1. kapitola Deň

23. února 2011 v 18:15 | Katie Lee Richards
Slnko sa dotklo zeme a pošteklilo vrcholky stromov, pohladilo trávu na lúkach a teplým prstom otvorilo kvety. Víly a elfovia v Aliore sa prebudili a začali ráno s piesňou na perách. Rozozvučali sa nástroje, starší pracovali na poliach a starali sa o stromy. Mladší chodili do školy. Učili sa ako prebudiť kvety, ako požiadať vietor o dažďové mraky.
Charlotta vybehla na slnkom rozohriaté nádvorie. Bosé nôžky hladila tráva a svetlé vlásky strapatil vietor. Bola chudučká a pôsobila krehko. Tvár jej zdobili rozkošné pehy.
"Charlotta!" ozvalo sa v povetrí.
So smiechom sa otočila. "Aj tebe pekné ráno Dereck!" Ponáhľal sa k nej štíhli mladík. Jeho vlasy boli tmavé siahali mu po ramená. Oči mal posadené hlboko a žiarili ako smaragdy. Bol krásne opálený, pretože čas trávil vonku. Mal svalnatú postavu a silné ramená. Jeho stavba tela bola na elfa netradičná.
"Dnes je nádherný deň. Nemám chuť sedieť v škole." Dobehol ku svetlovlasej víle.
Charlotta sa zasmiala. "Čas beží rýchlo. Ani sa nenazdáme a budeme zasa na slnku."
Spoločne vošli do veľkého domu, ktorý dokonalo splýval s okolitou prírodou. Vo vnútri bolo rušno. Pomedzi drevené stĺpy pobehovali mladé víly a elfovia. Dereck a Charlotta sa usadili na jednu z lavíc, ktoré stáli jedna vedľa druhej v zadnej časti miestnosti. Budova nemala okná. Nahradili ich klenuté oblúky bez sklenených tabúľ.
Do miestnosti vstúpil vážny elf. Bol vyšší ako Charlotta alebo Dereck. Vlasy mal gaštanové zviazané dozadu tenkou kožou. V rukách niesol niekoľko zvitkov papiera.
"Utíšte sa!" povedal jednoducho. Miestnosť pomaly utíchla a mládež si posadala na drevené lavice.
Dereck sa naklonil k Charlotte a ticho jej pošepkal: "Keď profesor zase začne básniť o nezábudkách a o tom ako má každá z nich v jadre nejaké písmeno, odchádzam!"
Charlotta mu venovala prísny pohľad.
Profesor položil zvitky na jedinú voľnú lavicu. "Dnes sa budeme venovať dejinám!"
Dereck vstal. "Elfovia a víly sú najstarší národ. Naši predkovia tu boli pred pánom Máriusom, ktorý bol zakladateľom nášho spoločenstva a postavil hrad Doll Dala'd !" Dereck si spokojne sadol.
"Veľmi správne Dereck. Dnes som však chcel hovoriť aj o inom silnom spoločenstve, s ktorým sa delíme o našu zem."
"O upíroch a vlkolakoch?" opýtala sa kučeravá víla sediaca na opačnej strane.
Trieda bola tichá. Všetky oči sa upierali na profesora. O upíroch a vlkolakoch toho nevedeli veľa. Nikto im zatiaľ nič nepovedal. Nebola to vďačná téma. Elfovia a upíry boli odveký nepriatelia.
"Myslím, že je načase, aby ste sa oboznámili s naším nepriateľom. Poviem vám jednoduché pravidlo. Poznaj svojho nepriateľa!" profesor roztočil jeden zo zvitkov. Na obrázku bol škaredý, starý muž. Vlasy mal nezdravo žlté a riedke. Rovnako zanedbaná brada mu siahala po kolená. Obočie mu odstávalo a tvár mal vráskavú priam až znetvorenú. Kučeravá víla si zakryla oči. Niekto v triede zhíkol.
"Toto je Choirón!" pustil sa do vysvetľovania profesor.
Celú večnosť profesor vysvetľoval hierarchiu upírov. Aké vrstvy majú, ktoré rody sú v kráľovej milosti a ktoré nie.
Okolo obeda sa konečne profesor unavil a dovolil im odísť. Charlotta a Dereck vyšli von. Otočila pehavú tváričku k slnku.
Dereck si zamyslene prehrabol vlasy. "Charlotta. Čo si o tom myslíš?"
"Neviem Dereck. Všetci hovoria, že upíry a vlkolaci sú zlý! Nikdy som však žiadneho nevidela. Neviem či je to pravda. Profesor hovoril, že sa zabíjajú navzájom, ak niekto poruší pravidlá! Podľa mňa je to zvrátené!" pokrčila ramenami.
"Poďme sa niekam prejsť." Zmenila vzápätí tému.
"Kam pôjdeme?" usmial sa.
"Smerom ku fontáne.... a potom, kam nás nohy ponesú!" veselo sa zatočila. Obaja sa rozbehli. Tráva pod nohami bola ako mäkký koberec. Prebehli cez jablkový sad až dobehli k trblietavej fontáne. Zvuk vody upokojoval. Charlotta si sadla na okraj. Dereck sa usmial a hodil jej jedno jablko zo sadu. Šikovne ho chytila a s úsmevom si z neho odhryzla.
Zahľadel pred seba. Jeho pohľad spočinul na krásnom lese. Fontána tvorila koniec mestečka v ktorom žili.
"Stavím sa, že ma nechytíš!" Charlotta sa rozbehla v ústrety lesu. Dereck vyštartoval za ňou. Kľučkovali pomedzi stromy, naháňali sa okolo kríkov a vychutnávali si teplé popoludnie. Vo víre hry zabudli na čas, neuvedomili si ako ďaleko od mestečka sa dostali a už vôbec nie ktorým smerom sa uberali. Po čase však objavili riečku.
Dereck sa usmial a rovnými nohami skočil do vody. Siahala mu po kolená a zmočila mu krátke nohavice.
"Poď, neboj sa!" natiahol k nej ruku.
Charlotta sa ho chytila. Druhou si pridržala zelené šatôčky. Spoločne prebrodili rieku.
"Zaujímalo by ma, kam až siaha tento les!" Dereck sa znova rozbehol.
"Počkaj!" zavolala za ním. Dereck utekal ďalej.
"Dereck! Mali by sme sa vrátiť!" volala, no nepočúval. Utekal ako zmyslov zbavený. Charlotta nevládala bežať tak rýchlo. Preto sa jej za chvíľku stratil z dohľadu. Bežala stále rovnakým smerom. Po niekoľkých minútach ho našla. Les sa skončil akoby niekto uťal. Dereck stál na kraji hľadiac priamo pred seba.
"Zbláznil si sa! To vôbec nebolo zábavné!" lapala po dychu.
Dereck nič nepovedal. Bez pohnutia hľadel stále pred seba. Charlotta sa obzrela.
Stáli na kraji lesa. Pred nimi sa rozprestierala obrovská lúka. Uprostred nej stála zrútená chatrč. Na opačnom konci lúky bola tráva žltá a les sa hrbil pod ťarchou tmavých oblakov čo viseli nad ním!
"Toto je..." šepol.
".... krajina upírov!" dokončila namiesto neho. "Tu by sme vôbec nemali byť!" potiahla ho vystrašene za ruku. "Vráťme sa!"
"Pozrime sa do tej chatrče!" urobil krok vpred.
"Zbláznil si sa! Je to nebezpečné!" Dereck ešte chvíľku stál vez pohybu a sledoval temný les. Potom sa otočil a vrátil sa ku Charlotte.
Cesta späť nebola už taká veselá.
Na druhý deň ráno už Charlotta na chatrč nemyslela. Hnedé oči jej zakrývala hodvábna šatka. Ruky natiahnuté pred seba a veselo sa smiala. Okolo pobehovalo ďalších päť víl. Keď niekoho chytila snažila sa hmatom dotyčného identifikovať.
"Constance!" nedočkavo si stiahla šatku z očí. A usmiala sa na kučeravú vílu. Vzápätí jej zaviazala šatku. A hra sa začala odznova. Dereck sa zrazu vynoril, ako odnikiaľ. Chytil Charlottu za ruku. Spoločne kráčali smerom do lesa. Nič nehovoril len ju viedol.
"Ešte je to ďaleko?" opýtala sa Charlotta, keď sa jej zdalo, že kráčajú pridlho.
"Za chvíľu sme tam."
"Kam ma to ťaháš?"
"Uvidíš."
Obaja znova stíchli. Tiene sa začali predlžovať. "Dereck..."
"Už to nie je ďaleko!"
Keď Dereck konečne zastal. Boli na kraji lesa a hľadrli na lúku. Slnko už klesaloza horizont a v diaľke sa nejasne črtala strašidelná chatrč.
"Zbláznil si sa!" Charlotta začala vystrašene cúvať.
"Počkaj! Ja... mám pocit, že som tu už bol. Poznám toto miesto!"
"Boli sme tu včera!"
"Nie!" zakrútil hlavou. "Myslím, bol som tu pred tým!"
"To nie je možné. Tu je zakázané chodiť... sme na Hranici!"
"Chcem ísť do tej chatrče!"
"Čože! Nie!! V žiadnom prípade!"
"Musím vidieť, čo tam je!"
"Už teraz sme príliš blízko! Bojím sa... vráťme sa späť. Prosím!" pomaly cúvala späť do tieňa známych stromov - do bezpečia. Otočila sa a stratila sa medzi stromami.
Za malú chvíľku je Dereck dobehol!
Ďalší deň bol rovnako krásny a slnečný. Všetci mladý elfovia a víly stáli v sade. Profesor medzi nimi.
"Všetci si pamätáte inštrukcie? Výborne!" usmial sa na svojich žiakov. "Charlotta, poď dopredu. Skúsiš to ako prvá!"
Trochu s obavami vykročila ku profesorovi a postavila sa oproti nemu.
"Pripravená? Spomeň si na niečo strašné. Musíš sa naozaj báť!"
Charlotta sa zamyslela. "Čo ak som sa nikdy nebála!"
Profesor sa usmial. "Každý sa niekedy bál. Predstav si niečo hrozné, čo sa ti stalo. Spomeň si, ako si sa cítila..."
Charlotta zatvorila oči. Prvé, čo jej napadlo bol včerajší večer. A chatrč na Hranici.
" .... upaž ruky... a teraz tleskni!"
Charlotta celou silou tleskla nad hlavou. Otvorila oči. Profesor sa povzbudivo usmial.
"Chce to viac cviku. Určite raz objavíš svoje krídla." Profesor si premerial ostatných, stojacích v kruhu.
"Tak dobre, skúsime to všetci naraz. Zavrite oči! Vyberte si nejakú strašidelnú spomienku! Upažiť.... tlesk!"
Všetci naraz tleskli nad hlavou. Niektorým sa to podarilo. Constance z chrbta trčali krásne krídla podobné vážke. Profesorove zasa pripomínali blanovité krídla lienky. Charlotta videla priehľadné, zelené krídla, ktorými mával jej sused. A potom tu bol Dereck. Jeho krídla boli z čiernych pier. Pasovali by havranovi alebo krkavcovi.
Profesor sa spokojne usmieval. "Ostatní, musíte trochu trénovať. Možno ste sa nebáli dostatočne. Keď si na ten pocit zvyknete, budete môcť svoje krídla vyvolať kedykoľvek. Aj bez spomienky. Na dnes to je všetko. Zajtra zájdeme do lesa a naučíme sa privolávať zvieratá!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama