1. kapitola- Posledná

1. února 2011 v 8:36 | Christina |  Bewelirova brána
Pred mnohými rokmi

Ten vietor prichádzal odnikiaľ.
Znenazdania sa rozvíril v divokých ružiach a priniesol so sebou dunenie skazonosného osudu, priniesol žiaľ zvnútra žiarivých hviezd, oheň starých vojen taký ničivý, že všetko čo sa mu postaví do cesty spáli na čiernu smolu. Ten vietor páchol starovekým zlom a odrážal slová dávno zabudnutých proroctiev.

Stará pestúnka si pospevovala jednoduchú melódiu, ktorá sa predávala z generáciu na generáciu. Ruka s ihlou jej kmitala nad niečím, čo určite raz bude dievčenskými šatami. Zdvihla tvár a láskyplne sa zadívala na svojich dvoch zverencov.
Obe dievčatká snívali svoje krehké sny v pozlátených kolískach s bielym baldachýnom. Na ich tváričkách bol usadený pokoj, ktorým sú požehnaní len novorodenci. Z času na čas našpúlili pery, či zovreli prstíky. A hneď na to sa ponorili do spánku.
Čakala ich prekrásna budúcnosť. Vyrastať budú v paláci, ktorý poskytne mladým dievčatám to, čo budú potrebovať. Ich teta Ister je kráľovnou a o svoje netere sa postará. Pestúnka si bola istá, že im kráľovná dopraje všetko.
Oknom vletel dovnútra nepríjemný prievan. Pestúnka sa strhla. Akoby ten vietor čosi šepotal cudzím hlasom... Stará žena nerozoznávala slová, ale pocity, ktoré ju zaplavili ju vystrašili na pokraj smrti. Roztriasla sa na celom tele, nemohla chytiť dych. Dlane sa jej spotili a aj na čele mala kropaje potu.
Dvere sa prudko otvorili a dovnútra vbehli tri ženy. Stará pestúnka nerozumela slovám, ktoré jej opakovali...
"Daj nám tú mladšiu!" skríkla napokon jedna z nich. "Ihneď!"
"Tak ktorá to je?"
Pestúnka rozochvenou rukou ukázala na kolísku bližšie k oknu. Jedna z troch žien pribehla k nej a vybrala dieťa.
"Ale, to nemôžete! Čo to robíte...?"
"Už nie sme zodpovedné za jej osud...!" zaškerila sa nenávistne. Podišla ku dverám a dieťa podala mužovi v cestovnom plášti. "Vezmi ju čím ďalej, aby nikdy nenašla cestu späť!"
Vo vzduchu sa zablyslo čosi strieborné a stará pestúnka sa zrútila na kamennú podlahu. Dáma v modrých šatách utrela svoju striebornú dýku do prestieradla mladšieho novorodenca.
"Nič nám už nebráni. Osud nám pomohol. Mladšie dievča umrelo na záškrt."
Medzitým žena v šarlátovo červenom odeve opatrne vybrala prvorodené dievčatko.
"Naša nová kráľovná..."


Súčasnosť


V krčme bolo ticho.
Tenké steny, sčerneté dymom z otvoreného ohniska , pohlcovali svetlo lámp a odrážali len slabý svit. Takmer umierajúci oheň neposkytoval žiadne teplo. Na rozdiel od väčšiny miest podobného rázu, tu panovala pochmúrna atmosféra. Narúšali ju len ženy pochybnej povesti, ktoré smiechom odpovedali na hlúpe návrhy mužov, ktorí určite vypili dosť vína. Alebo primálo.
Muži v temných kútoch spolu tichými hlasmi preberali záležitosti, ktoré by náhodný poslucháč, pre svoje vlastné dobro, nemal počuť.
Dvere sa otvorili a do vnútra sa vkradol chlad a dvaja statní muži. Obaja boli na prvý pohľad zdatní a vysokí- do dvoch metrov im veľa nechýbalo. Podišli k starému krčmárovi ozbrojení striebornými mečmi. Tie meče nevyzerali ako módny doplnok. Skôr sa zdalo, že to boli kráľovský žoldnieri, ktorí prišli s karavánou. Na ich oblečení ako aj na kožených čižmách bol usadený prach. Rovnako aj na ryšavých vlasoch a zdalo sa, že by sa im zišla britva. Možno si za ten čas putovania s karavánou nenašli chvíľu na poriadny kúpeľ, hoci by sa im zišiel. Na rozdiel od zanedbaného zovňajšku ich zbrane žiarili a leskli sa.
Žoldnieri sa chvíľku obšmietali pri drevenom pulte a potom si sadli k okrúhlemu stolu, kde sa hrali karty.
Jeden z mužov, sediaci v tmavom kúte, nespúšťal zo žoldnierov zrak. Nahol sa k spoločníkovi a pokračoval v debate.
"Neverím, že chytili všetky. Podľa mňa je to len výmysel dedinských báb, ktoré roznášajú sprosté klebety."
"Klebety, či neklebety- zdá sa mi to pravdepodobné."
"Skutočne? A to už prečo?" Potiahol si z fajky a pomaly vyfúkol dym, ktorý v krúžkoch stúpal k čiernemu stropu.
"Videl si za posledných šesť mesiacov nejakú? Počul si o jednej z nich nejakú správu?"
Tretí muž, ktorý sa pohrával so strieborným prsteňom na ruke, sa zasmial. "Horst, priateľ- ty si predsa nevidel ani jednu z nich. Nikdy. Teda by si ich nespoznal, ani keby stála pred tebou... jedna z trinástich."
Horst nahnevane odvrkol: "Správy o nich boli všade!"
"Možno sa len ukryli," muž si potiahol z fajky a zadíval sa opäť na žoldnierov, ktorý práve stavili celý svoj žold na nasledujúce kolo.
"Chytili ich!" Trval na svojom Horst.
"Viem aspoň o jednej, ktorá unikla..." muž vstal, hodil na stôl drobné. "Príjemnú zábavu."
"Dnes odchádzaš akosi priskoro, Lyam."
Lyam sa pousmial: "Strhne sa tu bitka, nemám rád rozruch." A nenápadne sa vytratil.

Všade panovalo ticho a tma bola taká hustá až pripomínala prázdnotu. Postava v kapucni sa hnala hustým lesom. Srdce jej splašene tĺklo. Cítila ako sa jej únavou podlamujú nohy a pýtala sa- kedy to skončí. Potrebovala by sa zastaviť a nadýchnuť... aspoň na malú chvíľku... Vedela však, že nemôže.
Listy na stromoch sa chveli, akoby si čosi šepkali. Mala pocit, že ju zrádzajú, že prezrádzajú každý jej krok, či úmysel.
Míňala lesnú cestičku.
Zlovestný vietor vial ďalej, až dospel k vysoko postavenej ceste ukrytej hlboko v srdci Tajomného lesa.
Ozval sa výkrik a postava padala kamsi do neznáma.

Kráľovná Katrina sa prebudila.
"Opäť ten sen?" opýtala sa žena v modrom rúchu, ktorá bdela pri jej lôžku.
"Áno..." šepla kráľovná tichým hlasom.
"A čo ste videli tentoraz?"
"Tú ženu... utekala... a potom... myslím si, že sa zranila," útlou rukou si zotrela kropaje potu. "Kňažná?"
"Vaša výsosť?"
"Prečo vidím tú ženu vo svojich snoch?"
Kňažná chvíľu mlčala. "To neviem..." zaklamala.


Postava zahalená v tmavom plášti stála pod bralom a bez pohnutia sa dívala pred seba. Pozorovala scenériu a zdalo sa, že napäto počúva okolie. Tvár mala zakrytú kapucňou.
Slnko sa sklonilo za štíty vysokých hôr, pod ktorými sa krčila malá dedina. Ľudia tie hory nazývali Dračie chrbty a dedina vraj bola tŕňom v oku, preto dostala meno: Dračí tŕň.
Posledné lúče sa dotkli zeme svojou teplou dlaňou. Od východu sa sťahovala hustá hlboká tma. Pomedzi kopce zadul vietor ostrý ako meč.
Bol čas. Musela sa pohnúť. Postava zovrela čosi čo jej viselo na krku- magický amulet.
Urobila krok. Bolesť zlomeného členku ju donútila zhlboka sa nadýchnuť. Sústredila sa len na cieľ- urobiť ďalší krok. Prekliata bolesť. Postava urobila pár neistých krokov, no potom kráčala smerom k dedine istým krokom. Naučila sa ovládať bolesť.


Lyam vošiel do malej izby, ktorá mu slúžila ako pracovňa. V krbe veselo praskal oheň. Podišiel k stolu a zapálil sviečku. Odrazu pocítil, že nie je sám. Intuitívne zdvihol tvár a pohľadom prešiel celú izbu. Zastavil sa až pri kresle.
"Vedel som, že ťa nechytili...." povedal postave, ktorá sedela v starom kresle a pozorovala plamene v krbe. "...ale myslel som si, že si sa ukryla na bezpečnejšom mieste. Moje kreslo- nie je bezpečné."
"Nikde nie je bezpečne," povedala ticho postava. Zložila si kapucňu a na plecia jej dopadli dlhé čierne vlasy, ktorých končeky sa jemne vlnili. Žena mala hlboké modré oči, kedysi plné života a iskier- dnes sa zdali prázdne a bez života.
"Takže..." Lyam si pritiahol stoličku a posadil sa oproti žene. "Kto je ten Lovec a čo chce?"
"Neviem, Lyam," šepla. "Zjavil znenazdajky, pred šiestimi mesiacmi. Dostal ich všetky."
"Chceš mi povedať, že naozaj loví čarodejnice?"
"Kedysi nás mali ľudia v úcte, no tie časy sú preč. Potrebovali nás, pomáhali sme, boli sme užitočné... Teraz som štvanec."
"Koľko ich chytil?"
"Dvanásť."
Lyam vytiahol z vrecka svojho kabáta fajku a zapálil si. "Takže ty si posledná?"
Čarodejnica len prikývla. Pamätala si časy, keď ešte študovala za hradbami kamenného hradu. Krásny bezstarostný život, keď čarodejnice viedli stáli boj s mladými mágmi a potom si spoločne uťahovali z elfov, ktorý im svojou nadutosťou dávali najavo, že sú menejcenní. A čarodejníci im tú láskavosť oplácali tým, že si na nich precvičovali rôzne zaklínadlá.
Bola dieťa nikoho a nemala korene. Nepatrila nikam. Až keď sa v nej prejavili magické schopnosti. Konečne mala pocit, že niekam patrí.
"Mor..."
Čarodejnica sa strhla a prikryla mu ústa. "Nevyslovuj moje meno, blázon!" zasyčala.
Lyam prikývol. Uvoľnila ruku a zložila si ju do lona.
"Ten Lovec je znalec mágie. Ak vyslovíš moje meno- bude presne vedieť kde som."
"Rozumiem."
"Potrebujem pomoc," cítila sa tak bezmocne. Ona čarodejnica, jedna z trinástich, potrebuje pomoc od takého šarlatána akým je Lyam. Neuznávala umenie felčiarov. A ako čarodejnica, ho nikdy nepotrebovala. Teraz však nemohla používať mágiu.
"Ako ti môžem pomôcť?" Odložil fajku.
"Mám zlomený členok..." Prísnym pohľadom umlčala všetky jeho otázky. Zdalo sa, že Lyam je zmätený, no otázky predsa len prehltol a udusil v sebe. Vstal zo stoličky.
"Ktorá?"
"Pravá..."
"Bude to bolieť." Oznámil jej. Kľakol si k jej nohám a rozviazal remienok na sandále. Oboma rukami chytil jej členok.
Čarodejnica privrela oči. Sústredila svoju myseľ na ďalekú cestu, ktorá ju čakala.
Ozvalo sa prasknutie.
Nič necítila.
"Hotovo..." Lyam sa usmial. Bol spokojný sám so sebou. Vstal a z drevenej skrinky vybral fľašu vína a dva poháre.
"Chcelo by to povedať aspoň ďakujem."
Čarodejnica si ho premerala zhnuseným pohľadom. "Splatil si len časť svojho dlhu."
"Ty mi nikdy neodpustíš, mám pravdu?" opýtal sa skleslo.
"Výnimočne sa nemýliš..." pomaly sa postavila.
"Nemala by si chodiť... potrebuješ odpočinok..."
"Lovec mi je v pätách, odpočinok je prepych, ktorý si nemôžem dovoliť," odsekla chladne. Pripadala si ako štvaná zver. No zver aspoň pozná dôvod prenasledovania. Ona ho nepoznala. A to ju trápilo viac. Zožieralo ju to zvnútra.
Ona by bojovala. Ale ako môže čeliť niečomu, čo nepozná.
"Tvoj amulet..." prerušil sled jej myšlienok Lyam. "Je červený..."
Čarodejnica nezaváhala. Z vrecka svojho plášťa vytiahla fľaštičku a jej zlatistý obsah vyliala do vína. Pohár podala Lyamovi.
"Vypi to."
Lyam sa pochybovačne zadíval na pohár s vínom, ktorý mu ponúkala.
"Je to elixír zabudnutia, ty hlupák. Lovec je tu. Veľmi, veľmi blízko. Keď to vypiješ nebudeš si nič z dnešného večera pamätať."
Vzal si pohár a jeho obsah vypil do dna...

Keď sa nad dedinou rozžiarilo ranné slnečné svetlo, Lyam sa zobudil vo svojej posteli. Pomaly sa pozviechal a vybral sa do kuchyne. Mal pocit, že ho Horst opäť nalial lacnou medovinou. V hlave mu treštilo akoby na nej kováč kul podkovy. Pokrútil hlavou a zadíval sa s malého okna. Akési dieťa sa pokúšalo vyštverať po strašiakovi...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama