1. Temné znamenie, ktoré znamenalo koniec

1. února 2011 v 13:24 | Christina |  Snapovo Tajomstvo


Milovala som Francúzko. Narodila som sa tu a prežila patnásť rokov svojho života. Mama a otec boli čarodejníci a pracovali na ministerstve. Bežná čarodejnícka rodina. Keďže sme bývali dosť na samote, mala som súkromných učiteľov. Škola mi nechýbala, pretože ja som nemala rada spoločnosť. Nie že by som nemala priateľov, ale byť zatvorná na škole s tisíckou študentov nie je nič pre mňa. Otec často chodieval na služobne cesty do Anglicka a nosil mi darčeky. Vždy keď sa vrátil a plamene nášho krbu zozeleneli zavolal: "Tak kde sú tie moje modré studničky???"
Mama sa poumiala. Susedia sa často smiali a vraveli, že nevedia na koho som sa podala. Aj v lete som mala bielu pokožku ako porcelán a čierne vlnité vlasy som mala do pol chrbta. Zatiaľ čo mamka bola bruneta, hnedooká s krásnou hnedou pokoškou a otec mal síce modré oči, aj keď nie taký istý otieň. A jeho vlasy boli slamene žlté. Náš dom sál od nepamäti na kopci nad dedinou a pred zvedavými zrakmi ho chránil malý lesík.
Už ako dieťa som bola riadny kvietok. Otec s radosťou spomínal ako som ukradla staré ometlo a prehnala som sa po dedine. Ministerstvo potom muselo v muklovskej štvrti urobiť raziu a upravovať pamäť.

Kráčala som hore kopcom a tešila som sa kedy si zapnem rádio. Dnes mal byť rozhovor s Vipére Hate.
Konečne som videla červenú strechu nášho domu. Už aby som mala sedemnásť a mohla sa premiestňovať. Nemusela by som tráviť toľko času chodením. Zbytočná strata času. Zdvihla som hlavu a zadívala som sa na tú zvláštniú vec čo sa vznášala vysoko v povetrí. Videla som to, ale nedávalo mi to zmysel. Krb sme nepoužívali, tak na čo ten dym...
dom
Pridala som do kroku. Intuitívne sa mi strachom rozbúchalo srdce.
Nad domom sa nám vznášala lebka. A z úst jej vytŕčal had. Prebehol mi po chrbte mráz.
"Temné znamenie." Šepla som. Vôbec mi to nepripadalo smiešne. Toto je teda veľmi škaredý žart. Hlavne potom čo ten chlapec v Anglicku začal tvrdiť, že sa Temný lord vrátil. Otec doniesol celú hromadu novín a celé týždne sa o tom rozprávali. Väčšinou potichu a šeptom, len aby som nič nezačula. Raz som prišla do obývačky a začula som útržok.
"Len, aby sa to nedozvedela skôr... Dumbledore by nebol nadšený..."
"Karen, upokoj sa..."
"Baldwin, prosím ťa, je to už taký dlhý čas... mám pocit, že je naša..."
"Ale ona je naša..."
Potom si ma všimli. Mama sa tak zľakla, že zhodila vázu. Otec ju jedným švihnutím prútika dal do hromady.
Už som bola pri bráničke.
Vytiahla som prútik. Vbehla som na verandu a rýchlo otvorila dvere. Ticho.
Také ľadové ticho. Prehliadla som prvé poschodie a v ruke som zvierala prútik. Prešla som okolo knižnice a nazrela som do kuchyne.
Odrazu som z hora začula hlasy. Zmäs hlasov. Po špičkách som vyšla hore. Dvere do spálne boli otvorené. Ostala som stáť na chodbe ako porimrazená.
"Prišli sme neskoro..." povedal starší hlas.
"Ako ich vypátral?" opýtal sa druhý, mladší takmer šeptom.
"Neviem, Severus, neviem. No, nevidím tu telo Christiny.Lupin sa išiel pozrieť dole." Povedala ticho mladá žena.
"Stojí na chodbe." Povedal ten starší muž.
Vystrela som prútik a namierila na dvere.
Zo spálne vyšiel muž s orlým nosom. Čierne vlasy mu padali do tváre a díval sa na mňa čiernymi očami, ktoré boli tak chladné.
"Kde sú moji rodičia? A čo robíte v našom dome?" opýtala som sa nekompromisne a hoci som sa triasla na celom tele, hlas som mala pevný.
"Christina," oslovil ma muž.
"Kde sú mojí rodičia?" Zopakovala som otázku.
"Volám sa..." Nečakala som na odpoveď a rozbehla som sa do izby. Vrazila som do muža, ktorého môj rýchly útok prekvapil a kým stihol zareagovať, bola som v spálni. Pri okne stál starý muž a díval sa na mňa spoza polmesiacovytých skiel svojích okuliarov. Vedľa neho čupela pri kuse látky žena s prenikavo modrými očami. Pozrela som sa nad čím sa skláňa.
Podlomili sa mi kolená. Na zemi ležala moja matka. Oči mala otvorené a v ruke zvierala prútik. Chcela som sa k nej rozbehnúť, ale muž ma zachytil. Začala som sa brániť. Prútik mi boji vypadol, ale mne to bolo jedno. Kopala som ho , škrabala, hrýzla a ako zmyslov zbavená som kričala: "Čo ste urobili mojej mame? Prečo nedýcha? Prečo?"
"Odveď ju odtiaľ," povedal vážne ten starý čarodejník a muž ho bez slova poslúchol. To, že počúvol on neznamená, že som poslúchla ja. Ako by my to dodalo väčšiu silu. Ako ma ťahal von z izby podarilo sa mi ho kopnúť a mužovi sa v bolestivej grimase zvraštila tvár. Rozbehla som sa k miestu kde ležala mama.
Kľakla som si k chladnému telu mojej mamičky. Položila som hlavu na jej ruky a ticho som opakovala: "To som ja... mamka, počuješ...?"
Žena ma objala a tichým pokojným hlasom mi začala hovoriť: "Chris, volám sa Arabela Figgová... je mi ľúto..."
Zdvihla som oči. Pohľadom som zablúdila po miestnosti. "Kde je môj otec?" Muž sa zvrtol a vyšiel von.
"Prišli sme neskoro." Povedala žena.
"Neskoro? O čom to hovoríte..." Nechápala som. Do miestnosti vošiel prešedivelý muž so strhanou tvárou. "Albus," oslovil starého muža. "Musíme odísť."
"Viem, Rémus, ale..."skúmavo sa na mňa zadíval akoby zvažoval, čo som ochotná prijať. "Christina, teraz ma počúvaj, veľmi pozorne." V jeho hlase bolo čosi čo ma donútilo mlčky počúvať, hoci som stále zvierala ruku mojej mamky.
"Volám sa Albus Dumbledore. Toto je Arabela Figgová, Rémus Lupin a ten muž ktorý prežil tvoj útok je Severus Snape. Tvoji rodičia s nami spolupracovali, boli členmi rádu vtáka Fénixa už dlhé roky. Pracovali statočne,ale Lord Voldemort má všade svojích špiónov
a my sme to nestihli včas. Teraz ale nie je čas na vysvetľovanie. Musíme sa urýchlene vrátiť do Anglicka, a nemôžeme ťa tu nechať. Chápeš?" Opýtal sa muž láskavo.
Nechápala som čo mi tu hovorí...Aký rad vtáka Fénixa? Oni pracovali na ministerstve. Oni...
Žena ma objala. Odstrčila som ju.
"Ja nerozumiem... neviem o čom to tu hovoríte..." Pomaly som vstala. Plamene v krbe zozeleneli a z nich vyšiel postarší muž. Kedysi tučnejší, no teraz chudý s kruhmi pod očami. Mal výrazné červené vlasy a obnosený habit.
"Poďte," posúril ich.
Čiernovlasý muž sa vrátil a niesol dva kufre. Moje kufre.
"Ak neodídeme, môže byť neskoro, tvoji rodičia by nechceli, aby sa ti niečo stalo, musíš byť teraz silná, všetko ti vysvetlíme..."
Pozerala som sa zmätene z jedného na druhého a mala som pocit, že toto je sen, Strašne zlý sen a ja sa prebudím. Zatvorila som oči a zhlboka som sa nadýchla. Keď som ich opäť otvorila v spálni mojich rodičov stáli štyria cudzí ľudia. Odísť znamená nechať tu všetko, znamená nerozlúčiť sa, znamená prázdnotu a odchod do neznáma.
Strach. To jediné som teraz cítila.
Prikývla som.
"Tak hor sa na Grimmauldovo námestie číslo 12..." povedal červenovlasý muž a očividne si vydýchol. Ešte spomenul, že nejaká Molly nachystala večeru.
Vošiel prvý a za ním prešedivelý Lupin. Za nimi zmizla v plameňoch Arabela Figgová.
Bol rad na mne.
Trasúcimi prstami som si vzala prášok z kvetináča a hodila som ho do plameňov. Naposledy som sa pozrela na môj domov a vošla som do krbu.
"Grimmauldovo námestie." Povedala som a Hop-Šup sieť ma pohltila.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama