Únor 2011

4. kapitola- Na cestách

24. února 2011 v 21:29 | Christina |  Bewelirova brána
Rozprávač sedel pod mohutným dubom ponorený do vlastných myšlienok. Bafkal z fajky a krúžky sladkého dymu sa nad ním vznášali a lákali obyvateľov dediny, aby si prisadli a vypočuli jeden z mnohých príbehov ktoré poznal. Neprišiel však nik. Prisadlo si k nemu len malé dievča. Veľkými zelenými očami sledovalo rozprávača a čakalo na príbeh, ktorý mal patriť len jej.
"Legendy slúžia na to, aby zabávali ľudí a dovolili im snívať o časoch dávnych. Niekedy je však nutné, aby sa stali skutočnosťou," začal ticho. "V hustom lese na konárik ako víla sadá, v celej svojej kráse, štíhla čiernovlasá dryáda. Obletuje, k tancu zvádza, po špičkách sa prikráda, stvorenie, čo často vídam, modrooká dryáda. Po špičkách sa ku mne blíži, čo to ale v rukách drží? Vzácny nápoj z divých ruží, po tom moje srdce túži Pijem, hltám takmer do dna pozerá sa na mňa stále zvodná... čiernovlasá dryáda... zrazu mi kalich z ruky vypadá...Bezmocný už k zemi padám... v jej očiach dôvod hľadám... ani slzy v očiach nemá krásna mladá dryáda...Bezduchý na zemi ležím ovial ma voňavý vánok svieži, sklonila sa dryáda kalich z ruky vyberá ticho lesa na mňa sadá aká to len bola zrada... už viem ako trpko sa spláca nevera..."
"Tú pieseň poznám!" skríklo červenolíce dievčatko. "Bol to skutočný príbeh? Naozaj ho očarila?"
"Možno áno a možno nie," rozprávač sa záhadne usmial. "No poznám príbeh o istom bardovi, ktorý dryádu miloval. A nebola to len hocijaká dryáda, ale kráľovná lesa Tuel. A ona milovala jeho. Zachránila mu život. Sedávali v tôni veľkého dubu a zhovárali sa celé hodiny, či dni. Tuel však nikdy nemohla opustiť les a strom, ktorého bola súčasťou a ani bard nemohol odísť. Poznal príliš mnoho tajomstiev lesa a dryád. Hovorí sa, že sestra kráľovnej žiarlila na vzácny cit, ktorý ona nikdy nepoznala. A tak v jedno ráno keď padala rosa, bard ležal mŕtvy pod starým dubom. Vedľa neho ležal pohár. Tuel nad jeho telom trúchlila celé dni, mesiace. Hrob, ktorý naveky pochoval jej lásku, bol celý z machu. Po rokoch aj dub, bol obrastený zeleným machom. Možno takto budú naveky spolu."
"Ty tomu veríš?" opýtalo sa dievčatko.
"Verím, že fantázia je silnejšia než vedomosť. Že mýty majú väčšiu moc než história. Že sny sú mocnejšie než skutočnosť. Že nádej vždy zvíťazí nad skúsenosťou. Že smiech je jediným liekom na smútok. A verím, že láska je silnejšia než smrť."
"Pekný príbeh...." usmialo sa dievča a rozbehlo sa dlhou lúkou za hrami, ktorými rozumejú len deti.
"Pekný..." prisvedčil rozprávač sám sebe. Privrel oči a na perách sa mu pohrával úsmev. Otvoril oči a zadíval sa do konárov dubu. Na chvíľu sa mu zazdalo, akoby sa naň ho usmievala tvár mladej ženy. "Ja viem, že to tak nebolo, ale nikto nechce počuť pravdu..." šepol na svoju obranu. Koruna z lístia nad hlavou sa jemne zachvela, akoby nesúhlasila.
V inom lese sa tiež chvelo lístie, ako by súcitilo s tými, ktorých prichádzajúce udalosti znepokojovali. V hĺbke lesa sedela bytosť skrz naskrz premknutá nadčasovým poznaním. Spriadala mágiu. Obklopovala ju jemná hrejivá žiara; hoci sedela na holej zemi, jej bohato sfarbené šaty však neznečistila ani vlhkosť, ani hlina lesnej pôdy. To preto, že sila jej zaklínadla ju držala pár centimetrov nad zemou. I keď mala zatvorené oči, videla, čo potrebovala. Alebo skôr koho potrebovala.
Dlane držala obrátené nahor a oči upierala na čiernovlasú ženu, ktorá sa vznášala naproti nej. Nebola s ňou fyzicky v lese. Obe plávali v prúdoch tajuplnej sily, ktorá okolo nich vytvárala akési mystické spojenie. Vysielali svoje vedomie pozdĺž krehkých siločiar, aby cudziu mágiu obsiahli.
Plavovlasá čarodejnica vyzerala tak krehko. Sedela nepohnute, oči mala zatvorené a od sústredenia sa jej okolo očí tvorili malé vrásky. Naplno sa sústredila a napriek nebezpečenstvu čo číhalo, sa nehodlala vzdať svojej vášne. Učila sa. V duchu starobylej elfskej mágie vnímala prepletené zväzky energie každej živej bytosti v lese. Ich vedomie uchopila a ľahko, bez toho aby na nich páchala sebe menšie násilie, pretvorenej k potrebám spoločnosti. Takto Sethy používali svoju moc: jemne, tkala z vlákien všadeprítomných prírodných síl magickú sieť, ktorú bolo možné využiť.
Morwen sa dotkla mágie myslí a pochopila. Uvedomila si, že jej schopnosti nadobúdajú rozmerov, o ktorých sa jej ani nesnívalo a ktoré sa vymykajú ľudskému chápaniu. V porovnaní s tým, čo kedysi považovala za hranice svojich možností, sa teraz stávala niečím čomu sama nerozumela. A s týmto vedomím si bola istá, že jedného dňa príde na to, ako si také vedomosti podmaniť, ak bude mať dostatok času. A čas bol teraz tým najcennejším. Amulet na krku ju začal odrazu páliť. Lístie odrážalo ozvenu detí vzdialeného vetra. Morwen uprela modré oči na Sethy vznášajúcu sa oproti nej, lebo obe odtrhli svoje myšlienky, akoby ich niečo vyrušilo. Prehovorila bez toho aby otvorila ústa.
-Sethy? Prečo? Prečo ja? Som najmladšia...?-
- Chcela som sa spojiť so sestrou, a ty jediná si počula moje volanie Morwen- jej hlas znel ako cingot podkov po kamennej dlažbe.
-Čo sa to deje?-
- Ja nemám odpovede na všetko, ale do nášho sveta začal prenikať nový druh mágie. Nepoznaný a nepatrí sem.-
Myšlienky, ktoré preklenuli vzdialenosť medzi nimi, zatiaľ čo sa zvoľna znášali k zemi, boli plné obáv. Sethy pokračovala. - Nám všetkým by dobre poslúžilo, keby sme mali viac času, ale čas plynie podľa vlastnej vôle a snáď si pripravená.-
-Pripravená?-
Potom sa v mysli Morwen objavil pocit - a ona v ňom rozpoznala obavy.
-Či si pripravená, alebo nie, je čas...-
V Morweninej mysli sa ukázalo pár obrazov, ktoré sa mihali rýchlo za sebou. Pochopila, že Sethy jej posiela "mapu". Spojenie tak ako nečakane nadviazali, tak rýchlo sa pretrhlo.
Morwen sa zvalila na posteľ a bolestivo si pošúchala spánky. Spojenie ju vystrašilo a vysalo z nej energiu. Cítila ako sa jej únavou chvejú nohy.
Eric sa opieral chrbtom o kmeň stromu. Pobozkal Britu do vlasov a ona sa schúlila hlbšie do jeho náručia. Vdýchol jej vôňu z ktorej sa mu ešte stále podlamovali kolená a búšilo srdce. Brita si tíško povzdychla. Pozerala sa do neznáma. Pred nimi sa lesíkom preplietal plytký potok a šere pod hustými krami je halil do jemných chladných tieňov.
Britinina služba sa pre dnešok skončila, takže oni dvaja sa vykradli, aby mohli byť spolu osamote. V lese sa Eric trochu uvoľnil a bol teraz pokojnejší než za posledných niekoľko mesiacov, ale napriek tomu ho stále čosi znepokojovalo. Milovali sa pod stromami a teraz si len tak užívali a tešili sa zo vzájomnej blízkosti, ale Martinovi k spokojnosti niečo chýbalo.
Zašepkal jej do ucha: "Bri, prial by som si, aby to takto ostalo naveky."
Povzdychla si a máličko sa zavrtela. "Ja tiež, Eric. Si muž, ktorého milujem. Mám pocit, že nemôžem chcieť viac."
"Až toto skončí-"
Prerušila ho. "Až toto skončí. Potom si pohovoríme. Poď musíme ísť späť." Náhlivo sa obliekala a Eric ju obdivne pozoroval. Nemala v sebe nič z krehkého pôvabu žien, ktoré poznal z domova. Jej vzhľadu kraľovala akási húževnatosť, podmaľované silnú ženskosťou. Nebola pekná podľa všeobecných merítok, ale bola nápadná a vďaka ohromujúci sebadôvere a samostatnosti, ktoré v nej Martin videl, sa mu zdala úchvatná, a dokonca krásna. Vo všetkých ohľadoch ho silne zaujala.
Doobliekal sa, a ako stačila vykročiť, vystrel k nej ruky, otočil ju a pritiahol k sebe. Vášnivo ju pobozkal a potom povedal: "Nemusím prehovoriť a ty rozumieš mojím prianím a túžbe. Čakal som na teba príliš dlho."
Zdvihla hlavu a zadívala sa do jeho tmavých očí. Natiahla ruku a pohladila ho po tvári. "A ja na teba." Nežne ho pobozkala. "Musíme sa vrátiť."
Nechal ju, aby ho viedla do blízkej dediny. Keď vyšli z lesa, blížila sa k nim dvojica strážcov. Zastavili a jeden z nich vyhlásil: "Veliteľ, práve sme sa chystali pre vás dôjsť."
"Veliteľ?" Pozrel na druhého muža, ktorý nepatril k jeho oddielu. "Čo sa deje?"
"Vojaci sú pripravení vyraziť. Na rozkaz kráľovnej Katrin a pod vaším velením." Sľúbil kráľovnej, že to nájde, ale nečakal, že to bude takto skoro.
"Až splníte úlohu, vrátiš sa ako náhle to bude možné," šepla Brita.
Vietor dul ďalej, až dospel k vysoko položenému chodníku tiahnucemu sa nad vzdialeným údolím, kde sa skrývala skupina mužov. Krátko sa dívali na juh, ako by pátrali po zdroji onoho nepatrične znepokojujúceho vzdušného prúdu, potom sa však vrátili ku sledovaniu planiny. Dvaja z nich, ktorí boli najbližšie okraji, strávili dlhú dobu v sedlách; odpovedali tým na hlásenie prieskumné hliadky. Pod nimi v priesmyku sa zhromažďovalo vojsko nesúce nepekné prápory a pútače. Vodca, prešedivený vysoký muž s čiernou páskou cez pravé oko, sa vyklonil "Je to tak zlé, ako sme sa obávali," vyhlásil tlmene.
Skupinkou to otriaslo a ozval sa znepokojený šepot.
Muž s páskou cez oko chvíľku ticho sedel a potom pohlasne zauvažoval. "Nuž, neviem, ale stretnúť sa s Hagarovým vojskom..." So zhrbeným chrbtom sa odplížil k miestu, kde stál vysoký Svetlovlasý muž a držal koňa.
"Čo navrhuješ, priateľu? Je to naozaj také zlé?"
Seraph spoza prižmúrených očí sledoval krajinu. Jeho mocná postava sa týčila nad všetkými, ktorý ho obklopovali. Ani sa nebolo čomu čudovať, veď kráľ povolal všetkých mužov do vojny. Na ochranu karavany si mohol vodca najať len pár zkrachovancov. Seraph vedel, že ak by sa niečo zomlelo- bol by na to sám. Preto sa rozhodol stretu vyhnúť.
"Nie, je to horšie," zašepkal. "Podľa počtu ohňov sa tu schyľuje k pekelnej búrke. Nepustia nás. Teda nie bez strát. Olúpia vás o majetok, o ženy ,o česť -aj o život..."
Vodca nasadol na koňa: "A záleží na tom? Až nás objavia, zoberú všetko, čo máme. Je to otázka času. Skôr či neskôr. Ide to všetko dole vodou. Myslím s celou touto krajinou." Zahundral nespokojne.
"Myslel som, že je tvojou prioritou ochrániť ich..." Seraph kývol hlavou smerom k ľuďom, ktorí nervózne postávali pri vozoch.
"Ja len nemám rád prekvapenia."
"Nie je to až také prekvapenie. Dalo sa to čakať." Povedal chladne Seraph. "Vedel si, že nás to čaká, preto si ma najal."
"Ako dlho?" opýtal sa vodca. "Ako dlho potrvá kým nás nájdu?"
"Určite majú okolo hliadky. Dva dni." S ponurým úsmevom dodal: "Pôjdeme cez les. "
"Si blázon, chceš ísť so ženami a deťmi cez Oesthenský les? To sa môžeme radšej vydať do rúk vojakom!"
"To sa nestane," precedil Seraph. "Ani jedno a ani druhé. Zaplatil si mi, aby som vás bezpečne dopravil do Mathalu a ja to hodlám splniť."
Vodca zvesil plecia. A zadíval sa na les, ktorý sa týčil na opačnej strane. "Tak teda poďme."

7. kapitola- Slizolinská princezná

23. února 2011 v 20:58 | Christina |  Snapovo Tajomstvo
Pred šiestimi rokmi
Katrin. Jediné čo mi darovala matka. Meno. Nič viac som od nej nedostala. Ani vysvetlenie, prečo ma v tú chladnú noc nechala pred sirotincom. Celých jedenásť rokov som sa domnievala, že som jej jednoducho prekážala. Bola som len niekto, kto jej stál v ceste. Dala mi mizerný život, ktorý nič neznamenal a meno, ktoré nemalo budúcnosť. Katrin... Katie...
Údajne som naháňala deťom hrôzu. Vraj som bola ich zlými snami. Stránili sa ma a tak som sa stala samotárkou. Deti ma prezývali- čarodejnica. Boli ku mne kruté a tak som im to oplácala. Väčšinou sa to dialo bez môjho vedomia. Malé nehody... Vždy som to pripisovala len náhode, či osudu. Vždy keď som sedela v pracovni riaditeľky sirotinca, u madam Hollystreetovej tvárila som sa, že sa ma to netýka.
"Katrin," oslovila ma prísne. Vždy ma volala Katrin. Moje meno vyslovila akoby to bola hnusná choroba a ona by sa mohla nakaziť. Nenávidela som keď ma tak volala. "Vysvetli mi ako sa Jack Brown dostal na tú strechu?" Ruka, v ktorej držala ružovú šálku s čajom, sa jej chvela.
Zamračene som sledovala hnedé topánky, ktoré som mala obuté. Kedysi mohli byť veľmi pekné. Kožené so zlatou prackou... kedysi. Teraz boli vyblednuté, obité, pracka na nich nebola a na ružovkastý koberec kvapkalo blato.
"Odpovedz!"
"Neviem."
"Klameš!" Vyštekla a šálka s treskotom dopadla na stôl. Nervózne som žmolila šaty z tvrdej, nepoddajnej látky. Možno pred sto rokmi boli modré, teraz na mnohých miestach svietili sivé záplaty. Farba bola vyblednutá. Naozaj som nevedela ako sa tam ten odporný pehavý škriatok dostal. Jack sa mi stále posmieval. Volal ma škaredá bosorka! A keď som okolo neho prechádzala, začal kričať: "Upáliť! Upáliť..." Len som si pomyslela... A odrazu vrieskal na streche a mával tými malými tučnými rukami.
"Katrin, naposledy ťa žiadam, aby si mi povedala pravdu, inak ťa budem musieť potrestať." Ústa sa jej vykrivili do posmešného úškľabku a malé falošné očká na mňa hľadeli.
"Aj tak na nič iné nečakáte!" Povedala som drzo.
Hollystreetová sa víťazoslávne usmiala. "Nuž, nedávaš mi na výber. Sama si si vybrala!"
Mojím trestom bola "samotka" v podkroví. Deti sa tam báli chodiť, no pre mňa to nebol trest. Pavúky, prach, tma a samota- neboli pre mňa trestom.
"Tu môžeš premýšľať nad tvojou nekonečnou zlobou, Katrin! Nečudujem sa, že sa ťa matka nechala pred mojím sirotincom!" Tresk! Drevené dvere sa s buchotom zavreli a za nimi zmizla tvár riaditeľky. Obklopila ma tma.
Sadla som si do prachu a rukou som kreslila do prachu. Cez malé okienko sa do vnútra nedostávalo ani svetlo a ani čerstvý vzduch. Všetko páchlo zatuchlinou a naftalínom. No, doliehal ku mne krik hrajúcich sa detí.
Do prachu na drevenej podlahe padla slza. Rýchlo som si ju utrela. Neurobím im tú radosť! Budem silná. Budem silnejšia ako všetci ostatní!
Schúlila som sa do tmavého kúta na starú zvlhnutú deku. Čas som si krátila tým, že som si predstavovala svoj život za múrmi sirotinca. V tých predstavách som mala mamu a otca. Sedeli sme v záhrade pri nedeľnom obede. Moja mama bola prekrásna žena. Vyzerala ako z krásnych obrazov. Bola taká dokonalá. A môj otec? Gentleman. Vedel sa správať za každých okolností. Mal tajomný úsmev a ten sa mu šibalsky odrážal v očiach. Hlavne keď sa zadíval na mamu. Ja som mala na sebe prekrásne oranžové šaty a na rukách som mala rukavičky. Biele ako sneh....
Zdvihla som svoje ruky do matného svetla. Boli zafúľané. Nechty som mala dolámané a za nimi asi trojročnú špinu. Na dlaniach mi svietili čerstvé škrabance, po tom čo som chcela Billovi dokázať, že aj dievča vie liezť po stromoch. No a na chrbte pravej ruky som mala nepeknú modrinu. Schovala som si ruky pod šaty. Moje vlasy vyzerali ako slama. Blond vlasy vyťahané od slnka mi vytŕčali na každú stranu. Vrátila som sa k predstavám.
Zobudili ma prichádzajúce hlasy.
"Každý mesiac som vám posielal slušné peniaze!" začula som nahnevaný mužský hlas. "Vysvetlite mi teda ako je možné, že je zatvorená niekde v podkroví?"
"Pane...ja..." habkala riaditeľka.
"Dosť!" zahriakol ju. "Otvorte tie dvere! Okamžite!"
Počula som ako riaditeľka vyberá zväzok kľúčov. Štrngali jej v rukách. Posadila som sa.
"Uhnite!" ozval sa opäť muž. "Alohomora!"
Nevedela som čo to čudné slovo znamená, ale cez kľúčovú dierku prenikol modrý lúč svetla. Ozvalo sa šťuknutie. Dvere sa otvorili a s dvomi postavami vošlo do miestnosti svetlo z lampáša. Malá zavalitá riaditeľka vyzerala, že o chvíľu zamdlie. Vysoký elegantný muž sa spočiatku tváril veľmi rozčúlene, no po pár sekundách v podkroví bol doslova zhnusený.
"Kde je?" zrúkol na riaditeľku. Riaditeľka podvihla lampáš a pristúpila ku kútu kde som sedela. Osvetlilo ma svetlo. Prižmúrila som oči.
"Dobrotivé nebesá!" zaúpel. "Čo ste to s ňou porobili?!"
"To dieťa," nadýchla sa. "Je nezvládnuteľné!"
Pristúpil ku mne. "Vstaň, Katie." Povedal jemne.
Nerozumela som. Kto je to? Odkiaľ ma pozná?
Natiahol ku mne ruku. Pomaly som vytiahla ruku, no keď som videla jeho ruku v čiernej elegantnej rukavici a moju zafúľanú, len som pokrútila hlavou. Pomaly som vstala.
Premeral si ma skúmavým pohľadom. Potom sa otočil k riaditeľke a prebodol ju pohľadom.
"My dvaja sme ešte neskončili!"
"Vyhrážate sa mi?" zapišťala.
"Áno. Presne tak!" povedal tvrdo. "Poďme."
Nohy sa mi triasli a nepamätám sa ako sme sa dostali do riaditeľkinej pracovne. Muž hodil na jej stôl kožený mešec. "Toto je posledná splátka, aj keď si myslím, že si ju vôbec nezaslúžite!"
"Povedali ste, že sa mám k nej správať ako k ostatným." Líca jej naberali ružovú farbu.
"Nevšimol som si, že tam hore boli aj ostatné deti!" zrúkol. " Neurážajte moju inteligenciu, slečna Hollystreetová! Inak za seba neručím!" V pravej ruke silnejšie zovrel vychádzkovú palicu.
Hollystreetová trochu cúvla. Zo strachom v očiach sa zadívala na palicu z ebenového dreva so striebornou dračou hlavou. Veď je to len palica, napadlo ma. Je to síce veľmi pekná vychádzková palica. Ale len palica!
Muž sa zadíval na krb, v ktorom horel oheň. Siahol do vrecka a pristúpil ku krbu. Čosi doň hodil a plamene sa rozhoreli smaragdovo zelenou farbou.
Opäť natiahol ruku smerom ku mne. "Teraz sa ma už budeš musieť chytiť. Nechcem ťa stratiť niekde v sieti..."
Nerozumela som o čom hovorí. Asi to bol nejaký blázon. No ak mi pomôže dostať sa odtiaľto... Pristúpila som k nemu a chytila som sa jeho ruky. Podišli sme k krbu. On hádam nechce, aby som vošla do horiacich plameňov!!!
"Nič sa neboj," povedal akoby, presne vedel na čo myslím. Akoby vycítil moje obavy. "Neboj sa. Tie plamene nepália. Len sa ma pevne drž."
Pevne som stisla jeho ruku. Otočil sa k Hollystreetovej. Z vychádzkovej police vytiahol kratšiu drevenú paličku.
"Obliviate!" Z paličky vyšľahlo červené svetlo a zasiahlo riaditeľku do hrude. Ostala stáť ako primrazená.
Potiahol ma za ruku a vošli sme do plameňov.
"Summerwill!" zvolal a celý svet sa rozkrútil. Zmes farieb sa mi mihala pred očami. Žalúdok som mala ako na vlnách. Zavrela som oči. Odrazu...
Vypadla som na dlážku v priestrannej kuchyni. Muž vyšiel z krbu s pobaveným úsmevom na perách.
"Vitaj doma, Katie..." usmiala sa žena s hnedými očami a svetlo hnedými vlasmi.
"Ďakujem, Lucius." Muž športovej postavy vstal a podal mu ruku.
"Vy ste ma adoptovali?" To bolo jediné čo ma napadlo. Adoptovali?! To je dobrá blbosť. No žena sa láskavo usmiala.
"Áno, Katie- adoptovali- a teraz je Summerwill tvojím domovom. A teba čaká mnoho, dúfam, príjemných zmien."
Súčasnosť
Stála som vo svojej izbe. Dominovala v nej masívna posteľ s vyrezávanými stĺpikmi. Strieborné prikrývky boli ledabolo prehodené a vankúše boli porozhadzované kade tade. Na stole som mala pohádzané knihy do školy a niečo som už mala nahádzané v obrovskom kufri na ktorom svietili dva erby. Rokfortský a Slizolinský. Dvere do môjho obrovského šatníka boli otvorené a ja som stále nevedela čo si mám obliecť. Zadívala som sa najskôr na stenu, kde visel tucet zarámovaných fotografií. A potom mi zrak padol na stôl kde som mala v striebornom ráme fotografiu s Dracom. Zadívala som sa z okna. Mala som všetko. Rodičov, ktorí ma milovali. Priateľa. Život po akom sa mi pred šiestimi rokmi ani nesnívalo. Stala som sa Slizolinskou princeznou.
Prečo som len mala pocit, že mi niečo chýba? Akoby som nebola úplná.
"Katie!" zakričala mama.
"Áno?" strhla som sa.
"Prišiel Draco..." nedopovedala, pretože ju prešil dupot nôh hore schodišťom. Dvere sa rozleteli.
"Ty ešte nie si zbalená?" Draco zúžil svoje sivé oči. Namiesto bozku si zložil ruky na prsiach.
"Aké prekvapenie..." zatiahol za ním hlas americkým prízvukom.
"Och sklapni Whitney..." prevrátila som očami. "Musíme ti tento rok niekoho nájsť. Už si ako tŕň v zadku..."
"Počuješ bratranec...?" zatiahol Draco. "Katie si myslí, že si ako tŕň v zadku."
"Náklonnosť je vzájomná..." uškrnul sa.
Vytiahla som prútik a pár krát som ním nervózne švihla. Nedobalené veci poslušne naskákali do kufra.
Zišli sme dole. (Daniel samozrejme frflal nad váhou kufra.)
"Vingardium leviosa..., chlapci." Zasmial sa otec keď videl ako fučia s mojim kufrom.
"Prečo nás to nenapadlo..." zahundral Draco. Švihol prútikom a upravil si vlasy.
Chalani vošli do plameňov v obývačke.
Otočila som sa.
"Oci, si v poriadku?" v posledných dňoch sa mi zdal viac ako napätý.
Vypočula som si nechtiac ich rozhovor s mamou. A ten predčasný návrat z dovolenky neveštil nič dobré...
"Všetko je v poriadku, zlatíčko..." a jemne ma postrčil do zelených plameňov.

4. Chlieb a soľ

23. února 2011 v 18:33 | Katie Lee |  Západné pobrežie
Keď Keylee otvorila oči, cítila sa zvláštne. Ležala vo svojej posteli pod duchnou. Jej vnútro však hovorilo, že niečo nie je v poriadku. Zažmurkala. Strop izby bol zvláštne zaoblený. Posadila sa, aby sa poobzerala okolo. Keď videla maličkú miestnosť, uvedomila si, že utiekla z domu. Spomenula si na udalostí minulej noci a zrazu si želala, aby mohla znova zaspať. Po chvíli vstala. Bosé nohy sa dotkli drevenej podlahy. Stála uprostred malej izbičky, ktorá mala jedno malé okno. Všade boli povešané závesy a oblečenie. Zo stropu viseli vysušené bylinky. A voňalo tam mätou. Všetky steny boli natreté na žlto. Zbadala svoje šaty a tak si ich rýchlo obliekla. Prešla ku dverám. Predelené boli na polovicu takže sa dala otvoriť len spodná alebo len vrchná časť. Chytila sa kľučky a otvorila ich. Privítal ju jemný letný vánok. Bol trochu chladný. Od dverí viedli tri drevené schodíky. Zišla dolu. Obzrela sa na dom, z ktorého vyšla. Nebol to dom, ale koč. Mal veľké červené kolesá a natretý bol na žlto. Keylee naň nechápavo pozerala až kým nezačula hovor.
Vyšla spoza koča rovno ku ohňu.
Okolo sedelo asi sedem žien. Všetky mali tmavú pleť, čierne vlasy a divoké oči. Boli bosé a všelijako poobliekané. Okolo nich pobehovalo zopár detí. Chvíľu na nich pozerala.
Cigáni.
Nevedela, či sú priatelia alebo ju považujú za zajatca. Keď však zacítila lahodnú vôňu, čo sa dvíhala z kotlíka nad ohňom, neváhala.
"Dobrý deň." Ozvala sa neisto.
Ženy sa obzreli. Jedna z nich vstala a prešla k nej.
"Tak konečne jsi se vzbudila. Pridaj se k nám." Vzala Keylee za ruku a viedla ju k ohňu. "Moje meno je Carmelita"
"Ja som Keylee." Usmiala sa milo. A strach z nej opadol.
Usadila sa medzi ženy. Carmelita jej podala misku s polievkou. Keylee poďakovala.
"Jez pomaly, tvúj žalúdok bol dlho prázdnej, a navyše je to horké!" usmiala sa na ňu.
Keylee si polievku fúkala a opatrne jedla. Bola výborná. Ženy pri ohni sa o niečom zhovárali v smiešnom jazyku, ktorému Keylee nerozumela. Keď dojedla položila misku ku ohňu.
"Ako se cítiš?" zaujímala sa.
"Dobre, ďakujem." Usmiala sa. "Ďakujem za záchranu. Ako sa vám odvďačím?"
No odpovede sa nedočkala. Všetky ženy zrazu vstali a rozbehli sa ku lesu. Odtiaľ sa vracali chlapi. Všetci boli rovnako tmavý, s divokými očami a vlasmi ako uhoľ. Všetci, okrem jedného. Tento zvláštny muž, medzi nich nezapadal. Mal hnedé vlnité vlasy, modré oči a jeho pleť bola bledá, ako Keyleena. Oblečené mal to, čo ostatní. Platenú košeľu, vestu vyzdobenú ligotavými ozdobami. Nohavice nosením vyšúchané a čižmy.
Ženy im bežali oproti. Kvetinové, farebné sukne sa vlnili. Iba Keylee ostala stáť pri ohni. Ženy vystískali svojich mužov a pomohli im s drevom. Spoločne došli ku ohňu a zložili drevo.
"Jako vídím, náš hosť je v porátku." Prehovoril starý cigán.
"Dnes večer, usporiadame oslavu!" vyhlásil.
Všetci začali výskať a podskakovať.
Keylee sa usmiala.
"Carmen!" Oslovil ju starec, "dej jej ňjáké šaty." Potom sa otočil na ostatných. "Čo stojíte! Ak chceme večer oslavovat, treba všechno pripraviť!"
Celej osade rozkázal, čo majú robiť. Rozdeľoval úlohy, bol ich vodcom.
Carmen zobrala Keylee za ruku a viedla ju naspäť do koča. Vyšli po schodíkoch.
"Keyleeta. Neco pjekné ti nájdeme...." prehadzovala oblečenie. Keylee si sadla na posteľ.
"Prečo nemôžem ostať v mojich šatách?" opýtala sa ticho.
Carmen na ňu pozrela: "Teť patríš k nám, ak tu chceš bývat, jesť a tancovať s nami, musíš vyzerať ako my, musíš prispieť rukou k dielu."
"Dobre." Povedala trochu zahanbene.
"Tady to je!" Carmen vytiahla z truhlice kvetinové šaty. Keylee si ich obliekla bez námietok. Potom Carmen vzala tmavočervenú šatku so strapcami a uviazala jej ju okolo pása. Na krk je povešala korále a do vlasov jej dala kvet.
Carmen sa usmiala. "Pojď, pomožeš mi s večerou."
Dni strávene s cigánmi nemohli byť jednotvárne. Neostávali na jednom mieste dlhšie ako päť dní. Cez deň sa pracovalo, Keylee sa musela prispôsobiť ich spôsobu života. Cigáni chodili z mesta do mesta, zarábali si tancom a spevom. Kupovali čoho bolo v dedine navyše a predávali to, čo v dedine chýbalo. Spoločnosť jej robila Carmen. Večer sedávali pri ohni a hrali a spievali. Keylee sa pomaly učila slová piesní. A cítila sa zváštne. Cítila sa slobodne.
Jedno krásne ráno vstala skôr ako obvykle. Carmen ešte spala a tak Keylee vyšla z koča. Zišla schodíkmi a vtedy si všimla, že oproti nej stojí obrovský vlk. Sivá srsť sa mu ježila. Ceril zuby a nepriateľský vrčal. Keylee zamrzla. Srdce jej prudko bilo. Začala ustupovať naspať do koča. Vtedy sa zpoza rohu vynoril ten zvláštny muž.
"Hasta!" kráčal priamo k vlkovi. "Hasta Maueya!" rozprával zvieraťu. Zdalo sa, že ho vlk nevidí. Stále sledoval Keylee.
"Čo to robíš..." opýtala sa v panike. "Uhryzne ťa."
Muž sa obzrel. "Ostaň kde si Keylee."
"Hasta Maueya, hasta." Prišiel k vlkovi a pohladkal ho po hlave. Vlk zrazu skrotol. Sklopil uši a privrel oči ako poslušný pes.
Keylee to sledovala s otvorenými očami. "Ako si to urobil?" Zišla po schodoch.
"Maueya, znamená Obloha. Vlčica patrí ku mne. Je mojou družkou." Nechal vlčicu, aby mu oblizovala tvár.
"Je priateľská len nepozná tvoj pach... poď pomaly bližšie."
Keylee s rešpektom kráčala pomaly k mužovi a vlčici. Zdalo sa, že je všetko v poriadku.
Chytil ju za ruku a položil jej dlaň na Oblohynu hlavu. Jej srsť bola príjemná na dotyk. Vlčica otočila hlavu a zapichla pohľad do Keyleených očí. Jedno oko mala jasno modré a druhé hnedé. Keylee sa usmiala.
"Nepatríš k cigánom." Hladkala Oblohu.
"Nie. Pochádzam z ďaleka."
"Ako sa voláš?"
"Hovoria mi Tieň."
"To je zvláštne meno."
"Je to vlastne skratka. Tieň vlkov. Silaruta. To tvoje je tiež zvláštne."
"Áno." Priznala.
Keď prišiel večer, všetci sa zhromaždili pri ohni. Keylee sedela vedľa Carmen.
"Ten muž, Tieň, je s vami dlho?"
"Silaruta? On nie je s nami. Je raz tu a raz tam. Jeden nikdy neví kjde ho stretne.
Vtedy sa postavil starý muž. Bol tučný a dnes večer mal oblečenú bohato zdobenú vestu. Vyšívaná bola farebnými niťami a celá sa ligotala. Na hlave mal čierny klobúk so zvláštnym perom.
"To je Rue. Náš vodca... vajda." Šepla Carmen.
"Boli sme obdarený novým členom našej spoločnosti. Keyleeta..."
Všetky oči sa upreli na Keylee. Trochu nervózne vstala.
"Prijmi tieto skromné dary a buď členom našej rodiny." Mladý cigán vo vyšívanej bielej košeli, niesol striebornú tácku.
Keylee prišla bližšie. Na podnose bol krajec chleba a kôpka soli. Nechápavo pozrela na cigána.
"Zober si." Šepol.
Keylee zobrala štipku soli medzi prsty a posolila krajec chleba. Trochu hanblivo si z neho odhryzla. A všetci sediaci okolo ohňa vyskočili a tlieskali.
Usmiala sa. Rue jej podal ruku. "vitaj medzi nami, dieťa."
Keylee sa usmiala a poďakovala. Vzápätí ju Carmen chytila za ruku a vtiahla ju do víru tanca.
Jednoduchá kapela vyhrávala veselé piesne. Tieň hral na husle. Stál trochu bokom od ostatných hudobníkov. Obloha ležala pri jeho nohách a pozorne sledovala jeleňa, ktorý sa pomaly opekal na ražni. Keylee tancovala so všetkými. Nohy ju boleli a zo zeme sa prášilo. Tanečníci rozvírili prach ako sa zvŕtali okolo ohňa.
Keď si Keylee končene sadla, bolo už po polnoci. Vajda Rue rezal kusy mäsa a rozdeľoval porcie spravodlivo každému z osady.
"Vládzeš ješte?"
Keylee sa obzrela. Tieň si sadol vedľa nej.
"A ty?"
Usmial sa. "Hra na husle nie je taká náročná, ako tanec okolo ohniska. Toto si doma určite nerobila."
"Nie." Priznala. "Hráš naozaj dobre. Ako dlho si sa to učil?"
"Dlho."
"Keyleeta! Tady máš!" Carmen jej vtisla do ruky kus mäsa.
Obloha natiahla nos bližšie a uprela na ňu svoje zvláštne oči. Kelyee odtrhla malý kúsok a nechala Oblohu aby si ho vzala z jej ruky.
"Teraz už budete kamarátky." Hladil Oblohu Tieň.
"Zahráš dnes moju obľúbenú?"
"Iba ak budeš tancovať!"
Carmen sa usmiala. "Budem!"
Vstal a prešiel ku kapele. Vzal do rúk husle. Carmen chytila tamburínu. Hneď ako sa ozvali prvé tóny husieľ pustila sa do tanca.
Keylee ju sledovala s obdivom. Jej čierne vlasy sa leskli vo svetle ohňa. Volány na sukni dvíhali prach. Bosé nohy dupali do zeme. Náramky na jednom členku zvonili do rytmu. Carmen sa vlnila. Jej otočky boli tak vábivé. Všetky oči okolo ohňa sa upierali na ňu. Keď pieseň skončila, všetci prepukli do radostného potlesku a spolu z ďalšou melódiou sa roztancovali.
Nasledujúce ráno bolo veľmi náročné. Bolo toľko vecí, ktoré museli byť urobené. Všetky veci sa pobalili do kočov. Kone museli byť napojené a zapriahnuté do vozov. Cigáni sa chystali na cestu.
Postupovali pomaly. Niektorí kráčali vedľa vozov, iní sa viezli na vozoch alebo na koňoch. Na prvom voze sa viezol Rue, vajda.
Keylee kráčala vedľa voza spolu s Carmen.
"Tak, koľko piesní si sa naučila??"
Keylee sa usmiala. "Niečo áno."
"Hej! Keylee," dobehol ku nim Tieň. "Chce s tebou hovoriť Lucilla."
Carmen na neho prekvapene pozerala. A potom presunula svoj vystrašený pohľad na Keyleenu tvár.
"Kto je Lucilla?" nechápala Keylee.
"Je veštica. A čarodejka. Ona, s nikým nemluví. Jen keď sama chce. Choď!"
Keylee sa zhlboka nadýchla. "Kde ju nájdem?"
"Je v poslednom koči karavany." Povedal tieň.
Keylee stála až kým sa nepriblížil posledný koč. Vystúpila na jediný schodík. Otvorila oblé dvere a vošla do koča. Bolo tam tlmené svetlo. Zo stropu viseli bylinky a vysušené plody. Voňalo to tam mätou a harmančekom. V koči bolo málo miesta. Natlačená tam bola posteľ, skriňa, okrúhli stolík prikrytý šatkou a na ňom okrúhla kryštálová guľa. A jediná stolička. V najtmavšom rohu bolo obrovské kvetinové kreslo v ktorom sedela stará cigánka. Mala šatku okolo hlavy, na krku množstvo goralov a v nose náušnicu.
"Keylee." Usmiala sa. "Vitaj." Ukázala na stoličku.
Keylee prešla cez úzky priestor a sadla si na stoličku. Lucilla ju pozorne sledovala. Upierala na ňu svoje prenikavé, mladé oči. Nevariacky krútila hlavou.
"...kto by povedal, že dávne legendy a prorocvá majú pravdu? Kto by veril bláznom a mágom, kto by dúfal v pravdovravnosť cigánov..." Vstala z kresla, aby ho posunula bližšie k stolíku.
"Ponúkla by som ti čaj, ale viem, že by si si ho nedala." Vzala z police veľký hrnček a napila sa z neho.
Keylee ju ticho sledovala. Nevedela, čo si myslieť. Nevedela, čo povedať.
"Tým sa netráp, je mnoho ľudí, ktorí nevedia čo v mojej prítomnosti povedať." Usmiala sa. "Nemusíš nič hovoriť. Stačí keď budeš počúvať." Zapálila sviečku.
"Si veľmi dôležitá Keyleeta. Okolnosti tvojho narodenia boli zlé... veľmi zlé... no, tvoj život, má dôležitý význam. Blíži sa čas cudzincov. Prichádzajú. Vidím ich čoraz jasnejšie, čoraz detailnejšie. Sú traja. Jeden je malý, možno dieťa. Dôležité je, aby si bola tam, keď prídu. Musíš im ukázať cestu... tak, presne tak.. ukázať im cestu..."
"Moment.. počkajte! Ja ničomu nerozumiem... aký cudzinci.. a co sa stalo pri mojom narodení.. o čo tu ide??"
Lucilla otočila pohlad priamo na Keylee. "Ty si čarodejnica."
"nie." Povedala tvrdo. Nechela byť čarodejnicou. Neverila tomu, nemôže to rak byť.
"Ale áno. Ver mi. Zachránila si ľudí v dedine. A ešte zachrániš veľa ľudí."
"Ale ja neviem čarovať!! To je nezmyslel!"
"To je pravda, nevieš... Práve preto sa to musíš naučiť!" ukázala na Keylee prstom.
"Prosím?"
"Musíš sa to naučiť... všetko. Obe vieme, že to dokážeš. Videla som to. Budeš ovládať živly, hovoriť so zvieratami a čítať myšlienky. Ty zachrániš náš svet."
"Ako sa to všetko môžem naučiť? To sa predsa nedá..."
"Ale dá! Už si predsa odvrátila jednu pohromu. Už si predsa zastavila horiaci strom. Pamätáš sa, čo si vtedy cítila? Tú vnútornú silu? Musíš ju v sebe znova objaviť. Nájsť ju. Len potom naplníš proroctvo."
"Aké proroctvo?"
Lucilla sa z hlboka nadýchla. Uprela prenikavé očia priamo na Keylee a tajomným hlasom prezentovala dávne proroctvo:
"Všetci bohovia dávnych čias,
Čo kedysi pevne verili v nás
Čo kedysi stvorili našu zem
Čo kedysi dali život sem.
Všetci títo dávny bohovia
Nám teraz všetkým hovoria
Že zlo sa do sveta vkráda ticho
Že postaviť sa mu treba rýchlo.
Preto prosím vás krásne lesné víly,
Povolajte mocné svetové sily.
Zvolajte všetkých na pomoc
Zhromaždite ich než padne bezhviezdna noc.
Ozvalo sa zabúchanie na dvere. Keylee až nadskočila. Keď sa otvorili, do koča preniklo jasné svetlo. Zažmurkala a pozerala do svetla.
"Keyleeta. Vchádzime do dediny... Pojd mi pomocť."
Venovala Lucille ešte jeden pohlad a potom nasledovala Carmen. Koče zastali. Nastal malý rozruch. Cigáni zháňali, husle, gitary, tamburíny... Karavana sa znova pohla na Ruov rozkaz. Keylee kráčala vedľa koča. Carmen mala zasa tamburínu v rukea nedočkavo podupkávala okolo koča.
"Blížime jse ku dedine." Zopakovala nedočkavo.
"Čo to znamená?" zamračila sa Keylee.
Keď obišli poslednú zákrutu, zjavila sa dedinka. Domčeky v doline sa krčili pri sebe. Vytŕčala len kostolná veža.
Cesta do dediny viedla priamo. Neboli ďaleko. Cesta sa mierne zvažovala z kopca. Koče nezastavovali. A keď sa priblížili ku dedine dostatočne blízko, z predného koča sa doniesla veselá melódia. Nasledujúce koče sa pridávali až spievala celá karavana. Tí, čo sedeli na kočoch vyhrávali. Ostatní tancovali a kto nevládal tancovať, ten spieval.
Až pudou cikáni seshora já si jim pohádat dám
jen vy mě cikáni hádejte jakou já panenku mám.
Na jedno voko je šilhavá na druhý málo vidí
co ste mě cikání hádali to se mně nic nelíbí .

Když jsem šel z Bukovská vod milý zlámal se pode mnou most ,
co sem se navolal nakřičel žádnej mně nešel pomoct .

Počkejte vy kluci cikánský já se vám chci odměnit ,
však já vás na svatbu nepozvu až já se budú ženit .
Ako koče vchádzali do dediny. Ludia vykukovali z domov. Deti pribiehali ku ceste z lúk. Všetci sa usmievali a sledovali sprievod. Carmen tancovala okolo koča. Usmievala sa na všetky strany. Keylee kráčala vedľa nej. Pozrone si obzerala dedinu.
"Keylee... Vyskoč si ku mne!" zavolal na ňu Tieň. Keylee sa usmiala. Natiahla sa za Tieňovou rukou a vyskočila na koč. Sadla si ku nemu.
"Podrž opraty."
"Ale ja to neviem."
"Kone pôjdu samé, stačí že to podržíš..."
Chytila opraty do rúk. Tieň vybral husle. Vzpriamil sa na koči a pridal sa ku sprievodu. Melódia sa niesla celou dedinou. Ľudia si pospevovali, deti tancovali s cigánmi. Bola to malá oslava ich príchodu. Pretože príchod cigánov do dediny znamenal doplnenie zásob. Znamenal prínos informácii z ostatných kútov krajiny. Ich príchod znamenal zábavu a smiech pre celú dedinu.

3. Pirát, Otrok a Princ

23. února 2011 v 18:31 | Tom |  Západné pobrežie
"TOTO JE NEPRÍPUSTNÉ! AKO SA NIEČO TAKÉ MOHLO STAŤ ?"
Kráľ Priliam sa rozzúrene prechádzal po trónnej sieni a zhadzoval všetko čo mu prišlo do cesty. Pomerne vysoký vek sa neprejavoval na jeho častých výbuchoch hnevu.
"Ako mohol ten väzeň utiecť ? Je to neslýchané!"
Princ Solmion akurát vstúpil do sály, keď jeho otec zhodil drahé ozdobné brnenie v rohu miestnosti.
"Vaša Výsosť... Otče... dali ste ma zavolať ?" úctivo sa otcovi poklonil.
"Áno, syn môj... Lenže títo lenivci si neplnia povinnosti! Ak zistím, ktorý zo žalárnikov je na vine, dám ho popraviť."
Solmionovi trhlo perou. To on oslobodil trpaslíka, a nechcel aby zato trpel žalárnik, nech by už bol akokoľvek nezodpovedný.
"Otče, pri všetkej úcte... Thadrix je v našom vlastníctve ešte len mesiac, a je tu veľa nepreskúmaných tajomstiev. Možno sa tu skrývajú tajné chodby... možno aj tajné pokladnice"
Havran vedel presne čo otca upokojí a skutočne, na kráľovej tvári sa usadil zamyslený výraz. Potom len bezmocne rozhodil rukami. Solmion pokračoval.
"A nemusíte sa obávať, naši vojaci čoskoro zistia kde sú ostatný trpaslíci, či už s pomocou väzňa, alebo bez nej." V skutočnosti dúfal, že sa tak nestane.
Kráľ Priliam potriasol hlavou a usadil sa do trónu, ktorý bol ešte pred mesiacom trónom Semdralského kráľa.
"To nie je dôvod pre ktorý som ťa dal zavolať, synu. Trápi ma ešte niečo. Vymenil by som všetko trpasličie zlato na svete za jeho prekliatu hlavu," po tvári sa mu rozhostil znechutený výraz, "Ten odporný niktoš, čo si myslí, že sa proti mne môže postaviť. A jeho banda ožranov a naničhodníkov. Je prekliatím tohto sveta. Kiežby ho mor dostal."
Solmion, ako aj niekoľko kráľových osobných stráži v miestnosti, vedeli o kom rozpráva.
"Lucian D`Par." Kráľ meno nenávideného piráta doslova vypľul.
"Žiadny pirát, ani iný nepriateľ, sa nemôže ubrániť moci Tharskej ríše." Ozval sa úlisný hlas a cez bočný vchod vstúpil do siene Marlon, kráľov najvernejší poradca. Solmionovi bolo odrazu nepríjemne a chcel čo najskôr odísť.
"Otče, pri všetkej úcte.... prečo si ma teda predvolal ?"
"Čoskoro pôjdeš na výpravu, syn môj. Prinesieš mi hlavu toho psa."
Princ sa uklonil.
"Ako si želáte, otče."
Kráľ zdvihol prst.
"Nepôjdeš však sám. Dal som zavolať niekoho kto nám môže, za správnu cenu, pomôcť dolapiť ho. To ťa však teraz nemusí trápiť. Najprv potrebujem, aby si išiel na západ, do malého mesta Maetri. Miestny skrývajú povstalcov, už to mám potvrdené. Chcem z nich urobiť verejné varovanie všetkým, ktorý budú pomáhať zradcom. A ty, môj syn, to zvládneš najlepšie, pretože sa povráva, že rebeli tam majú akéhosi šampióna. A tak posielam svojho šampióna, aby videli, že naša moc je nedobytná." S týmito slovami sa vrelo usmial na syna a urobil veľkolepé gesto, akoby Solmiona práve štedro odmenil. Ten sa uklonil.
"A teraz ma nechajte, všetci. Okrem Marlona. Potrebujem nad niečím premýšľať."
Postupne všetci, okrem Marlona, poodchádzali z trónnej siene a Solmion premýšľal nad svojou novou úlohou. Nepáčila sa mu, ale úprimne dúfal, že možno bude môcť niekomu opäť pomôcť, i keď to mohlo byť nebezpečné. Havran vedel, že už teraz bol v nebezpečenstve a nemal by sa otcovi protiviť, ale niečo v ňom ho nútilo premýšľať ako by mohol opäť niekomu pomôcť spod otcovej krutovlády. Bolo to, akoby v ňom zapálili oheň a nech sa akokoľvek snažil nemohol ho udusiť. S tichým povzdychom sa odobral do svojej komnaty.
Medzitým sa Marlon usadil do svojho kresla a začal prehrabávať listiny, ktoré tam boli pripravené.
"Môj kráľ, chápem vašu túžbu dolapiť toho piráta, ale zdá sa mi akoby vás trápilo aj niečo iné. Ak smiem, som viac než pripravený poskytnúť Vám svoje rady."
Kráľ sa neveselo zasmial.
"Vládcom som ale ja, Marlon. A až usúdim, že potrebujem radu, tak si ju vypýtam."
Marlon sa bez náznaku urážky opäť pustil do práce. Kráľ si prstami prehrabával bradu a zamyslene odbehol pohľadom k obrovskému gobelínu po jeho pravici.
"Piráti. Rebeli. Je to neprípustné. Vyhrali sme nad semdralčanmi, elfmi, trpaslíkmi i všetkým ostatným. Ešte však nie je koniec..."
Mesiac ožiaril veľkú loď, ticho sa plaviacu, v ktoromsi kúte Enlienského Mora. Na lodi bolo rušno i keď práce bolo málo. Väčšina námorníkov sa flákala na palube a popíjala rum, iný spievali a zvyšok nerušene spal opretý o čokoľvek čo bolo poruke. Neboli to však obyčajný námorníci. Vyzerali skúsene a nebezpečne. Každý z nich mal pri sebe zbraň, či už šabľu, palcát, alebo sekeru a mnohý z nich vyzerali ako ľudské hory. Nadávali si medzi sebou a postrkovali jeden druhého a zovšadiaľ sa ozýval surový smiech. Boli to piráti. Posádka Luciana D`Par. A toto bola jeho loď. Obávaná Čierna Vdova, vyrobená z toho najtmavšieho dreva a s mohutnými plachtami, nad ktorými visela čierna vlajka s vyškerenou lebkou. V mnohých prístavoch kolovali legendy o tejto lodi a o hrozných udalostiach, ktoré jej príchod predvídal. Akoby sa prirútilo posolstvo pekla so samotným diablovým pobočníkom na čele. Samotný obávaný pirát sedel vo svojej kajute, spolu so svojím prvým poručíkom Eirenom, jednookým trpaslíkom, ktorému nechýbala chuť do jedla ani dobrodružstva. Hustá čierna brada mu siahala takmer po pás a vlasy mal uchytené vo vrkoči na temene hlavy. Kapitán sedel s vyloženými nohami a popíjal drahý, ukradnutý alkohol.
"Milý majster Eiren . Niet väčšieho potešenia na tomto svete než rum. Teda, pokiaľ chceme ostať v rámci slušnej debaty." Povedal s úškrnom.
"Pri všetkej úcte, pane, ja radšej ostanem pri dobrom trpasličom pive. Ten váš rum je na mňa prislabý."
Trpaslík si odhryzol z kurčaťa na stole pred ním a zapil to veľkým dúškom Poruiského svetlého piva, presláveného v celom známom svete obrovským obsahom alkoholu. Lucian sa zasmial.
"Trpaslíci boli obdarený matkou prírodou. Majú oceľové žalúdky." Vyprázdnil obsah fľašky na jeden dúšok a s miernymi ťažkosťami sa postavil a vzal svoj široký klobúk zo stola.
"Žijeme dobré a šťastné životy, majster Eiren, narozdiel od suchozemských boháčov a snobov. Je to zvláštne. Vieš aký je rozdiel medzi nami a nimi ?"
Trpaslík mykol plecami.
"Oni sa pravidelne kúpu ?"
Lucian zamyslene potiahol nosom, ale potom potriasol hlavou.
"Aj to, ale myslel som niečo iné. My, sa totižto nebojíme utrácať zlato. Takže nás nemôže skaziť." Povedal so smiechom. Trpaslík veselo zamával kuracím krídlom.
"Chceš povedať, že sa nebojíme utrácať ICH zlato."
Nato obaja vybuchli do smiechu a Lucian vykročil z kajuty, medzi svojich mužov.
"Čujte, vy lenivé krysy! Opäť ste vychľastali všetok rum." Vykríkol s predstieranou zlosťou a nepredstieraným úškrnom. Piráti na odpoveď čosi zavrčali. To bola ich odpoveď na ktorú bol Lucian zvyknutý.
"A tak prišiel čas navštíviť... našich dodávateľov."
Trpaslík, ktorý práve vyliezol z kajuty za ním sa zachichotal. Kapitán tým "dodávateľom" myslel Tharskú ríšu, ktorej lode pravidelne prepadávali. Za posledný mesiac potopili až sedem Tharských lodí.
"Z dôveryhodných zdrojov som sa dozvedel," začal Lucian, pričom rukami urobil veľkolepé gesto a začal sa prechádzať po palube, "že loď naložená tým najlepším Semdralským vínom a zlatom bude prechádzať z Enhaviaru do Sem.. pardon, Thadrixu. Niet pochýb, moji drahý slobodomyseľný priatelia, že Semdralčania, nech im je zem ľahká, by boli radšej keby ich víno vypili tí, ktorý ho skutočne ocenia a ich zlato minú tí, ktorý tak urobia s rozumom. Teda kúpia si ním ďalšie víno."
Nato sa ozval potlesk a súhlasný krik. Holohlavý muž, ozbrojený dýkami rôznych tvarov a veľkostí, predstúpil pred kapitána.
"Ale pane, čo spravíme s posádkou lode ?" povedal so sarkazmom v hlase. Lucian D`Par sa zasmial. Veselosť pirátovi nikdy nechýbala.
"Tvoje obavy o osud bezbranných námorníkov ti určite zabezpečí miesto v raji až tvoja životná púť skončí, milý námorník." Z radov pirátov sa opäť ozval smiech.
"Ale tvoje obavy sú zbytočné. Poskytneme im čln, aby mohli svojím pánom vyrozprávať akých urodzených a čestných mužov stretli na mori... alebo," tu spravil pirát krátku pauzu,
"ak budú chcieť položiť život za svojho kráľa, my im v tom brániť nebudeme. Koniec koncov, nie sme predsa barbari. Ale teraz pite, čo vám hrdlá ráčia, moji drahý. Potrebujeme urobiť miesto pre nové zásoby."
S tými slovami sa s nimi kapitán rozlúčil a na lodi vypukla oslava, ktorá trvala mnoho hodín. A vypilo sa na pri tom mnoho fliaš ukradnutého vína.
Kal odložil krompáč do skladišťa a vystrel sa. Kosti mu bolestivo zapraskali. Robil nielen svoju prácu, ale tajne, aby o tom stráže nevedeli, pomáhal aj otcovi. Pobral sa na večeru v zástupe otrokov. Tá sa skladala s vyschnutej šošovice, poliatej zmesou, ktorá chutila odporne, ale udržiavala ich pri akej takej sile na ťažkú prácu v baniach. Po večeri dostali otroci chvíľu oddychu, kým sa im nezačali posledné večerné povinnosti a potom sa mohli odobrať na nepohodlný, bezsenný spánok. Kal sa pravidelne vytrácal počas týchto prestávok a nikto z otrokov si nebol istý kam chodí. A nikoho to veľmi nezaujímalo. Pravda bola taká, že Kal si tajne vzal dva kúsky pevného, surového kovu ktoré našiel a pracoval na nich každú chvíľu, ktorú si mohol dovoliť obetovať. Podarilo sa mu ich naostriť a upraviť druhú stranu, aby pohodlne sadli do rúk. Ako zbrane boli úbohé, ale kov bol kvalitný a Kal veril, že skúsený bojovník by s nimi dokázal byť smrteľný. Tým však on nebol. A tak teraz, vždy po večeri sa tajne odkradol, aby mohol trénovať boj so svojimi výtvormi. Nemal však učiteľa a to jeho tréning sťažovalo. Aj v tento večer sa Kal po večeri hneď vybral do svojej skrýše, odhodlaný zdokonaliť sa. Vzal nedokončené krátke meče do rúk a začal nacvičovať výpady, obranu a ústupy. Bojoval proti nepriateľom, ktorý neboli skutočný, v jeho mysli však mali podoby Tharských strážcov, ktorý mučili a posmievali sa jeho ľudu. Predstavil si hrôzy, ktoré museli prežívať matka so sestrou a v novoobjavenej zúrivosti rozsekal svojimi neskúsenými pohybmi tváre vymyslených Tharčanov. Nedokázal zadržať výkrik, keď sekol cez stenu a predstavil si pritom Hodgara, ktorého zo všetkých Tharčanov nenávidel najviac. Trhol sebou, keď sa za ním ozval zvuk osamelého potlesku.
Uvedomil si, že za ním stojí Turb. Mal so sebou niečo podlhovasté, zabalené do špinavej deky.
"Čo tu chceš ?" Vyštekol naňho a obrátil sa mu chrbtom, aby nevidel červeň čo sa mu nahrnula do líc.
"Vidím, že si si vzal moju radu k srdcu, chlapče, a začal si robiť niečo užitočné. Musím sa ti však s niečím priznať, nebol som celkom úprimný, keď som ti povedal, že vyrábam sošky, aby som sa nenudil... teda, nie je to jediné čo robím." Turb sa odmlčal a Kal sa so záujmom obrátil.
"Uznávam, máš odvahu chlapče. A máš ducha. To v týchto časoch znamení veľa... viac než si myslíš. A je to presne čo potrebujeme ak sa chceme z tohto pekla dostať."
"Chceš mi povedať, že máš plán ako odtiaľto ujsť ?" spýtal sa neveriacky Kal.
"Povedz, čo vlastne vieš o mne, okrem môjho mena ?" Opýtal sa Turb, pričom sa oprel o tú podlhovastú vec. Kal si uvedomil, že vlastne Turba nikdy predtým v Semdrale nevidel.
"Nič. A nemyslím, že by ma to zaujímalo." Tvrdohlavo si stál za svojím mladý Semdralčan.
"A počul si už o Darkanoch ?" Kal pomaly prikývol. Musel uznať, že toto ho naozaj zaujalo.
"Potulný rytieri, ktorý zabíjali príšery v celom..." Kalovi odrazu svitlo, "Nechceš mi snáď povedať, že ty... si Darkanom ?"
Turb jediným pohybom strhol špinavú deku a odhalil tak tajomnú podlhovastú vec: Meč. Nebol ako Kalové nedokončené zbrane. Bol to pravý obojručný meč z pevnej ocele a rukoväťou obalenou v koži.
"Odkiaľ si nabral ten meč ?" Kal udivene civel na zbraň.
"Nuž, povedzme, že jeden zo strážcov sa ráno neprihlási do služby. Ale k tvojej predošlej otázke."
Turb sa na chvíľu odmlčal.
"Áno, patril som k Darkanom... kedysi. A skutočne mám plán ako sa odtiaľto dostať, ale budem potrebovať pomoc... predovšetkým tvoju."
"Moju ?" Kal zabudol, ako sa predtým zlostil na tohto muža.
"Áno. Nie je veľa mužov medzi nami, ktorý majú potrebnú odvahu... či potenciál. Ty však máš oboje Kal. Ale aj ty potrebuješ moju pomoc."
"Ako ? Ako chceš odtiaľto utiecť ?" Kal sa začal chytať novej nádeje.
"To ti vysvetlím až nastane správny čas. Ale vedz jednu vec. Nemôže to vyjsť, pokiaľ nebudeš schopný bojovať. A to zatiaľ nedokážeš. Ja to však zmením."
Kal zdvihol zbrane pred seba.
"Naučíš ma bojovať ?"
"Naučím ťa všetko čo budeš potrebovať. Ale nesmieme sa unáhliť. Čas je na našej strane. Nech Tharčania stratia svoju opatrnosť a vtedy udrieme. A ty, Kal," teraz ukázal prstom priamo naňho, "vtedy budeš schopný vrátiť im každý úder trojnásobne."
Kal sa nemohol zabrániť úsmevu. Nevedel, na koľko bol Turbov plán spoľahlivý. Ale poskytol mu nádej, ktorú potreboval a to zatiaľ stačilo. Dal sa do bojovej polohy.
"Tak začnime s tréningom... Darkan."
Turb bleskovým pohybom prehodil meč cez plece a pripravil sa na výpad. Na tvári sa mu zjavil úšrkn.
Kal a Turb trénovali dlho. Meškali na svoje večerné povinnosti a dostali trest, Kalovi to však bolo jedno. Odvtedy cvičili každý večer a Kal začal cítiť, že deň, keď začne plniť svoju prísahu je takmer na dosah.

2. Alta

23. února 2011 v 18:29 | Katie Lee |  Západné pobrežie
Alta, malá dedinka obklopená horami a zelenými lúkami. Domčeky sa v nehostinnej krajine krčili jeden ku druhému. Boli nízke s malými oknami. Bývali v nich ľudia, mierumilovní sedliaci, ktorí sa starali o pár kráv, kôz alebo králikov. Sadili zemiaky a obilie. Pracovali na poliach. Vychutnávali si jedoduchý život.
Keď slnko vystúpilo na oblohu. Všetci sa vybrali do roboty. Muži išli na drevo do lesov, ženy nakŕmiť statok a variť obed. Mladé dievčence chodievali hrabať trávu a ukladať ju na drevené stojany aby sa vysušila na zimu.
Každá z nich mala v ruke hrable alebo kosu. Vyšli na lúku za dedinou. Rozostúpili sa do rady a pustili sa do práce. Prvé šli ženy s kosami. Tráva im padala ku nám a tvorila akýsi koberec po ktorom postupovali vpred. Tie mladšie dievčatá ich nasledovali s hrabľami a roztriasali pokosenú trávu, aby sa na slniečku pekne vysušila. Pri práci si spievali pomalú, ťahavú pieseň.
Až bude pokosená tráva
Keď ju pokosíme, to bude sláva
Málokto takej noci spáva
Keď je už pokosená tráva,
Zelená...
Okolo obeda si posadali do tieňa stromov, čo rástli nablízku. Zajedli si jabĺk.
"Dnes večer bude tancovačka!" radovala sa Anna. Mala okrúhlu tvár a veľké, guľaté oči. Vlasy farby havraních krídel.
"Peter tam určite bude." Štebotala veselo okolo svojej priateľky Keylee.
Keylee sa usmiala. "Peter s tebou tancovať nebude."
"Máš pravdu. Bude tancovať s tebou!" povedala veselo.
Obe sa zachichotali.
"Peter nebude tancovať ani s jednou s vás." Zapojila sa do rozhovoru Susan. "Mám nové šaty s jarmoku. Dnes na tancovačke si vyberie mňa." Prešla s nosom dohora okolo nich a sadla si do trávy obďaleč.
Anna urobila na Keylee grimasu. Zdvihla zo zeme jablko a podala ho kamarátke.
"Uvidíš, že príde po teba."
Potom, čo sa najedli vzali znova hrable a pustili sa do práce.
Slnko prešlo na druhú stranu oblohy. Mierne sa schladilo. Z lesa sa vynorili chlapi na koňoch a s vozom. Ťahali do dediny drevo. Ako sa približovali, dievčence ich vítali s úsmevom. Mávali im a spievali.
Popri voze kráčal Peter. Mal krásne svetlé vlasy. Šedivé okrúhle oči. Súmernú postavu a svalnaté ramená. Ako prechádzali, dievčence sa zhŕkli okolo. Anna i Keylee im veselo mávali a smiali sa. Peter očami hľadal Keylee. Keď ju zbadal, usmial sa. Prešiel ku nej a nenápadne jej podal lúčny kvet.
"Dnes večer, na tancovačke..." povedal potichu.
Keylee sa usmiala. A hanblivo si dala neposlušný prameň vlasov za ucho.
Anna do kamarátky drgla. "Vravela som ti!" šepla.
Keď sa chlapi stratili za kopcom pustili sa dievky do práce.
Povyhadzovali pokosenú trávu na drevené konštrukcie. Slnko sa chýlilo ku koncu. Niekoľko dievčat sa vybralo do dediny, iné ostali na lúke aby sa zabavili.
Anna si z vlasov siahla šatku z pevnej látky. "Keylee ideš prvá!" podala kamarátke šatku.
Keylee si ju uviazala tak, aby nevidela.
"Keylee! Tu som!" ozval sa jemný dievčenský hlas.
"Keylee!" ozvalo sa iné dievča.
"Haló! Keylee! Tadiaľto!" kričala tretia dievčina.
Všetky tri pobehovali okolo Keylee so zlatistými vlasmi. Ruky natiahnuté pred seba. Keylee počúvala šuchot bosých nôh o trávu a volanie svojich priateliek. Milovala túto hru. Bola v nej najlepšia. Nevedela ako je to možné, ale presne vedela, kde sa kto pohybuje. Vedela si dokonalo predstaviť dráhu ich behu a ako sa snažia uhnúť jej rukám.
Počula šuchotanie volánu o trávu. Zvrtla sa a chytila sa drsnej látky. Hlasy stíchli a vystriedalo ich napätie.
"Anna!" zvolala veselo Keylee. Hlas mala lahodný, ako našľahanú smotanu, ktorá sa jedáva s jahodami. Hneď si dávala šatku dole. Pozrela na dievča, ktoré držala za rukáv.
Keylee mala nádherné oči. Mandľový tvar zvýrazňovali dlhé mihalnice a orieškovo hnedá dúhovka. Nos mala pomerne malý, otočený trošku dohora. Nepôsobil však namyslene ale elegantne. Vznešený výzor dodávalo jej tvári tmavé obočie . Líca mala posiate drobnými pehami.
"Ty podvádzaš! To nie je možné. Ako si vedela kto som?" sťažovala sa Anna.
Keylee sa usmiala a pokrčila ramenami: "Neviem!" Podávala kamarátke šatku. Keď si ju Anna uviazala okolo očí, hra sa začala odznova. Ich ihriskom bola lúka za dedinou Alta. Život tu bol ťažký, no napriek tomu zo sebou prinášal aj radosť. Ako dnešný deň. Keď sa ľudia v dedine ráno zobudili, privítalo ich slniečko. Hneď všetci vedeli, že zima pominula a sneh sa už nevráti. Dych jari prebúdzal hmyz a iné zvieratá. Rastliny sa začali tlačiť spod tvrdej zeme. Od rána bolo v dedine rušno. Všetci sa chystali na večer. Pretože v prvý, teplý, letný večer sa robievala na hlavnej ulici tancovačka.
Mladé dievčatá z dediny si obliekli svoje najkrajšie šaty. Do vlasov si zaplietli stuhy a kvety, obuli si naleštené topánky. Na tancovačke potom netrpezlivo čakali, ktorý šuhaj ich vyzve do tanca.
Preto, keď slniečko začalo končiť svoju celodennú trasu a tiene sa začali predlžovať, dievčatá sa s výskotom vracali z lúky domov. Museli sa pripraviť. Umyť sa, vyobliekať, naparádiť. A potom už všetky mierili na hlavnú ulicu.
Keylee sa stretla s Annou pred jej domom. Obe mali oblečené šaty z plátna bieleho ako sneh. Farebnú zásteru a vyšívaný živôtik. Anna si do vlasov zaplietla tmavomodrú stuhu a Keylee si vrkoč ozdobila bielou mašľou. Obe mali rovnaké čierne topánky s jednoduchou prackou.
Kráčali dedinou a nervózne sa smiali. Keď po piatich minútach dorazili na hlavnú ulicu, ponevieralo sa tam zopár dievčat a mládencov. Ulica bola krásne ozdobená. Všade boli lampióny a petrolejové lampy. Strom v strede dediny bol ozdobený stuhami a slamenými ozdobami. Na druhej strane sa zbiehali hudobníci z celej dediny. Chvíľu trvalo, kým sa dohodli, ale za malú chvíľu sa už Altou niesla hudba. Vylákala z domov ďalších ľudí. Zábava začala. Ľudia sa dali do tanca. Skladané sukne pod kolená sa krútili. Pierka v šuhajských klobúkoch nadskakovali. Z cesty sa dvíhal prach.
Pieseň skončila. Do stredu tanečného parketu vkročila čiernovlasá dievčina s čepcom na hlave.
"Muzikanti, zahrajte tú našu!" dvihla ruku. Parket sa náhle vyprázdnil. Uprostred sa zbehli všetky mladé, nezadané dievčatá.
Anna chytila Keylee za ruku. "Poďme!"
Postavili sa do rady. Ruky si zložili na prsia a vykrúcali sa z jednej strany na druhú. I takto spievali:
Orie, šuhaj, orie na vysokej hore
Jeho žlté vlásky, vietor pofukuje
Jeho žlté vlásky, žltú farbu majú
Ako tie dievčence po ňom pokukujú..
Pochytili sa v kruhu, rukami za chrbtom a rozkrútili karičku. Pieseň náhle skončila, ale to už boli pripravený mládenci.
"vyšli ryby vyšli, vyšli ryby vyšli
Nie je tu dievčaťa podľa mojej mysli
Čo som sa nachodil po tej tmavej noci
Ešte som nevidel Také krásne oči."
Postupne si vyberali medzi dievčinami a brali ich do tanca. Keylee čakala vedľa Anny. No za malú chvíľku prišiel Peter a uklonil sa jej. Usmiala sa. Peter bol najkrajší z dediny. No mal aj krásnu povahu. Bol pracovitý, veselý a pravdivý. Každé slobodné dievča v dedine snívalo, že Peter si vyberie práve ju.
Keylee sa chytila jeho ruky. Prešli spolu medzi tancujúce páry. Peter ju chytil okolo pása a Keylee mu položila ruky na ramená. Pozrela na neho a usmiala sa. Keď pieseň skončila. Hudobníci začali hneď ďalšiu. Tento krát rýchlejšiu.
Zábava bola v plnom prúde. Všetci čo vládali stáť na nohách tancovali. Starší, ktorým už nohy neslúžili, posedávali okolo na lavičkách a stoličkách. Diskutovali alebo tlieskali do rytmu. Niektorí spievali spolu s kapelou.
Keylee nebola najlepšia tanečnica. V Petrovej náruči jej zvieralo žalúdok a divoko jej bilo srdce. Dávala si pozor, aby mu nepošliapala naleštené čižmy. A keď mu pozrela do šedých očí, zakrútila sa jej hlava.
Pesnička zrazu skončila. Nečakane. A ozval sa výkrik. Za ním ďalší a ľudia začali utekať. Peter sa zvrtol, aby videl čo sa deje. Keylee sa pozrela rovnakým smerom. To, čo videla bolo hrozné. Strom, ktorý bol ozdobený, bol v plameňoch. Ostala hrôzou skamenená. Spolu s Petrom sa zhrozene dívali ako kmeň a konáre oblizujú plamene. Nastala panika. Ľudia kričali, strkali do seba. Nevedeli, čo robiť. Niekto kričal, aby nosili vodu.
Vtedy sa ozvalo zapraskanie a kmeň povolil. Rútil sa priamo k zemi. Keylee to videla ako v spomalenom filme. Ešte chvíľku a dopade priamo na ňu a na Petra. Výkriky akoby doliehali z obrovskej diaľky. Bolo jasné, že nestihnú ujsť. Peter ju chytil za ruku a chránil vlastným telom. No stom by ich aj tak rozdrvil na prach. Keylee počula Annin zhrozený výkrik. Veľmi sa bála. Zavrela oči.
A potom nastalo ticho.
Otvorila oči. Peter povolil zovretie. Obaja sa pozreli, čo sa stalo. Prečo ich strom nerozdrvil?
Celá dedina nemo pozerala. Horiaci stom sa vznášal vo vzduchu. Ako plachtiaci orol. Všetci stáli ako obarený. Keylee sa cítila zvláštne. Teraz, keď nebezpečenstvo pominulo, cítila v sebe zvláštnu silu. Pozerala na stom. Dvihla k nemu ruky. Naznačila mu smer, ktorým má padať. Strom akoby jej rozumel. Pohol sa pomaly opačným smerom. Keď preletel dostatočne ďaleko, uvoľnila ruky. Strom s rachotom a dunením dopadol na zem.
Vydýchla. Energia z jej vnútra sa vytratila. Rozplynula sa. Pozrela na Petra, či sa mu nič nestalo. V jeho očiach bol strach. Zdvihla pohľad. Všetci ľudia v dedine na ňu pozerali, akoby bola nebezpečná ona a nie ten strom.
"Čarodejnica!" skríkol niekto.
"Upáľte ju!" zvolali ďalší.
Peter od nej začal pomaly cúvať, akoby sa bál otočiť sa jej chrbtom. Zmetene sa obzrela, aby našla v dave Annu. Dedina po nej začala vykrikovať a búriť sa. Na horiaci strom úplne zabudli.
Keylee sa rozbehla domov. Vrazila do dverí a rýchlo ich zavrela. Prešla do kuchyne. Zhlboka dýchala. Nevedela, čo sa to stalo. Nemôže byť čarodejnica. To nie je možné. Predsa len zastavila padajúci strom. Hádala sa sama so sebou. Ozvalo sa buchnutie dverí.
"Keylee!" hlas jej matky volal z predsiene.
Nepohla sa.
"Keylee." Matka vošla do kuchyne. "Poď." Vzala ju pevne za ruku.
"Mama, to nie ja.. neviem, čo sa tam stalo!" snažila sa vysvetliť.
Vošli do izby a matka otvorila truhlicu.
"Počúvaj ma Keylee. Nikdy sa ti nezdalo tvoje meno zvláštne? Nikdy si nepochybovala o sebe ani svojej rodine?" hovorila rýchlo a balila do uzlíka veci.
"Nie. Čo sa to deje mama?"
"Ja nie som tvoja mama." Pozrela na Keylee.
"Čo to hovoríš?" mala slzy v očiach.
"Veľmi som túžila po dieťatku. No nikdy som neotehotnela. Keď sme s tvojím otcom strácali nádej, tak ťa našiel. Jedno ráno bol na rybách a po rieke sa plavil košík. Začul plač a tak ťa vytiahol."
Keylee sa rozplakala.
"Milovala som ťa ako vlastnú a stále ťa milujem. Nikdy som ti to nechcela povedať. Dúfala som, že sa nič nestane. Ale to, čo sa stalo dnes..." prešli do kuchyne a mama balila jedlo.
Z vonku sa ozval buchot a výkriky ľudí.
"Nie je čas. Musíš utiecť!" matka podala Keylee uzlík. Ľudia búchali na dvere domu. Cez okno kuchyne videli horiace fakle. "Upáľme tú čarodejnicu!!"
Matka chytila Keylee za ruku a rýchlo ju viedla do spálne. Otvorila okno.
"Utekaj dcérka! Zachráň sa!"
Keylee, so slzami v očiach preliezla cez okno. Matka jej podala uzlík.
"Zbohom dcérka. Dávaj si pozor! A choď už! Bež!"
Keylee zovrela látkový uzlík pevnejšie v ruke a vyrazila cez pole smerom k lesu. Keď bola uprostred cesty začula výkrik.
"Tam je! Za ňou!"
Obzrela sa. Ľudia z dediny bežali za ňou. Plačúc sa rozbehla do lesa. Neobzerala sa viac na domov. Utekala najrýchlejšie ako vedela. Dopredu ju hnali hlasy ľudí z dediny. Cez slzy nevidela kam beží. Konáre jej potrhali rukávy a žihľava jej doštípala nohy. Hlasy však silneli. Utekala pomedzi stromy. Podkýňala sa o popadané konáre. Pri jednom páde stratila uzlíček, ale nebol čas ho hľadať. V hlave jej vírili hrozné myšlienky. Prečo jej to nepovedali skôr? Kto ju poslal po rieke v košíčku? A ako sa jej podarilo zastaviť ten strom?
Stratila pojem o čase. Nohy a ruky mala doráňané, ako si predierala cestu krovím. Musela zastať. Nech ju chytia a upália. Nevládala ďalej. Zhlboka dýchala. Les bol tichý. Hlasy sa stratili. Ušla im. Obzerala sa okolo seba. Nevidela nič. V lese bola tma. Niekde zahúkala sova. Ozvalo sa zapraskanie konára. Keylee premkol strach. Rukami nahmatala najbližší strom a sadla si chrbtom k nemu. Rozplakala sa. Nohy mala vlhké od krvi. Triasla sa na celom tele.
Po chvíli sa upokojila. Dych sa jej vrátil. Vstala. Pomalým tempom pokračovala v ceste. Hľadala čistinu kde by bolo mesačné svetlo. Pomaly sa vzdávala nádeje, bola unavená. Nohy si od bolesti necítila. Chcela si ľahnúť na zem, chúliť sa do klbka. Spať. Verila, že sa z tohto hrozného sna zobudí. Zrazu uzrela medzi stromami slabé svetielko. Vydala sa priamou cestou k nemu. Predrela sa cez husté krovie, spadla do úzkeho žľabu, ktorý si vyhĺbila riečka. Prebrodila riečku a vyštverala sa hore kopcom. Do uší jej doznela hudba a smiech. Kráčala ticho. Bála sa. Teraz dokázala rozoznať, že svetielko je vatra a okolo nej sa pohybujú tiene. Prešla ešte bližšie. Jeden z ľudí hral na gitaru, ďalší na husle. Niekto rozprával príbeh. Tie hlasy nepoznala. Nevedela, či sú priatelia, nevládala však stáť na nohách. Mala sucho v ústach a oči sa jej zatvárali od únavy. Prešla teda na kraj lesa. Do nosa jej udrela vôňa pečeného mäsa. V žalúdku jej zaškvŕkalo. Urobila pár krokov a vstúpila do svetla. Zažmurkala, pretože svetlo bolo ostré. Všetko stíchlo. Ľudia sediaci okolo ohňa na ňu prekvapene pozreli.
"Prosím. Pomôžte!" šepla ticho. Podlomili sa jej kolená a stratila vedomie.

1. Zničený svet

23. února 2011 v 18:26 | Tom |  Západné pobrežie

Slnko pomaly mizlo za horizontom a do červena sfarbovalo Enlienské More. Nebol však nikto kto by obdivoval krásu prírody a bolo len otázkou času kedy sa čisté vody Enlienu zmenia na jed, ktorý pritekal z okolitých veľriek. Neboli to len vody, ktoré stratili svoju krásu. Lesy vyhoreli, pastviny vyschli a rokliny slúžili ako hromadné hroby. Podobná zmena nastala aj v meste Thadrix, najväčšom prístave na Enlienskom Mori. Básnikov a maliarov nahradili vojaci, namiesto hry detí bolo v uliciach počuť hlásenia o ďalších popravených. Pod mohutným, nedávno postaveným popraviskom boli mláky krvi, ktoré sa nikto neunúval umyť. Po mori sa plavilo mnoho lodí, neboli to ale obchodné lode. Boli otrokárske. Muži, ženy a deti boli odvážaný zo svojich domovov. Nevedeli kam, či na smrť, alebo pracovať do baní. Vedeli však, že sa už nikdy nevrátia a nech ich čaká čokoľvek, bude to pre nich strašné. Slnko pomaly odchádzalo z tohto pochmúrneho sveta, možno aby osvetlilo iné, krajšie svety. Len dva páry očí sledovali jeho smútočný pochod. Dvaja muži, taký odlišný ako nebo a zem. Jeden z nich všetko získal, druhý všetko stratil. Jeden bol v brnení, druhý v otrhaných handrách. Jeden stál na hradbe, druhý sedel zamknutý v lodi. Oboch však spájala trpkosť a zármutok. A neistota nad tým čo bude.
Kal sa odvrátil od slnka a snažil sa cez drobné okno na boku lode zazrieť Thadrix, ktorý sa ešte donedávna volal Semdral, a bol hlavným mestom jeho ríše. Kal bol len synom prostého kožušinára, ale strata domova ho bolela rovnako ako to bolelo kráľovskú rodinu. Lenže tí boli narozdiel od neho nemilosrdne popravený. Kal sa mal len stať otrokom.
"Čo sme to len vykonali, že si zaslúžime takýto osud ?" Opýtal sa sám seba.
"Prepadli sme moci, tak ako každý, synu." Odpovedal jeho otec, sediaci neďaleko.
"Mali sme všetko, ale nestačilo nám to. A tak nás Bohovia potrestali."
"Je to nespravodlivé!" Kal sa zlostne odvrátil od vzďaľujúceho sa domova.
"My sme nič neurobili! To kráľ chcel bojovať, on túžil po vojne, prečo musíme MY trpieť sa za jeho chyby ?"
"Čuš mladý! Nevyznáš sa vo svete a mal by si nechať premýšľanie na mužov." Odvrkol mu muž sediaci vedľa otca. Kal naňho zlostne zagánil a chcel mu odpovedať, ale rozmyslel si to. Všetci boli nervózny a nepotrebovali ďalšie konflikty.
"Nemáš pravdu, syn môj." Unavene pokračoval Kalov otec.
"Podporovali sme kráľa v jeho úsilí o získanie.... tej veci. Ešte pred mesiacom si sníval o tom, ako sa pridáš medzi jeho bojovníkov. Čo zlé urobili stromy, že sme ich povytínali ? Čo zlé spravili vtáci, že sme im zničili ich domovy ? Príroda platí väčšiu daň než my. A je to za naše chyby."
Kal sa zahanbene obrátil a ďalej sledoval oblohu, na ktorej sa zažínali prvé hviezdy.
"Nemalo to takto skončiť. Tharčania nemali vyhrať. Sú to príšery v ľudskom prevleku, vrahovia žien a detí."
"Buď ticho, lebo ťa začujú stráže a zbičujú ťa. A možno aj nás." Muž vedľa otca sa naďalej zlostil.
"Syn môj, a naše vojská nevraždili ich deti keď prepadávali Tharské dediny ? V tejto vojne sme všetci vinný a všetci budeme zodpovedať pred radou Bohov za naše hriechy."
Kal si odvrkol.
"Oni v našich Bohov ani neveria."
"Kalas, prestaňte sa rozprávať o týchto veciach, prosím." Zapojila sa do rozhovoru Kalová matka, držiac malú Esionu, Kalovú sestru na rukách.
"Tvoja matka má pravdu, Kal. Nemysli na minulosť a oddýchni si."
Kal si unavene položil hlavu do dlaní.
"Otec, porozprávaj mi o stratenej krajine."
Kalus sa pobavene, ale nie zlomyseľné, zasmial a položil zvráskavenú ruku na synovo plece.
"Nie si na také rozprávky už starý ?"
"Nemyslím, že je to rozprávka... teda aspoň dúfam, že nie je." Kal sa zamyslene oprel o stenu lode.
"Bolo by pekné veriť, že niekde je iný svet. Iný než táto pustatina. Možno budú tamojší ľudia múdrejší a nezničia si svet, tak ako my."
"Ak ten svet existuje, skôr či neskôr sa rozpadne tak ako náš. Je to len otázka času... a bohatstva ľudí." Muž čo sedel vedľa Kalusa naposledy podpichol Kala, unavene si zívol a zaspal posediačky. Po drobnej kajute sa rozniesol chrapot.
"Keby sme na tom stratenom svete žili my, už by sme tú chybu nespravili." Zašepkal Kal, predtým než zaspal.
"Tharčania spravili z tohto sveta peklo. My by sme spravili z toho druhého raj..... keby tak existoval."
Muž, prezývaný Havran, sa ospalo díval na posledné zvyšky Slnka z vysokej hradby Thadrixskej veže. Pod ním viedlo more neúprosný boj s útesom. Nevedel ktorý pohľad bol strašnejší, či ten na odchádzajúce lode, vezúce kedysi hrdých obyvateľov tohto mesta, alebo na masové hroby, vyhĺbené hneď na brehu. Mnohý z mŕtvych padli jeho rukou. Aj keď bitka sa odohrala pred mnohými dňami, ešte stále mal pred očami ich tváre, stále počul ich krik. Premýšľal nad tými ľuďmi. Aké mohli mať životy predtým než im ich nespravodlivo vzali. Vedel kam vezú tých čo prežili, a pomyslel si, že smrť by možno bola lepším osudom. Celé to naňho doľahlo, a podlomili sa mu kolená. Musel sa zachytiť okraja hradby, aby ostal na nohách. Meč, ktorý mu odpočíval krížom cez chrbát, i malá sekera po jeho boku, boli očistené od krvi. Nikto však nemohol očistiť škvrny krvi na jeho rukách a duši. Smútok nachvíľu nahradila zlosť a Havran sa pozrel na nebo so zaťatými zubami.
"Je toto tvoja vôľa ? Všetko čím sme pre teba ?!?"
Napokon to nevydržal a padol na kolená. Zo svetlých očí, tak kontrastujúcich s jeho tmavými vlasmi a čiernym brnením, sa vyronili slzy.
"Čo si to vykonal, otče ? Čo som kvôli tebe vykonal ja ?"
Po týždni plavby dorazili otrokárske lode k najsevernejšiemu cípu Enlienského Mora, do večne zamrznutej zeme Nortian . Tu sa nachádzal Stromlas, ktorý sa za posledné mesiace zmenil na otrokársky tábor. Široké kamenné múry pokryté ľadom sa tiahli do diaľky a zdalo sa, že tábor je väčší ako väčšina miest na svete. Kal zahliadol skupinu otrokov ako pochmúrne kráčajú do bane. Boli k sebe pripútaný reťazami a ruky mali zviazané za chrbtom. Vtom Kal niečo zbadal.
"U všetkých bohov! Čo má toto znamenať ?!?"
Na konci zástupu kráčalo odporné stvorenie so zelenkavou, slizkou kožou, dlhými rukami a krvavými očami. Bol to goblin, a Kal ich doteraz videl len na bojisku, kde boli známy svojou krvilačnosťou a otrávenými zbraňami, ktoré spôsobovali škaredé, hnisajúce rany. Tento goblin bol však v handrách a bol pripútaný k ostatným otrokom.
"Do vojny boli zapletené aj iné rasy ako ľudia. Tharčanom je jedno akých otrokov majú." Vyhlásil Turb, muž ktorý Kala predtým podpichoval na lodi.
Goblin sa odrazu vrhol na otroka pred ním a zahryzol sa mu do krku. Vystrekla červená krv a zafarbila okolitý sneh. Ku goblinovi priskočil strážca s bičom a s ťažkosťami odtrhol hryzúce stvorenie od muža. Potom sa skupinka pohla ďalej, nedbajúc na smrteľné zranenie muža.
"To sa oňho vôbec nepostarajú ?" Kal bol čoraz zhrozenejší z predstavy, že tu bude musieť stráviť zvyšok svojho života.
"Načo by sa oňho starali ?" Povedal Kalus, "Obzri sa za seba, syn môj, lodí je toľko, že sa sem všetci nezmestia. Čoskoro nastanú čistky. Ten goblin len uľahčil prácu Tharčanom."
"Ako môžeš byť pokojný, otec ? Tieto zvery nás všetkých povraždia!"
"Radšej mlč, chlapče. Nechceš predsa už teraz privolať na seba nešťastie. Aký by bol potom z teba úžitok ?" Turb sa uškrnul a štuchol Kala pod rebrá.
"Radšej budem mŕtvy akoby mali mať Tharčania zo mňa úžitok." Odsekol Kal, potom si však uvedomil tón akým to Turb povedal a zamyslel sa nad skrytím významom tých slov.
Pri mohutnej bráne do Stromlasu ich však čakalo ďalšie nemilé prekvapenie. Zistili, že tábor je rozdelený na časť vyhradenú pre mužov a časť pre ženy.
"Moja matka je chorá, nemá nikoho okrem mňa, nemôžete nás rozdeliť!" prosil mladý muž, ktorý podopieral starú, zoslabnutú ženu.
"Krysy treba rozdeliť, inak sa premnožia. Teraz sa hýb, lebo dostaneš ranu bičom. A tvoja mater tiež!" Zakričal po ňom strážca a odtrhol ženu od svojho syna. Mladý muž sa však nenechal a rozbehol sa smerom kam vliekli jeho matku. Strážcovia ho však zadržali a na miesto pribehol ozrutný muž s vyholenou hlavou, odetý v kožušinách. Začal mladíka mlátiť železnou rukavicou a nadával mu pritom do psov a bastardov. Napokon ho zakrvaveného pustili na zem a ozrutný muž utrel rukavicu do kožušiny, na ktorej už bolo mnoho zaschnutej krvi.
"Hoďte toho psa do mučiarne a potom rovno do bane. A žiadna večera. Nech vie čo ho čaká ak sa postaví Hodgarovi!"
Kal sa nato celé zhrozene díval a predstavil si čo musia robiť tým ženám, ktoré odvedú. Z lačných pohľadov strážcov to nebolo ťažké uhádnuť.
"Otec, nemôžme nechať aby odniesli matku a Esionu."
Kalus mu však neodpovedal, len ticho stál so zaťatými päsťami a z výrazu tváre sa mu nedalo nič vyčítať. Kalova matka mu dala ruku na plece.
"Ja a tvoja sestra budeme v poriadku, Kal. Daj pozor na otca a nezabudni, že vždy budeme s tebou, nech sa stane čokoľvek."
"Matka.... Nedokážem to. Nedokážem sa s týmto vyrovnať." Cítil ako mu nechty v zaťatých pästiach prenikli pod kožu a zacítil krv na dlaniach.
"Pri Semdrale prisahám, že to zvrátim. Nenechám teba, Esionu, otca, ani náš ľud trpieť. Nájdem riešenie, pri Semdrale prisahám."
Turb sa znechutene zasmial.
"O čom to rozprávaš hlupák ? Semdral už nie je. A čo zmôžeš ty ? Syn kožušinára ?"
Kal to už nevydržal a vrhol sa na protivného muža.
"Bitka! Rozdeľte niekto tých psov!" Za okamih boli pri nich stráže a odtrhli Kala od Turba, ktorý sa ani nesnažil brániť sa. Vtedy Kala odvliekli do tábora a on sa naposledy obzrel za matkou a sestrou. Mali na tvárach úsmevy, ale Kal videl v očiach bolesť a pochyby. Kal sklonil hlavu a zašepkal, tak aby ho vlečúce stráže nepočuli.
"Pri Semdrale prisahám."
Tri dni pracoval Kal v bani so slabou potravou a neustálymi bitkami od strážcov. Akurát sa snažil preniknúť k žile vzácneho kovu, z ktorého robili Thračania zbrane, keď k nemu pristúpil Turb. Mal rozťatú peru z bitky s Kalom.
"Čo tu chceš ? Nechaj ma pracovať." Kal sa na muža ani nepozrel.
"Nenechal si, aby som ťa zosmiešňoval a postavil si sa mi. To je celkom pozoruhodné. A slabý tiež nie si." Poznamenal Turb s náznakom obdivu v hlase.
"Máš odvahu chlapče a preto ti dám radu."
"Nepotrebujem rady."
"Ak tu chceš prežiť a nezošalieť, musíš nájsť niečo čo ťa zamestná. Pozri sa."
Turb vytiahol z vrecka malú sošku orla zhotovenú z kameňa.
"Keď nemusím pracovať, vyrábam podobné veci."
Strážca čo išiel okolo ich zbadal.
"Hej, vy tam! Žiadne rozhovory! Späť do práce!"
Turb odložil sošku a otočil sa na odchod.
"Pamätaj čo som ti povedal."
Kal si len odvrkol a pracoval ďalej. Konečne sa mu podarilo vyslobodiť žilu. Vtom zbadal na zemi dva zvláštne kusy neopracovaného kovu. Obzrel sa či ho stráž sleduje, položil krompáč a vzal kusy kovu do rúk. Sadli mu dokonale do dlane a boli dlhé asi ako krátke meče, alebo dlhé dýky. S trochou práce by sa dali naostriť. Kal sa zamyslel.
"Možno si predsa nájdem niečo čo ma zamestná."
Mučiarňou sa rozľahol chrapľavý výkrik. Dvoch Tharských strážcov striaslo.
"Ešte nikdy som nepočul niekoho takto kričať. Je to horšie ako rev zraneného zvieraťa." Povedal jeden z nich.
"Marlon sa vyzná vo svojich hračkách." Odpovedal mu druhý strážca, hovoriac o kráľovom hlavnom poradcovi, ktorý vymyslel všetky nové mučiace zariadenia.
"Daj na mňa, onedlho to už ten bradáč nevydrží a všetko nám vyzradí."
"Myslíš ? Je to trpaslík, tí toho vydržia hodne."
"Keby aj, dnes má za ním ísť Havran, ten to s ním vyrieši."
Prvý strážca sa nervózne obzrel.
"Zbláznil si sa ? Tu aj steny majú uši. Nemáme ho predsa tak nazývať. Máme ho oslovovať princ Solmion."
"Solmion, či Havran, to je jedno." Pokračoval druhý strážca, "Ver mi, že on toho trpaslíka zlomí."
Princ Solmion, prezývaný Havran, v tú chvíľu akurát kráčal po neďalekej chodbe smerom k cele kde držali trpaslíka. Väzeň bol zajatý v ten istý deň keď dobyli Semdral. Akurát viezol zásielku tých najlepších trpasličích zbraní, ktoré si Semdralčania kúpili. Už len to bol dostačujúci dôvod, aby ho zatkli, ale teraz sa zároveň mučili, kráľ sa totiž chcel dozvedieť, kde mali trpaslíci svoje nové sídlo. Horu Poruis, kde sa skrývalo hlavné mesto trpaslíkov, našla Tharská armáda prázdne a opustené. Už tri týždne ho mučili, ale bezvýsledne. Legendárna trpasličia tvrdohlavosť nepoľavovala. A tak dal kráľ Marlonovi úlohu vymyslieť nový druh mučenia. A aj to urobil. Keď Solmion počul čo sa chystali úbohému trpaslíkovi urobiť, striaslo ho. Mal mať nohy a ruky zviazané dokopy a takto byť zavesený dolu hlavou. Potom mu do chodidiel vbili dlhé klince a na tie položili horiace sviečky. Horúci vosk, stekajúci do rán spôsoboval muky, aké si nikto nedokázal predstaviť a každého by zlomili. Trpaslík však vydržal aj toto. A tak poslal kráľ jeho, svojho vlastného syna, princa Solmiona, obávaného Havrana, aby trpaslíka napokon zlomil. Ten, teraz kráčal s ťažkým srdcom k mučiarni, ktorá bola zároveň celou pre zajatca. Podľa Marlona im to bude pripomínať čo ich čaká ak nezačnú hovoriť. Solmionovi sa takáto práca protivila a chcel to mať hlavne rýchlo za sebou. Na začiatku dlhej chodby, ktorá viedla k mučiarňam bol nízky drevený stôl za ktorým sedel žalárnik. Zo steny za ním viseli kľúče zavesené na háčikoch. Keď Solmion predstúpil pred neho, žalárnik okamžite vyskočil a poslušne sa poklonil, ako kázala etiketa Tharskej spoločnosti.
"Vaša výsosť, odvážny a mocný princ Solmion, syn múdreho a spravodlivého Priliama, je pre mňa cťou. Bolo mi ohlásené, že idete za väzňom ?"
Solmion si podráždene prehrabával tmavé vlasy.
"Áno, ale najprv to tu chcem skontrolovať."
Žalárnikovi sa na okamih usadil na tvári urazený výraz, že šľachtic nedoceňuje jeho prácu, ale rýchlo ho nahradil úlisným úsmevom.
"Pravdaže, Vaša výsosť, ako si prajete..." a odstúpil od steny.
Solmion sa chvíľu prehrabával medzi kľúčmi, ku každej cele bol aj jeden náhradný, presne ako očakával. Napokon uložil kľúče späť na miesto a bez slova sa pobral nájsť celu s trpaslíkom. Netrvalo dlho a našiel ju.
Tvár sa mu skrivila zhnusením, keď uvidel vypálené rany na trpasličích chodidlách. Boli čerstvé a škaredé. Trpaslík privítal princa chrapľavým smiechom.
"Tak, už poslali hlavného bastarda, aby si so mnou poradil. Ale odídeš naprázdno, ty kopa hnoja, ja sa totiž tvojho čierneho brnenia nebojím." Jeho chrapľavý smiech postupne prechádzal do bolestného stonania, ale trpaslík to zakryl predstieraným kašľom.
Solmion sa začal prechádzať po miestnosti a znechutene si prezerať nástroje. Nenávidel mučenie a považoval to za barbarské.
"Tie rany musia bolieť," povedal pomaly.
"Čo ťa do toho, ty prašivý pes ? Keď som pracoval v bani, mal som také rany, každý týždeň! A to si ani nechodil po svete! Ale, ľahko sa ti posmieva, keď som spútaný, len ma skús vypustiť, a uvidíš čo vydrží taký trpaslík!"
"Neposmieval som sa ti. A nevychutnávam si násilie. Je mi ľúto čo sa stalo tebe a... celému svetu."
Trpaslík si odpľul.
"Tak potom, prečo si viedol armádu proti celému svetu ?" Z jeho hlasu zmizla irónia a nahradila ju trpkosť.
"vravíš, že ti je to ľúto a pritom práve tvoja čepeľ zničila najviac životov. Alebo veríš tým bláznovstvám, ktorými vás vaši kňazi kŕmia od detstva ? Že musíte zbaviť svet nečistých ? Ak ti je to ľúto mal si bojovať na inej strane."
Solmion sa zlostne obzrel na trpaslíka.
"Neboli sme jedinými vinníkmi tejto vojny! Všetci šaleli, nie len my!"
"V tom máš pravdu... ale čo tí, ktorí bojovali o holé prežitie ? Keby ti to bolo naozaj ľúto nebol by si teraz tu, a nechystal by si sa urobiť to čo sa chystáš."
Solmion vzal zo stola zakrivenú dýku.
"Možno mi to neuveríš, ale chcem ti pomôcť, skutočne."
Trpaslík sa zasmial a neodpovedal. Solmion bol odrazu pri ňom, rýchlo ako blesk, a zabodol mu dýku do otvorenej dlane. Prekvapený trpaslík vykríkol, ale spamätal sa a vrhol na princa pohľad plný nenávisti.
"Nikdy naše mesto nenájdete!" precedil pomedzi zuby.
"Mýliš sa, je to len otázka času." Povedal Solmion chladne.
"Trpaslíci by sa museli presúvať z miesta na miesto keby sa pred nami chceli skryť." Potom vytiahol čepeľ z dlane a aby znásobil bolesť, strčil do rany krátky kus železa. Trpaslík už takéto mučenie okúsil, ale toto bolo horšie, pretože koniec železa bol zakrivený.
"A naši muži prehľadávajú všetky cesty. Ak by niekto pred nimi chcel byť skrytý, musel by zísť z hlavnej cesty a zakrývať za sebou stopy."
Havran sa narovnal a kus železa nechal zastrčený v trpasličej dlani.
"Je to len otázka času, majster trpaslík. Trpaslíci by sa mali ponáhľať." S týmito slovami sa obrátil a zabuchol za sebou dvere.
"Odporný bastard, sukin syn, tvoj otec musí byť na teba hrdý, ty požierač hnoja." Trpasličie nadávky sa niesli po chodbe ešte dlho po Havranovom odchode.
Zvyšok dňa strávil Solmion vo svojej komnate a nikoho si neželal vidieť. Trpaslík stratil vedomie na pár hodín a keď sa prebral, bolestivo si vytiahol kus železa z dlane. Najprv ho chcel zahodiť, ale keď sa naň lepšie prizrel, spadla mu sánka. Žiadne mučenie, ani nehody v baniach, ho nemohli pripraviť na ten šok. V ruke držal náhradný kľúč od svojej cely.

1. kapitola Deň

23. února 2011 v 18:15 | Katie Lee Richards
Slnko sa dotklo zeme a pošteklilo vrcholky stromov, pohladilo trávu na lúkach a teplým prstom otvorilo kvety. Víly a elfovia v Aliore sa prebudili a začali ráno s piesňou na perách. Rozozvučali sa nástroje, starší pracovali na poliach a starali sa o stromy. Mladší chodili do školy. Učili sa ako prebudiť kvety, ako požiadať vietor o dažďové mraky.
Charlotta vybehla na slnkom rozohriaté nádvorie. Bosé nôžky hladila tráva a svetlé vlásky strapatil vietor. Bola chudučká a pôsobila krehko. Tvár jej zdobili rozkošné pehy.
"Charlotta!" ozvalo sa v povetrí.
So smiechom sa otočila. "Aj tebe pekné ráno Dereck!" Ponáhľal sa k nej štíhli mladík. Jeho vlasy boli tmavé siahali mu po ramená. Oči mal posadené hlboko a žiarili ako smaragdy. Bol krásne opálený, pretože čas trávil vonku. Mal svalnatú postavu a silné ramená. Jeho stavba tela bola na elfa netradičná.
"Dnes je nádherný deň. Nemám chuť sedieť v škole." Dobehol ku svetlovlasej víle.
Charlotta sa zasmiala. "Čas beží rýchlo. Ani sa nenazdáme a budeme zasa na slnku."
Spoločne vošli do veľkého domu, ktorý dokonalo splýval s okolitou prírodou. Vo vnútri bolo rušno. Pomedzi drevené stĺpy pobehovali mladé víly a elfovia. Dereck a Charlotta sa usadili na jednu z lavíc, ktoré stáli jedna vedľa druhej v zadnej časti miestnosti. Budova nemala okná. Nahradili ich klenuté oblúky bez sklenených tabúľ.
Do miestnosti vstúpil vážny elf. Bol vyšší ako Charlotta alebo Dereck. Vlasy mal gaštanové zviazané dozadu tenkou kožou. V rukách niesol niekoľko zvitkov papiera.
"Utíšte sa!" povedal jednoducho. Miestnosť pomaly utíchla a mládež si posadala na drevené lavice.
Dereck sa naklonil k Charlotte a ticho jej pošepkal: "Keď profesor zase začne básniť o nezábudkách a o tom ako má každá z nich v jadre nejaké písmeno, odchádzam!"
Charlotta mu venovala prísny pohľad.
Profesor položil zvitky na jedinú voľnú lavicu. "Dnes sa budeme venovať dejinám!"
Dereck vstal. "Elfovia a víly sú najstarší národ. Naši predkovia tu boli pred pánom Máriusom, ktorý bol zakladateľom nášho spoločenstva a postavil hrad Doll Dala'd !" Dereck si spokojne sadol.
"Veľmi správne Dereck. Dnes som však chcel hovoriť aj o inom silnom spoločenstve, s ktorým sa delíme o našu zem."
"O upíroch a vlkolakoch?" opýtala sa kučeravá víla sediaca na opačnej strane.
Trieda bola tichá. Všetky oči sa upierali na profesora. O upíroch a vlkolakoch toho nevedeli veľa. Nikto im zatiaľ nič nepovedal. Nebola to vďačná téma. Elfovia a upíry boli odveký nepriatelia.
"Myslím, že je načase, aby ste sa oboznámili s naším nepriateľom. Poviem vám jednoduché pravidlo. Poznaj svojho nepriateľa!" profesor roztočil jeden zo zvitkov. Na obrázku bol škaredý, starý muž. Vlasy mal nezdravo žlté a riedke. Rovnako zanedbaná brada mu siahala po kolená. Obočie mu odstávalo a tvár mal vráskavú priam až znetvorenú. Kučeravá víla si zakryla oči. Niekto v triede zhíkol.
"Toto je Choirón!" pustil sa do vysvetľovania profesor.
Celú večnosť profesor vysvetľoval hierarchiu upírov. Aké vrstvy majú, ktoré rody sú v kráľovej milosti a ktoré nie.
Okolo obeda sa konečne profesor unavil a dovolil im odísť. Charlotta a Dereck vyšli von. Otočila pehavú tváričku k slnku.
Dereck si zamyslene prehrabol vlasy. "Charlotta. Čo si o tom myslíš?"
"Neviem Dereck. Všetci hovoria, že upíry a vlkolaci sú zlý! Nikdy som však žiadneho nevidela. Neviem či je to pravda. Profesor hovoril, že sa zabíjajú navzájom, ak niekto poruší pravidlá! Podľa mňa je to zvrátené!" pokrčila ramenami.
"Poďme sa niekam prejsť." Zmenila vzápätí tému.
"Kam pôjdeme?" usmial sa.
"Smerom ku fontáne.... a potom, kam nás nohy ponesú!" veselo sa zatočila. Obaja sa rozbehli. Tráva pod nohami bola ako mäkký koberec. Prebehli cez jablkový sad až dobehli k trblietavej fontáne. Zvuk vody upokojoval. Charlotta si sadla na okraj. Dereck sa usmial a hodil jej jedno jablko zo sadu. Šikovne ho chytila a s úsmevom si z neho odhryzla.
Zahľadel pred seba. Jeho pohľad spočinul na krásnom lese. Fontána tvorila koniec mestečka v ktorom žili.
"Stavím sa, že ma nechytíš!" Charlotta sa rozbehla v ústrety lesu. Dereck vyštartoval za ňou. Kľučkovali pomedzi stromy, naháňali sa okolo kríkov a vychutnávali si teplé popoludnie. Vo víre hry zabudli na čas, neuvedomili si ako ďaleko od mestečka sa dostali a už vôbec nie ktorým smerom sa uberali. Po čase však objavili riečku.
Dereck sa usmial a rovnými nohami skočil do vody. Siahala mu po kolená a zmočila mu krátke nohavice.
"Poď, neboj sa!" natiahol k nej ruku.
Charlotta sa ho chytila. Druhou si pridržala zelené šatôčky. Spoločne prebrodili rieku.
"Zaujímalo by ma, kam až siaha tento les!" Dereck sa znova rozbehol.
"Počkaj!" zavolala za ním. Dereck utekal ďalej.
"Dereck! Mali by sme sa vrátiť!" volala, no nepočúval. Utekal ako zmyslov zbavený. Charlotta nevládala bežať tak rýchlo. Preto sa jej za chvíľku stratil z dohľadu. Bežala stále rovnakým smerom. Po niekoľkých minútach ho našla. Les sa skončil akoby niekto uťal. Dereck stál na kraji hľadiac priamo pred seba.
"Zbláznil si sa! To vôbec nebolo zábavné!" lapala po dychu.
Dereck nič nepovedal. Bez pohnutia hľadel stále pred seba. Charlotta sa obzrela.
Stáli na kraji lesa. Pred nimi sa rozprestierala obrovská lúka. Uprostred nej stála zrútená chatrč. Na opačnom konci lúky bola tráva žltá a les sa hrbil pod ťarchou tmavých oblakov čo viseli nad ním!
"Toto je..." šepol.
".... krajina upírov!" dokončila namiesto neho. "Tu by sme vôbec nemali byť!" potiahla ho vystrašene za ruku. "Vráťme sa!"
"Pozrime sa do tej chatrče!" urobil krok vpred.
"Zbláznil si sa! Je to nebezpečné!" Dereck ešte chvíľku stál vez pohybu a sledoval temný les. Potom sa otočil a vrátil sa ku Charlotte.
Cesta späť nebola už taká veselá.
Na druhý deň ráno už Charlotta na chatrč nemyslela. Hnedé oči jej zakrývala hodvábna šatka. Ruky natiahnuté pred seba a veselo sa smiala. Okolo pobehovalo ďalších päť víl. Keď niekoho chytila snažila sa hmatom dotyčného identifikovať.
"Constance!" nedočkavo si stiahla šatku z očí. A usmiala sa na kučeravú vílu. Vzápätí jej zaviazala šatku. A hra sa začala odznova. Dereck sa zrazu vynoril, ako odnikiaľ. Chytil Charlottu za ruku. Spoločne kráčali smerom do lesa. Nič nehovoril len ju viedol.
"Ešte je to ďaleko?" opýtala sa Charlotta, keď sa jej zdalo, že kráčajú pridlho.
"Za chvíľu sme tam."
"Kam ma to ťaháš?"
"Uvidíš."
Obaja znova stíchli. Tiene sa začali predlžovať. "Dereck..."
"Už to nie je ďaleko!"
Keď Dereck konečne zastal. Boli na kraji lesa a hľadrli na lúku. Slnko už klesaloza horizont a v diaľke sa nejasne črtala strašidelná chatrč.
"Zbláznil si sa!" Charlotta začala vystrašene cúvať.
"Počkaj! Ja... mám pocit, že som tu už bol. Poznám toto miesto!"
"Boli sme tu včera!"
"Nie!" zakrútil hlavou. "Myslím, bol som tu pred tým!"
"To nie je možné. Tu je zakázané chodiť... sme na Hranici!"
"Chcem ísť do tej chatrče!"
"Čože! Nie!! V žiadnom prípade!"
"Musím vidieť, čo tam je!"
"Už teraz sme príliš blízko! Bojím sa... vráťme sa späť. Prosím!" pomaly cúvala späť do tieňa známych stromov - do bezpečia. Otočila sa a stratila sa medzi stromami.
Za malú chvíľku je Dereck dobehol!
Ďalší deň bol rovnako krásny a slnečný. Všetci mladý elfovia a víly stáli v sade. Profesor medzi nimi.
"Všetci si pamätáte inštrukcie? Výborne!" usmial sa na svojich žiakov. "Charlotta, poď dopredu. Skúsiš to ako prvá!"
Trochu s obavami vykročila ku profesorovi a postavila sa oproti nemu.
"Pripravená? Spomeň si na niečo strašné. Musíš sa naozaj báť!"
Charlotta sa zamyslela. "Čo ak som sa nikdy nebála!"
Profesor sa usmial. "Každý sa niekedy bál. Predstav si niečo hrozné, čo sa ti stalo. Spomeň si, ako si sa cítila..."
Charlotta zatvorila oči. Prvé, čo jej napadlo bol včerajší večer. A chatrč na Hranici.
" .... upaž ruky... a teraz tleskni!"
Charlotta celou silou tleskla nad hlavou. Otvorila oči. Profesor sa povzbudivo usmial.
"Chce to viac cviku. Určite raz objavíš svoje krídla." Profesor si premerial ostatných, stojacích v kruhu.
"Tak dobre, skúsime to všetci naraz. Zavrite oči! Vyberte si nejakú strašidelnú spomienku! Upažiť.... tlesk!"
Všetci naraz tleskli nad hlavou. Niektorým sa to podarilo. Constance z chrbta trčali krásne krídla podobné vážke. Profesorove zasa pripomínali blanovité krídla lienky. Charlotta videla priehľadné, zelené krídla, ktorými mával jej sused. A potom tu bol Dereck. Jeho krídla boli z čiernych pier. Pasovali by havranovi alebo krkavcovi.
Profesor sa spokojne usmieval. "Ostatní, musíte trochu trénovať. Možno ste sa nebáli dostatočne. Keď si na ten pocit zvyknete, budete môcť svoje krídla vyvolať kedykoľvek. Aj bez spomienky. Na dnes to je všetko. Zajtra zájdeme do lesa a naučíme sa privolávať zvieratá!"

Lord of the dance trochu inak

21. února 2011 v 10:09 | Christina
skvelé, skvelé, skvelé!!! Dúfam, že ste sa všetci pred pozretím videa vycikali :)))


Regina Spektor- The Call

19. února 2011 v 12:31 | Christina

It started out as a feeling
Which then grew into a hope
Which then turned into a quiet thought
Which then turned into a quiet word

And then that word grew louder and louder
'Til it was a battle cry

I'll come back
When you call me
No need to say goodbye

Just because every thing's changing
Doesn't mean it's never been this way before
All you can do is try to know
Who your friends are as you head off to the war

Pick a star on the dark horizon
And follow the light

You'll come back
When it's over
No need to say goodbye

You'll come back
When it's over
No need to say goodbye

Now, we're back to the beginning
It's just a feeling and no one knows yet
But just because they can't feel it too
Doesn't mean that you have to forget

Let your memories grow stronger and stronger
'Til they're before your eyes

You'll come back
When they call you
No need to say goodbye

You'll come back
When they call you
No need to say goodbye


Začalo to ako pocit
Ktorý potom rastie do nádeje
Ktorá sa potom stala tichou myšlienkou
Ktorá sa potom stala tichým slovom

A to slovo potom rastie hlasnejšie a hlasnejšie
Kým bolo bojovím pokrikom
Vrátim sa, keď ma voláš
Netreba sa lúčiť

Len pretože sa všetko mení
Neznamená, že to nikdy nebolo takýmto spôsobom
Všetko, čo môžeš urobiť, je skúsiť spoznať, kto sú tvoji priatelia
Pretože vyrážaš do vojny

Vyber si hviezdu na tmavom obzore
A nasleduj to svetlo
Vrátiš sa, keď je tomu koniec
Netreba sa lúčiť

Vrátiš sa, keď je tomu koniec
Netreba sa lúčiť

Teraz sme späť na začiatku
Je to len pocit a nikto (to) doposiaľ nevie
Ale len preto, že oni ho tiež nemôžu cítiť
Neznamená, že ty musíš zabudnúť

Nechaj svoje spomienky rásť silnejšie a silnejšie
Pokiaľ ich máš pred očami
Vrátiš sa, keď ťa volajú
Netreba sa lúčiť

Vrátiš sa, keď ťa volajú
Netreba sa lúčiť

Podľa skutočnosti

19. února 2011 v 12:21 | Katie Lee |  Katie STORY
jkr

Krásnu obývačku osvetľoval oheň. Pokojne horel v mramorovom krbe. Luxusne zariadená miestnosť v ktorej nechýbala najnovšia televízia ani závesy z drahých látok nebola prázdna. Jej majiteľka sedela na krémovom gauči. Pred sebou mala šálku z ktorej chvejivo stúpala para a vypĺňala obývačku vôňou kávy. Svetlovlasá žena nervózne hojdala nohou. Neustále pokukovala na hodinky na stene. Ako sa ručička blížila ku polnoci mladá spisovateľka vybrala poznámkový blok a pero a pohodlnejšie sa usadila. Minútová ručička však prekročila dvanástku a nič sa nestalo. Joan si vzdychla. Oprela sa o operadlo. Privrela oči a čakala.
"Joan?!" zobudil ju príjemný mužský hlas.
"Och... prepáč.. zaspala som, to som
nechcela.." posadila sa vzpriamene.
"Môžeme to nechať na inokedy. Prídem zajtra." Usmial sa
"Nie, nie.. to je v poriadku." Vzala blok a pero čo jej medzitým vypadli z rúk.
Usmial sa. "Mrzí ma že meškám. Mali sme nejaké problémy."
"Niečo dôležité?" povedala a pri pohľade na neho sa musela usmiať.
"Ale nie.. Najprv šialenstvo na ministerstve... a potom rodinná večera. Prišiel James s Evangeline a ohlásili zásnuby, tak sme to museli patrične osláviť." Vzdychol si unavene Harry.
"James sa bude ženiť? Gratulujem!"
"Odkážem mu to." Prikývol a usmial sa. "kde sme to skončili?"
"Že James a Evangeline oznámili zásnuby..."
Harry sa rozosmial. "Až takú hroznú pamäť nemám...."
Joan sa trochu začervenala.
"Myslím minulú noc..." zamračil sa.
"Och..." nalistovala niekoľko strán dozadu. "Dumbledorovým pohrebom a potom ako ťa chcel Scrimgeour najať pre ministerstvo. Ron spomenul Billovu a fleurinu svadbu a nakoniec ste si vychutnávali posledné chvíle v rokforte. Mám tu hrubú čiaru, to znamená že je koniec školského roka...teda šiesteho ročníka." Zdvihla pohľad od bloku a pozrela do ustarostenej tváre. Zelené oči rovnako krásne hľadeli do ohňa. Tvár mal viac strhanú a vráskavú.
"Blíži sa tá najhoršia časť, tá najťažšia úloha a ten najsmutnejší i najveselší koniec... dozvieš sa prečo má môj syn meno po mužovi, ktorého som sedem rokov nenávidel, odhalím ako sme si s Ginny našli cestu späť i to ako Ron konečne po troch rokoch povedal Hermione že ju miluje..." pousmial sa.
Joan na neho hľadela s obdivom i so súcitom. Neskonale túžila poznať koniec príbehu. Nevedela sa dočkať, čo povie vydavateľ a ako budú reagovať milióny fanúšikov.
"Ťažko sa mi o tom hovorí... Celá tá záležitosť je i po tridsiatich rokoch príliš čerstvá." Zhlboka sa nadýchol.
"Nemusíme to dokončiť dnes." Navrhla snažia sa zakryť to vzrušenie ktoré v nej rástlo.
"Nie... je čas aby aj
muklovia vedeli čo sa stalo. Koniec koncov, týkalo sa to aj ich." Nastala malá pauza a Harry hľadel do ohňa.
"Takže prázdniny som trávil u Dursleyovcov, ako každý rok..." začal nečakane a Joan hneď začala písať poznámky. "... Rita Skeeterová vtedy vydala knihu o Dumbledorovi. Nie veľmi sa mi páčilo čo tam napísala. Koniec koncov, veľmi dobre vieš ako Rita píše. Bolo tam niekoľko zarážajúcich informácii, ktoré som ani len netušil. Dumbledore mal brata Aberhofa a sestru Arianu. Mladý Albus bol veľmi ctižiadostivý a namyslený, písala Rita. Vraj chcel získať moc nad svetom, ovládnuť muklov i humusákov.. no skrátka, hrozné veci. Písalo sa tam, že sa kamarátil s Grindelwadom. Bol najlepším študentom na rokforte. Mal vynikajúce známky. Nič však nie je dokonalé a Albus mal v rodine tiež problémy. Rita písala, že Ariana nezdedila čarodejnícku moc a vraj bola šmukel. Vraj ju väznili v dome a nedovolili jej vychádzať... skrátka Rita napísala o Dumbledorovi hrozné veci.
Keďže bol Voldemort pri moci... Musel som zmiznúť z Privátnej cesty. Pretože veľmi dobre vedeli kde ma majú hľadať. Takže sme počkali do večera mojich sedemnástich rokov a potom ma celý rád mal prepraviť na metlách na bezpečné miesto. Mali sme sa stretnúť u Tonksovej rodičov. Durselyovcov sme vypratali z domu skôr ako mňa. Aby boli v bezpečí. Ron, Hermiona, Fred, George, Fleur a trochu neochotne i Mungugus Fletcher sa premenili na mňa a tak bolo sedem Potterov..."
Harry rozprával a Rowlingová písala. Občas sa zastavil a bolo jasné že obrazy sa mu vynárajú pred očami.
"No a nakoniec tu svadbu ukončil patronus Kingsleyho. Ktorý nám zvestoval že sa blížia smrťožrúti..." Harry stíchol. Zažmurkal. Pozrel na Joan. Zdvihla pohľad od bloku. A bolo počuť ako preglgla.
Harry sa usmial. "Nebol to ten najkrajší záver aký sme si predstavovali, ale tá svadba mi dala pocit, že stále je za čo bojovať...
že to má význam." Vzdychol.
V krbe sa zazelenali plamene. Joan nadskočila. Harry sa pousmial. Otočil sa aby videl na prichádzajúceho. V krbe sa objavila rýchlo sa točiaca postava. Z ohniska za moment vystúpil muž. Svetlosivé oči a blond vlasy elegantne zviazané do chvosta. Oblečený mal tmavý plášť a v ruke paličku s kovovou rúčkou.
Mierne sa uklonil: "Joan. Pekný neskorý večer. Mrzí ma že vás ruším."
"Čo potrebuješ Malfoy?" chladne povedal Harry a vstal.
"Idem
z ministerstva. Bol som u teba ale Kreacher povedal, že ťa nájdem tu. Naozaj ma mrzí..."
"Čo sa deje?" vzdychol unavene.
"Dean Thomas má nejaké problémy na oddelení a potrebuje nejakého aurora. Ako vedúci oddelenia aurorov to musíš povoliť a vypísať všetky potrebné papiere... potrebujeme ťa na ministerstve."
"Dobre. Idem." Harry si vzal svoj plášť.
Joan vstala a položila blok na pohovku. "Kedy to dokončíme?" opýtala sa až príliš vzrušene. Draco sa usmial.
"Tvoj príbeh je tuším lepší ako si ho pamätám. Dúfam, že ho neprikresľuješ..." uštipačne zatiahol Draco.
Harry sa pousmial. "Neboj sa, si presne taký darebák ako si bol..."
"Nuž veľmi ma tešilo pani Rowlingová. Do videnia..." kývol paličkou na pozdrav a vošiel do plameňov.
"Prídem zajtra."
"O takom istom čase?" opýtala sa.
Pozrel na jej kruhy pod očami. "O desiatej. Prídem hneď po večery. To mi pripomína, že Lily a Giny piekli včera koláče. Posielajú vám na ochutnávku." S habitu vytiahol prútik, krátko ním mávol a na stolíku sa objavila kryštálová tácka z koláčmi.
"Dobrú noc." Vošiel do krbu za Malfoyom. Joan si unavene sadla na gauč. Pozrela na koláče. Usmiala sa. Natiahla sa za jedným z nich. Melasové koláče ktoré piekla Giny a Lily boli jej obľúbené.

38. kapitola- Transfigurácia s havranom

18. února 2011 v 9:11 | Christina |  Harry Potter- 5 diel
Všetci sedeli netrpezlivo na svojich miestach. Dvere do triedy boli pootvorené a pri nich sa krčil Dean Thomas a špehoval.
"Nič." Povedal potichu. "Nikde nikoho."
"McGonagallová nemešká.." povedal nervózny Neville. "Ona nikdy nemešká..."
Harry sa naklonil k Ronovi a šepol: "Možno zmenila zásady. Potom čo za neporiadok som videl v jej kabinete by som sa nečudoval ničomu. Ani keby sa vo dverách objavil nový minister a oznámil, že išla na protialkoholické liečenie..." Poznamenal ironicky. Ron sa uškrnul a Hermiona sa pousmiala.
"Čo sa usmievaš?"
"Harryho posledná poznámka ma pobavila, tak sa usmievam, nemôžem?" Oborila sa na Rona, ktorý sa okamžite stiahol.
"Rob si čo chceš!"
"Aj si budem, od teba povolenie nepotrebujem!
"Prestaňte! Obaja!" zavrčal Harry. "Už som z vás nervózny! V jednom kuse ste v sebe!" Oprel sa a začal ich napodobňovať.
"To on do mňa stále vŕta. To ona je absolútne neznesiteľná. Keby si ho ju počul, Harry! Keby si len videl čo urobil, Harry!"
Obaja sa naň ho začudovane pozreli a potom sa mu otočili urazene chrbtom.
"Aspoň jednu vec robíte spoločne!" Pousmial sa Harry.
Odrazu sa otvorilo jedno z okien a do triedy vletel silný vietor a spolu s ním mráz a sneh. Parvaty sa zľakla a Lavender vykríkla. Seamus ihneď priskočil, že okno zavrie, no vtom sa pootvorené dvere rozleteli a prievan rozbil ďalšie okno.
To už ale pri katedre stál drobnučký čierny mužíček a tasil na okno svoj prútik.
"Reparo!" Zapišťal. Pozrel na dvere a tie sa s buchotom zavreli. Pozrel na otvorené okno a aj to sa zavrelo. Seamus sa pomaly pozviechal, pretože náraz ho zložil k zemi.
"Neváľajte sa tam!" Pišťal drobec pri tabuli. "Aj vy! Vstaňte!" To patrilo Deanovi, ktorého dvere trafili priamo do hlavy. Obaja sa ticho hromžiac presunuli k laviciam.
"Ako sa sem dostal?" Pošepol Ron.
"Hej vy! Vy, áno s tými červenými vlasmi, nestrpím, aby niekto na mojej hodine vyrušoval! Takže láskavo držte jazyk za zubami!" Ron zmeravel, pretože ten drobný mužíček s dlhými čiernymi fúzmi a čiernymi očami sa díval priamo naň ho. Drobná postavička pri tabuli nahnevane dychčala a fučala. Pomaly sa otočila a mužíček začal chodiť hore dole popri laviciach.
"Kto to videl? No videl to niekto? Také počasie a mňa odvolajú a musím letieť až tu! Prečo? Minerva si pískne a starý Max priletí! A tá banda usmrkaných nevzdelancov na mňa tupo zíza. Ako trollovia, ktorým sa snažíte vtlačiť do hlavy verš hymny..."
Škaredo žltý habit za ním povieval, no chlapík si
to nevšímal. Tak ako mu boli ukradnuté vyjavené tváre študentov a dokonca aj to, že veľké čierne čižmy nechávajú za sebou mláky.
"Stavím sa, že ani netušia kto som!"
Odpoveďou mu bolo ticho. Odrazu sa postavila Hermiona.
"Ste Maximilián Corbey."
Drobný muž sa rýchlim krokom presunul k nej a spod prižmúrených očí sa opýtal. "Ozaj? Čo nepovieš?"
"Ste novým profesorom transfigurácie. Namiesto profesorky McGonagallovej, pretože tá teraz zastupuje riaditeľa. Ste na zozname registrovaných animágov a vašou podobou je čierny havran. Predpokladám teda, že to ste vy otvoril okno a vletel do vnútra vo svojej zvieracej podobe. A kým prievan otvoril dvere, transfiguroval ste sa do svojej ľudskej podoby." Vydedukovala Hermiona a Harry si musel priznať, že jej to tak ako vždy opäť páli rýchlejšie než ostatným.
"Hej." Prikývol Corbey. "Myslíš si, že si bystrá, že si ma odhalila? Tak ja ti niečo poviem ty čarodejníčka muklovského pôvodu! Nikto nebude osočovať Maxa!"
"Ale ja som vás predsa neosočovala, len som odpovedala..." vyjachtala Hermiona.
"Si drzá a sebavedomá, nikto sa ťa na nič nepýtal. Nie som zvedavý na názory muklov, ktorý si myslia, že sú čarodejníci, tak ako my ostatný...!"
"Hermiona je čarodejnica a možno lepšia ako vy!" Vyskočil Ron.
"Sklapni! Ryšavec!" Zapišťal.
"Tak to by stačilo," Harry sa postavil. "Neviem čo sme vám urobili, ale na toto nemáte právo!"
"Pchá" vyprskol. "Pozrime, že! Taký zjazvený usmrkanec mi ide vravieť čo smiem a čo nie..."
Všetci traja naň ho šokovane pozerali. Malý človiečik prskal jed na všetky strany, vrčal, funel, krútil čiernymi fúzikmi, klopkal čižmami.
Prešiel ku katedre, vzal do ruky brko a pergamen a rýchlo tam niečo napísal.
"Vypadnite z mojej triedy!"
Hermiona si hodila veci do tašky a akoby na nič iné nečakala vyletela z triedy. Ron nasledoval jej príklad a Harry tiež dlho neotáľal.
"Potter!" zapišťala komická postavička. "Toto vezmite profesorovi Snapovi a všetci traja sa u neho okamžite hláste!"
Harryho striaslo na celom tele a spomedzi stisnutých zubov prehovoril: "Prečo u Snapa?"
Chlapík sa naň ho škodoradostne zaceril. "Podľa školského poriadku z roku 1785, porušenie vyučovacieho procesu trestá zástupca školy, tým je profesor Snape. Určite vám vyberie vhodný trest...a netrieskajte dverami!"
Corbey mu vtlačil do ruky pergamen. Harry sa otočil na päte. Všetko v ňom vrelo. Akoby toho nemal dosť. Vedel, že tento protivný profesor je tu na to, aby mu ešte viac znepríjemňoval život.
Len čo Harry zatresol dvere, oznámil tú úžasnú novinu Ronovi a Hermione.
Ron vypustil z úst škaredú zmes nadávok.
"No veď uvidíme..." pousmiala sa Hermiona.
"Hermiona, to nemyslíš vážne! Snape nie je Lockhart, ktorý ťa za trest nechá odpovedať na listy fanúšikov!" Harry začínal mať po krk Hermioninej divnej nálady.
"No keby bol, tak to by nebolo veľa roboty..." Zamrmlal Ron a Harry naň ho nechápavo pozrel.
"Snape nemá veľa fanúšikov..." vysvetlil mu.

The Pierces - Secret

17. února 2011 v 10:46 | Christina

Got a secret
Can you keep it?
Swear this one you'll save
Better lock it, in your pocket
Taking this one to the grave
If I show you then I know you
Won't tell what I said
Cause two can keep a secret
If one of the m is dead…

Why do you smile

Like you have told a secret
Now you're telling lies
Cause you're the one to keep it
But no one keeps a secret
No one keeps a secret
Why when we do our darkest deeds
Do we tell?
They burn in our brains
Become a living hell
Cause everyone tells
Everyone tells…

Got a secret

Can you keep it?
Swear this one you'll save
Better lock it, in your pocket
Taking this one to the grave
If I show you then I know you
Won't tell what I said
Cause two can keep a secret
If one of the m is dead…

Look into my eyes

Now you're getting sleepy
Are you hypnotized
By secrets that you're keeping?
I know what you're keeping
I know what you're keeping

Got a secret

Can you keep it?
Swear this one you'll save
Better lock it, in your pocket
Taking this one to the grave
If I show you then I know you
Won't tell what I said
Cause two can keep a secret
If one of the m is dead…

[spoken]

Alison?
Yes, Katherine.
I have something I want to tell you, but
you have to promise to never tell anyone.
I promise
Do you swear on your life?
I swear on my life

[end spoken]


You swore you'd never tell…

You swore you'd never tell…

You swore you'd never tell…

You swore you'd never tell…

Got a secret

Can you keep it?
Swear this one you'll save
Better lock it, in your pocket
Taking this one to the grave
If I show you then I know you
Won't tell what I said
Cause two can keep a secret
If one of the m is dead…
(chorus x 3)

Yes two can keep a secret

If one of us is…. Dead.


Mám tajomstvo
môžem ti ho prezradiť?
prisahaj že ho uchováš
lepšie zamkneš,v tvojom vrecku
je to veľmi vážne
keď ti to ukážem,spoznáš ma
nesmieš povedať čo ti prezradím
iba ak jedna z nás bude mŕtva

Prečo sa smeješ?
rada by som ti povedala tajomstvo
teraz klameš
pretože ty si jediná ktorá to dokáže udržať
ale nie jediná,ktorá má tajomstvo
prečo keď sme urobili náš najtmavší skutok
nehovoríme o tom?
Pália v našej mysli
stávajú sa žijúcim peklom
pretože všetci hovoria
všetci hovoria...

Mám tajomstvo
môžem ti ho prezradiť?
prisahaj že ho uchováš
lepšie zamkneš,v tvojom vrecku
je to veľmi vážne
keď ti to ukážem,spoznáš ma
nesmieš povedať čo ti prezradím
iba ak jedna z nás bude mŕtva

Pozri sa do mojich oči
teraz skús byť kľudná
si zhypnotizovaná
z tajomstva ktoré uchovávaš?
viem,čo skrývaš
viem,čo skrývaš

Mám tajomstvo
môžem ti ho prezradiť?
prisahaj že ho uchováš
lepšie zamkneš,v tvojom vrecku
je to veľmi vážne
keď ti to ukážem,spoznáš ma
nesmieš povedať čo ti prezradím
iba ak jedna z nás bude mŕtva

rozhovor:
Alison?
Ano,Katherine.
Niečo ti chcem povedať ale
musiš sľúbiť,že to nikomu nepovieš
Sľubujem
Prisaháš na svoj život?
Prisahám na svoj život...

Prisahala si,že nikdy neprezradíš...
Prisahala si,že nikdy neprezradíš...

Prisahala si,že nikdy neprezradíš...
Prisahala si,že nikdy neprezradíš...

Mám tajomstvo
môžem ti ho prezradiť?
prisahaj že ho uchováš
lepšie zamkneš,v tvojom vrecku
je to veľmi vážne
keď ti to ukážem,spoznáš ma
nesmieš povedať čo ti prezradím
iba ak jedna z nás bude mŕtva

Ano druhá môže prezradiť tajomstvo
ak jedna z nás... Zomrie!

37. kapitola- Minister mágie

17. února 2011 v 9:49 | Christina |  Harry Potter- 5 diel
dumbledore
"Čože?" nadvihol Harry obočie. Ron pozrel na Collina pohľadom akoby sa práve zbláznil a oznamoval im, že vyhral voľby na prezidenta.
     "Ešte raz nám to zopakuj..." povedala Hermiona a vyzerala, akoby sa chystala Collinovi jednu vypáliť.
     "Dumbledore je novým ministrom mágie." Pípol Collin a prikrčil sa k zemi.
"Odkiaľ máš takú somarinu?" Zasmial sa nervózne Ron.
"Denný prorok."
"Čože?" Vykríkol Fred a zdrapil chudáka Collina za ramená.
"Píše to denný prorok... na tretej strane vľavo dole..."
"Daj mi tie noviny, Collin." Povedal potichu Harry a vstal z kresla. "Fred, pusti ho..." len čo Fred splnil jeho žiadosť, Collin mu podal noviny. Harry ich rýchlo otvoril a ostatný netrpezlivo čakali, čo sa tam píše.
Hneď našiel malý stručný článok na tretej strane. Rýchlo ho preletel očami a potom začal nahlas čítať.

Albus Dumbledore ( Merlinov rad prvého stupňa, Doktor čarodejníckych vied, zaslúžilý čarodej, Najvyšší šéf medzinárodnej čarodejníckej konfederácie)po dlhej dobe otáľania, vymení stoličku riaditeľa Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, za stoličku ministra mágie. Tento kontroverzný a často odsudzovaný čarodejník, hlavne pre svoje novodobé praktiky, ktoré sa nie vždy zhodovali s praktikami ministerstva, vymení ministra Kornélia Fudga, ktorý odstúpil dobrovoľne. Stalo sa tak po obvineniach širokej verejnosti v kauze viac ako štrnásť rokov starej.
Toľko z oficiálneho vyjadrenia ministerstva mágie. Nepodarilo sa nám zohnať stanovisko bývalého a ani terajšieho ministra.

Do hrobového ticha sa ozval Neville. "Ale to čo sa tam píše, predsa nemusí byť, pravda... veď viete denný prorok je plátok... bulvár..."
"To je pravda, aj o Harrym písali samé hlúposti..." pridal sa Dean.
"Nechcem vás strašiť, ale niečo mi hovorí, že ani Denný prorok by si nedovolil klamať v takej podstatnej veci, akou je kreslo ministra mágie." Zamrmlal George.
"To je zlé..." Priznala Hermiona. "Myslím, že budem hovoriť, za všetkých ak poviem, že nás Dumbledore opustil. Nechal nás samých, napospas Voldemortovi. A hlavne teba, Harry." Pozrela naň ho a ostatný spolu s ňou.
"BUĎ TICHO," skríkol. "Nehovor takto o Dumbledorovi, musel mať dôvod, prečo to urobil."
"O áno? Aký? PREČO NÁM TEDA NEPOVEDAL ČO CHYSTÁ?"
"NEVIEM, DOČERTA, NEVIEM!" Harry sa vyčerpane zrútil do kresla, srdce mu búšilo v spánkoch mu hučalo. V podstate sa mu odohrávalo v hlave to čo Hermione, len si to nechcel priznať. Nechcel si priznať, že Dumbledore ho opustil a nechal prakticky bez ochrany. Teraz si už môže Voldemort poň ho kľudne prísť.
"Hermiona! Nechaj ho!" Zavrčal Ron. Harry sa predklonil a nervózne si masíroval spánky.
"Veď to ešte nie je isté..." povedal Neville, ktorý sa vytrvalo držal svojej teórie, že článok je len výmysel.
Harry vstal a prudko vyštartoval von z klubovne.
"Kam ideš?" Spýtal sa ho zadychčaný Ron, keď ho konečne dobehol.
"Prejsť sa!" Odvrkol, ale to už pri ňom stáli aj Fred s Georgom.
"To určite." Ozvali sa naraz.
"Kam ideš?" Prebodol ho pohľadom George.
"Alebo skôr za kým ideš?" Nedal sa Ron.
Harry si vzdychol, nervózne si prehrabol husté vlasy a potom im potichu odpovedal.
"Do riaditeľne, za riaditeľom."
Ron, Fred aj George, prikývli, no nepohli sa z miesta.
"Veď nás!" Prikázal bojovne Fred.
"Vy traja ste neskutočný, idem sám!"
"Tak to teda nie braček! Ideme s tebou... ako staršieho ma musíš počúvať!" Zamračil sa Fred.
"A k tomu osádka našej klubovne by nás dorazila, keby sme ťa nechali samého!" Zaškeril sa George.
"Vzdávam to!" pokrčil Harry plecami a všetci štyri vyrazili k Dumbledorovej pracovni. Zastavili sa až pred veľkou kamennou obludou.
"Citrónový drops!"
Nič, socha sa nepohla.
"Čokoládové žabky...? Bublíkové nôžky?" Hodnú chvíľu stáli pred dverami a skúšali heslá, no s kamennou obludou to ani nepohlo.
"Bez hesla sa tam nedostaneme." Povedal skleslo Harry.
"Možno sa tam ani nemusíme dostať..." pousmial sa Ron. "Práve ma totižto napadlo, že ak je pravda čo Denný prorok písal, Dumbledore tu nie je dlhšie.."
"Teda zastupujúci riaditeľ už pracuje..." zaplo Fredovi. "A kto iný bude dočasne ZASTUPOVAŤ riaditeľa ak nie zástupkyňa?"
"McGonagallová!" Vykríkol Harry a prudko sa otočil. Po ceste náhlivo rozprával: "Ak je to skutočne McGonagallová, tak nebude v riaditeľovej kancelárii, ale u seba a tam ju nájdeme. Ona nie je z tých, ktorý celé roky čakajú, kým riaditeľ odíde a potom sa vrhnú na jeho pracovňu."
"Myslíte, že sa bude s nami rozprávať?" Opýtal sa George.
"Bude musieť!" Povedal Harry a presne v tej chvíli zastavili pred jej dverami. Zaklopal. Odpoveďou im bolo ticho.
Ron to nevydržal a poriadne zabúchal na dvere. Opäť nič.
Fred škaredo zanadával.
"Čo sa to tu deje?" opýtal sa Harry a oprel hlavu o dvere. Odrazu sa mu po celej hlave rozliala prudká bolesť, od ktorej sa mu podlomili kolená. Začul výkrik a potom ticho. Ticho a bolesť prestala. Otvoril oči a tma pomaličky ustupovala. Harry nevedel čo sa stalo, ale hneď spoznal miesto kde sa nachádzal.
Stál uprostred McGonagallovej pracovne.
Vládol tu strašný neporiadok, po zemi sa váľali rozhádzané pergameny a aj po stole mala mnoho listov. V rohu stál veľký kufor a v ňom bol taký strašný neporiadok, že oproti nemu majú Weasleyovci luxus. To sa na ňu nepodobá.
Prísna profesorka, bola príkladom i stelesnením precíznosti a poriadku, ale jej pracovňa sa skôr podobala pracovni Freda a Georga.
Cez kreslo mala prehodený smaragdovo zelený plášť. Na zemi ležala rozbitá šálka.
Z krbu odrazu vyšľahol plameň a z neho náhlivo vystúpili tri postavy zahalené v cestových plášťoch. Zložili si kapucne. Ako prvý prehovoril Snape, ktorý určite pokračoval v načatom rozhovore.
"Predpokladajme, že Black sa výnimočne nemýli a jeho dohady sú správne, ako sa chcete zachovať?"
"Budeme sa chovať ako doteraz," povedala vážne McGonagallová.
"Predpokladajme? Severus, Sírius sa nemýli! Je to tak!" Vybuchla Arabela. Snape uhol jej ostrému pohľadu. "Všetci z rádu si to myslíme, samozrejme okrem teba!"
"Je to nepravdepodobné!"
"To isté tvrdil James o Petrovi!"
"Dumbledore, by nikdy..." Nedopovedal, pretože na dvere kabinetu sa ozvalo silné zabúchanie a rozhovor prerušili výkriky.
"Čo sa to dočerta deje..." Zanadával Snape a pristúpil k dverám. Len čo ich otvoril do kabinetu vletel silný vietor, ktorý vletel a veľkou rýchlosťou obklopil Harryho. Bolesť sa vrátila a jeho vzala tma.
Harry otváral oči s veľkou námahou. Nad ním sa skláňali Snape, McGonagallová a aj Arabela, ktorá bola bledšia ako zvyčajne, a jej peknú tvár, zdobili mnohé vrásky a výrazne kruhy pod očami.
"Som... som v poriadku..." zamumlal Harry a snažil sa posadiť. "Len sa mi zatočila hlava... to sa mi stáva často...nie?"
"Naozaj si v poriadku, Harry? Severus podľa mňa, by bolo najlepšie odprevadiť ho do nemocničného krídla..." Vyhlásila Arabela.
"NIE!" Odmietol rázne Harry. "Pôjdem si ľahnúť...nabudúce nerobte taký hurhaj, keď mi príde trochu zle..." pomaly sa postavil a odmietol všetku ponúknutú pomoc. Keď už stál na vlastných, Snape spoza prižmúrených očí vypálil otázku.
"Čo ste tu vy štyria hľadali?"
Harry však odpovedal skôr ako sa tí traja stihli nadýchnuť. "pripravili sme novú metlobalovú taktiku a chceli sme sa o nej s profesorkou porozprávať, keď sme zaklopali nikto neotváral a tak sme sa pobrali preč. Vtom mi prišlo zle a oni urobili ten poplach. Ospravedlňujeme sa." Vyhŕkol Harry jedným dychom. Drzo sa pozrel Snapovi do očí.
"Dobrú noc," povedal na záver, otočil sa. Počkal kým sa Fred, George aj Ron pozdravia. Nič nepokazili. Dokonca sa Ron ešte ospravedlnil: "Nehnevajte sa, len nás to vystrašilo."
"To je v poriadku." Povedala tichým hlasom McGonagallová a potom dodala. "Pán Weasley, pozorujte pána Pottera a keby sa to zhoršilo okamžite mi to oznámite."
"Samozrejme."
Len čo ich Ron dobehol, Harry šepol: "Na nič sa ma nepýtajte a poďte."
Pred klubovňou ho Fred rázne zastavil. "Počuj Harry tu končia všetky srandy, tam dole si vyzeral ako mŕtvy, ak nám okamžite nepovieš čo sa tam stalo, ja osobne idem za Snapom!"
Všetci traja vyzerali prestrašený a tak sa Harry zmiloval.
"V poriadku, ale..."
"Žiadne ale, Harry. Povieš nám to tu a teraz. Mal si ďalší záchvat?"
"Také niečo..." George sa otočil.
"Kam ideš?"
"Toto nie sú srandičky, Harry! Za Arabelou!"
"Počkaj, George, nech nám to najprv vysvetlí, prečo to divadlo. Prečo si im nepovedal: mal som ďalší záchvat a hotovo, na čo tie tajnosti?" vyzvedal Ron.
"Pamätáte keď som mal ten prvý záchvat?" Keď prikývli Harry šeptom pokračoval. " Dumbledore tvrdil, že som sa spojil na istú chvíľu s Voldemortom..."
"Opäť ste sa spojili?" Vyhŕkol Ron a Harry videl, že sa zachvel.
"Nie, toto bolo iné...Tentoraz som ovládal seba. Bol v kabinete u McGonagallovej a vypočul som útržok rozhovoru... len pár viet, lebo potom ste vy traja začali robiť hurhaj a len čo Snape otvoril dvere, vtiahlo ma to späť do môjho tela."
"Čo si počul?" Opýtal sa Fred a díval sa skúmavo na Harryho. Harryho na krátku chvíľu napadlo, že mu neverí a ako by to Fred vytušil, pretože povedal. "Neboj Harry, všetko je v poriadku my za tebou stojíme, pokračuj, čo si počul?"
"Nikto z rádu pravdepodobne netušil čo má Dumbledore v pláne..."
"Takže je to pravda?" vzdychol George.
"Žiaľ..." priznal Harry a potom im opísal ako prebiehal rozhovor. Nezabudol sa ani zmieniť o strašnom neporiadku u McGonagallovej.
"Zaujímalo by ma o čom bol rád." Podotkol Ron.
"Vieš, že aj mňa by to celkom zaujímalo..." povedal Fred a poškrabal sa vo vlasoch.
"A čo keby ste sa predviedli ako Lunmágovia?" Spýtal sa Ron. Fredovi a Georgovi sa ústa roztiahli do širokého úsmevu.
"Skvelé..."
"To nech vás ani nenapadne!" ozvalo sa za nimi. Všetci štyria sa otočili a hľadeli do očí rozzúrenej Hermiony, ktorá s rukami v bok na nich prísne zazerala. "To nesmiete! A k tomu ešte sa neviete celkom kontrolovať, čo ak by vás odhalili?"
"É... Hermiona!" Zaškeril sa Ron.
"Vy ste asi totálny hlupáci, chcete toľko riskovať?" Sklamane pokrútila hlavou.
"Špehuješ nás, Hermiona?" Spamätal sa George. "Klubovňa je opačným smerom..."
"Nie... ja som..."
"Nooo..." Fred prižmúril oči.
"Bola som sa len za vami pozrieť, dlho ste nechodili a tak som mala strach...a k tomu toto priniesla Harrymu Hedviga." Vyjachtala zaskočená Hermiona. A podala mu obálku. Harry na ňu vrhol rýchly pohľad a hneď vedel od koho je.
"Smrkáč..." šepol a roztrhol hnedú obálku.

Dnes o polnoci buď pri krbe v klubovni.

"Zariadim, aby bola klubovňa o trištvrte prázdna." Povedala ticho Hermiona, prešla popri nich, povedala heslo, ale ešte kým vošla otočila sa na nich.
"Vidíte nemusíte porušiť slovo. Stačí počkať a ja viem, Harry, že Smrkáč ti odpovie na všetky otázky." A vošla dnu.
"Neznášam keď to robí." Zamrmlal Ron. "Keď má pravdu." Vošli do klubovne za ňou. Hneď sa okolo nich zhŕkol hlúčik a riešili novú situáciu.


"Nemôžem tomu uveriť." Neveriacky krútil hlavou Neville.
"Dumbledore to miesto odmietal celé roky... a zrazu z ničoho nič. Si ho len tak vezme." Povedala Katie.
"Musíte to brať z tej lepšej stránky," zamyslela sa Angelina. "Z postu ministra môže lepšie zabrániť..."
"Voldemortovi..." Povedal Harry bez okolkov. Angelina prehltla.
"Áno... viete môže urobiť opatrenia, ktoré Fudge zanedbal, lebo Harrymu neveril."
"Dumbledore ti verí, možno preto zobral to miesto..." povedala ticho Alice. Giny sa nervózne zahniezdila, Neville ju chytil za ruku a ona sa usmiala. Fred na nich škaredo zazrel a chudák Neville zachytil jeho vražedný pohľad a tak rýchlo pustil ruku jeho sestry. Harry sa pousmial a kým ostatný rozoberali pre a proti drgol do Georga. "Prečo im to robíte?"
"Baví nás to." Usmial sa George. "Neville je v pohode, ale nech si chlapec zvyká."
"Lenže bez Dumbledora nie je Rokfort bezpečný." Zaznel Ronov názor. A vtom akoby uťal. Nastalo ticho. Všetci si to uvedomovali.
"Kým je Voldemort nažive, nikto nie je nikde v bezpečí." Povedal Harry. "Nikto sa nemôže cítiť dostatočne chránený, dokonca ani doma. Budeme sa ho stále báť? Chceme sa stále skrývať a schovávať? Alebo budeme bojovať. Voldemort do nás nasial strach a my sme ho živili. Strach je ale burina, ktorú musíme vytrhnúť. Stál som proti nemu. Nie som na to hrdý a ani som si to nevybral, no bez priateľov by som to nikdy nedokázal. Voldemort je sám. Áno, má pár verných, no tých pri ňom drží strach, neistota a to plodí zradu.
My máme jeden druhého a to je naša sila. Naša zbraň. Každý z nás má strach, ale spolu si dodáme odvahu. Nevravím, že zvíťazíme, ale budeme bojovať zo cťou. Tak ako nás to učil Dumbledore. Budeme pokračovať vo výcviku aj keď tu nie je a aj keď McGonagallová je zaneprázdnená.
A keď príde čas bojovať, budeme pripravení." Harry sa nadýchol a potom pokračoval. "Možno som sa zbláznil, možno. No viem, že obeť mojich rodičov nebola zbytočná. A ani obeť ostatných čarodejníkov, ktorý sa nebáli položiť život. Všetko sú ľudia, ktorých nezlomil strach. A z nich si musíme brať príklad. Možno nemáme toľko skúsenosti ako Aurori, či Fénixovia, ale to nás nesmie odradiť."
Vstal.
"Kto ide do toho?"
Klubovňou sa rozľahol potlesk, ten postupne prerástol do obrovského aplauzu a skandovania.
Hermiona dodržala slovo a o trištvrte na dvanásť bola klubovňa prázdna. Harry sedel v kresle oproti krbu. Plameň veselo pukotal a sálalo z neho príjemné teplo. Harry sa pokúšal zahnať nepríjemné myšlienky.
O dvanástej plamene zablikali a zhasli. Odrazu sa rozhoreli jasno zeleným plameňom. V ňom sa ujavila Siriusová hlava.
"Ahoj, Harry," pozdravil sa Sírius.
"Ahoj..." chabo sa usmial Harry.
"Takže to už vieš..."
"Ó, ak mysliš tú drobnosť, že máme nového ministra mágie... a Rokfort je bez riaditeľa... áno dostalo sa mi to do uší..."
"Harry," nadýchol sa Sirius.
"Ani vy ste to nevedeli, že mám pravdu?"
"Nie, Harry... nevedeli." Harry sa zadival do plameňov a pokúsil sa rozpoznať Siriusovu tvár. "Niečo sa tu deje. Nerozumiem, prečo Dumbledore..."
"Nikomu nič nepovedal?"
"Nikomu a to ma najviac hnevá, bolo to pre všetkých veľké prekvapenie."
"Sirius, teraz keď nie je Dumbledore na Rokforte... myslíš, že Voldemort..., že by sa pokúsil?" Harry prvý krát vyslovil to čoho sa najviac obával.
"Nie si tam sám.. sú tam z rádu..."
"Ale nie je tu Dumbledore."
"To máš pravdu, Harry nie je..." Sírius sa otočil. "Už idem Rémus." Zakričal. "Harry, nemám veľa času, keby sa čokoľvek dialo napíš mi. Ale neposielaj s listom Hedvigu, je príliž nápadná."
"Sirius..." ale Sirius bol preč. Harry si sadol. Koľko sa zmení- vytušil, že Rokfort uz nebude taký aký bol s Dumbledorom.
Prvá zmena začala hneď na druhý deň. Hodina transfigurácie presvedčila všetkých, že začína peklo na zemi.


36. kapitola- Neznámy darca

17. února 2011 v 9:19 | Christina |  Harry Potter- 5 diel
"Profesorka McGonagallová čaká všetkých metlobalových hráčov, okamžite vo svojej pracovni." Oznámil Ron Sethovi, ktorý sedel v chlapčenskej spálni a čakal na jeho veľkú úlohu. Zelenými očami sledoval Rona. Zaprskal.
"Čože?" spýtal sa Harry. Sedel tam kde asi pred piatimi sekundami Seth. Ron pokrčil plecami.
"Budeme musieť našu akciu odložiť." Harry si vzdychol.
"Nič iné nám ani neostáva. A ostatní?"
"Čakajú dole."
"Tak poďme..." Všetci siedmi kráčali po chodbe ku kabinetu profesorky McGonagallovej.
"Viete o čo ide?" spýtala sa Katie.
"To teda neviem," pozrel Fred na hodinky. "Ale viem, že nás ešte nikdy nevolala po siedmej."
Pred dverami zastali. Harry zaklopal.
"Ďalej." Ozvalo sa. Vošli.
"Mohol by mi niekto z vás vysvetliť o čo tu ide?" Privítala ich nahnevane. Všetci siedmi na ňu civeli akoby spadla z Marsu. Otočila sa nahnevane ukázala na velinkánsku debnu, ktorá zaberala trištvrte kabinetu.
"Bol tam list. Nech sa páči," podala pergamen Harrymu, ktorý čítal.
"Vážená pani profesorka McGonagallová, triedna Chrabromilu,
Dovoľte mi, aby som sa Vám predstavil. Moje meno je Jean-Luc Inteligent a spolu s bratom sme vlastníkmi firmy na výrobu metiel. Asi pred tromi mesiacmi sme dovŕšili výskumnú fázu na našom novom výrobku. Je ním metla Rasoir-Un.
Náš dobrý priateľ nás poprosil o pomoc a zároveň nám navrhol istý druh obchodu. Radi sme zapojili do naších plánov Vás a samozrejme Váš metlobalový tým, bez ktorého to nebude možné.
V balíku, ktorý sme Vám zaslali sa nachádza sedem prototypov pre váš tým. Upravené sú špeciálne podľa postov hráčov.
Jediné čo požadujeme je overenie kvalít metiel v teréne a vypracovanie podrobnej správy.
Prajeme veľa úspechov!"
Harry dočítal a pozeral nechápavo po ostatných. "je tu ešte podpis."
"Viete niekto z vás o čo tu ide?" Spýtala sa McGonagallová.
Všetci svorne zavrteli hlavami.
"Počuli ste niekedy o takej metle?"
"Nie," ozval sa George. "Ale bez urážky pani profesorka, horím nedočkavosťou otvoriť tú debnu, vziať z nej tú upravenú metlu a vyskúšať ju."
"Ak si niekto dal tú námahu a poslal nám novinku..."
McGonagallová sa na nich skúmavo pozerala. "Ak vám to pomôže poraziť Slizolin- otvorte tú škatuľu!"
Fred pristúpil k debne a potom sa zadíval na Harryho. "Možno by si mal ty..."
"Nie, Fred- otvor to a nenapínaj nás." Fred otvoril veko na debne. Vybral odtiaľ metlu. Zabalená krásavica žiarila.
"Je tu meno... Katrin Bellová- triafačka." Podal Katie metlu. Vzala si ju a chvejúcimi prstami rozbaľovala hnedý obal. Všetci zatajili dych. Bola prekrásna. Presne taká akú si ju Harry pamätal. Mala krásnu drevenú rúčku- čerstvo nalakovanú a na okraji mala strieborné ornamenty.
"Na tej metle je moje meno!" Zvýskla Katie.Všetci ju obklopili. "Je tu napísané Katie!"
"Ďalej...Ron Weasley." Podal metlu Ronovi, ktorý ju dychtivo rozbalil. Na drevenej rúčke svietilo jeho meno.
"Angelina..." Vzala si od Freda metlu.
"Alica.." Trasúcou rukou sa natiahla po metle.
"George..."
"Táto kráska je moja a na záver tu máme... Harry, táto je tvoja." Harry si vzal metlu. Natiahol ruku a metla sa jemne zamrvila.
"Pani profesorka?" oslovil ju Harry a nespúšťal oči z metly.
"Áno, Harry."
"Vie niekto o týchto metlách?"
"Nie," pozrela na ňho spoza okuliarov.
"Pamätáte sa na to miesto, kde boli ukrytí draci na prvú úlohu?"
"Iste. Len nerozumiem kam tým mierite."
"Čo keby sme Slizolinu pripravili prekvapenie, čo vy na to, pani profesorka?" Usmiala sa.
"Konečne vám rozumiem. Doneste mi do konca týždňa rozpis tréningov, dohodneme sa."
"Ďakujem." Usmial sa na ňu.
"Mňa by len zaujímalo, kto je ten neznámy priateľ. Od niekiaľ museli tí výrobcovia o nás vedieť." Zamyslel sa George.
"Myslím, že to nie je podstatné. A ak je skutočne taký dobrý priateľ, tak vám to časom povie. Určite."
Odložili metly a vybrali sa na odchod. "Harry, počkajte, chcela by som s vami rozprávať."
Počkal kým všetci odišli. Sadol si.
"Včera som videla vašu podobu, Harry."
"Akú podobu?" Harry sa zľakol.
"Brilantný výkon v tak krátkej dobe. Dokázali ste to čo ešte nikto." Usmievala sa. "V priebehu troch týždňov."
"Pani profesorka, chcem vás o niečo poprosiť..."
"Nebojte sa, pán Potter, nikto o tom nevie."
"Ďakujem." Harry sa na ňu zadíval. Profesorka si hrýzla spodnú peru. "Ešte niečo pani profesorka?"
"Mohol by ste mi tú premenu ukázať?"
"Iste." Zamrmlal Harry. Cítil sa akýsi nesvoj. Miesto kde sedel Harry patrilo čiernemu strapatému kocúrovi zo zelenými očami. McGonagallová prikročil k Sethovi a začala si ho pozorne premeriavať. Prezrela mu srsť, uši, oči, chvost.
"Harry? Rozumiete ľudskej reči."
Seth zaprskal. Natiahol sa smerom k stolu. Vyskočil naň. McGonagallová ho pohladila po hlave.
"Tak šup do svojej ľudskej podoby." Tleskla rukami. Seth vyskočil a Harry dopadol do stoličky.
"Nemáte problém s udržaním podoby?"
"Už nie," pousmial sa Harry. "S počiatku veľké."
"Nebudem vám klamať, Harry." Premerala si ho s obdivom. "Nikto to nedokázal v tak rekordne krátkom čase. Vaša zvieracia podoba nemá chybu. A čo je najdôležitejšie- rozumiete ľuskej reči."
"Úplne bezchybne." Prisvedčil Harry.
"Viete, Harry s týmto som sa ešte nestretla. Mnohí z animágov s tým majú problém celé roky. A nevedia oddeliť rozum zvierací od ľudského. Keď som prijala to doučovanie, volajme to doučovanie, mala som obavy. Je to nebezpečné a ministerstvo robí veľmi prísne skúšky." Posadila sa. "Ale toto som nezažila."
Harry sa usmial.
"Môžte ísť." Vstal.
"Dobrú noc, pani profesorka." Vrátil sa do klubovne. Na ich plán bolo už neskoro. Harry zaľahol a zaspal.

"Ticho, Červochvost, ticho."
"Pane, čo tu hľadáme...?"
"Mlč!" zasyčal. "Nájdeme to... nájdeme... nájdeme!"


Harry sa prudko strhol. Čo to Voldemort hľadá? Čo chce získať? Čo to potrebuje? Čo?
Utrel si pot z čela.

December sa blížil a s ním aj Vianoce. Harry dostal pozvanie k Weasleyovcom. Pozvaná bola aj Hermiona.
"Ďakujem," povedala šeptom keď jej to Ron povedal. Vrhla sa mu do náručia a rozplakala. Ron neveriacky pokrútil hlavou. Pohladil Hermionu po vlasoch. Niečo jej ticho šepkal. Harry stál blízko nich. Zdvihol oči a pohľad sa mu stretol s Čho. Sklopila zrak. Otočila sa k Daviesovi. Podal jej ruku.
Harry neveriacky civel na Čho Čhangovú a Richarda Daviesa.
Otočil sa a zamieril von z hradu. Potreboval sa prebehnúť. Vrela v ňom zlosť. Len čo prešiel hlavnou bránou, zašiel za roh. Poriadne sa poobzeral.
Seth sa rozbehol smerom k zakázanému lesu. Laby sa mu zabárali do snehu. Vločky padali v hustých chumáčoch. Seth sa zastavil až pri Hagridovej chalupe.
Harry sa unavene oprel o dvere. Snažil sa chytiť dych. Udrel do dverí.
"Prečo? Do čerta, prečo?" Vrátil sa až neskoro v noci. Klubovňa bola prázdna. Vošiel do spálne.
"Harry," oslovil ho Ron. "Budeme ju mať na Vianoce pod dohľadom. Dozrieme na ňu."
"Iste, Ron, iste." Prisvedčil Harry.
"Harry, možno by sme zatiaľ nemali Hermione hovoriť o ehm... Sethovi... Kým nevieme čo je vo veci..."
"Ron keď už spomínaš Setha," ozval sa rozospatý Neville, "dnes večer som ho videl pri Hagridovej chalupe."
"Viem, bol som ho pohľadať," povedal rýchlo Harry. "Niekde sa vynorí, je to kocúr..."

O dva dni mali prvý tréning s novými metlami. Sobota, deň ako stvorený na tréning mimo ihriska. Takmer trištvrtina študentov sa totižto vybrala o tretej do Rokvillu na vianočné nákupy.
Pred školou ich čakali zapriahnuté sane. Všetci siedmi nasadli. Sane sa pohli. Nikto z nich nehovoril nič, pretože všetci netrpezlivo čakali na tú slávnostnú chvíľu, kedy nasadnú na Rasoir un a poletia.
Ron sa každú chvíľu otáčal a kontroloval veľkú debnu s metlami, ktorá bola v zadu na saniach priviazaná hnedými povrazmi.
Hrad aj jazero im pomaly mizli z dohľadu. Sane zahli doľava. Viezli sa úzkym chodníkom do lesa. Odrazu sa stromy začali k sebe čoraz viac zužovať. V predu ostal len úzky priechod.A vtedy to Harry uvidel. Lúka, kde boli schovaný draci na prvú úlohu bola ešte stále ohradená a les ju kril zo všetkých strán. Sane sa zastavili.
"Perfektné!" usmiala sa Alice.
"Harry, toto bol geniálny nápad!" Vyškieral sa Gerge.
"Ty a ten darca... odfotím si vás a dám si vás na stenu ako hrdinov dňa," smial sa Fred. Veselo vyskočil zo saní a trafil snehou guľou Katie do tváre.
Ron na nič nečakal. Dychtivo začal uvoľňovať povrazy na debne, ktorá schovávala sedem nádherných krasavíc. Každý sa vrhol na svoju metlu. Harry si vzal svoju Britvu a nasadol na ňu. Do vzduchu sa vzniesolo sedem postáv. Fred a Gerge sa preháňali po okrajoch. Katie, Alica a Angelina skúšali "jastriabiu hlavu". (Triafači sa zoradia do šípovitého útvaru a spoločne letia k bránkovým stožiarom. Tento manéver súpera často zastraší a predstavuje nesmierne účinný spôsob, ako vytlačiť jeho hráčov z vlastnej polovice.)
"To je bomba!" zakričala Angelina. "Tá metla, je skveláááá!" To sa už rútili v presnej formácii k zemi. Stočili sa a vyleteli hore.
Po hodine lietania, keď boli všetci skrehnutý a vyšťavený (skúšali všetky triky, ktoré sa len dali), pristáli pri saniach. Alica vytiahla termosku s horúcou čokládou.
"Na posilnenie." Všetci sa napili.
"Toto rozpráši Slizolin s Hromami na padrť!" Smial sa Fred.
"Chcem vidieť Malfoyov ksicht, keď nás uvidí ako vletíme na ihrisko." Zasmial sa Ron. Harry si odpil s termosky a telom sa mu začalo rozlievať príjemné teplo.
"Čo je v tej termoske...?" Jedným okom zaškúlil do striebornej nádoby.
"Čokoláda... trošku vylepšená..." usmieval sa George.
"Váš vynález?"
"Mhm..." prikývol Fred. "Inšpirovala nás Hermiona. Menšie kúzlo, trošku znalostí z elixírov a tadááá je tu Hermionin Hop..."
"Hermionin Hop?" pousmial sa Harry.
"Hop na nohy..." smial sa George.
S tréningom skončili až keď sa začalo stmievať. Zbalili metly a nasadli do saní. Sane sa pohli ku hradu.
Trenovali raz do týždňa s Rasoir-om na lúke a inak pokračovali v tréningoch na ihrisku každý druhý deň, aby to nebolo Slizolinčanom nápadné.
Triafačky trénovali hlavne prihrávky (Dievčatá sa ale neustále sťažovali, že s Rasoirom je to vyšia rýchlosť a aj iná kvalita letu.)
Odrážači pracovali na spätnom švihu. (Sťažovali sa, že metly sú príliž nestále na to aby mohli správne namieriť dorážačkou za seba.)
Strážca usilovne cvičil rýchly presun medzi obručami. ("Ometlo je príliž pomalé!")
Harry na Blesku oblietaval ihrisko a snažil sa radiť.
Medzi tým stíhal školu, chodil na TOHP, robil si úlohy a bojoval s nočnými morami.
A Vianoce sa nezadržateľne pblížili...

Do Brlohu cestovali pomocou hop-šup prášku z Arabelinej kancelárie. Harry, Ron, Hermiona, George, Fred a Giny sa jeden po druhom dostali do vyhriatej kuchyne pani Weasleyovej. Charlie ich vítal s úsmevom.
"Aha, študenti!"
"No chytro, večera bude o chvíľku." Všetci sa natlačili do malej kuchynky. Stôl sa prehýbal pod všekovakými dobrotami. Vôňa sa ako jemný opar dvíhala a udierala im do nosa. Lákala ich a vábila. Harrymu zaškvŕkalo v bruhu.
Počas večere si všimol, že pani Weasleyová je nervózna. Stáke jej niečo padalo z rúk a pán Weasley vyzeral, že nespal ani nepamätá. Hermiona sem-tam niečo zobla.
"Netvárte sa všetci ako na pohrebe..." zamumlal Fred uprosted večere.
"Nikto sa netvári ako na pohrebe..." odvrkla pani Weasleyová. "Kedy máte druhý termín?"
"Zajtra..." odpovedal George.
"Aký druhý termín?" opýtal sa zvedavo Harry.
"Premiestňovacie skúšky..." odpovedal Ron. "Prvý krát im to nevyšlo..."
"Neklam..." zavrčal George a pozrel nahnevane na Rona. "Na prvom termíne sme jednoducho neboli."
"Cez prázdniny sme boli vo Francúzku u Lupina a Dumbledore nám vybavil na ministerstve nový termín." Vysvetlil Fred.
"Vy ste boli u Lupina?"
"Prvé dva týždne." Odpovedala Giny. "ja som bola u Nevilla."
"No mládež, ukľudnime sa..." pousmial sa pán Weasley.
Na okno zaťukala sova. Pani Wealeyová vstala a oslobodila ju od listu. A balíka. Otvorila ho a rozplakala sa. Pán Weasley okamžite vstal a vzal list a balík.
"Molly!" varovne na ňu pozrel. Pokrútila hlavou a rýchlo odišla. Pán Weasley išiel za ňou. Charlie vstal od stola a vzal list.
"Percy..." povedal stručne. Podal im list. Všetci sa nad neho zhŕkli. Bol tam jednoduchý text.

Šťastné a veselé.
Percy.

Charlie otvoril balíček. Bol tam hnedý štrikovaný sveter s iniciálami P.W.
"Ten bastard..." zavrčala Giny a Harry na ňu prekvapene pozrel. Tvár jej horela hnevom.
"Zabijem ho!" zúril Ron.
"To nám nepomôže..." smutne povedal Charlie. Pozrel na Hermionu. Tá zdvihla hlavu a pousmiala sa.
"To bude dobré..." povedala chlácholivo. "Chce to len čas..."
"Čas je to jediné čo nemáme." Zapojil sa Bill, ktorý akurát vošiel. Jeho tvár vyzerala tak ustarane. Za ním stála dievčina v hrubom modrom kabáte. Zložila si kapucňu na chrbát jej dopadol vodopád striebristoplavých vlasov. Harry sa prekvapene díval do modrých očí.
"Ahojte..." privítal ich Charlie. "Fleur, vitaj." Vstal a nežne ju pobozkal na pravé líce.
"Aáhojte... rhodinka..." usmiala sa. Weasleyovci sa tvárili akoby ich to vôbec neprekvapilo, že Fleur vidia. Ani Hermiona nevyzerala prekvapene.
"Ahoj Fleur." Pozdravil sa Ron a uši mu horeli jasnou červenou.
"Rhonie..." usmiala a ladne preplávala až nemu, aby mu vtisla bozk na líce.
"Fred a Geógie..." Obaja poslušne nastavili líce.
"Érmiona..." usmiala sa.
"Ahoj..." šepla Hermiona a ani sa nepokúsila o úsmev.
"Giny... moja milá švahgrinka..." usmiavala sa.
"Budúca," zlostne ju opravila Giny. "Už som dojedla." Vstala a odišla. Fleur nevyzerala vôbec urazene.
"Árry!" Tlesla rukami. "Billy, dhrahý!" Bill sa usmial.
"Povedal som ti, predsa, že príde."
"Árry... vhravela som ti, že sa ešte sthretneme..." objala ho okolo krku. Harry mal pocit, že ho to asi zadusí. Nevedel, či Fleurin pevný stisk, alebo silný parfém, ktorý mu udieral do nosa a opantával všetky zmysly.
"Kde je mamka?" pozrel na nich Bill. Charlie sa oprel o kuchynský pult a podal mu "prianie" od Percyho. Bill hodil rýchly pohľad na kúsok papiera.
"Toto snáď nikdy neskončí." Fleur sa konečne zvesila z Harryho.
"Dhrahý..." pozrela na ňho ustarostene.
"Nič, miláčik..." objal ju okolo pása. Vtom sa do kuchyne vrátili pán a pani Weasleyoví. Pani Weasleyová mala červené opuchnuté oči a smrkala do veľkej vreckovky. Fleur odstúpila.
"Bill..." hodila sa mu do náručia.
"Mami..." chlácholil ju.
Nálada u rodiny Weasleyocov sa pohybavala na bode mrazu. Najviac Harryho prekvapila Ginina averzia voči Fleur. Darčeky, ktoré dostali boli síce skromné, ale Harryho najviac potešil darček od Siriusa. Bol to zvláštný kompas. Zlatý guľatý predmet svietil Harrymu v dlaniach. Neukazoval síce svetové strany, ale blížiace sa nebezpačenstvo. Teraz ručička ukazovala: Priateľ v smrteľnom nebezpečenstve... Ako keby to nevedel.
Fred a George urobili premiestňovacie skúšky na prvý pokus. Zabávali sa teraz tým, že sa všade premiestňovali. Harry po chvíľke čo ich pozoroval, ale nadobudol iný dojem. Využívali to, že sú Lunmágovia a pod kúzlom sa pohybovali po dome. Keď sa niekde zjavili, vyzeralo to, že sa premiestnili.
Všetkých ale zaujímalo o čom sa zhovárajú ich rodičia s Arabelou a Rémusom. Fred a George sa pokúsili pár krát tajne vniknúť do pracovne pána Weasleyho,ale bola zabezpečená neodpočuvateľným kúzlom.
Bol u Wesleyovcov celý týždeň. Za ten čas sa tam zoparkrát objavil Lupin alebo Arabela. Obaja boli veľmi skúpi na slovo. Zastavili sa vždy len na malú chvíľku.
Hermiona trávila prázdniny za knihami.
"Hermiona," oslovil ju raz večer Harry. "Poď sa prejsť, porozprávame sa."
Hermiona vstala a bez slova vyšla s Harrym do záhrady. Pofukoval jemný vietor zmiešaný s vločkami.
"Čo je s tebou?" začal Harry.
"So mnou? Nič...naozaj..." povedala nepresvedčivo.
"Hermiona," oslovil ju Harry. "Poznáme sa už veľmi dlho na to, aby si ma takto odbila. Si nesústredená, uzatváraš sa sama do seba. Vyhýbaš sa mne aj Ronovi. Prečo?"
"Och, Harry... to nie ja sa vám nevyhýbam... ja... len..."
"Harry, zlatko, poď dnu, máme pre teba prekvapenie!" Pani Weasleyová sa nakláňala z kuchynského okna.
"Už ideme!" zakričal.
"Dokončíme to neskôr." Uzavrela Hermiona. Otočila sa a kráčala naspäť k domu. Harry jej bol v pätách.
"Hermiona, kedykoľvek môžeš so mnou hovoriť..."
"Ja viem, Harry. Ja viem." Slabo sa usmiala.
Vošli do vnútra. Prekvapenie, ktoré spomínala pani Weasleyová bola čokoládová torta. Všetci sa stretli pri slávnostne prestretom stole. Bol čas rozlúčky. Harry, Hermiona, Ron, Fred, George, Giny a Charlie sa mali v ten večer vrátiť na Rokfort a Bill s Fleur sa lúčili, pretože odchádzali na týždeň do Francúzka za jej rodičmi.
"Mami, keby sa tu čokoľvek dialo, tak sa s nami spojíš a hneď sa vrátime." Povedal Bill. Fleur si oprela hlavu o jeho rameno.
"Nemusí sa na ňho neustále vešať..." zavrčala Giny ticho.
"Tak decká," povedal pán Weasley. "Je čas."

Návrat na Rokfort prebehol bez problémov.
"Harry, možno je čas na Sethov návrat. Vieš špión Seth..." povedal Ron, keď sedeli večer na svojích posteliach v chlapčenských spálňach.
"Máš pravdu..." Harry sa zamyslel. "Zajtra po tréningu."
Ron prikývol. Ľahol si a hneď zaspal. Zatiaľ čo Harry zíral na červený baldachín nad hlavou. Pomaly mu oťažiavali viečka až napokon zaspal.

"Pane, dokedy ešte?"
"Nie dlho," zasmial sa. "Sme blízko, čoskoro sa to celé začne... čoskoro..."


Harry sa strhol. Nemá veľa času. Obliekal sa veľmi nepozorne. Prvú hodinu po prázdninách mali obranu proti čiernej mágií. Arabela ich všetkých čakala v triede. Na jej hodinách panovalo ticho, ale nie také u ako Snapa. Nikto totižto nechcel, aby prišiel čo i len o slovo z jej zaujímavého rozprávania.
"Dnes," začala Arabela, "nebudeme cvičiť v triede, ale pôjdeme von. K jazeru."
Všetci si vymenili začudované pohľady a vlna vzrušenia ktorá prebehla v triede nemala konca kraja. Opäť ich čaká niečo zaujímavé.
Zabalili sa do teplých habitov a kráčali k jazeru. Urobili okolo Arabely kruh a tá im začala rozprávať.
"Moc, ktorou sú obdarený čarodejníci nepochádza z tohto sveta. Istý muklovský filozof mal veľmi zaujímavú teóriu. Volal sa Platón a tvrdil, že sny neexistujú. A život, ktorý žijeme, je len akým si odrazom, respaktíve spomienkou na to čo sme už raz prežili." Pousmiala sa. "Ľudia ho považovali, za blázna."
"Svet sa skladá z viacerých dimenzií. Tak ako zem má viacero zložiek.
Mnohí vedia cez tieto dimenzie prechádzať a dokonca vymeniť svoje dimenzionálne ja."
"Svoje čo?" spýtal sa Seamus.
"Každý čarodejník je obdarený mocou, ktorú využíva na dobré alebo menej dobré účely, pán Finnigen. Moc čarodejníckej krvi, je silná a keď sa narodí dieťa s takýmto darom, nie je predurčené ako ju bude využívať. Postupom času sa jeho Ja- jeho osobnosť formuje a sily v oboch svetoch nadobúdajú istú rovnováhu."
"Chcete tým povedať, že ak sa tu stanem aurorom, tak v nejakom druhom svete som smrťožrútom?" šokovane sa opýtal Ron.
"Tak nejako," prikývla Arabela. "Ale toto je príliž jednoduché prirovnanie. Nie je to také ľahké. Tvoje Ja sa vyvíja samostatne aj v tom druhom svete a tak ako teba aj Jeho ovplyvňujú mnohé situácie."
"Je možnosť prechádzať medzi svetmi?"
Arabela sa pozrela na Hermionu, ktorá túto otázku položila. Prikývla.
"Je to zložitý proces. Ale áno je to možné."
"Teda je možná zámena?" pýtala sa Parvaty.
"Nepravdepodobné, ale možné. Mnohý čierný mágovia v temnom stredoveku, takto mučili svoje obete. Nechali ich nech sa stretnú so svojím Ja a..." Arabela sa odmlčala. "Nechali ich nech zabijú samích seba."
"Je teda možné porušiť rovnováhu medzi dimenziami?"
"Je, Harry."
"Môžem teda zabiť svoje ja? Ale potom zomriem aj ja?"
"Áno, Neville."
"A čo časovrat? S ním sa človek tiež stretával so svojím ja..."
"Áno, Ron, ale v súčasnej dimenzii. Je to oklamanie časovej slučky, ale v tvojom svete."
"Dá sa proti tomu brániť?" Spýtala sa Lavender.
"Mnohými spôsobmi. Preto sme pri jazere. Dnes si ukážeme prvý spôsob. Prechod medzi svetmi nám umožňuje otvorenie brán. Bránu z tohoto sveta a bránu z paralérneho. Voda je jedna z foriem prechodu. Ak by protivník použil ako vstup, alebo výstup vodu, použijeme silné zmrazovacie zaklínadlo..."
"To akože stačí, keď z tej vody urobím ľad?" Neudržal sa Ron.
"Nie," zavrtela hlavou. "Musíte splniť tri podmienky, pretože aj prechod medzi svetmi má tri časti. Výstupnú bránu, vstupnú a most. Most je jediné miesto kde sa vaše Ja môžu stretnúť. Za domácu úlohu, chcem aby ste porozmýšľali nad ďalšími dvomi spôsobmi..."
Po večernom tréningu sa Harry pozrel na kompas. Neustále tam blikalo: Priateľ v smrteľnom nebezpečenstve! Dnes už musia, nesmú to odkladať!
Keby ich plán vyšiel, mohli sa mnoho dozvedieť a mnohému zabrániť...
Harry sedel vedľa krbu v klubovni a čakal na deviatu. Vtedy sa mal rozlúčiť a Ron mal zo spálne priniesť Setha.
Obraz sa pohol a cez dieru vletel do klubovne Collin. Vyzeral veľmi rozrušene.
"Tomu neuveríte... Dumbledore je nový minister mágie!!!"


4. kapitola- Vyrieš to po svojom

16. února 2011 v 13:50 | Christina, Katie Lee |  Gossip girl LONDON
Všetci traja sa na nich šokovane dívame.
N.O.: "Čo je? Stalo sa niečo?"
KLR: "Ocko... vy ste sa vzali? V New Yorku? Je to pravda?"
J.R.: "Odkiaľ to viete?"
L.O: "Takže je to pravda??? Preto to celé divadlo?"
KLR: "Ako si mi to mohol urobiť ocko!!! Tak významný deň a nedovolil si mi byť súčasťou? Prečo? Prečo ste nám to nepovedali skôr?"
J.R: "Mrzí ma to Katie." /povie ticho/
KLR: /prudko vstanem/ "Tak teba to mrzí?" /zosmutniem./ "Mňa tiež." /pozriem na pani Osmentovú/ "Ospravedlňte ma!" /vstanem od stola a vyjdem zo zimnej záhrady. Nemierim do svojej izby. Prejdem chodbou k zadnému vchodu, ktorý vedie do stajní. Prejdem po tráve a zastanem pri dverách. Pozerám na mladého záhradníka, ktorý čistí kosačku./
KLR: "Ehm." /upozorním na seba./
/Eddie sa obzrie./ "Katie?" /vstane od kosačky a natiahne sa za ručníkom aby si utrel ruky./ "Nemala by si byť vo vnútri, s pani Osmentovou a jej rodinou?"
KLR: "Osedlaj dva kone." /povedala som stručne. Otočila som sa na podpätku a vošla som do malej izbičky. Slúžila aby sa v nej ukladalo jazdecké oblečenie. Boli tam nohavice, čižmy, jazdecké vesty, bundy, čiapky. Všetko. Vzala som z police oblečenie v mojej veľkosti. A vtedy vošiel dovnútra Eddie. Premeral si ma pohľadom. Bez slova zobral z police veci pre seba. Mlčky sme sa prezliekli. Vyšli sme von. Eddie vyviedol dva kone. Pomohol mi vysadnúť a sám sa vyšvihol do sedla./
KLR: /usmiala som sa./ "Keď budeš prvý pri starej breze, dostaneš odmenu."
/Eddie sa usmial. Obaja naraz sme popohnali kone./
Pretek s Eddiem je veľmi tesný. Obaja jazdíme dobre. A ešte lepšie poznáme panstvá. Eddie dorazí na určené miesto ako prvý. Zabrzdím koňa. Eddie zoskočí zo svojho sedla. Uviaže svojho koňa o strom a pomôže mi zo sedla.
Ed: "Vedela si, že vyhrajme." /povedal, stále ma držiac v náručí./
KLR: /len som sa pousmiala. Naklonila som sa k nemu a jemne som ho pobozkala na mäkké pery./
Ed: /pohladil ma po vlasoch. Jeho pohľad bol plný nehy a lásky./
KLR: "Eddie, myslíš, že to čo robíme je.... zlé?"
Ed: /vzal ma za ruku. Spoločne sme si sadli pod starú vŕbu. Bol krásny deň. Slnko príjemne hrialo. To bolo v Anglicku nezvyčajné./
KLR: /zložila som si jokeysku čiapku./
Ed: "To je tá najťažšia otázka zo všetkých. Neviem. Zniesol by som pre teba aj modré z neba, viem však, že ty necítiš to isté. Si so mnou len z dlhej chvíle."
KLR: /povzdychnem/ "To nie je pravda, svojim spôsobom ťa milujem. Je to zvláštne Eddie. Sama tomu nerozumiem." /sledovala som ako sa kone pokojné pasú./
Ed: "Prečo si odišla od raňajok?"
KLR: /pozriem mu do očí./ "Ocko sa oženil."
Ed: "čože? Kedy?"
KLR: "V New Yorku."
Ed: "Tomu nerozumiem. S pani Osmentovou? Veď ju ani nepozná. Ani sa nečudujem, že si nahnevaná!"
KLR: "Nie som nahnevaná." /zahľadím sa do diaľky./ "Som sklamaná! Znechutená. A ranená. Myslel si, že to nepochopím? Alebo, že to nebudem tolerovať? Mamka je preč tak dlho. Rozumiem, že nechce byť sám. A pani Osmentová je krásna, skvelá žena. Nečudujem sa, že sa zamiloval. Ale, tak dôležitý deň a oni ma z toho vynechali? Ako mohli? A nie len mňa, ale zrejme ani Lili a Jessie o tom nevedeli!!" /pokrútim záporne hlavou/
Ed: /vezme moju tvár do dlaní./ "Priznaj sa, že si si chcela obliecť tie šaty od Armaniho."
KLR: "Aj to, okrem iného." /zasmejem sa a potom ho zvalím do pichľavej trávy./ "Neznášam na tebe, že ma tak dobre poznáš!"
Ed: "Vieš Katie. Nie si ako ostatné bohaté dievčatá... ehm... ženy. Nie si namyslená a panovačná. Si... úplne obyčajná."
KLR: "To je to najkrajšie, čo mi doteraz niekto povedal." /usmejem sa./
Ed: /jemne ma pobozká./


                                                                  ***

L.O: "Nie ja nechcem nič počuť," zavrčím cez zatvorené dvere. Celé to bolo strašne trápne.
N.O.: "Porozprávajme sa... Lili..."
Otvorím. L.O.: "Chceš sa rozprávať? Fajn- rozprávajme sa... ako si si mohla vziať toho chlapa?? Koľko ste sa poznali? Den, dva? To je naozaj taký úžasný? Alebo má až tak veľa pozemkov? Čo ťa uchvátilo viac? Jeho konto? Alebo ..." nedopovedala som lebo mama ku mne pristúpila a strelila mi jedno za ucho.
N.O.: "Prepáč..." pritlačila si ruky na tvár a nešťastne sa zosunula do kresla. Šokovane som na ňu hľadela. "Celé sa mi to vymklo z pod kontroly... sklamala som vás..."
Jess si k nej kľakol a objal ju. "Pravdaže si nás nesklamala. Ľúbime ťa."
N.O.: "Nechcela som aby to bolo takto... chcela som vás na to postupne pripraviť, s Johnom sme to naplánovali, tak že sa postupne zblížite a potom sa vezme. V jeho dome a jeho dcéra to celé naplánuje.... má rada také veci..." tieto sladké nezmysly chrlila skôr na Jessieho, ktorý hltal každé jej slovo. "Ja ho naozaj ľúbim..." šepla a pozrela na mňa uplakanými očami.
L.O.: "Ale brať ste sa nemuseli." Skonštatujem trpko.
N.O: "Bol to..."
L.O.: "čo? Rozmar? Chvíľková slabosť? Pomiatnutie...?"
J.O.: "Lili, prestaň byť protivná!"
L.O.: "Tebe to príde normálne? Rýchla svadba a teraz čo? Tadáááá! Nasťahujeme sa do ich obrovského domu a budeme šťastná rodina???"
Zachytila som mamin pohľad a pomaly som začala cúvať naspäť. L.O.: "Nie, nie, nie..."
N.O: "Daj Ridchardsonovcom šancu! Prosím..."
Naša matka vyzerala tak krehko, akoby sa mala rozpadnúť.
J.O: "Lili, veď to môžeme skúsiť..."
Zhrabla som tašku.
N.O.: "Kam ideš?" pípla.
L.O.: "Von...!" a zabuchnem dvere.
Nervózne som sa prechádzala po Cloeinej izbe. Zatiaľ čo ona sedela na posteli a šokovane na mňa hľadela. Boli sme najlepšie priateľky snáď od škôlky.
CP.: "Vzali? Ako vzali?"
L.O: "Normálne civilný sobáš..."
CP: "Wau... ďalší úlet tvojej strelenej matky... prepáč Lil, no je to tak..."  premerala si ma. "Ideme sa opiť!"
LO.: "Cloe, to je to posledné čo teraz potrebujem!"
CP.: "Nie, nie to je prvá pomoc..." prikývla.
Club SEVEN bol napchatý do posledného miesta. Tak ako vždy ku koncu prázdnin.
CP: "Ber to ako rozlúčku s obyčajným životom..." zachchotala sa, keď sme sa predierali pomedzi tancujúci dav k baru. "Od teraz už nebudeš musieť chodiť asi ani na záchod- jednoducho to z teba vyberú..." vybuchla smiechom a postrčila  ma k pultu.
LO: "Cappa Negra! Dva krát..." kývla som barmanovi. Ten sa usmial a kývol nám.
B.: "Kedy nám zatancujete...?"
CP.: "Až budem nešťastná a osamelá..."
LO.: "A budem chcieť zbaliť nejakého žrebca... tak potom..."
Barman sa usmial a podal nám drinky. Našli sme si miesto a sadli sme si.
CP: "To budeš chodiť aj do nejakej snobskej školy?"
LO: "Ja neviem..."
CP: "A čo na to Jess?" opýtala sa akoby mimochodom, no ja som vedela, že to nie je len tak.
LO: "Bože, Cloe, ešte ťa to neprešlo?"
CP: "Nie a teraz keď bude bohatý, možno zatúži po romániku s chudobnou slečnou..."
LO: "Sklamem ťa! Môj brat je zúfalo zamilovaný do našej novej nevlastnej sestry..."
CP: "To je ako pokračovanie nebezpečných známosti... Je aj ona taká mrcha ako bola Jennifer Love Hewitt?"
LO: "Neviem, na tých blbých raňajkách v kuse bľabotala o ich pozemku a tak... a potom keď prasklo to celé zo svadbou, tak jej najväčšou starosťou bolo len to, že nemohla tú svadbu zoorganizovať..."
CP: "To je nejaká vadná, nie?"
Pokrčila som ramenami. Sama som nevedela čo si mám o tom myslieť a presvedčiť samú seba, že náš život je normálny bola márna snaha. Nebol normálny od kedy od nás odišiel otec. Nechal mame na krku galériu a dlhy. A naša precitlivená matka zvládla situáciu ako najlepšie vedela. Vydala sa!
CP: "Takže od teraz budem o tebe o tebe čítať len na GG?"
LO: "áno- som tá malá mrzutá škaredá sestra!" vstala som a šupla som do seba drink. "Tak poď nech má GG o čom písať." 

(http://www.youtube.com/watch?v=Vyh3U29uc8s&feature=player_embedded)

Ten istý večer v Chateau Mcely

KLR: /sedela som vo svojej izbe za stolom. Mala som pustený film. Nevenovala som mu však pozornosť. Pred sebou som mala zošit a v ruke pero. Rýchlo som do neho písala:

Ahoj mamka.
Party sa podarila, aj keď ocko sa postaral o pár problémov, veď ho poznáš. Dostali sme pozvanie na Pólo Princa Charlesa. Andrew Bayle doniesol krásny obraz. Ocko ho zavesil na chodbu namiesto Paula Newmana. Ale najväčším prekvapením večera bola Nicol Osmentová. Prišla s ockom. Ako doprovod. Krásna žena. No to nebolo nič v porovnaní s dnešnými raňajkami. Ocko sa oženil. Ja viem, aj ja som bola v šoku. Neviem prečo si odišla... teda, hádky to chápem, ale nikdy si nemala odísť. Nikdy. Ako sa na raňajkách ukázalo. Nicol má dcéru Lili, čo sa nevie správne vyjadrovať a brata Jessieho, ktorí zo mňa nespúšťa zrak. Dúfam, že si uvedomuje, že sme vlastne súrodenci. Pripadala som si ako opica vo výklade. Vies ako to myslím. Ľudia na nás pozerajú a myslia si samé hlúposti, čo nie sú pravda.
Mám však pocit, že by to mohlo fungovať. Myslím, ako rodina.
Aj tak si želám, aby sme sa zasa stretli, aby som ti mohla všetko povedať osobne.
                                         S láskou Katie


Zavrela som zošit a vyložila som ho na policu. Zazvonil mi telefón. Pozrela som na displej. Usmievala sa na mňa Sussan. Prijala som hovor.
KLR: "Rezidencia Richardsonovcov, namyslená a panovačná slečna Katie ktorá si na seba neoblečie nič pod 500 libier teraz nemá čas... zavolajte neskôr prosím."
S.L: "Sklapni Katie a dotiahni svoj nenormálne veľký zadok do Mahiki klubu. Máš na to hodinu!"
KLR: "S kým si tam?"
S.L: "S Robertom..."
KLR: "Hádam nechceš, aby som ti robila tretie koleso na voze??"
S.L: "... s Damonom a Stephanom a Bonnie. Tak sa láskavo nevyhováraj." /položila./
KLR: /povzdychla som si. Položila som telefón na stôl a pozrela som na seba do zrkadla. Vyzerala som hrozne. A tak som si musela znova umyť vlasy, prehrabať šatník a vybrať niečo slušné do baru. Konečne som vyšla zo svojej izby. Mala som meškanie 15minút. Zišla som dolu schodmi./
KLR: "HECTOR!" /zavolala som na celý dom. A kým som sa ešte obzerala vo veľkom zrkadle na chodbe Hector prišiel z chodby na pravo./
H: "Slečna Richardsová?" /uklonil sa./
KLR: "Idem do Mahiki klubu. Potrebujem odvoz." /upravovala som si prameň vlasov./
H: "Iste!" /vyšiel hlavnými dverami von. Nasledovala som ho. Kým Hector vybral z garáže auto, čakala som na treťom schodíku. Zastal priamo predo mnou. Nasadla som na zadné sedadlo./
Auto sa pohlo. Za oknom sa mihali rôzne svetlá. Cesta trvala krátko. A keď sme zastali vystúpila som pred známym klubom. Ku vchodu viedol červený koberec. V pravo bol chodník , čo lemoval cestu. Ohraničovalo ho zábradlie. Tlačilo sa tam neskutočne veľa ľudí. Všetci živo diskutovali a nervózne podupkávali. Všetci sa chceli dostať dnu. Pri dverách stáli dvaja muži v čiernych oblekoch. Bez slova som prešla okolo nich. Jeden mi podržal dvere.
Ocitla som sa v krásnom bare. Všetky stoly boli obsadené. No stále tam bolo dosť miesta. Prešla som cez halu, okolo barového pultu a zamierila som do zadnej miestnosti. Na mäkkom gauči sedeli moji kamaráti. Moja partia. Usmiala som sa. Sadla som si na jedinú voľnú stoličku.


3. kapitola- Raňajky v paláci

16. února 2011 v 9:36 | Christina, Katie Lee, Gossip girl |  Gossip girl LONDON
"Ty si sa zbláznila! Ja do toho domu jednoducho nevojdem!" pozrela som na moju mamu, akoby jej preskočilo. Naozaj sa musela pomiatnuť! Pozrela som sa Jessiho, ten sa usmieval od ucha k uchu.
"Lili, čo to do teba vošlo?"
"Zlosť, mama."  Odvrknem. "Vždy si nám rozprávala aká je dôležitá dôvera! A ty nám ani len nepovieš, že s niekým chodíš... /hodím po Jessim vankúš/ A ty sa prestaň vyškierať ako mentolka!"
/Vstane./ "Ja ti to prajem," dá mame bozk.
 "Vidíš, Lil... Jessie mi to praje."
 "Hádajme všetci prečo..."
 "Ja viem, že som ti to mala povedať, ale nevedela som nájsť vhodnú príležitosť a tiež som si nemyslela, že sa to dozviete takto..."  povie ticho...
Vstanem a vojdem do izby. Tresnem dverami.
"Lili, tak daj mi šancu... inak začnem spievať..."
 /otvorím dvere./ Ušetri ma toľkého mučenia!"
 "Takže?" vyzerá ako puberťačka pred prvým večierkom.
 " Ale nečakaj, že si oblečiem ružové šaty!!!"

                                                      
                                                               ***
Ráno som otvorila oči. Zobudila ma veselá melódia. Rádio veselo vyhrávalo. Dvere sa otvorili a dnu vošla Elena.
E: "Slečna Katie, Dobré ráno." /prešla ku oknám a postupne rozťahovala zlatisté závesy./
KLR: /skúsila som sa skryť pred slnkom pod perinu, no bolo to neúspešné, pretože za malú chvíľku bol vzduch vydýchaný. Odkryla som perinu. Pozrela som na Elenu. Stála rovno pri posteli. Ruky zložené na prsiach.
E: "Poďme, slečna Katie! Vstávame!"
KLR: "Ešte chvíľku!" /prosíkala som./
E. "Žiadne také... váš otec povedal, že dnes musíte vstávať skôr! Príde návšteva. Pani Osmentová s rodinou!"
KLR: /zamrnčala som. A znova som sa kryla pod perinu./
E: "Tak toto nie!" /vzala perinu a snažila sa ju zo mňa stiahnuť./
KLR: /začala som sa smiať. Pretože boj o perinu sa zvrtol na skvelú hru./
E: /tiež sa smiala a nakoniec sme obe spadli na zem zamotané do periny o ktorú sme bojovali. Obe sme sa smiali z plného hrdla./
KLR: /pozrela som na Elenu./
E: "Och! Už som tuším stará na to aby som vás takto budila, slečna."
KLR: "Asi máš pravdu. Tiež som vyrástla, už ma tak ľahko nepremôžeš. Ako kedysi."
E: /chvíľku sme sa na seba usmievali a potom som Elene pomohla sa vymotať z periny. Kým ona ustlala posteľ, ja som si opláchla tvár a postarala som sa o svoje vlasy. Vyšla som z kúpeľne, stále v páskovanom tričku, ktoré som mala ako pyžamo./
E: "Už viete, čo si dnes oblečiete, slečna?"
KLR: /vošla som do obrovského šatníka, kde na oceľovej tyči viseli rôzne šaty, dole pod nimi boli poukladané topánky. Chvíľku som sa prehrabávala vo veciach a potom som vybrala krásny model od nie veľmi známeho módneho domu. No napriek tomu boli krásne./
E: "Dobrý výber. Idem pripravovať raňajky. Ak neprídete do pol hodinky, tak prisahám, že prídem s vedrom vody."
KLR: "Prídem."
E: /uklonila sa a odchádzala./
KLR: "Elena!" /zastavila som ju vo dverách. Obzrela sa./ "Ďakujem!"
E: "Nemáte za čo slečna." /usmiala sa na mňa a odišla.
KLR: /rýchlo som sa obliekla, naniesla som trochu make upu a špirály. Vlasy som sčesala do polovičného copu a obula som si topánky na podpätku./
KLR: /Zišla som dolu krásnym chodiskom. A stretla som ocka. V tmavomodrom tričku a obyčajných rifliach./
J.R: /premeral si ma/ "Ako vždy moja prekrásna dcéra." /objal ma/ "Dobré ráno princezná."
KLR: "Aj tebe ocko. Ako mám chápať to tričko?"
JR: "No, vieš... Nikol a jej rodina nie sú tak finančne zabezpečený ako my, myslel som si, že sa to možno viac hodí."
KLR: "Toto je po 15tich  rokoch prvýkrát, čo ťa nevidím v obleku. Musíš ju veľmi ľúbiť."
J.R: /usmieval sa od ucha k uchu./
KLR: "Prajem ti to ocko."
J.R: "ďakujem."
KLR: "Kedy prídu?"
J.R: "Hector ich išiel vyzdvihnúť. Citujem ho: "Predpokladaný príchod o 9.32am! koniec citátu."
/obaja sme sa zasmiali/
KLR: /pozrela som na hodiny. Bolo 9,30 a Hector nikdy nemeškal./ "Je teda čas ísť ich privítať."
JR: /chytil ma okolo ramena a spolu sme prešli do pred chodby, aby sme netrpezlivo čakali na našu novú rodinu./

                                      ***

Keď auto zastavilo pred domom nedalo mi, aby som nezízala. Naozaj som sa snažila, ale zvedavosť a úžas, ktorú vo mne ten dom vzbudzoval som nedokázala potlačiť. Kútikom oka som švihla po Jessiem, ktorý mal nasadený ľahostajný výraz a v ušiach mp3jku.  Mame sa pohrával na tvári príjemný úsmev a na lícach mala ružové fľaky.  Stáli pri hlavnom vchode. Ona a jej otec. Ako kráľ a princezná, čo vítajú vzácnu návštevu. Pri tom sme boli pre nich len nová hračka na pobavenie a rozptýlenie. Ako som len závidela mame naivitu a vieru, že to nie je len sen a ružová bublina. Jessie sa v tomto podal na ňu. Možno veril, že sa mu splní sen a sladká princezná sa do "žobráka"  zamiluje. A čo čakalo mňa? S mojou tvrdohlavou povahou a podrezaným jazykom, len problémy, problémy, problémy. Šofér vstal a otvoril nám dvere. Nemala som na výber. Zhlboka som sa nadýchla a vystúpila. Kráčaš do jamy levovej, Lili... opakovala som si a nespúšťala som zrak z princeznej, ktorá mala na tvári úsmev priklincovaný ako zlatú korunku... Kráľ zvolil odev poddaných...
Mama sa usmiala. "Ďakujeme za pozvanie..." otočila sa na nás. " John, toto je Jessie a Lili." Povie jednoducho.
L.O.: "Ja som Lili a on je Jessie, keby to náhodou nebolo jasné..." Jess do mňa štuchol a pokrútil hlavou. Natiahol ruku k Ridsarsonovi.
J.O.: "Teší ma, pane."


J.R: "Ahoj Jessie." /potriasol mu rukou./ "Lili?" /podali ste si ruku./ "Moja dcéra Katie."   
KLR: "Nie Katrine, Katie, keby to náhodou nebolo jasné." /usmiala som sa na vás/
JR: "Prosím, poďte ďalej!" /otvoril Nicol dvere. Vošla do domu ako prvá. Lili a Jessie za ňou. Potom ja a nakoniec ocko. Kým ste sa nepozerali tak som mu ukázala oba palce hore, aby som dala najavo, že to ide zatiaľ skvele./
Hneď pri dverách stála Elena.
E: "Váš kabát madam." /vzala Nicol jej kabát. Potom pozrela na Lili a Jessiho. A tie vám vzala bundy./
KLR: "To je Elena. Stará sa o celý dom. A musím povedať, že je skvelá. Je to najlepšia osoba akú poznám."
E: /hanblivo sa začervená./ "Slečna Katie zbytočne preháňa." /potom odíde, aby sa postarala o kabáty./
JR: /ponúkne Nicol svoje rameno a ona sa ho s úsmevom chytí./ "Sľúbil som vám tuším raňajky." /kráčajú po chodbe./
KLR: /vydám sa za nimi. A cestou vám hovorím, čo sa kde nachádza./
"Tuto je salón s pianom. Krídlo kúpila ešte moja mama. A tadiaľto, dolu schodmi sa ide do kuchyne. Vpravo sú ubytovaní naši zamestnanci."
J.O: "Akí zamestnanci?"
KLR: "Elena, Hector, Alfréd - ockov komorník, Eddie - náš záhradník, kuchári a upratovači a tak. Dokopy máme 24 ľudí, čo sa starajú o celý dom a panstvá okolo."
J.O: "24??"
KLR: "Hej! Je to pomerne veľký dom. Takže potrebujeme dostatok ľudí, aby sme sa oň dokázali postarať."
/zabočíme doľava, za ockom a Nicol. A ocitneme sa v zimnej záhrade z výhľadom na krásnu záhradu s rybníkom uprostred. Krásne upravené kvety, stromy ostrihané do tvarov./
KLR: "Naše malé Versailles." /okomentujem záhradu jednoducho./
/v miestnosti je prestretý stôl s presným počtom stoličiek./
Všetci sa usadíme. Sadnem si vedľa ocka a z druhej strany sedí Lili. Oproti mne sa usadí Nicol. Jej krása je dych vyrážajúca. Jemne sa usmieva./
KLR: "Pani Osmentová, máte krásne vlasy."
/všetci na mňa prekvapene pozriete./
N.O: /trochu sa začervená, no usmeje sa./ "Ehm... Ďakujem Katie."
Čašníci nám donesú prvý chod. A pekne pred každého položia tanier zakrytý striebornou okrúhlou pokrývkou. Naraz, akoby do taktu ich zdvihnú a odhalia dokonalé anglické raňajky./


Zatiaľ čo ja som mlčala, Jess táral o sto6. Na všeličo sa vypytoval, zdalo sa že ho všetko zaujíma. Mama si vymieňala tiché lichôtky s tvojím otcom. Dívala som sa do taniera a nevedela som čo mám skôr robiť. Či počúvať ako básniš o tvojom skvelom dome, škole, rodine... alebo počúvať ako tvoj otec s mojou mamou spriadajú plány o spoločnej budúcnosti. Pripadala som si ako blázon na kolotoči.
Vtom nám trom pípla smska. Kto iný nám môže písať naraz?


Tak sa zdá Londýnčania, že sa pán kráľ rozhodol nasťahovať si Popolušku priamo do paláca. Zdá sa že princezná K. získa malú mrzutú škaredú sestru a chutného chudobného brata. Každá z nás by si ho rada adoptovala a pritúlila k hrudi.  Zazvonia svadobné zvony??? Ale nie, tie predsa už zvonili v NY!!!
XOXO GG

gg1

Matt Nathanson- All we are

15. února 2011 v 19:52

I tasted, tasted love so sweet
And all of it was lost on me
Buttons sold like property
Sugar on my tongue

I kept falling over

I kept looking backward
I went broke believing
That the simple should be hard

All we are we are

All we are we are
And every day is a start of something beautiful

I wasted, wasted love for you

Traded out for something new
Well, it's hard to change the way you lose
If you think you never won

'Couse all we are we are

All we are we are
And every day is a start of something beautiful

And in the end the words won't matter

'Couse in the end tothing stays the same
And in the end dreams just scatter and fall like rain

'Couse all we are we are

All we are we are
And every day is a start of something beautiful, something real

All we are we are

All we are we are
And every day is a start of something beautiful, beautiful 



35. kaitola- Seth

15. února 2011 v 9:44 | Christina |  Harry Potter- 5 diel
Nasledujúce dni trávil všetok voľný čas s Čho.
"Harry," povedala keď sedeli na tribúne nad ihriskom. "Viem, že Sirius nezabil mojích rodičov. Mrzí ma, že som o ňom rozprávala...tak..."
"Nechaj to tak, nevedela si to. Ja som ho chcel pred dvomi rokmi zabiť." Pousmial sa. Otvoril knihu a pozrel na ňu. "Tak ideme na to?"
Prikývla.
"Animágus," začal čítať. "je čarodejník, ktorý mení svoju podobu zo slobodného rozhodnutia. Berie na seba zvieraciu podobu. Zviera, ktoré sa stáva čarodejníkovou podobou odráža jeho charakterové vlastnosti, povahové črty a veľmi často má na sebe aj znak fyzickej podoby."
"Ako napríklad McGonagallová," vysvetľovala Čho. "Jej podobou je mačka a má na očiach fliačiky, ktoré sú veľmi podobné jej okuliarom..."
"A povahové črty?"
"Neviem... myslím, že McGonagallová je osoba, od ktorej nevieš čím ťa prekvapí. Tak ako mačka. Je citlivá, no nepripustí nikoho k sebe..." Čho sa oprela o Harryho. Objal ju.
"Prečo je tvojou podobou čierna opička?"
"Preto!" Pousmiala sa a pobozkala ho. "Fyzické znamenie sú.."
"Oči a vlasy. Farba tvojej srsti je taká ako tvoje vlasy. A oči... tie sa ti nezmenili." Usmial sa. "A viem aj povahové črty. Neposedná, šibalka... šikovná...ako opička..."
Čho sa začala smiať. "Keď som po prvý krát videla svoju podobu- vybuchla som smiechom. Čakala som niečo veľké, dôstojné a namiesto toho na mňa civela opica..."
"Ako zistíš čo je tvoja podoba...?"
"Neviem? Harry, to je rôzne. Pri prvých cvičeniach sa vlastne len koncentruješ na samotný prechod transfigurácie. Musíš cvičiť, aby si pri premene nestratil úsudok. Napríklad ak si netopier a chceš niekam letieť, môže sa ti stať, že len čo sa transfiguruješ zabudneš kam si chcel letieť, pretože máš netopierý mozog." Vysvetľovala mu.
"Keď cvičila Hermiona, tak asi na šiesty pokus transfugurácie jej vypadlo z vlasov hnedé pierko. Bolo jasné čím bude. Ron videl svoju podobu v odraze na podlahe a ja v zrkadle."
Harry sa zamyslel.
"Čítaj ďalej..." povzbudila ho.
"Všehomágus. Čarodejník dokáže na seba brať akúkoľvek ľudskú podobu. Môže zmeniť svoje pohlavie, či vek. Poznáme teda tri druhy všehomágov.
Po a- všehomág, ktorý dokáže zmeniť svoju podobu v čase. T.j.: používa svoj minulý, prítomný alebo budúci vzhľad."
"To je Arabela." Harry prikývol a čítal ďalej.
"Po b- všehomágus, ktorý dokáže zmeniť svoj vzhľad na základe predlohy. T.j. mení svoju podobu podľa osoby v jeho tesnej blízkosti. Nevýhodou je, že ak sa osoba vzdiali, všehomág nedokáže udržať podobu."
"Takýmto všehomágom je..."
"Giny..." doplnil ju Harry.
"A Denis je atypickým všehomágom...čítaj ďalej."
"Po c- všehomág, ktorý mení svoju podobu na základe nálady. Takýto animág nedokáže meniť celú svoju fyzickú podobu, ale len určitú časť svojho tela. Tento druh všehomágie býva často krát vrodenou schopnosťou, niet zatiaľ dôkazov o tom, že by niekto docielil tento druh všehomágie učením."
"Prišli sme na to náhodou. Denis chcel byť animágom. Pri jednom z cvičení sa mu veľmi nedarilo a on sa rozčúlil. Zčerveneli mu pri tom oči. Denis sa začal tešiť a hádal, ktoré zviera má červené oči. McGonagallová si ho poriadne prezrela a oznámila mu, že to je nie znak animágie ale, že milý Denis je všehomág."
"Škoda, že som pri tom nebol..." Čho ho poštuchla. "Dobre, dobre... čítam ďalej." Zadíval sa do knihy. "Lunmágia- staroveká veda umožňujúca čarodejníkovi pomocou jednoduchých kúziel oklamať prostredie v ktorom sa nachádza. Kúzlo mesačného svitu pôsobi na čarodejníka, ako neviditeľný plášť. Rozdiel je ten, že čarodejníka pod plášťom môže ľahko odhaliť, pretože všetky zvuky je počuť. Lunmágovia sú chránený, pretože toto kúzlo zahaľuje nie len telo ale aj akýkoľvek kontakt zo svetom. Čarodejník vníma okolitý svet (skúsenejší čarodejník sa v ňom dokonca pohybuje a nemá problém manipulovať s akým koľvek predmetom, či dokonca vtiahnúť ho pod vplyv kúzla), ale okolitý svet nedvníma jeho."
"Fred a George." Odrazu sa Čho zadívala na ihrisko. Skryvila tvár. "Harry, poďme... Slizolinčania budú mať tréning."
Chytil ju za ruku a zastavil. "Nie, Čho. Práve naopak. Ostaneme." Na ihrisko vletel húf zelených postavičiek. Harry mal pocit, že toto nie je tréning, ale preteky. Predvádzali sa s Hromami a skúšali koľko metla vydrží.
"Ako ich chceš s takýmito metlami poraziť...?" Opýtala sa Čho a neveriacky krútila hlavou. "To by si musel mať pre celé družstvo ešte nevyrobený zázrak!"
Harry odrazu vyskočil. Vzal Čho do narúčia a pobozkal.
"To je ono! Ty si hlavička!" Rozbehol sa: "uvidíme sa neskôr!"
"Kam ideš?" Zakričala za ním. Pousmiala sa a vzala knihu, ktorú tam nechal.
Harry sa zastavil až v soviarni a tam začal písať veľmi dôležitý list. Keď skončil zavolal na Hedvigu.
"Ponáhľaj sa, prosím..." A potom už len sledoval ako mu mizne z dohľadu...

Večer mu Čho doniesla knihu. Sedel s ostatnými na večeri vo Veľkej sieni.
"Ďakujem." Usmial sa. Sadla si na chvíľku vedľa neho.
"Uvidíme sa večer?" šepla.
"O ôsmej na druhom poschodí." Prikývla a išla k svojmu stolu, kde ju obklopil hlúčik kamarátiek. Harry sa otočil k Nevillovi a Giny.
"Harry, už vieš ako porazíš Slizolin?" opýtala sa Giny a namočila si párok do dresingu.
"Netuším..." zaklamal. "Ospravedlňte ma, nemám ešte úlohu s elixírov."

O ôsmej čakal Čho na druhom poschodí. Zapadli do prázdnej triedy, kde minulý rok trénoval s Hermionou privolávacie zaklínadlo.
"Už si sa rozhodol?" opýtala sa Čho keď Harry privrel dvere.
"Áno."
"Nechaj ma hádať..." keď Harry prikývol, Čho na krátko zavrela oči. V tom prítmy a slabulinkom svetle vyzerala rozprávkovo. Uvolnené pramienky vlasov jej padali do tváre.
"Animágus." Riekla ticho.
"Skúsime to?" Čho sa posadila na lavicu. Harry k nej pristúpil.
"Tak ako začať?"
"Sústreď sa. Zavri oči a mysli len na to, že sa tvoje telo mení, ale myseľ ostáva. Telo iné a myseľ Harryho Pottera." Vedľa Harryho odrazu sedela malá čierna opička. Skočila mu na rameno a potom sa mu začala prehrabávať vo vlasoch. Harry sa smial.
"No táák..." Opička zoskočila na podlahu a hneď na to si Čho oprašovala nohavice.
"Sústreď sa," povedala. Harry zatvoril oči. Predstavoval si ako jeho myseľ ostáva a telo sa mení. Odrazu...
"Zaplatia..." ozval sa hlas v Harryho hlave. "Všetci za tú zradu zaplatia! Nájdu mi kľúč a potom..."
Harry sa zošuchol na zem. Čho k nemu priskočila. "Harry..."
"Pšššt." Snažil sa ju upokojiť. "Som v poriadku..."
"Vidina?"
"Niečo také..." odkašľal si. Nájdu kľúč! Aký kľúč?
"Harry, možno by sme nemali..." Harry ju chytil za ruku.
"Nie, Čho, práve že by sme mali. Čím viac schopností tým vyššia šanca na úspech. Ver mi."
"V poriadku Harry. Ako chceš."
Skúšali to ešte asi hodinu, ale jediné čo sa Harrymu darilo, bolo počúvať cudzie hlasy v hlave.
Keď odchádzali Čho sa opýtala: "Vieš komu patrí ten hlas v tvojej hlave, Harry?"
"Viem."
Viac sa nepýtala. Nebolo to potrebné.
Nasledujúce týždne Harry poctivo pracoval na tom, aby sa mohol stáť animágom. Trénoval s Ronom alebo s Čho. Hermiona sa mu v poslednej dobe vyhýbala a strácala. Jediné miesto kde sa s ňou stretával bola knižnica. Harry sa totižto rozhodol, že si naštuduje všetok dostupný materiál o animágoch.
Skúšal všetko čo sa písalo v tých knihách. Skúšal rady Rona aj Čho. Uvedomoval si, že aj keď má na blízku dvoch blízkych priateľov, veľmi mu chýba Hermiona.
Zdôveril sa s tým Čho. Tá sklopila oči.
"Viem, že nie som múdra ako ona..."
"Čho, o čom to...?" Nechápal Harry.
"Chýba ti? Tak si za ňou choď!" Odvrkla namrzene. Zvrtla sa na odchod. Zachytil ju.
"O čo ti ide?"
"Chodili ste spolu, či nie?" Harry sa plesol po čele.
"Hádam si neuverila tým článkom z minulého roku?"
"To je snáď jedno!" Odkráčala.
"Skvelé." Harry si ľahol na jednu z lavíc a zavrel oči. Myslel na všetko čo ho čaká. Zápas, skúšky... Otvoril oči a strhol sa. Vnímal čo sa deje...
Všetky farby zmizli. Prevládala šedá, sem-tam červená. Díval sa. Hrany sa mu akosi strácali. Za to si ale celkom jasne uvedomoval priestor okolo seba. Ohraničenie triedy. Vnímal to všetko akosi jasnejšie.
Kvap-kvap-kvap.
Na chodbe kvapkala voda. O okno sa opieral vietor a tíško skučal.
Harry dopadol na predné laby. Pomaličky sa natiahol.
Uvedomil si čo sa stalo.
Všetky laby sa natiahli a zmenili sa na ľudské končatiny. Harry sa striasol.
"Ako?" Nechápavo sa zahľadel na svoje ruky a nohy. Dotkol sa svojej tváre. Nikde ani stopa. Kľakol si na zem. Pozorne sa díval na dlážku. Odrazu ho uvidel. Malý čierny chlp. Mačací chlp...
Týždeň ubehol ako voda a Harrymu sa darilo dostávať do svojej podoby čoraz častejšie. Vždy len na kratučkú chvíľku. Čho sa s Harrym nerozprávala. Mrzelo ho to, pretože sa s ňou chcel podeliť o svoju radosť.
Hermiona bola čoraz viac v úzadí. Mlčky všetko sledovala. Raz večer za nimi prišla. Ron s Harrym sa ticho zhovárali o úlohe z transfigurácie.
"Dnes o deviatej na obviklom mieste." Šepla. Predtým ako Ron a Harry opustili hrad, Ron dostal nápad.
"Harry, čo keby si tam prišiel ako animág."
"Neviem, ešte..."
"Ale, Harry," namietol Ron. "Za posledné tri týždne si urobil veľký pokrok. Ja sa snažím omnoho dlhšie a ešte stále sa neviem zbaviť prštekov. Ty si kocúr ako repa." Vyšli z hradu a Harry sa transfiguroval. Končatiny sa mu zmenšili a zarástli čiernymi chlpmi. Na mieste kde stál Harry Potter, sedel strapatý čierny kocúr s prenikovo zelenými očami.
"Poď ideme." Uškrnul sa Ron. Harry sa natiahol. Zamňaučal.
Z hradu vyšiel Neville, Giny, Čho a Fred s Georgom. Harryho napadlo, že na to prídu. Ale nikto nevedel, že sa chcel stať animágom. Okrem Čho a Rona. A Čho odišla ešte pred prvou premenou. Drzo sa začal motať okolo nôh Čho.
"Čo je to za mačku?" Spýtala sa Giny a čupla si k Harrymu.
"To je... ehm... Seth... môj kocúr..." zaklamal Ron.
"Nevedela som, že máš kocúra, Ron..."
"Noa?" pokrčil plecami Ron. "Ideme? Seth...?"
Seth sa rozbehol k vŕbe. Harrymu sa celkom pozdávalo meno Seth. Prešmykol sa šikovne pomedzi spodné konáre Zúrivej vŕby a postavil sa na zadné. Stlačil hrču na vŕbe. Pomocou mačacích zmyslov vnímal ostrejšie zvuky a pomocou hmatových fúzov sa učil orientovať v okolí.
"Seth pozná Zúrivu vŕbu?" Začudoval sa Fred.
"Našiel som pri zakázanom lese. Asi to tu pozná." Klamal Ron. Vošli do učebne TOHP a posadali si. Seth vyskočil Ronovi na kolená a uvelebil sa tam.
"Tak toto si vydiskutujeme potom, Seth." Zamrmlal Ron. Seth vystrel pravú labu a hrdo roztiahol pazúriky. "Opovážiš sa!" Varoval ho Ron. Všetci diskutovali.
"Zvládli sme to bez použtia zaklínadla." Chválili sa Fred a George.
"Nevideli ste Harryho?" Spýtal sa Denis. Seth zívol.
"Ehm... neviem či príde." Uškrnul sa Ron.
"Vitajte," pozdravila sa profesorka McGonagallová. Spoza prižmúrených očí sa zadívala na Setha. "Dáme sa do práce?"
Po hodine cvičenia Harry začal cítiť, že niečo nie je v poriadku. Vstal a vybehol z miestnosti. Úzkou chodbou sa dostal von.
Začali padať prvé vločky. V jemných chumáčoch padali na zem. Harry sa nadýchol. Prudko sa rozkašľala a vykašľal hrču čiernych chlpov.
"Fuj!" zanadával.
Na to, že sa po prvýkrát plne transfiguroval pred tromi týždňami mu to ide slušne. Čudoval sa, že na to nikto neprišiel. Skryl sa za kríky, pretože začul hlasy.
"Draco, ty si idiot!" Zanadávali Vipére.
"Prestaň mi nadávať!" Zavrčal Draco. "Už ma to nebaví, robiť ti poskoka!"
"Poď, nech na nás nečaká!" vybrali sa smerom k Rokvillu. Harry neváhal ani minútu. Transfiguroval sa.
Seth sa nehlučne zakrádal za dvojicou. Napínal uši a všetky svoje zmysli zapojil, aby mu neušla žiadna maličkosť.
"Bude zúriť," pripustil Malfoy. Seth postrehol, že sa zachvel a nebolo to chladom.
"Si neschopný!" zamrmlala Vipére.
"Ja aspoň nevykecávam kraviny o rande s tým zjazvenýn idiotom Potterom."
"Robím to zámerne..."
"Iste!" Odvrkol Malfoy.
"Potrebovala som sa zbaviť tej Changovej, krava jedna blbá! Neustále sa okolo neho motá. Grangerovej sme zbavili celkom slušne..." Usmiala sa Vipére.
"Kedy to začne účinkovať tak ako má?" Spýtal sa netrpezlivo a zrýchlil krok.
"Až získame kľúč." Odpovedala. Seth ich predbehol. Zašli dozadu za Tri metly. Smerovali priamo ku skladu. Vipére trikrát zabúchala a obaja zmizli v pivnici. Seth si sadol pred Medové labky. Niekto vošiel a on sa šikovne pretiahol cez dvere. Ušiel dole do skladu a potom tajnými dverami do tunelu, ktorého koniec viedol do Rokfortu.
Harry rýchlo kráčal po chodbách. Náhlil sa do klubovne. Ron ho čakal. Vytratili sa do spálne. Harry rýchlo skontroloval či tam niekto nie je.
"Budeme musieť dávať na Hermionu pozor..." Porozprával mu čo Seth zistil. Ron prikývol.
"Chcú dostať odo mňa všetkých preč." Poznamenal Harry. "musíme zistiť čo plánujú urobiť Hermione. To s tým kľúčom sa mi nepozdáva. Vieš, počul som to aj od toho hlasu v hlave. O kľúči."
"Ako chceš chrániť Hermionu? Veď s nami nehovorí a nemôžeš kontrolovať dievčenské spálne." Namietol Ron.
"Ja, nie. Ale Seth môže."
Ron sa usmial. "Seth... ešte, že ho máme."
"Nikomu ani slovo, Ron." Sprisahanecky na seba žmurkli.

Na druhý deň po vyučovaní sa Harry s Ronom vypravili do klubovne. Akcia ktorú nazvali "Špión Seth" sa mala odhrať večer. Plán bol jednoduchý. Večer mal Ron priniesť Setha do klubovne. Mal ho tam "omylom" zabudnúť a Seth mal mňaučať tak dlho, kým sa dievčatá nezmilujú a nevezmu ho k sebe do spálne. Seth počká a keď všetci zaspia...a Harry sa poobzerá po izbe.
Dokonalý plán. Škoda, že ho niečo prekazilo.


34. kapitola- Je nás viac

15. února 2011 v 9:30 | Christina |  Harry Potter- 5 diel
Pozrel na ňu šokovane. "Ty nie si normálna! Hermiona! Zbláznila si sa? Áno, určite si sa zbláznila! Animág..." Nedopovedal, pretože Hermiona vyskočila z kresla a zakryla mu ústa.
 "Buď ticho, Harry!"
"Šibe ti?" Šepol.
"Poď," povedala mu, schytila ho za ruku a ťahala ho von z klubovne. Zastavila sa až na dievčenských záchodoch na druhom poschodí.
"Tak po prvé- nešibe mi, ani som sa nezbláznila, a som úplne normálna... a je to perfektné riešenie!"
"Čoho prosím ťa?"
"Nevidíš čo sa tu deje, Harry? Všetko sa rúca. Oni o všetkom mlčia. Dokonca nesmiem chodiť na rady, lebo vedia, že ti všetko poviem. Nevieme o ničom, čo sa deje."
"Hermiona, ale toto? Nemôžeš sa stať animágom! Je to nebezpečné!"
"Nemôžem?" Potmehúdsky sa pousmiala.
"Len- mi- nepovedz- že -ním -si!"
"Nie je to nebezpečné. Tvoj otec, Sirius a Rémus sa nimi stali už v treťom ročníku! Dokonca aj Červochvost to zvládol. Zabudol si?"
Harry si vzdychol. "Nie, nezabudol." Zadíval sa na ňu. "Takže teraz si neregistrovaný animágus." Skonštatoval.
"No, vlastne ešte nie tak celkom. Stále mi k tomu niečo chýba. Myslela som, že by si mi mohol pomôcť."
"Och, tak to nie!" Pozrel na ňu Harry. "Nie, Hermiona, na to zabudni. Toto odo mňa nemôžeš žiadať! Jednoducho nie! Všetci si už o mne myslia, že som blázon! NIE!"
Dvere sa rozleteli a dnu vrazil Ron. "Ahoj Hermiona..." Všimol si Harryho. "É... ahoj Harry."
"Už to vie." Povedala Hermiona. Ron sa doširoka usmial.
"A pomôžeš nám?"
"Čože? Aj ty? Aha, takže vám preskočilo obidvom."
"Robíme na tom už asi štyri mesiace." Priznal Ron.
"TAKŽE STE MA JEDNODUCHO VYNECHALI Z VAŠICH PLÁNOV A TERAZ CHCETE, ABY SOM VÁM POMÁHAL!"
"Nekrič, Harry." Uzemnil ho Ron. "Mal si toho dosť. Kapitán metlobalového družstva a samozrejme všetko okolo eh... Voldemorta... Nemaj nám za zlé, že sme ti to nepovedali. Chceli sme ťa prekvapiť. Takže teraz sa upokoj a povedz, či ideš do toho s nami." Ron sa postavil vedľa Hermiony a odhodlane naňho pozeral. Takého silného ho Harry nepoznal.
"Sme priatelia. Všetci traja. A ehm..." Zasekla sa Hermiona.
"A?" Pozrel na ňu Harry.
"Vieš, nás je trošku viac."
"Čože?"
"Vec sa má takto..." Ujal sa slova Ron. "Oslovili sme tých, ktorým vieme, že môžeme dôverovať a je s nami aj profesor. Máme aj miestnosť kde sa stretávame. Nikto tam nechodí. Museli sme niečo podniknúť. Teraz sú len dva tábory, Harry. Tí ktorí sú s Ním a tí, ktorí sú proti nemu. Rozhodni sa. Ideš s nami?"
"Kto je s vami?"
"Poď a uvidíš." Povedal stručne.
"Ideš?" Hermiona pozerala naň ho takým pohľadom, ktorý ho prosil. Vedel, že nemôže odmietnuť.
"Samozrejme."
Obaja sa usmiali. "Poď."
Vyšli z hradu a kráčali k zúrivej vŕbe. Keď už boli blízko Hermiona si odrazu čupla, vyskočila a do vzduchu vyletel hnedý výr.
"Pri všetkých svätých... veď povedala, že jej ešte niečo chýba."
"To hej, neudrží podobu dlho. Ale to chce cvik."
Sova medzi tým letela pomedzi konáre k zemi. Stlačila veľkú hrču a zahúkala.
"Rýchlo..." šepol Ron a rýchlo sa rozbehli k zúrivej vŕbe, ktorá stuhla. Cez dieru sa zošmykli do dlhej chodby, ktorá viedla priamo k škriekajúcej búde. Po rozbitých schodíkoch kráčali do vnútra. Harry sa zmätene obzeral. Všetko tu bolo iné. Namiesto spráchnivenej dlážky tu bola nová zalakovaná drevená dlážka. Steny boli tiež vynovené. Staré dosky nahradili nové drevené. Dookola boli poukladané stoličky.
Pozeral po všetkých tvárach, ktoré sa naňho usmievali.
"Čauko, Harry." Usmial sa Collin. Boli tu Fred, George, Angelina, Alica, Katie, Lee Jordan, Neville, Giny, Denis, Parvaty a Lavender a jej malý brat, dokonca aj študenti z Bystrohlavu- Justin a dvaja chlapci, ktorých Harry nepoznal a v rohu sedela Čcho Čchang. Z Bifľomoru tu sedeli asi štyria študenti. Poznal iba jednu. Padmu- dvojča Parvaty.
"Vitajte, Potter." Ozval sa hlas za jeho chrbtom. Harry sa strhol.
"P-p-profesorka McGonagallová." Vyjachtal.
"A koho ste čakal? Profesora Binnsa?" Usmiala sa a prísne črty tváre znežneli. Za ňou stála Hermiona a usmievala sa.
"To všetci ste animágovia?"
"Nie, Harry," vstala Giny. "Niektorí z nás sú všehomágovia, iní animágovia a dokonca sú tu aj lunmágovia."
"Lunmágovia?" Harry o tom počul prvý krát. Teraz vstali Fred a George.
"Ukážka." Usmiali sa. "Personum LOON" Zahalilo ich strieborné svetlo, ktoré po kratučkej chvíľke zmizlo. Miesta kde stáli ostali prázdne.
"BU!" Zvolali a zjavili sa tesne pred Harrym, ktorého trhlo.
"Výborne." Usmiala sa McGonagallová. "Už len obmedziť používanie zaklínadla. Dá sa to aj bez neho. Schopnosť zmiznúť máte, len to treba vycibriť. Dajme sa do práce."
"Dumbledore o tom vie?" šepol Harry Ronovi.
"Samozrejme. Ale nevedia o tom všetci. Vieš čo by to bolo, keby sa ministerstvo dozvedelo, čo sa tu učíme? Že Rokfort vychováva neregistrovaných animágov, všehomágov a lunmágov?"
"Dobre, ale ako ste tu dostali McGonagallovú?
"No..." chcel mu odpovedať Ron, ale McGonagallová ho predbehla.
"Poslal ma sem riaditeľ."
"To len tak?."
"Nie, ja som členom rádu."
"Ale ja som vás tam nikdy nevidel."
"To je možné..." záhadne sa usmiala.
"Ale kto to má všetko na svedomí. Musel to byť niekoho nápad. Toto všetko."
"To ja." Ozvala sa Hermiona. "Dlho som nad tým rozmýšľala. Už v treťom ročníku, keď bola tá situácia so Siriusom...
"Hermiona!" Zvolal Harry. Sirius je na úteku a ona tu o tom hovorí akoby to bolo normálne.
"To je v poriadku, Harry. Oni vedia..."
"Ako...?" Vstala Čcho.
"Všetci vieme pravdu, Harry. Všetci."
"Pochopila som, že ťa musí niekto chrániť. Nemôžeš bojovať sám. A kto ti pomôže viac, ako tvoji priatelia?" Všetci prikyvovali. "No a po tom lete... to bolo viac ako jasné..."
"Hermiona to najprv povedala mne." Doplnil ju Ron. "Hľadali sme vhodné miesto na tréning. V hrade to bolo nebezpečné, pretože nevieš kto by sa mohol zjaviť. A o tomto mieste nevie nik. Nikto tu nechodí a všetci sa mu vyhýbajú. Prakticky nám ho poradil Sirius..."
"Sirius? Vy ste s ním v kontakte?"
"Samozrejme..." Uškrnul sa Fred. Harry na nich zízal ako teľa na nové vráta.
"Boli s Hermionou za Dumbledorom, súhlasil, no mal dve podmienky... tá prvá bola, že pracovať budeme pod dohľadom profesora, ktorého nám určí..."
"A tá druhá?" Spýtal sa Harry a všetci mlčali. Zopakoval otázku. "A tá druhá?" Odpovedal mu Neville.
"Že o tom nebudeš vedieť."
"Aha."
"Dočasne." Doplnila ho Hermiona.
"Aha."
"Viete, Harry, ani my to nemáme ľahké. Chrániť pätnásťročného chlapca v puberte je veľmi obtiažne. Verte tomu. Keď sme vám to už chceli povedať, dostali ste prvý záchvat. Potom ste sa prvý krát spojili s Voldemortom a my sme vedeli, že musíme počkať." Vysvetlila mu McGonagallová.
"Prečo dnes?"
"Už bolo na čase, starec." Zaškeril sa naňho George. Weasleyovci vždy všetko obrátili na žart.
"Začneme teda." Všetci si posadali na stoličky. Harry ich nasledoval. Miesto bolo voľné aj vedľa Čcho a tak si k nej sadol. Pozrela naňho a on na ňu. Potom upriamili svoju pozornosť na McGonagallovú. Vytiahla svoj prútik dotkla sa steny a do ticha povedala.
"TOHP vyučovanie."
"TOHP?" Nadvihol Harry obočie a Čcho mu šepla.
"Tajná ochranka Harryho Pottera."
Na stene sa objavil veľký pergamen na ktorom, nakreslený človek. Jeho ruky sa pomaly menili na krídla, nohy sa mu skracovali... postupne sa transfiguroval na vtáka. Potom na človeka. Na mačku. Opäť človek. Had. Človek. Srnka. Človek. Ryba... atď.
"Teraz by som chcela vidieť vaše pokroky. Začneme transfiguráciami na zvieratá. Ron, poďte." Harry spozornel. Takže aj Ron je animágus. Bol zvedavý, aké zviera sa z Rona stane. Ron sa postavil do stredu miestnosti. Pomaly sa začal krčiť k zemi. Podobne tak ako na obrázku aj jemu sa začali skracovať končatiny. Vlasy mu ešte viac zryšaveli, tvár aj celé telo, ktoré sa zmenšovalo, bolo samý ryšavý chlp. Na mieste kde stál Ron sedela malá ryšavá veverička. Harry otváral oči. Potom si všimol, že veverička je zvláštna. Na predných labkách mala maličké pršteky. Ron sa transfiguroval späť.
"Výborne. Oveľa, oveľa lepšie." Usmievala sa McGonagallová. "Len cvik. Aj keď ešte musíme odstrániť tie prsty. Vaša myšlienka nie je ešte dokonalá. Skúšali ste to čo som vám radila?"
Ron prikývol.
"Dobre. Sústredenie je dôležité, ale, ešte viac je potrebná dokonalá predstava."
Ron si sadol. McGonagallová prešla na druhú stranu a poklopkala prútikom na stenu. "TOHP stav."
Aj na tej stene sa zjavil pergamen. Roztiahol sa po voľnom obvode miestnosti. Boli na nich postavy všetkých prítomných. Hermiona sa menila na výra. Dookola. Výr, Hermiona. Pod jej meno bola poznámka: "vytrvalosť".
Vedľa nej stála Ronova postava. Menil sa na veveričku, no tá veverička mala Ronovu hlavu. Svietilo tam: "predstava."
Ďalej tam stál Neville, ktorý sa menil na starčeka. To znamenalo, že Nevill je všehomágus. No jeho pleť bola nezmenná a polovicu vlasov mal hnedú, zatiaľ čo tu druhú mal sivej farby. "Dôvera."
Fred a George na pergamene mizli a zjavovali sa. "Sila hýbať sa."
Giny bola tiež všehomágus, no na jej mieste stála chvíľu ona, potom Neville, Čcho. No časti ich tela boli pomiešané. Giny teda mohla brať na seba podobu iného človeka. Momentálne tam stál Neville s vlasmi Giny a očami Čcho. Poznámka:" Predstava."
Parvaty, Padma a Lavender boli lunmágovia. Denis, Lee, Seamus, Angelina, Katie a Alice boli všehomágovia.
Čho bola animág. Jej podoba bola čierna opička. Na pregamene sa menila Čho a maličká opička s bystrými očkami.
Harry tam sedel a očami sledoval aký neskutočný pokrok urobili jeho priatelia. Kam sa až dostali. Prešli taký dlhý kus cesty. A on ich ani nesprevádzal. Nechceli ho pri tom. Všetci skúšali a McGonagallová im radila čo zlepšiť a čo zmeniť. Harry tam sedel a premýšľal. Keď skončili zastavila ho Minerva McGonagallová.
"Harry, videl ste ako to tu funguje. Porozmýšľajte nad tým. Samozrejme nikto vás nenúti." Uzavrela stručne. Vedel čo tým chcela povedať. Má si vybrať. A on si vyberie.
"Harry," oslovil ho nežný hlas. "Nechceš sa prejsť?"
"Iste." Prikývol. Vyšli von a veľmi pomaly sa vybrali k hradu.
"Čho," začal Harry. "Nikde som s Vipére nebol. Pripravoval som sa na vypočúvanie a..."
"Viem, Harry. Viem." Zastavila ho. Harry cítil ako ho napĺňa zvláštny pocit. Odrazu akoby vedel presne čo má robiť. Objal ju okolo pása a pritiahol ju k sebe. Čho mu položila ruky na ramená. Nežne sa usmiala. Akoby ho povzbudila.
Pobozkal ju.
Do hradu sa vrátili ruka v ruke.
"Harry, chcem ti pomáhať..." povedala predtým ako rozlúčili.
"Čho, niekedy sú veci, ktoré musím zvládnúť sám...a možno príde čas keď ma budeš musieť nechať ísť..." Zdvihol jej bradu aby sa jej mohol dívať do očí. "Sľúb mi, že ma necháš odísť."
"Ja..."
"Čho, sľúb mi," naliehal Harry.
"Sľubujem, ak mi sľúbiš, že budeš úprimný a nebudeš mi nič tajiť. Nech by to bolo... akokoľvek zlé..." Harry prikývol. Čho mu dala pusu na líce a popriala dobrú noc.
Harry sa vrátil do klubovne a stále premýšľal nad tým čo mu povedala McGonagallová. Klubovňa bola prázdna. Takmer prázdna. Ron sedel v jednom z kresiel.
"Ahoj," pozdravil ho Harry a unavene sa zvalil do vedľajšieho kresla.
"Toto si prečítaj... pomôže ti to... teda mne to pomohlo." Položil na stôl knihu. Rozvíjanie čarodeníckých schopností, alebo iný človek, zviera či zmiznúť. Všetko o animágií, všehomágií a lunmágií. Napísala: Basted Bubasti
"Vďaka..." prikývol Harry.
"Je toho trochu veľa, že?" Spýtal sa Ron a sledoval Harryho. "Myslím metlobal, škola, vypočúvanie a teraz TOHP... Chceli sme ti to povedať. Nemysli si, že ťa vynechávame, ale zúfala situácia si vyžaduje..."
"Zúfale riešenie..." doplnil ho Harry. "Ron...povedz mi ...ako..."
"Tiež som si to nevedel predstaviť. Prečítaj si tú knihu a potom sa porozprávame. Nie je to vôbec ťažké..." Ozvali sa kroky.
"Ešte nespíte?" opýtala sa unavene Giny. Zakrútila sa do červeného županu.
"Nie, choď si ľahnúť..." premeral si ju Ron.
"Idem... len som chcela vedieť či je všetko v poriadku."
"Všetko je v poriadku, ďakujeme. Choď si ľahnúť Giny. Vyzeráš unavene." Usmial sa Harry. Len čo Giny odišla Ron sa naklonil k Harrymu a sprisahanecky zašepkal: "Takže ty teraz chodíš s Čhangovou?"
"Uhm... už to tak bude," usmial sa Harry. A so smiechom sa vybrali do spálne.

2. kapitola- Popoluška

14. února 2011 v 13:33 | Christina, Katie Lee, Gossip girl |  Gossip girl LONDON

Sedela som za stolom v kuchyni a popíjala som kávu. Predo mnou bol otvorený laptop.
Lilly
 " Zase GG?" opýtal sa Jessie a nalial si kávu.
 "Zaujímalo ma čo je nové..."
 "A?" Sadol si vedľa mňa a so záujmom čítal "drby" o Londýnskej smotánke.
 "Hmmm, u Ridsardsonovcov je zdá sa veľká párty..." chvíľku sledujem môjho brata. Pri pohľade na dcéru pána Ridsardsona, mu znežnel pohľad. Zasnívane ju sledoval. Štuchla som doň ho. "Jessie! Zem volá Jessiho!!! HEJ...K. je iná liga. Na tú nemáš ani keby ti anjeli lietali zo zadku. No možno keby mali kabelku od Prady alebo čo ja viem..."
"Možno jej krivdíš..."  usmial sa, "možno sa cíti ako vtáčik v zlatej klietke a potrebuje slobodu..." a nervózne si prehrabol blond vlasy.
 "A ty ju vyslobodíš?" začala som sa smiať.
 "Ako rytier v zlatej zbroji... možno o taký život nestojí, Lil."
 "A možno presne o taký stojí. Večierky, párty, topánky, flirty, škandály... na míľu vzdialené od nášho života Jess..." pokrútim hlavou a odpijem si z kávy. "Naozaj by si o to stál? Nemáš rád náš život?"
"Kto by nestál o kopu hranolčekov a náš malý brloh?"
Keď sme už pri našom brlohu...nemáš pocit, že mama sa správa čudne?!"
"Možno si niekoho našla..." usmial sa.   Vtom vyšla mama zo spálne. Obaja sme sa otočili.  Trochu nervózne sa obzerala v zrkadle.  Od kedy sa vrátila z NY bola zasnená a stále sa usmievala. Uhladila si šaty.
 "Ako?"
 "No mami... vyzeráš fantasticky!"
"Wau, vyzeráš ako zo "šmrcovného" katalógu! Kam ideš? /podišla som k nej/ Páni... veď to sú značkové šaty! Odkiaľ ich máš?"
 "Bol to darček..." /na lícach sa jej zjavili červené fľaky./
"Trochu drahý darček, nie?"
Mama len pokrčila ramenami. "Idem, lebo prídem neskoro." A zmizla za dverami. Jessie sa za ňou pozrel z okna.  "Dole stojí limuzína..."
 "Limuzína? Čože?!" Obaja s nosmi na skle sledujeme mamu, ktorá precupkala až k dverám luxusného auta, nasadla a stratila sa nám z dohľadu. "Wau..." Pozriem na Jesieho. "Tak to by sme mali. Naša krehká mamička s romantickou dušou zbalila nejakého pracháča... Zbohom Nicol Osment! Od teraz madam De Busche..."
Vyprskol smiechom. "De Busche??? Nebuď patetická..."  skočil na gauč. "čo teraz?"
Hodím sa k nemu a vyložím si naň ho nohy.  "Nasleduje divoký večierok..."
 "Ja urobím pukance a ty vyber film..."
 "čo tak absolútna romantická klasika? V hlavných úlohách malý uprdený Leo a tučná Katie, ich láska bola vášnivá, no tragická..." Jessie vykukne z kuchyne.
"Opäť sa ozýva tvoje romantické ja?"
 " /zaklipkám očkami/ Nepočuješ? Sladké medové  BUM-BUM-BUM?!" škaredo sa na mňa zaškeril.  Počas pozerania si Jessie povzdychol.
 "Takmer im to vyšlo..."
 "Takmer. K. o tebe ani nevie, netuší že existuješ. Čo je asi lepšie, pretože v tomto prípade /ukážem na telku./ náš sladký hrdina na konci umiera..."

                                                                      ***

Kate
KLR: /usmievala som sa na všetkých v miestnosti. Stála som uprostred s pohárom šampanského v nádherných šatách. V duši som mala pokoj. Vedela som, že to už bude všetko dobre. Zazrela som Sussan ako veselo sa zabáva s Robertom. Usmiala som sa na ňu. A ona mi veselo zakývala.
Otočila som sa ku švédskemu stolu a natiahla som ruku aby som si vzala vynikajúce očko s olivou. Obzerala som sa okolo ale otca som nikde nevidela. Prešla som cez obývačku, do salónu s klavírom, ale ani tam som ho nevidela.  Rýchlim krokom som prešla za Dorotou. A vtedy som si ho všimla. Cez otvorené dvere. Stál vonku na piatich schodíkoch a ticho diskutoval s prekrásnou ženou. Potajomky som ho sledovala. Správal sa tak zvláštne. Bol nežný a usmieval sa.
    T.W: "špehovať sa nemá." /ozval sa za mnou hlas./
Otočila som sa a pozrela som na mladého blondiaka. Bol štýlovo oblečený, nie veľmi pekný, ale bolo na ňom niečo zvláštne. Niečo prekvapujúce. Niečo, čo ma donútilo si ho pozorne prezrieť./
    KLR: "To by si mal vedieť najlepšie."
    T.W: "Som Thomas." /natiahol ku mne ruku a pousmial sa./
    KLR: "Katie Le..."
    T.W: "... Lee Richards." /prikývol./
    KLR: "Odkiaľ ma poznáš?"
    T.W: "Je to tvoja party, každý ťa tu pozná." / pousmial sa./
    KLR: "Iste." /pohodím vlasmi/ "ako som mohla zabudnúť." /znova som si ho premerala./ "Takže predpokladám, že poznáš môjho otca."
    T:W: "Moja sestra. Je baletka. Takže dostala pozvánku. Robím jej doprovod."
    KLR: "Rozumiem."
    Môj otec vstúpil do domu. Po jeho boku tá záhadná, krásna žena. Oblečené mala elegantné, dlhé šaty od Chanel.
    J.R: "Thomas." /podal mu ruku a zvítal sa s ním ako s priateľom./ "Je tu tvoja sestra?"
    T.W: "Iste, že je. Ďakujeme za pozvanie pán Richards."
    J.R: "Ďakuj, tuto Katie, ona sa starala o pozvánky." / usmeje sa na mňa./
    KLR: /Tiež sa usmejem a nespúšťam zvedavý pohľad so ženy./
    J.R.: " Katie..." /všimne si tvoj pohľad./ "dovoľ aby som ti predstavil Nicol Osmentovú."
    /Nicol natiahne k tebe ruku./ N.O.: "Počula som o tebe veľa, teší ma."
    KLR: "Som rada, že vás spoznávam. Vitajte u nás." /milo som sa usmiala./ "Cíťte sa tu ako doma, pani Osmentová." /veľavravne som pozrela na otca. Usmieval sa./
Otec ju nežne chytil okolo pása a stratili sa vo víre priateľov a známych.


Všetkým  odrazu pípli smsky...

L.O.: " /otvorím mobil. Aj Jessie. Obaja si vymeníme prekvapené výrazy./"


Tak sa zdá, že pán R, si našiel oslnivé slniečko čo mu bude žiariť pre radosť. Otázka je či táto neznáma Popoluška nezatieni pozornosť, ktorú dostávala malá princezná K. Pozor Popoluška... črievička nie je jediné čo môžeš stratiť.


L.O.: "Na tej fotke je naša mama ..."
J.O.: "Skvelé..." uškrnie sa.

KLR: /Zaklapnem telefón. Rozzúrene prejdem cez sálu a zastanem pri veľkom kvete, za ktorým sa skrývam a sledujem ako sa tatko s pani Osmentovou zabávajú. Vedľa mňa zastane dobre stavaný mladík - záhradník Eddie.
E: "Koho sleduješ?"
KLR: "Sklapni Eddie." /buchnem ho kabelkou po svalnatom ramene./
E: "Mám žiarliť?"
KLR: "Niekoľko krát som ti povedala, že medzi nami nič nie je!"
E: "Nuž... včera večer medzi nami naozaj nič nebolo... ani vzduch... tak si bola na mne nalepená."
KLR: /pozriem na neho./ "Čo tu chceš? Vydierať ma?"
E: "Nie. Priniesol som tvojmu otcovi dar."
KLR: "Čože?" /zažmurkám/
E: /čarovne sa usmeje. A bez slova zamieri za mojím otcom./
KLR: /Znova sledujem tú scénu cez kvet. Eddie si podá ruku s mojím otcom, ukloní sa paní Osmentovej a potom podá otcovi neveľký balíček. V zapätí  sa otočí a kráča späť ku mne. Zastaví sa, nakloní sa ku mne a pošepká:/
E: "Čakám ťa zajtra večer." /a zmizne za rohom./
KLR: /povzdychla som si/ "Bože do čoho som sa to zaplietla."
E: "Slečna Katie, myslím, že je čas na príhovor." /vyrušila ma Elena./
KLR: /obzrela som sa okolo. Mala pravdu. Preto som vzala najbližší pohár so šampanským a prešla som cez sálu. Po chodoch som vyšla na malé pódium ku kapele. A postavila som sa ku mikrofónu./
KLR: /zacinkala som vidličkou o pohár./ "Dámy a páni..." /urobila som malú pauzu aby som získala pozornosť hostí./ "Dovoľte mi, aby som vás ešte raz privítala v Chateau Mcely. Ďakujem, že ste prijali naše pozvanie a prišli ste s nami osláviť tento významný deň. Chcela by som však na pódium pozvať niekoho, kto je môjmu ockovi bližší. Niekoho, kto má miesto v jeho srdci. Viem, že pani Osmentová chce povedať pár slov." /pozerám na otca a pani Osmentovú. Ona je vystrašená a zmetená a otcov pohľad je vražedný. Krásne sa usmejem./
KLR: "Pani Osmentová prosím..." /vyzvem ju ešte raz a ustúpim od mikrofónu, aby som jej urobila miesto./
N.O.: /tichučko si povzdychne, ale nedá na sebe nič vedieť. Hrdo dvihne hlavu a prejde k mikrofónu. / "Ktosi múdry mi raz povedal, že čím viac milujem tým viac chceme konať , pretože láska , ktorá ostáva iba citom v skutočnosti láskou nie je. Povedal mi to John, keď po prvý krát navštívil moju galériu. Vtedy som si myslela aký je múdry, no v skutočnosti , ma chcel ohúriť . /prítomný sa zasmejú a mama sa usmeje/ Tieto slová predniesol náš obľúbený maliar- Vincent Van Gogh. Môžeme sa len pousmiať, pretože obaja ako rodičia, vieme čosi o nesebeckej láske k naším deťom. Obetovali by sme im samých seba, aj keby oni z nás urobili terč výsmechu. Lebo čím viac milujeme tým viac chceme konať. /pozdvihne pohár/ Pripíjam na nášho pána Ridsardsa a jeho dcéru Katrine, ktorá je vďaka jeho láske dnes takou krásnou mladou dámou. Všetko najlepšie!"
Ostatní vstanú a pozdvihnú čaše. "Všetko najlepšie!!"
KLR: /Usmejem sa na ňu. Tento krát nie povýšenecky. Ale úprimne. S radosťou. Zdvihnem svoj pohár a jemne si s ňou cinknem. Potom sa obe napijeme a zídeme z pódia./
Kapela si nastúpi na svoje miesta a ľudia sa znova dajú do rozhovorov. Pozriem na pani Osmentovú./
KLR: "Nehnevajte sa pani Osmentová. Musela som to urobiť. Ak chcete byť s mojim ockom, čo dúfam že chcete, musíte byť na takéto veci pripravená. Ľudia vám budú chcieť dokázať, že ste s ním len pre peniaze, slávu a úspech, ktorý má. Potrebovala som sa uistiť, že ste žena na správnom mieste. Ďakujem za to, čo ste tam povedala. Bolo to krásne."

 Večer po party  otec zaklopal na dvere  spálne.
J.R.: "Katie, pozval som  Nicol na raňajky aj s jej deťmi..."