezabudni, že vždy budeme s tebou, nech sa stane čokoľvek."
"Matka.... Nedokážem to. Nedokážem sa s týmto vyrovnať." Cítil ako mu nechty v zaťatých pästiach prenikli pod kožu a zacítil krv na dlaniach.
"Pri Semdrale prisahám, že to zvrátim. Nenechám teba, Esionu, otca, ani náš ľud trpieť. Nájdem riešenie, pri Semdrale prisahám."
Turb sa znechutene zasmial.
"O čom to rozprávaš hlupák ? Semdral už nie je. A čo zmôžeš ty ? Syn kožušinára ?"
Kal to už nevydržal a vrhol sa na protivného muža.
"Bitka! Rozdeľte niekto tých psov!" Za okamih boli pri nich stráže a odtrhli Kala od Turba, ktorý sa ani nesnažil brániť sa. Vtedy Kala odvliekli do tábora a on sa naposledy obzrel za matkou a sestrou. Mali na tvárach úsmevy, ale Kal videl v očiach bolesť a pochyby. Kal sklonil hlavu a zašepkal, tak aby ho vlečúce stráže nepočuli.
"Pri Semdrale prisahám."
Tri dni pracoval Kal v bani so slabou potravou a neustálymi bitkami od strážcov. Akurát sa snažil preniknúť k žile vzácneho kovu, z ktorého robili Thračania zbrane, keď k nemu pristúpil Turb. Mal rozťatú peru z bitky s Kalom.
"Čo tu chceš ? Nechaj ma pracovať." Kal sa na muža ani nepozrel.
"Nenechal si, aby som ťa zosmiešňoval a postavil si sa mi. To je celkom pozoruhodné. A slabý tiež nie si." Poznamenal Turb s náznakom obdivu v hlase.
"Máš odvahu chlapče a preto ti dám radu."
"Nepotrebujem rady."
"Ak tu chceš prežiť a nezošalieť, musíš nájsť niečo čo ťa zamestná. Pozri sa."
Turb vytiahol z vrecka malú sošku orla zhotovenú z kameňa.
"Keď nemusím pracovať, vyrábam podobné veci."
Strážca čo išiel okolo ich zbadal.
"Hej, vy tam! Žiadne rozhovory! Späť do práce!"
Turb odložil sošku a otočil sa na odchod.
"Pamätaj čo som ti povedal."
Kal si len odvrkol a pracoval ďalej. Konečne sa mu podarilo vyslobodiť žilu. Vtom zbadal na zemi dva zvláštne kusy neopracovaného kovu. Obzrel sa či ho stráž sleduje, položil krompáč a vzal kusy kovu do rúk. Sadli mu dokonale do dlane a boli dlhé asi ako krátke meče, alebo dlhé dýky. S trochou práce by sa dali naostriť. Kal sa zamyslel.
"Možno si predsa nájdem niečo čo ma zamestná."
Mučiarňou sa rozľahol chrapľavý výkrik. Dvoch Tharských strážcov striaslo.
"Ešte nikdy som nepočul niekoho takto kričať. Je to horšie ako rev zraneného zvieraťa." Povedal jeden z nich.
"Marlon sa vyzná vo svojich hračkách." Odpovedal mu druhý strážca, hovoriac o kráľovom hlavnom poradcovi, ktorý vymyslel všetky nové mučiace zariadenia.
"Daj na mňa, onedlho to už ten bradáč nevydrží a všetko nám vyzradí."
"Myslíš ? Je to trpaslík, tí toho vydržia hodne."
"Keby aj, dnes má za ním ísť Havran, ten to s ním vyrieši."
Prvý strážca sa nervózne obzrel.
"Zbláznil si sa ? Tu aj steny majú uši. Nemáme ho predsa tak nazývať. Máme ho oslovovať princ Solmion."
"Solmion, či Havran, to je jedno." Pokračoval druhý strážca, "Ver mi, že on toho trpaslíka zlomí."
Princ Solmion, prezývaný Havran, v tú chvíľu akurát kráčal po neďalekej chodbe smerom k cele kde držali trpaslíka. Väzeň bol zajatý v ten istý deň keď dobyli Semdral. Akurát viezol zásielku tých najlepších trpasličích zbraní, ktoré si Semdralčania kúpili. Už len to bol dostačujúci dôvod, aby ho zatkli, ale teraz sa zároveň mučili, kráľ sa totiž chcel dozvedieť, kde mali trpaslíci svoje nové sídlo. Horu Poruis, kde sa skrývalo hlavné mesto trpaslíkov, našla Tharská armáda prázdne a opustené. Už tri týždne ho mučili, ale bezvýsledne. Legendárna trpasličia tvrdohlavosť nepoľavovala. A tak dal kráľ Marlonovi úlohu vymyslieť nový druh mučenia. A aj to urobil. Keď Solmion počul čo sa chystali úbohému trpaslíkovi urobiť, striaslo ho. Mal mať nohy a ruky zviazané dokopy a takto byť zavesený dolu hlavou. Potom mu do chodidiel vbili dlhé klince a na tie položili horiace sviečky. Horúci vosk, stekajúci do rán spôsoboval muky, aké si nikto nedokázal predstaviť a každého by zlomili. Trpaslík však vydržal aj toto. A tak poslal kráľ jeho, svojho vlastného syna, princa Solmiona, obávaného Havrana, aby trpaslíka napokon zlomil. Ten, teraz kráčal s ťažkým srdcom k mučiarni, ktorá bola zároveň celou pre zajatca. Podľa Marlona im to bude pripomínať čo ich čaká ak nezačnú hovoriť. Solmionovi sa takáto práca protivila a chcel to mať hlavne rýchlo za sebou. Na začiatku dlhej chodby, ktorá viedla k mučiarňam bol nízky drevený stôl za ktorým sedel žalárnik. Zo steny za ním viseli kľúče zavesené na háčikoch. Keď Solmion predstúpil pred neho, žalárnik okamžite vyskočil a poslušne sa poklonil, ako kázala etiketa Tharskej spoločnosti.
"Vaša výsosť, odvážny a mocný princ Solmion, syn múdreho a spravodlivého Priliama, je pre mňa cťou. Bolo mi ohlásené, že idete za väzňom ?"
Solmion si podráždene prehrabával tmavé vlasy.
"Áno, ale najprv to tu chcem skontrolovať."
Žalárnikovi sa na okamih usadil na tvári urazený výraz, že šľachtic nedoceňuje jeho prácu, ale rýchlo ho nahradil úlisným úsmevom.
"Pravdaže, Vaša výsosť, ako si prajete..." a odstúpil od steny.
Solmion sa chvíľu prehrabával medzi kľúčmi, ku každej cele bol aj jeden náhradný, presne ako očakával. Napokon uložil kľúče späť na miesto a bez slova sa pobral nájsť celu s trpaslíkom. Netrvalo dlho a našiel ju.
Tvár sa mu skrivila zhnusením, keď uvidel vypálené rany na trpasličích chodidlách. Boli čerstvé a škaredé. Trpaslík privítal princa chrapľavým smiechom.
"Tak, už poslali hlavného bastarda, aby si so mnou poradil. Ale odídeš naprázdno, ty kopa hnoja, ja sa totiž tvojho čierneho brnenia nebojím." Jeho chrapľavý smiech postupne prechádzal do bolestného stonania, ale trpaslík to zakryl predstieraným kašľom.
Solmion sa začal prechádzať po miestnosti a znechutene si prezerať nástroje. Nenávidel mučenie a považoval to za barbarské.
"Tie rany musia bolieť," povedal pomaly.
"Čo ťa do toho, ty prašivý pes ? Keď som pracoval v bani, mal som také rany, každý týždeň! A to si ani nechodil po svete! Ale, ľahko sa ti posmieva, keď som spútaný, len ma skús vypustiť, a uvidíš čo vydrží taký trpaslík!"
"Neposmieval som sa ti. A nevychutnávam si násilie. Je mi ľúto čo sa stalo tebe a... celému svetu."
Trpaslík si odpľul.
"Tak potom, prečo si viedol armádu proti celému svetu ?" Z jeho hlasu zmizla irónia a nahradila ju trpkosť.
"vravíš, že ti je to ľúto a pritom práve tvoja čepeľ zničila najviac životov. Alebo veríš tým bláznovstvám, ktorými vás vaši kňazi kŕmia od detstva ? Že musíte zbaviť svet nečistých ? Ak ti je to ľúto mal si bojovať na inej strane."
Solmion sa zlostne obzrel na trpaslíka.
"Neboli sme jedinými vinníkmi tejto vojny! Všetci šaleli, nie len my!"
"V tom máš pravdu... ale čo tí, ktorí bojovali o holé prežitie ? Keby ti to bolo naozaj ľúto nebol by si teraz tu, a nechystal by si sa urobiť to čo sa chystáš."
Solmion vzal zo stola zakrivenú dýku.
"Možno mi to neuveríš, ale chcem ti pomôcť, skutočne."
Trpaslík sa zasmial a neodpovedal. Solmion bol odrazu pri ňom, rýchlo ako blesk, a zabodol mu dýku do otvorenej dlane. Prekvapený trpaslík vykríkol, ale spamätal sa a vrhol na princa pohľad plný nenávisti.
"Nikdy naše mesto nenájdete!" precedil pomedzi zuby.
"Mýliš sa, je to len otázka času." Povedal Solmion chladne.
"Trpaslíci by sa museli presúvať z miesta na miesto keby sa pred nami chceli skryť." Potom vytiahol čepeľ z dlane a aby znásobil bolesť, strčil do rany krátky kus železa. Trpaslík už takéto mučenie okúsil, ale toto bolo horšie, pretože koniec železa bol zakrivený.
"A naši muži prehľadávajú všetky cesty. Ak by niekto pred nimi chcel byť skrytý, musel by zísť z hlavnej cesty a zakrývať za sebou stopy."
Havran sa narovnal a kus železa nechal zastrčený v trpasličej dlani.
"Je to len otázka času, majster trpaslík. Trpaslíci by sa mali ponáhľať." S týmito slovami sa obrátil a zabuchol za sebou dvere.
"Odporný bastard, sukin syn, tvoj otec musí byť na teba hrdý, ty požierač hnoja." Trpasličie nadávky sa niesli po chodbe ešte dlho po Havranovom odchode.
Zvyšok dňa strávil Solmion vo svojej komnate a nikoho si neželal vidieť. Trpaslík stratil vedomie na pár hodín a keď sa prebral, bolestivo si vytiahol kus železa z dlane. Najprv ho chcel zahodiť, ale keď sa naň lepšie prizrel, spadla mu sánka. Žiadne mučenie, ani nehody v baniach, ho nemohli pripraviť na ten šok. V ruke držal náhradný kľúč od svojej cely.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama